Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 00:52:31 ] [ 00:52:31 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Vladimír Godár ]

      Ťažisková osobnosť slovenského hudobného romantizmu Ján Levoslav Bella (1843–1936) svojím dielom zasiahol azda do všetkých žánrov svetskej i cirkevnej hudby svojej doby. Rodák z Liptovského svätého Mikuláša prešiel počas svojej dlhej a pohnutej životnej cesty viacero miest Rakúsko-uhorskej monarchie. Základy hudobného vzdelania získal od svojich rodičov a od prof. Leopolda Dvořáka, ktorý ho počas gymnaziálnych štúdií v Levoči (1853–1859) zasvätil do hry na klávesových, sláčikových i dychových nástrojoch, dirigovania i hudobnej teórie a skladby. Gymnázium dokončil v Banskej Bystrici (1859–1863), kde za podpory biskupa Štefana Moysesa začal aj so svojou organizačnou i publicistickou činnosťou. Na jeho odporučenie sa stal alumnistom kolégia v Pázmáneu vo Viedni (1863–1865). Tu vyštudoval teológiu a zároveň si rozšíril hudobné vzdelanie u S. Sechtera a G. Preyera. Ako začínajúci skladateľ a dirigent miestneho zboru sa tu plne zasadzoval o aktuálne myšlienky ceciliánskej reformy cirkevnej hudby, ktoré mali hudbe vrátiť jej pôvodnú funkciu v rámci liturgie – posilniť významovosť liturgických textov a zároveň čo najpriamejšie vyjadriť vieru spoločenstva veriacich sláviacich liturgiu a napomôcť komunikácii človeka s posvätnými tajomstvami, s Bohom. Bella sa stal zápalistým obhajcom idey ad fontes, stojacej za cecilianizmom, a napísal viacero kompozícií, ktoré mu získali uznanie nielen vo Viedni, ale aj (vďaka tlači) v celom obrodeneckom hnutí. Po návrate do Banskej Bystrice bol roku 1866 vysvätený za kňaza a začal vyučovať v teologickom seminári. V tejto dobe sa však začal uňho prejavovať silnejší záujem o hudbu, ktorý podporil svetoznámy huslista Ede Reményi i pražský skladateľ, organizátor a publicista Ludevít Procházka. Roku 1869 Bella získal miesto hudobného riaditeľa v Kremnici, kde v rokoch 1869–1881 vlastne vytvoril bázu nielen hudobného stvárnenia miestnej liturgie, ale aj takmer celého hudobného života mesta. Roku 1873 mu bolo udelené štipendium uhorského Ministerstva kultu, vďaka ktorému mohol podniknúť študijnú cestu po českých a nemeckých hudobných centrách, ktorá mu odhalila aktuálne snaženia v oblasti hudby. Napokon už kremnické prostredie naďalej nemohol hudobne rozvíjať, a tak po veľkom vnútornom boji a získaní miesta hudobného riaditeľa v sedmohradskej Sibini konvertoval na evanjelickú vieru a svoj ďalší tvorivý život spojil s tamojším nemecko-rumunským hudobným prostredím. Až do roku 1921 tu bol regenschorim evanjelického kostola, učiteľom hudby, organovej hry, dirigentom spevokolu Hermania a zakladateľom spolku pre komornú hudbu. Roku 1921 presídlil do Viedne a po snahách českých a slovenských vzdelancov sa napokon ako 85-ročný roku 1928 vrátil na Slovensko, kde prežil posledné roky svojho dlhého a plodného života.

      Dnes môžeme dokumentovať, že Bella sa katolíckej tvorbe venoval v rokoch 1859–1881, teda medzi svojím 15. a 38. rokom – v Banskej Bystrici, vo Viedni a v Kremnici. Tvorba katolíckej liturgickej hudby bola pre Bellu nielen hlavným impulzom k samotnej hudobnej tvorbe, ale komponovanie liturgickej hudby vlastne sformovalo jeho hudobné remeslo, vytvorilo mu remeselné návyky, fixné postupy aj umelecké ideály, ktorých sa pridŕžal po celý život, a teda v čase, keď sa v umelecky priaznivejšom prostredí venoval komponovaniu protestantskej i svetskej hudby. Obe myšlienky, ktoré mu v jeho začiatkoch svietili na jeho umeleckú cestu – ceciliánska obroda liturgickej hudby a tvorba národného variantu svetskej hudby – mali (ako upozornil František Kôpka) spoločný koreň. Bola ním romantická koncepcia myšlienky prieniku ad fontes, nájdenia onej pradávnej sily, ktorá stála na počiatku umeleckých snáh v dávnom veku umeleckej tvorby. Cecilianizmus bol návratom k týmto dávnym koreňom katolíckej viery, jej prejavov i k jej hudobným prameňom. Absolútny rešpekt voči zhudobňovanému textu musel nevyhnutne obísť len nedávny prístup barokových a klasicistických skladateľov a nadviazať na dávnejšie modely, ktoré ešte len s veľkou námahou objavovala vznikajúca historiografia.

