Hommâge à Pantaleon HebenstreitHommâge à Pantaleon Hebenstreit

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Cimbal je v našom myslení súčasťou výrazných etnických subkultúr (cigánska, juhomoravská, maďarská, ukrajinská a podobne). Je exotickým korením našej hudobnej reality. Všade vôkol nás, a najmä juhovýchodným a východným smerom je však cimbal (dulcimer) integrálnou a často doslova obradnou súčasťou inštrumentára. Cimbalom (Maďarsko), tsymbaly (Ukrajina), santour (Grécko), tsimbl (židovský variant), santur či santoor (Perzia, Indický subkontinent), khim, yagquin, yanggeum (Čína, Kórea) sú nástroje mimoriadneho významu. Ale ani západný svet neostáva nemý a hluchý; salterio (Taliansko, Španielsko), hackbrett (germánska oblasť), kladivkový dulcimer (Škótsko, Anglicko či USA) sú mnohopočetnými variantmi tohto pevného základu. Výrazný rozdiel je však v tom, že západný človek rád separuje žánre, štýly, poetiky a etnickú hudbu vníma oddelene od akéhosi „oficiálneho umenia“. Na juh a na východ od nás „etnické“ splýva s „oficiálnym“, ba dokonca posvätným a je ich neoddeliteľnou súčasťou, takže aj hudobné nástroje tam majú široké pole pôsobnosti. Vďaka Pantaleonovi Hebenstreitovi však aj v Európe nastal čas rozkvetu v tejto oblasti. Z viacerých dôvodov jeho smelá a novátorská aktivita odišla v roku 1750 zo sveta spoločne s ním, zanechal však dostatok stôp na to, aby sa odvážni bádatelia pokúsili oživiť čosi zo zabudnutého príbehu, nasýteného slávou a obdivom mocných mužov i panovníkov.

Syn mestského vežového strážnika bol po otcovej smrti nútený utiecť z rodného mesta pred veriteľmi. Ukryl sa pred nimi na malej fare v meste Meersburg. Zverili mu výchovu detí, lekcie tanca a huslí. Mladík však vyhľadával malé miestne pohostinstvo, kde experimentoval na pomerne primitívnom hackbrette (strunový úderový nástroj). Už vtedy akoby vycítil svoju šancu. Kúpil jeden nástroj a začal s ním, respektíve s jeho stavbou a technickými dispozíciami intenzívne pracovať. Povedľa toho študoval na Univerzite vo Wittenbergu, premiestnil sa do Lipska, kde krátko pôsobil ako učiteľ tanca, klávesových nástrojov a hudby. Neustále však tvrdo pracoval na svojom vynáleze. Podľa niekoľkých svedectiev (Johann Kuhnau, Jean-Baptiste Volumier) z roku 1692 Hebenstreit výrazne napredoval a už okolo roku 1697, kedy opäť unikal pred veriteľmi z Lipska, mal svoj „patent“ sfinalizovaný. Po dobrodružnej mladosti nastala fáza triumfov – Drážďany, Viedeň, Berlín... Hebenstreit šokoval publikum svojím vynálezom a neuveriteľnou hráčskou zručnosťou. Český šľachtic Jan Antonín Losy z Losinthalu (slávny lutnista a skladateľ) sa o Hebenstreitovej hre vyjadril takto: „Oh, čo to je? Bol som v Taliansku, počul som všetko, čo má hudba krásneho, ale nič podobné sa mi ešte k sluchu nedostalo...“. Viedenský cisár Karol VI. bol Hebenstreitom evidentne očarený, keď mu venoval medailón s vlastnou podobizňou. Rok 1705 bol v rámci Hebenstreitových úsilí jedným z kľúčových rokov. Hudobník a konštruktér podnikol dlhú cestu do Versailles, kde boli voči importu zahraničných ideí veľmi obozretní a nedôverčiví. Kráľ Ľudovít XIV. však po prezentácii Hebenstreitovho vynálezu zostal nadšený a udelil hudobníkovi právo pomenovať svoj vynález podľa seba; odvtedy sa Hebenstreitov nástroj nazýva pantaleon. Nasledovali lukratívne angažmány, koncertné cesty, úspechy. Od roku 1714 pôsobil Hebenstreit v Drážďanoch. Zatiaľ čo hre na svoj vynález sa venoval z drvivej miery improvizačne a svoje diela nezapisoval (pravdepodobne by notový zápis nebol schopný zachytiť detaily), v Drážďanoch podľa niektorých svedectiev komponoval aj drobné sakrálne a komorné diela. Pri bombardovaní mesta v roku 1944 však boli tieto rukopisy zničené. Pantaleon Hebenstriet tak naozaj nezanechal viditeľnejšie stopy, o to vzácnejšie je pripomenúť si mimoriadne rušné okolnosti jeho života.