      Bellov koncept cirkevnej hudby vychádza zo základnej predstavy, ktorú preňho predstavovala línia spájajúca melodickú kresbu a text do nerozporného tvaru resp. zborový štvorhlas, ktorého celok predstavoval preňho ideálny ekvivalent Božieho slova. Základnými médiami cirkevnej tvorby sa teda pre Bellu stal predovšetkým spomínaný mužský štvorhlas dvoch tenorov a dvoch basov, ktorý ideálne zodpovedal dávnej tradícii a ktorý len sporadicky nahrádzal viachlasom miešaného zboru s účasťou ženských hlasov. Vytvorenie mužského štvorhlasu zhudobňujúceho latinský liturgický text s rešpektom k jeho výslovnosti, gramatickej štruktúre, sémantike i k jeho umiestneniu v rámci liturgie bolo pre Bellu esenciálnym tvorivým činom. Nepotreboval k tomu barokové vokalízy, panimitačnú textúru ani koncertujúce nástroje, len hlbokú znalosť harmónie a kontrapunktu.

      Dôsledná práca s liturgickým textom a s hudobným médiom umožnila Bellovi vytvoriť počas 24 rokov rozsiahle liturgické dielo, ktoré podľa jeho vlastných slov zahŕňalo niekoľko desiatok skladieb. Zo zachovanej časti tohto diela môžeme zrekonštruovať 6 vokálno-inštrumentálnych omší, 1 omšu pre mužský zbor a 1 omšu pre jednohlasný spev a organ, jediné rekviem a niekoľko desiatok skladieb pre mužský zbor, pre sólový hlas a orchester, pre zbor a orchester a pre sóla, zbor a orchester. Bellova katolícka tvorba na latinský text bola takmer celá určená pre kremnické prostredie, len sporadicky komponoval pre vzdialenejšie prostredia (napríklad jeho posledné dve omše boli určené a predvedené vo Viedni). Bella si však svoje skladateľské ideály vzal so sebou do Sibine. Prostredie tohto významného nemeckého kultúrneho centra bolo pestovaniu hudby oveľa väčšmi naklonené a malo oveľa väčšiu tradíciu. To spôsobilo, že vrcholnú realizáciu Bellových skladateľských ideálov v oblasti liturgickej hudby priniesli napokon jeho protestantské kompozície v nemeckom jazyku.

      Ján Levoslav Bella vo svojej Autobiografii písanej roku 1891 opísal svoju tvorbu v oblasti katolíckej liturgickej hudby nasledujúcimi slovami: „Na poli cirkevnej hudby som napísal okrem nespočetných menších omší, rekvií, Te Deum, litánií, nešporov, graduálov a offertórií pre dva až štyri hlasy so sprievodom organa alebo sláčikového orchestra, alebo častejšie aj a cappella spevy, predpísané k obradom veľkého týždňa, žalmy, antifóny k hodinkám za zomrelých, hudby a spevy k cirkevným sprievodom, k pohrebom; napokon pre zbor so sprievodom celého orchestra deväť nedeľných omší, päť slávnostných omší, štyri omše pastorálne, štyri Rekviem, päť Te Deum, tri litánie, a v podobnom obsadení znovu bezpočetné vložky, Asperges me, Tantum ergo a podobné, medzi tým aj hodne takého, čo sa hudobnou hodnotou vyrovnalo obom omšiam, ktoré predviedol pán dvorný kapelník Hellmesberger v cisárskej a kráľovskej dvornej kaplnke. Avšak táto zmienka nedáva správny prehľad o bohatstve môjho skladateľského úsilia, lebo pred mojím presťahovaním sa do Sibíne som ešte v Kremnici hromadne pálil moje rukopisy, zvyšok som sotva vedel popratať do dvoch veľkých debien, a hoci sa týmito vyradenými rukopismi zapaľoval oheň po niekoľko zím v mojich piatich peciach, ešte vždy je tu do dvadsať obalov, naplnených mojimi vtedajšími skladbami.“

      Bellovo skladateľské dedičstvo v tejto oblasti podliehalo pôsobeniu zubu času, ktoré sa začalo azda už jeho konverziou. Autorov nezáujem o túto časť vlastnej tvorby neskôr prerástol do jej zabudnutia za čias komunistického režimu, a tak Bellova katolícka cirkevná ostala dodnes jednou z najmenej známych častí jeho diela.

      Bella sa pod Sechterovým vedením venoval cirkevnej kompozícii a rýchlo sa stal ťažiskovou osobnosťou nastupujúceho hnutia cecilianizmu. Hlavným médiom cirkevnej kompozície sa preňho stal mužský štvorhlas (TTBB). Bella médium štvorhlasného mužského zboru (quattuor virorum vocibus) bohato využil v mnohých cirkevných kompozíciách. Vo viedenskom Pázmáneu v rokoch 1863–1865 vznikli (a dosiaľ ostali) jeho skladby Ave maris stella, Ave Regina, Jesu Redemptor, Prostrati ante thronum, Regina coeli, Rorate coeli, Stabat mater, Tri skladby na Kvetnú nedeľu (Occurunt turbae, Gloria, laus et honor, Ingrediente Domino) a Veni sancte. Okrem nich sú nezvestné aj skladby, spojené s mimoslovenskými bohoslovcami v Ostrihome (Quem vidistis, pastores), v Olomouci (kantáta Cirillo-Methodiada – asi na báseň Jána Hollého), či skladby, ktorých existencia bola dokumentovaná na Slovensku (Gospodin, pomiluj ny na slávnosť založenia Matice slovenskej 4. 8. 1863) či v Čechách (Veritas mea). Poznáme tlače jeho Responzórií k pašiám podľa sv. Matúša a podľa sv. Jána, ktoré vyšli ako opus 4 v Paderborne (Joseph Seiler), tlače skladieb Adoramus, op. 10 (1869), Haec dies, op. 8 (1866) a polychórickú Tu es Petrus, op. 20 (1869); rukopisne sú dostupné tiež ďalšie skladby: Antiphonae de Sanctis, Psalmi ad Vesperas, Salve, Regina, Te Deum laudamus, a Modlitba sv. Cyrilla na sotnách, op. 15 (1869).

      Bella je autorom dvoch Te deum, ktoré obe pravdepodobne vznikli v Kremnici: Stručnejšie štvorhlasné Te deum laudamus sa zachovalo v odpise Františka Janečka v kremnickom kostole, a z Kremnice je aj majestátnejšie Te deum pre sóla, zbor a orchester; obe možno teda datovať do doby 1869–1881.

      Vrcholným Bellovým cirkevným dielom, určeným pre mužský štvorhlas, sa stala Missa virorum polyphoniae adaptata, op. 6 (Es dur), ktorej zverejnenie u Glöggla vo Viedni avízoval roku 1865 časopis Sokol (č. 15, s. 301). Celý titul diela v tejto tlači znie: Missa virorum polyphoniae adaptata / Reverendissimo ac Magnifico Domino / Josepho Kozáček / Abbati Beatae Mariae Virginis de „Guessing“, / Cathedralis Ecclesiae Magno Varadinensis Lat. Rit. Canonico / Caes. Reg. Capellano Aulico ad Honores / Insignis Ordinis Francisci Josephi. Imperatoris Austriae Equiti / S. S. Theologiae Doctori, etc. / D. D. D. / Joannes L. Bella Diocesis Neosoliensis in Collegio Pázmániano Clericus Theologus. Op. 6. Vindobonae. Typis F. Glöggl F. G. 1900 (pred 1865). (Kanovník z Veľkého Varadína dr. Jozef Kozáček sa roku 1870 stal predsedom Matice slovenskej.)

      Omša Es dur, využívajúca textúru štvorhlasného mužského zboru, zhudobňuje skrátenú verziu omšového textu, čo dielu prináša väčšiu koncentráciu. Bella využíva ako tonálny základ tóniny Es dur (Kyrie), B dur (Gloria, Credo, Benedictus, Dona nobis pacem), es mol (Sanctus) a g mol (Agnus Dei). Popri osobitom transformovaní palestrinovského ideálu do pôdy novodobej kompozície tu zaujme najmä autorova artikulácia zhudobneného textu, vedená snahou o úplnú sémantickú zrozumiteľnosť a afektívnu jednoznačnosť.