Významný dobový skladateľ Johannes Kuhnau sa pokúšal zdolávať tŕnistú cestu hry na pantaleon, ale v liste Johannesovi Matthesonovi písal o „herkulovskej práci“. Podľa historika Benca Sabolcsiho písal Johann Sebastian Bach svoje koncerty pre čembalo a sláčiky pod dojmom z Hebenstreitovej koncertnej produkcie. Nemenej okúzlený bol Georg Philipp Telemann. Hebenstreit v tej dobe svojimi aktivitami zatieňoval aj týchto významných mužov. Žiaľ, v knihách a dejinách sa o ňom nenašli obsiahlejšie kapitoly... Bolo viac, ako zrejmé, že zvládnuť hru na pomerne robustnom nástroji dokáže jedine jeho konštruktér. Bravúrna hra dvomi paličkami pôsobila na okolie ako akýsi „div sveta“. Netrvalo však dlho a na scéne sa objavili prvé hammerklavíry (Schröter, Christophori) a dni panatleonu boli definitívne spočítané. Je však evidentné, že tento nástroj mal napriek krátkej „životnosti“ výrazný vplyv na vývoj cimbalu aj klavíra, najmä uvedením chromatických strún do základnej zostavy. Pantaleon Hebenstreit bol z hľadiska koncertného repertoáru suverénne sebestačný, nebol viazaný na diela iných autorov. Hypoteticky však mal k dispozícii množstvo diel, aké by mohli v jeho rukách naplno zažiariť. Malá kolekcia duchovných, organových, trubačských, lutnových a tanečných skladieb z druhej polovice 17. storočia už dlhú dobu zamestnáva mysle hudobníkov a historikov najmä na Slovensku a v Maďarsku. Útla knižočka vstúpila do novodobých dejín pod názvom Tabulatura Miscellanea (Pestrý levočský zborník), je vzácnou devízou v argumentácii čulého kultúrneho ruchu na Spiši v danom období. Levoča bola významným obchodným a kultúrnym centrom a Pestrý zborník je v tomto smere len malou perličkou spomedzi dôkazového materiálu. Zatiaľ, čo Hebenstreitove diela zmizli zo scény s jeho úmrtím, levočská kolekcia zachytáva množstvo cenného materiálu dotvárajúceho dobu. Veľa historických detailov je stále nejasných, je však predpoklad, že zborník je dielom skúseného hudobníka a že jeho vznik je prepojený na rodinu istého levočského mešťana Daniela Pfanschmiedta. Chorea je dobový názov pre tanečnú skladbu domácej proveniencie a levočský zborník ich poskytuje v plnej hojnosti.

Ešte pred triumfálnym entré Pantaleona Hebenstrieta diktoval hudobnú a tanečnú produkciu na dvore mladého panovníka Ľudovíta XIV. pôvodom taliansky skladateľ Giovanni Battista Lulli, dnes známy ako Jean-Baptiste Lully. Ako tínedžera ho z Florencie do Paríža priviedol istý Roger de Lorraine, rytier z Guise, ktorý hľadal talentovaného talianskeho mladíka pre potreby talianskej konverzácie a hudobnej výchovy pre vplyvnú Mademoiselle de Montpensier (Anna Marie Louisa Orleánská). Giovanni v skúške obstál a čoskoro si vydobyl významnú pozíciu v tvrdom konkurenčnom prostredí. Ľudovít XIV. ho menoval vrchným kráľovským kapelníkom a tanečným majstrom. Neskôr čestných titulov pribúdalo. Zabezpečoval pre kráľa a jeho družinu naozaj plný servis vrátane uvádzania opier zahraničných autorov. Bol prvým dirigentom. Svoju kapelu viedol veľkou palicou, čo sa mu napokon stalo osudným. Pri jednej z produkcií si palicou zranil nohu, čo spôsobilo gangrénu a predčasné úmrtie geniálneho tvorcu a manažéra. Opera Alceste (1674) bola jedným z titulov oslavujúcich kráľovu chrabrosť vo víťaznom boji s Franche-Comté, jednou z východných oblastí Francúzska. Ako bývalo zvykom, z každej opery Lully vytvoril aj inštrumentálnu suitu.