      Senický advokát a hudobný skladateľ Štefan Fajnor (1844–1909) patril k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej inteligencie v druhej polovici 19. storočia; bol tiež popri Jánovi Levoslavovi Bellovi najvýznamnejším slovenským skladateľom 19. storočia. Študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu v rokoch 1855–1862, neskôr študoval teológiu, no napokon vyštudoval právo v Pešti a v Bratislave. V hudbe sa vzdelával v Bratislave u kantora evanjelickej cirkvi Volkmara Schuriga. Ako senický advokát sa venoval predovšetkým obhajobám „vo veci národnej“, jeho manželka bola tetou Milana Rastislava Štefánika. Bol tiež otcom profesora Vladimíra Fajnora, ktorý sa stal neskôr prezidentom Najvyššieho súdu Československej republiky, ako aj slovenského evanjelického biskupa Dušana Fajnora. Fajnor bol vášnivým advokátom, no bol rovnako vášnivým skladateľom, ktorého dielo dosiaľ ostáva neznáme. V Bratislave počas štúdií tiež začal aj s komponovaním, pričom uprednostňoval skladby pre klavír, piesne s klavírnym sprievodom a zborové kompozície. Nadobudol viaceré priateľstvá s českými vzdelancami, ktorí ho považovali (podobne ako jeho priateľa Milana Licharda) za znalca slovenskej ľudovej piesne. Fajnor založil tiež v Senici spevokol roku 1869, pre ktorý vznikla väčšina jeho zborových kompozícií. Fajnorove zbory patria k prvým slovenským zborovým kompozíciám vôbec.

      Kompozícia pre mužský zbor Opustená u studienky zhudobňuje rovnomennú báseň, ktorú Viliam Pauliny-Tóth napísal v Budíne 21. augusta 1862. Skladbu uverejnil Miloš Ruppeldt v Sbierke slovenských mužských sborov (I. zošit, Bratislava 1925). Podľa Jozefa Kresánka Fajnorov revolučný Pochod požunských Slovákov (Rušaj, junač, Tatier) z roku 1863 sa vzťahuje na odchod štúrovských poslucháčov z bratislavského lýcea roku 1844). Fajnor tu využil formu pochodu s triom (v durovom variante). Mužský štvorhlas Biela ruža zhudobňuje ľúbostnú báseň neznámeho autora. Kompozícia Žiaľ, datovaná 13. januára 1875, zhudobňuje báseň Pavla Országha-Hviezdoslava, ktorý bol koncipientom u Fajnora v Senici v rokoch 1874–1875 (počas tohto pobytu Fajnor zhudobnil viaceré básne Pavla Országha a aj mu vymyslel meno Hviezdoslav, ktoré potom používal).

      Karol Ruppeldt (22. 11. 1840 Magurka pri Nemeckej Ľupči, – 18. 8. 1909 Liptovský sv. Mikuláš) bol synom tesárskeho majstra pri baniach. Elementárnu školu a prvý ročník strednej školy vychodil v Nemeckej Ľupči, roku 1851 prestúpil do Banskej Štiavnice, kde ukončil prvé štyri ročníky, piaty a šiesty ročník navštevoval v Levoči (kvôli nemčine) a posledné dva ročníky vychodil v Rožňave (kvôli maďarčine). Potom absolvoval učiteľský kurz v Šoproni a ako diplomovaný učiteľ pôsobil ďalších šesť rokov v Hodruši (do roku 1865). Následne sa pokúsil rozšíriť si vzdelanie a odišiel na učiteľský seminár do Prahy, kde zároveň študoval na organovej škole u Blažka a Skuherského, pričom si privyrábal na štúdiá ako súkromný vychovávateľ (1865–1868). Roku 1868 tu napísal Náuku o harmónii pre učiteľov (azda prvý pokus o domácu hudobnoteoretickú prácu). Po absolutóriu odišiel roku 1869 do Pešti, kde bol diurnistom v múzeu, úradníkom v štatistickej kancelárii, posádkovým organistom. Roku 1870 sa usadil na učiteľskom poste v cirkvi vrbicko-mikulášskej (2. 10. 1870) a tu naplno rozvinul svoje schopnosti. Ako mikulášsky učiteľ pôsobil tiež ako zbormajster. V Liptovskom Svätom Mikuláši pôsobil spevokol, ktorý sa zvykne označovať za najstarší slovenský spevokol. Tento spevokol organizoval pod vedením zbormajstra Andreja Čurjaka spevácke „Besedy“ (1860, 29. 3. 1862) a zúčastňoval sa na akciách národných výletov. Repertoár tohto pôvodne cirkevného spevokolu bol cirkevný, avšak postupne sa rozširoval do svetskej oblasti. Karol Ruppeldt však natoľko prestaval činnosť zboru, že sa od Besedy odčlenil a týmto osamostatnením vznikol spevácky spolok Tatran, ktorý získal roku 1873 vlastné stanovy (podľa vzoru viedenského Tatranu). Tatran mal už samostatné celovečerné koncerty.

      Táto umelecko-ľudovýchovná činnosť pritiahla pozornosť aj predstaviteľov Matice slovenskej a Karol Ruppelt sa pod vplyvom matičiarov začal podieľať na organizovaní príprav vydávania Slovenských spevov, ktorých prvý zväzok (603 piesní v šiestich zošitoch) vyšiel v rokoch 1880-1881 pod vedením Jána Kadavého. Po úmrtí Jána Kadavého bola práca na Slovenských spevoch martinskými matičiarmi zverená Karolovi Ruppeldtovi, ktorý sa stal hlavným redaktorom Slovenských spevov (s Jánom Meličkom). Druhý zväzok obsahoval v šiestich zošitoch 766 piesní (1890-1897), tretí zväzok mal spolu 608 piesní, pričom jeho 1.-4. zošit redigoval Karol Ruppelt a prácu po ňom dokončil jeho syn Miloš (piaty zväzok z roku 1926). Karol Ruppeldt sa až do svojho ochorenia roku 1901 venoval organizácii a vedeniu svojho zboru, potom ho v Tatrane na štyri roky zastúpil syn Miloš a od roku 1905 ho viedol Václav Vraný (1905-1908) a Pavol Gallo (1908-1919). Slovenské spevy mali ambíciu byť nielen národopisnou folkloristickou zbierkou s muzeálnym zámerom, ale aj ambíciu stať sa základným kameňom vývoja slovenskej hudobnej kultúry resp. slovenskej kultúry, v ktorej by hudba mala dôstojné miesto.

      Slovenské spevy tak umožnili realizovať zámery tzv. venčekárov, ktorí chceli jednak vydávať úpravy národných piesní, jednak vytvoriť najmä ľudovo-výchovný materiál v národnom jazyku. Prvé venčeky piesní, nadväzujúce na českú tradíciu, sa vydávali len ako pásma básní, no roku 1873 Ján Kadavý vydal 42-stranový zošit Malý spevák, čili stručný návod ku spevu pre slovenské národnie školy, obsahujúci základy hudobnej teórie i vlastné piesne zhudobňujúce slovenské básne. Následne Karol Ruppeldt vydal roku 1874 v Prahe vo vlastnom náklade Venček slovenských národních piesní pre školy. Bol to prvý vydaný venček aj s hudobnou časťou. Tlač obsahovala 67 piesní, ktorých texty boli od súdobých básnikov (V. Paulíny-Tóth, Jur Bulla, Fr. Sasinek, Karol Kuzmány, Samuel Tomášik, Ján Botto, August Horislav Krčméry, K. Tyl, Janko Matúška, Andrej Sládkovič, ai.) alebo boli ľudové; nápevy skladieb boli ľudové alebo pochádzali od Karola Ruppeldta, Michala Laciaka, Jána Kadavého, F. Škroupa) a ich dvoj- či trojhlasná textúra pochádzala od Karola Ruppeldta. Tento Venček mal pohnuté osudy. Vďaka zatvoreniu Matice slovenskej (1875) sa na celom Slovensku do roku 1884 minulo len 500 výtlačkov, druhé vydanie (1884) sprevádzalo pomalé znovuzrodenie, ktoré vyústilo do zhabania a zničenia tretieho vydania (1897). Následné 4. vydanie (1927) už poslúžilo k tvorbe repertoáru na slovenských školách v Československu.

      Kytky slovenských piesní pre miešaný a mužský zbor Karola Ruppeldta vydal Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom sv. Martine roku 1909. Je to zbierka úprav slovenských ľudových piesní, vydaných už v Slovenských spevoch, pre miešaný, ženský alebo mužský zbor, piesne sú usporiadané do šiestich cyklov (quodlibetov) po piatich piesňach. Ak sa v druhej polovici 19. storočia v Uhorsku objavila idea autonómnej slovenskej kultúry, v ktorej by mala svoje zastúpenie aj slovenská hudobná kultúra, tak takmer všetky kroky smerujúce k realizácii tohto cieľa boli spojené s menami Karola a Miloša Ruppeldta.