Kedysi v 15.storočí opísal istý Covarrubias v traktáte Santiago de Murcia ́s Códice Saldívar sedliacky hudobný a tanečný žáner, pri ktorom sú všetci veľmi hluční, akoby v extáze a pohyby ich tiel vzbudzujú silnú zmyselnosť. Kolískou tohto žánru je oblasť Pyrenejského polostrova, najmä Portugalsko. Uvedená charakteristika viedla k tomu, že žáner získal názov „follia“ – bláznivý. Prenikol ako trvalá dramaturgická súčasť dokonca aj do významných drám a tragédií. Okolo roku 1650 však nastala výrazná zmena, silný zmyselný náboj bol eliminovaný noblesou a šarmom. Folia sa stala istým hudobným vzorcom, „modelom“ určeným na improvizáciu. Dostala sa aj ponad masívy Pyrenejí a práve Jean-Baptiste Lully bol jedným z prvých majstrov, ktorý tento model spracoval. Kolekcia Folias de Barcelona je výdatným zdrojom inšpirácie a motivácie pre realizáciu unikátnych novotvarov. Kto vie? Možno aj magické paličky Pantaleona Hebenstreita načreli do tohto mešca…

Folia sa stala často basovým základom pre skladby typu passacaglia, respektíve ciaccona. Na tomto poli sa suverénne pohyboval Georg Friedrich Händel. Z hľadiska charakteristiky tvorby je Händel jedným z najrobustnejších autorov všetkých čias. V Nemecku cítil silnú konkurenciu; vydal sa na cesty poznaním do Talianska, kde privoňal najmä k čaru opery seria, teda vážnej opery. Vedel, že v Taliansku by sa týmto spôsobom nepresadil, takže jeho cesty viedli do Londýna. Bola to šťastná voľ ba, Händel si získal srdcia Londýnčanov – ale najmä získal priazeň monarchov. Hebenstreit a Lully boli vyvolencami francúzskeho kráľa, Händel si podmanil britský trón. Keď v roku 1728 zosadil Händla z piedestálu operného mága John Gay svojou sociálne ladnou Žobráckou operou, pohotový Händel neváhal a pokračoval pompéznym štýlom svojimi oratóriami a opäť uspel! Popri týchto veľkých projektoch však kultivoval svoju techniku v rámci subtílnych suitových kompozícií, v ktorých sa často nachádza práve aj ciaccona…

V blízkom osobnom aj profesionálnom kontakte na Pantaleona Hebenstreita bol Georg Philipp Telemann. Spomedzi slávnej trojice Nemcov Bach – Händel – Telemann je práve Telemann, kmotor Johanna Sebastiana Bacha, najsviežejším, „najľudovejším“ autorom. Vyhýbal sa náročným kontrapunktickým a polyfonickým útvarom (Bach), eliminoval pátos a grandiózne afekty (Händel). Viac čerpal „z plenéru“, z ľudovej hudby. Pôvabné sú v tomto smere jeho cestovateľské cykly, Hudobný zemepis alebo suity v ktorých Telemann čerpá z lokálnych zborníkov. Prvky rýdzich hudobných útvarov prenikali aj do jeho sonátových cyklov, ba dokonca do rozsiahlych vokálno-inštrumentálnych skladieb.

Jedným z potencionálnych zdrojov mohla byť pre senzitívneho Telemanna aj Zbierka Linus. Ide v zásade o anonymnú kolekciu drobných skladieb, pochodov, tancov, nápevov, čakajúcich na vhodné aranžmány. Telemann pravdepodobne v niektorých svojich suitách čerpal aj z tohto žriedla, keď „geograficky“ mapoval stred Európy a osmanské motívy.

Veľmi významnú úlohu hralo moderné psaltérium – salterio v hudbe talianskych autorov 17. a 18.storočia. Bolo obľúbené v radoch talianskej aristokracie ako nástroj určený pre pôsobivé domáce muzicírovanie. Veľké hudobné produkcie opier tiež kalkulovali s prítomnosťou salteria ako súčasti sekcie basso continuo. Vznikalo veľa komorných diel pre salteriové ansámble. Sonáta G dur Angela Contiho bola v origináli určená dvom salteriám a bassu continuu. O autorovi dejiny skromne mlčia, je predpoklad, že pochádzal z Milána a že bol mimoriadne produktívnym autorom a aktívnym manažérom.