      Hudobný skladateľ, zbormajster, učiteľ, organizátor, dirigent a skladateľ Ľudovít Izák (pseudonym Miloš Lihovecký, 1862–1927) pôsobil ako slovenský učiteľ peštianskej evanjelickej cirkvi (1892–1919) v Slovenskom speváckom spolku, ktorý bol súčasťou Slovenského spolku v Pešťbudíne, kde nasledoval Milana Licharda. Izák sa vzdelával po tri roky na budapeštianskej Hudobnej akadémii (1893–1895); bol tu tiež učiteľom a organistom slovenskej cirkevnej obce a pôsobil aj ako dirigent v robotníckych a študentských spolkoch, v Českej besede, Sokolovi a v Robotníckom spolku. Pre činnosti svojich rôznych združení upravoval najmä ľudové piesne, no písal aj umelé zbory a piesňové cykly. Popri vokálnej tvorbe sa venoval aj klavírnej tvorbe a práci pre miestny cirkevný zbor. Písal tiež úvahy o podobe cirkevnej hudby. Bačovské piesne boli pôvodne venčekovým cyklom, pozostávajúcim z častí Výlet na salaš a Bačova smrť (1914), ktorý mal 15 častí (spevy, odzemok, trúbenie, „cengáčiky“, „leštianska muzika“). Miloš Ruppeldt roku 1925 vydal Bačovské piesne pre mužský zbor v piatich častiach, ktoré všetky majú svoje korene v prvom zväzku Slovenských spevov. (Sbierka slovenských mužských sborov, I. zväzok, Bratislava 1925). Izák tu kombinuje textúru mužského štvorhlasu (1. 4., 5. pieseň) s využitím barytónového sóla (3. a 4. pieseň). Roku 1929 sa Eugen Suchoň oboznámil s úvahami o slovenskej ľudovej piesni Jána Levoslava Bellu, obsahujúcimi pieseň Ja som bača veľmi starý, i s Lihoveckého cyklom Bačovské piesne v úprave pre mužský zbor. Suchoň prepracoval Lihoveckého cyklus pre hlboký hlas a klavír, a tak vznikol jeden z prvých slovenských vokálnych cyklov. Bol to tiež prvý pokus o spracovanie ľudovej piesne Eugena Suchoňa.

      Vladimír Godár

      –––––
      Bibliografický údaj: GODÁR, Vladimír: Text ku koncertu 8. 10. 2017, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 53. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

    • Životopisy

      Octet Singers je profesionálny mužský vokálny súbor. Vznikol v roku 1994 z iniciatívy popredných vokalistov, členov Slovenského filharmonického zboru a dirigentky Blanky Juhaňákovej, ktorá bola súčasne jeho umeleckou vedúcou. Octet Singers sa venuje primárne à capella dielam, ale pri interpretácii niektorých diel spolupracoval aj s inštrumentalistami a inštrumentálnymi telesami (napr. s Orchestrom Pavla Zajáčka, Moyzesovým kvartetom a i.). Súbor koncertoval na hudobných festivaloch na Slovensku i v zahraničí. Výrazné koncertné úspechy zaznamenal napríklad účinkovaním na festivaloch Slovanská Nitra, Bratislavské hudobné slávnosti (1995) i samostatným koncertom v rámci Roku slovenskej hudby (1996). Repertoár súboru zahŕňa gregoriánsky chorál, renesančnú polyfóniu, úpravy ľudových piesní, spirituály, diela slovenských a svetových skladateľov 20. storočia i súčasnú vokálnu tvorbu. Súbor nahral 3 CD.

      V súčasnosti je jeho dirigentom Jozef Chabroň, zbormajster Slovenského filharmonického zboru. Na koncerte v rámci abonentného cyklu Hudba a slovo v apríli 2016 súbor uviedol sakrálne diela autorov Mikuláša Schneidra-Trnavského, Jána Rosického, Jána Levoslava Bellu, Jacobusa Gallusa Handla, Ernesta Schumera, Gioacchina Rossiniho a Franza Biebla.

      –––––
      Bibliografický údaj: Text ku koncertu 8. 10. 2017, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 53. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

    • Libreto

      Te Deum laudamus

      Te Deum laudamus: te Dominum confitemur. Te aeternam Patrem omnis terra veneratur. Te per orbem terrarum confitetur Ecclesia, Iudex crederis esse venturus. Te ergo quaesumus famulis subveni: quos pretioso sanguine redemisti, et rege eos, et extolle illos usque in aeternum. Per singulos dies benedicimus Te. Et laudamus Nomen Tuum in saeculum saeculi. In Te, Domine, speravi non confundar in aeternum.

      Missa virorum polyphoniae adaptata, op. 6

      Kyrie

      Kyrie eleison. Christe eleison. Kyrie eleison.

      Gloria

      Gloria in excelsis Deo. Et in terra pax hominibus bonae voluntatis. Laudamus te. Benedicimus te. Adoramus te. Glorificamus te. Gratias agimus tibi propter magnam gloriam tuam. Domine Deus, Rex caelestis, Deus Pater omnipotens. Domine Fili unigenite, Iesu Christe. Domine Deus, Agnus Dei, Filius Patris. Qui tollis peccata mundi, miserere nobis. Qui tollis peccata mundi, suscipe deprecationem nostram. Qui sedes ad dexteram Patris, miserere nobis. Quoniam tu solus Sanctus. Tu solus Dominus. Tu solus Altissimus, Iesu Christe. Cum Sancto Spiritu, in gloria Dei Patris. Amen.

      Credo

      Credo in unum Deum. Patrem omnipotentem, factorem caeli et terrae, visibilium omnium et invisibilium. Et in unum Dominum Jesum Christum, Filium Dei unigenitum. Deum de Deo, lumen de lumine, Deum verum de Deo vero. Genitum, non factum, consubstantialem Patri: per quem omnia facta sunt. Qui propter nos homines et propter nostram salutem descendit de caelis. Et incarnatus est de Spiritu Sancto ex Maria Virgine: Et homo factus est. Crucifixus etiam pro nobis sub Pontio Pilato: passus, et sepultus est. Et resurrexit tertia die, sedet ad dexteram Patris. Et in Spiritum sanctum, et vivificantem: Qui cum Patre, et Filio simul adoratur. Et unam, sanctam, catholicam et apostolicam Ecclesiam. Confiteor unum baptisma in remissionem peccatorum. Et expecto resurrectionem mortuorum Et vitam venturi saeculi. Amen.

      Sanctus

      Sanctus, Sanctus, Sanctus, Dominus Deus Sabaoth. Pleni sunt coeli et terra gloria tua. Osanna in excelsis.

      Benedictus

      Benedictus qui venit in nomine Domini. Osanna in excelsis.

      Agnus Dei

      Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, miserere nobis. Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, miserere nobis. Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, dona nobis pacem.

      Dona nobis pacem.

      Opustená u studienky (Viliam Pauliny-Tóth/Amarant)

      Teč, vodička, teč!
      Tečte tokom, slzy moje,
      ktoré vylievam;
      mala som ja potešenie,
      ach, už ho nemám.
      Prisahal mi, že ma ľúbi;
      nesplnil mi dané sľuby,
      odišiel mi preč.
      Teč, vodička, teč!

      Pochod požuňských Slovákov (Rušaj, junač Tatier) – 1863

      Urá, urá, urá!
      Rušaj, junač Tatier, rušaj v krutý boj!
      Veľkej sily pyšných vrahov sa neboj!
      Hrozná búra nad nami zastála,
      či pred ňou obstojíš, hŕstka malá?
      Smelo v každú dobu stúpaj v boj,
      za svoju svobodu stúpaj v krutý boj!
      Rušaj, junač Tatier, rušaj v krutý boj, na vraha!
      Veľkej sily pyšných vrahov sa neboj:
      Meč do ruky vezmi, junák smelý,
      a s nami v pochod sa daj veselý,
      keď aj v krutom boji skloníš hlavu,
      večnou Sláva ťaovenčí slávou.
      Rušaj, junač Tatier, rušaj v krutý boj, urá!
      Veľkej sily pyšných vrahov sa neboj!
      Urá, urá, urá!

      Biela ruža

      Biela ruža čarošumné lístočky rozvíjala,
      krásy svojej sa nežnosťou každému usmievala.
      Ona zvädla v tuhej zime, hlávku nežnú sklonila
      a nad stratou svej mladosti horké slzy ronila.

      Spala deva, sladko spala, snila si o ľúbosti,
      v spánku svojom zažívala rozkoše a radosti.
      Slniečko zo sna ľúbeho bozkom svým ju zbudilo,
      dievčatko napolo bdiace len o ľúbosti snilo.

      Spi si sladko, moja milá, spi si, drahá, ľahký sen,
      v tichý spánok uložila teba sama víla sem.
      Spi si sladko, spi si ľahko, deva milá, už duši tvej niet viac tu:
      do večnosti uletela ona k nebu blankytu.

      Žiaľ (Pavol Orzságh-Hviezdoslav)

      Nebom slovenským mračná sa sťahujú,
      na čierno naše slnko zatemňujú.
      Hoj, bratia, žiaľ! Hoj, bratia, bôľ!

      Len nejde vetrík priaznivý,
      čo by ten oblak hnevivý
      v ľahké pary rozvial,
      abo za obzor zaviedol.

      Keď už musí byť ľúta hrmavica,
      nezbýva nám len Bohu poručiť sa,
      a buď čo buď, nadstavme hruď!
      zostaňme svorne, pevne v rad!

      Keď bojuvať nuž bojuvať!
      Do nás mecú strely,
      by brániť sme sa museli.

      Kytky slovenských národných piesní

      Prvý quodlibet zo slovenských národných piesní

      Kysuca, Kysuca

      Kysuca, Kysuca, Kysuca, vudička.
      keď sa ťa napijem, bolí ma hlavička.

      Kde si bola

      Kde si bola, kde si bola, Anulienka moja.
      Nebolo ťa, nebolo ťa, včera večer doma.

      Bodajže vás

      Bodajže vás, vy mládenci, čerti vzali,
      keď ste vy mňa na ten tanec nepozvali.
      Ja by bola tancovala, aj na cymbal niečo dala,
      aj vás všetkých pobozkala.

      Čo sa mamka tejto noci natrápila,
      aby sa vám len nejako zavďačila:
      spiekla múky za tri korce, pre vás, chlapci, na koláče,
      len aby som tancovala.

      Bodajže vás, dievky, čerti vzali,
      keď ste vy mne moju fajku vzali;
      veď tá fajka celkom nová bola,
      štyri groše ona hodná bola.

      Anička, dušička, nekašli

      Anička, dušička, nekašli,
      aby ma pri tebe nenašli,
      bo ak ma pri tebe očujú,
      vezmú mi klobúčik i šubu.

      Vezmú mi klobúčik s perami,
      vezmú mi i šubu s kvetami,
      vezmú mi, Anička, aj teba,
      čo ja budem robiť bez teba.

      Bačovské piesne

      Ja som bača veľmi starý

      Ja som bača veľmi starý, nedožijem do jari,
      nebudú mi kukučky kukať na tom mojom košiari.
      Hore sa, ovečky, hore dolinami,
      ja som bača starý, nevládzem za vami.

      Ani kukuk, ani sova

      Ani kukuk, ani sova, ani sojka klebetná
      nebude ma viac prebúdzať lastovička štebetná.
      Hej, džiny, džiny, džiny.

      Ja, bača starý

      Ja, bača starý, nemôžem spávať,
      čujte, valasi, mám vám rozprávať:
      jak máte ovečky opatrovati,
      keď chcete úžitok hojný z nich brati.

      Hopsa, Zuzka

      Hopsa, Zuzka, srdce moje!
      Keď ja zomrem, všetko tvoje:
      nohavice, župica, i barania čapica.

      Balta, obušek, osekan,
      tulec, lešinka i čakan,
      i tá stajňa drevená,
      a v nej krava červená.

      Tieto dudy s trima hučky,
      nech si vezme syn do ručky,
      a na nich si pohráva,
      keď sa času dostáva.

      Krpce moje daj žobrákom,
      kapsu pohrebným spevákom,
      kňazovi daj jahničku,
      za mú hriešnu dušičku.

      Zelená sa bučina

      Zelená sa bučina, spevom hučí dolina,
      ja sa pustím po zboji, nech si bača sám dojí.
      Do zboja sa, chlapci, majme,
      ovce s bačom zanechajme!
      Sem ten vatrál, sem ho daj,
      a valašku prichystaj!

      –––––
      Text ku koncertu 8. 10. 2017, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 53. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2017

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Octet Singers

    Nedeľa 8. 10. 2017, 16.00 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Stĺpová sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Ján Levoslav BellaJán Levoslav Bella (1843–1936)
      Te Deum laudamus Te Deum laudamus
      Missa virorum polyphonae adaptata, op. 6 Missa virorum polyphonae adaptata, Op. 6
      Kyrie. Lento. Adagio. LentoKyrie. Lento. Adagio. Lento
      Gloria. Allegretto. VivaceGloria. Allegretto. Vivace
      Credo. Andante. Adagio. AllegroCredo. Andante. Adagio. Allegro
      Sanctus. GraveSanctus. Grave
      Benedictus. LentoBenedictus. Lento
      Agnus. AdagioAgnus. Adagio
      Dona. LargoDona. Largo
    Štefan FajnorŠtefan Fajnor (1844–1909)
      Opustená u studienky Opustená u studienky
      Pochod požuňských Slovákov Pochod požuňských Slovákov
      Biela ruža Biela ruža
      Žiaľ Žiaľ
    Karol RuppeldtKarol Ruppeldt (1840–1909)
      Kytky slovenských národných piesní – 1. quotlibet zo slovenských národných piesní Kytky slovenských národných piesní – 1. quotlibet zo slovenských národných piesní
      Kysuca, KysucaKysuca, Kysuca
      Kde si bolaKde si bola
      Bodaj by vásBodaj by vás
      Anička, dušička, nekašliAnička, dušička, nekašli
    Miloš LihoveckýMiloš Lihovecký (1862–1927)
      Bačovské piesne Bačovské piesne
      Ja som bača veľmi starýJa som bača veľmi starý
      Ani kukuk, ani sovaAni kukuk, ani sova
      Ja, bača starýJa, bača starý
      Hopsa, ZuzkaHopsa, Zuzka
      Zelená sa bučinaZelená sa bučina

    Slovenská hudba 19. a 20. storočia. Osem členov Slovenského filharmonického zboru, osem výnimočných spevákov a ich majstrovstvo. Vokálne zoskupenie Octet Singers, vďaka ktorému si môžme vychutnávať paletu farieb mužského zboru. Diela slovenských autorov, časom zaprášené skladby, ktorým opäť po mnohých rokoch vdýchneme život.


    • VideozáznamVideorecording
    • VáclavVáclav Frkal st.Frkal sr. svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, réžiavideo producer
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2017A Slovak Philharmonic Production © 2017