Igor Javorský

ENIKŐ GINZERY

sa narodila v Bratislave. Svoje interpretačné umenie sústreďuje na prezentáciu cimbalu ako plnohodnotného koncertného nástroja. Študovala na Konzervatóriu v Bratislave, Akadémii Franza Liszta v Budapešti, Vysokej škole múzických umení (doktorandské štúdium) v Bratislave a Hochschule für Musik Saar v Saarbrückene v Nemecku. Jej pedagógmi boli B. Čečková, Ľ. Dadaková, I. Szeverényi, S. Litwin, Y. Sugawara, D. Matej.

V roku 1996 sa stala laureátkou Medzinárodnej cimbalovej súťaže vo Valašskom Meziříčí. Je koncertne činná v oblasti sólovej i komornej hudby. Od roku 1995 pravidelne koncertuje na významných festivaloch a koncertných pódiách na Slovensku, Európe i USA. Spolupracovala okrem iného s orchestrami ako Rozhlasový orchester SWR Stuttgart, Rozhlasový orchester RSO Berlin, Rozhlasový orchester ORF Wien, Konzerthausorchester Berlin, Rozhlasový orchester SR Saarbrücken, Nemeckou komornou filharmóniou Bremen či Wiener Symphoniker a ansámblami musikFabrik Köln, Klangforum Wien, ensemble unitedberlin, Ensemble L’art pour l’art, Ensemble KNM Berlin, Ensemble Plural a ďalšími.

Široký ambitus jej repertoáru zahŕňa skladby od stredoveku až po súčasnosť. Od roku 2010 sa venuje aj hre na historickom cimbale. Intenzívne sa zaoberá hudbou stredoveku, interpretáciou pôvodných kompozícií pre salterio z 18. storočia i zbierkami tabulatúr východnej Európy (17. až 18.storočie). Na svojich koncertoch predstavuje aj vlastné transkripcie. Dôležitým predmetom jej záujmu je aj interpretácia diel súčasných autorov. Doteraz premiérovala už viac ako 50 kompozícií súčasných slovenských i zahraničných autorov. Nahrala viacero sólových CD pre

vydavateľstvá Hevhetia, Slovart Records či Verlag Neue Musik. V dizertačnej práci sa venuje téme zvukových a technických možností cimbalu a jeho predchodcov od staroveku až po súčasnosť.

AGNESA FERIENČÍKOVÁ

sa hudbe venuje od detstva. Otec bol hudobný skladateľ a klavirista, v medzivojnových rokoch pôsobil v mestách celého Slovenska, čo ovplyvnilo Ferienčíkovej profesionálny život. Oslovila ju tanečná i stará hudba a hra na čembalo.

Študovala na Konzervatóriu v Bratislave hru na klavíri (E. Pappová) a čembale (R. Grác), pokračovala Akadémiou starej hudby na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Neskôr bola študentkou Akademie für alte Musik v Drážďanoch (J. Toll), absolvovala aj dva študijné pobyty v Angoulême vo Francúzsku (P. Dubreuil). Pedagogicky pôsobí od roku 2013 na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a od roku 2006 aj na VŠMU, kde vyučuje hru na čembale. Pravidelne spolupracuje so súbormi Musica Aeterna, Solamente Naturali, ŠKO Žilina, Camerata Hungarica, Renaissance consort, Flores musicae a ďalšie. Ferienčíková je členkou súborov Miméza, Music for a while a Amaranth ensemble. Spolupracovala s dirigentmi ako P. Dubreuil, M.-L. Teissedre, J. Toll, O.Schneebeli, A. Parrot, J. Holloway, J. M. Händler, A. Popovič, A. Rajter, L. Svárovský či J. Kyzlink. Jej umeleckými partnermi sú často violončelista M. Sťahel i speváčky J. Pastorková a K. Zajíčková. Spolupracovala aj pri operných produkciách SND – Händlovej Alcine či Haydnovom Opustenom ostrove.

MICHAELA ČIBOVÁ

študovala hru na violončele na Konzervatóriu v Bratislave v triede Juraja Fazekaša, neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Jána Slávika. Počas štúdia sa zúčastnila Majstrovských kurzov komornej hudby Daniels Music Days v Holandsku. V rokoch 2000 – 2001 bola členkou orchestra Orchestre des Régions Européennes, pod záštitou Asociácie Sergiu Celibidacheho vo Francúzsku. Po ukončení štúdia sa pravidelne zúčastňovala barokových hudobných kurzov v Prachaticiach a v Kelči (Česká republika). Spolupracovala s barokovými súbormi Solamente Naturali, Czech Ensemble Baroque, Musica Aeterna. Od roku 2001 je členkou Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave.