Brahms / Milhaud / Rumler / ŠostakovičBrahms / Milhaud / Rumler / Shostakovich

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Ako symfonik potreboval Johannes Brahms dlhší čas na to, aby vystúpil z Beethovenovho tieňa, Prvú symfóniu (1876) dokončil až po štyridsiatke. No v komorných dielach (sonátach, triách, kvartetách, kvintetách a sextetách), o ktorých sa skladateľ často radil s priateľom, huslistom Josephom Joachimom (1831 – 1907), mimochodom rodákom z neďalekého Kittsee, bol už od prvých diel akceptovaný ako Beethovenov dedič a nástupca. Za začiatok tejto línie Brahmsovej tvorby možno považovať Joachimovi dedikované Scherzo c mol (1853), na jej konci stojí dvojica sonát opus 120 „für Clarinette (oder Bratsche)“, ako sa píše na titulnom liste Simrockovho vydania z roku 1895. Idea hrať pôvodne klarinetové sonáty na viole pochádza pravdepodobne tiež od Joachima, ktorému Brahms dedikoval aj dvojicu nádherných piesní pre alt, obligátnu violu a klavír (Zwei Gesänge, op. 91). Skladateľ, zdá sa, nezdieľal v súvislosti s orchestrálnou ani komornou hudbou rezervovanosť, s ktorou sa o viole a violistoch vyjadrovali napríklad Berlioz či Wagner. Zvuk tohto nástroja otvára Nemecké rekviem a spolu s violončelami a kontrabasmi dominuje Serenáde A dur, op. 16, z ktorej sú úplne vynechané husle. Dvojicu viol Brahms používa v obidvoch sláčikových kvintetách i sextetách. Jeho komorné diela obsahujú pasáže, v ktorých viola vystupuje zo svojej obvyklej úlohy natoľko, že sa to stávalo predmetom kritiky. V roku 1865 napísal recenzent Allgemeine Musikalische Zeitung o Klavírnom kvartete g mol, op. 25, že part violy je nepríjemný kvôli dvojhmatom a pasážam vo vysokých polohách, ktoré nie sú v súlade s „prirodzenosťou“ nástroja.

Začiatok roku 1894 sa pre 61-ročného Brahmsa niesol v znamení smútku a strát. Umelec, už dlhšiu dobu presvedčený o konci svojej skladateľskej kariéry, krátko po sebe prišiel o dvoch blízkych priateľov, lekára Theodora Billrotha (1829 – 1894), ktorého názory na hudbu si mimoriadne vážil, a klaviristu, dirigenta Hansa von Bülowa (1830 – 1894). Opätovný záujem o komponovanie u neho prebudilo stretnutie s výnimočným klarinetistom Richardom Mühlfeldom (1856 – 1907). Spoznali sa v roku 1891 v Meiningene, kde sa pripravovalo uvedenie Štvrtej symfónie, a hra umelca, ktorého Brahms oslovoval „drahý slávik“ (a niekedy žartom aj „Fräulein Klarinette“), skladateľa postupne inšpirovala k skomponovaniu niekoľkých veľkých diel: Tria a mol, op. 114, Kvinteta h mol, op. 115 (obidve existujú aj vo verzii s violou) a dvojice sonát. Mühlfeld tak v živote Brahmsa zohral podobnú úlohu ako Anton Stadler (1753 – 1812) v Mozartovom alebo Heinrich Bärman (1784 – 1847) v tvorbe Carla Mariu von Webera. V máji roku 1894 sa vo Viedni uskutočnil festival komornej hudby, na ktorý Mühlfeld pricestoval z Meiningenu, kde pôsobil v orchestri. Z ďalších známych hudobníkov sa na podujatí zúčastnili violončelista Robert Hausmann, klaviristi Anton Door a Julius Epstein, prítomní boli aj kritik Eduard Hanslick a muzikológ Eusebius Mandyczewski, ktorý neskôr vo Viedni patril medzi pedagógov Ľudovíta Rajtera. Výsledkom tohto stretnutia boli dve sonáty opus 120, dokončené v lete v Bad Ischli, ktoré vďaka iniciatíve Josepha Joachima existujú aj vo verzii pre violu. V októbri 1894 píše Brahms Joachimovi, že ak bude vo Frankfurte, má so sebou priviesť Mühlfelda alebo priniesť violový part k sonátam, ktorý by si spolu s pani Schumannovou rád vypočul. V ďalšej korešpondencii Brahms zmieňuje, že klarinetové sonáty ako diela pre violu považuje za „sehr ungeschickt und unerfreulich“ (veľmi nešikovné a nevďačné), s čím by pravdepodobne nesúhlasili generácie violistov. Privátnu premiéru uviedli Mühlfeld s Klárou Schumannovou na jeseň v Meiningene, začiatkom januára 1895 diela zazneli vo Viedni, tentokrát hral na klavíri Brahms. Autograf sonát skladateľ daroval klarinetistovi s venovaním „Richardovi Mühlfeldovi, majstrovi nádherného nástroja, s vďačnou spomienkou.“ Brahmsov životopisec Karl Geiringer napísal, že tieto vážne a nežné skladby skúmajú možnosti klarinetu, zvlášť prechody z vysokého do nízkeho registra. Brahms často komponoval diela v pároch, spomenúť možno klavírne kvartetá op. 25 a 26, sláčikové kvartetá op. 51, ale tiež prvé dve symfónie. Podobným spôsobom sa dopĺňajú nepokoj Sonáty f mol, ktorej vážnosť pripomína skladateľovo Klavírne kvinteto f mol, a lyrická neha a pôvab Sonáty Es dur. Po expresívnej prvej časti (Allegro appassionato) s introdukciou a kódou nasledujú meditatívne Andante un poco adagio, pôvabný ländler (Allegretto grazioso) a brilantné rondové finále (Vivace).

„Vitálny element v hudbe je melódia, tú by si mal byť človek schopný pospevovať či pískať na ulici, bez takej melódie je všetka technika márna,“ povedal Darius Milhaud, francúzsky skladateľ, rodák z Marseille a člen Parížskej šestky, s ktorou ho spájal v hudbe odpor voči pátosu nemeckého romantizmu i éterickosti francúzskeho impresionizmu. Ako jeden z prvých európskych skladateľov 20. storočia Milhaud vo svojich dielach experimentoval s polytonalitou, jazzom, ale tiež hudbou Karibiku a Latinskej Ameriky. Diapazón jeho hudobných inšpirácií rozšíril pobyt v Brazílii. Tu pôsobil dva roky so známym básnikom a dramatikom Paulom Claudelom (1868 – 1965) v diplomatických službách, ktoré sa spájalo s častým cestovaním, ktorého sa nevzdal ani v neskoršom veku, keď ho artritída pripútala na invalidný vozík. Milhaud bol nesmierne plodný autor a vplyvný pedagóg, učil Steva Reicha, Philipa Glassa, ale aj Stockhausena, Xenakisa a Kurtága. Vytvoril viac než 400 diel, medzi najznámejšie patria balety Stvorenie sveta, Vôl na streche, ale do jeho kompozičného odkazu patrí tiež 18 sláčikových kvartet. Kvôli židovskému pôvodu Milhaud ušiel v roku 1940 pred nacistami do USA, do Paríža sa vrátil až v roku 1947. Až do 70. rokov 20. storočia pôsobil súčasne na Mills College v Kalifornii, kde medzi jeho študentov patril aj známy jazzový klavirista Dave Brubeck. Darius Milhaud, ktorý je autorom dvoch violových sonát, mal s týmto nástrojom skúsenosť aj ako interpret, účinkoval napríklad na premiére Sonáty pre flautu, violu a harfu Clauda Debussyho. Populárna kompozícia Štyri tváre pre violu a klavír, op. 238 (Quatre Visages) vznikala v rokoch 1942 – 1943 na objednávku skladateľovho priateľa, belgického violistu Germaina Prévosta (1891 – 1987), zakladajúceho člena Pro Arte Quartet. Skladba, nadväzujúca na do baroka siahajúcu francúzsku tradíciu „hudobných portrétov“, je inšpirovaná imaginárnymi portrétmi žien z Kalifornie (La Californienne), Wisconsinu (The Wisconsinian), Bruselu (La Bruxelloise) a Paríža (La Parisienne).

Komorná hudba najčastejšie vznikala pre priateľov a hrávala sa s priateľmi. Platí to aj pre diela dnešného koncertu: Brahmsovu sonátu, spätú s menami Mühlfelda a Joachima, Milhaudovu kompozíciu napísanú pre Prévosta i pre premiéru Ciaccony slovenského huslistu, violistu, aranžéra a skladateľa Daniela Rumlera, ktorého s violistom Martinom Rumanom a klaviristkou Alenou Hučkovou spája priateľstvo i umelecké partnerstvo. Daniel Rumler študoval na Konzervatóriu v Pardubiciach (J. Kuchválek), na Akadémii múzických umení v Prahe (J. Tomášek) a na Hoschule Luzern – Musik u Igora Karška. Bol tiež žiakom Giuliana Carmignolu, u ktorého sa venoval interpretácii barokového repertoáru. Pôsobil i pôsobí vo viacerých švajčiarskych orchestroch ako Musikkollegium Winterthur, Camerata Zürich, Ensemble Corund Luzern, ale aj domácich telesách (Collegium Wartberg). V roku 2018 sa stal členom Slovenskej filharmónie. Daniel Rumler je vyhľadávaným komorným hráčom, účinkoval na podujatiach ako Lucerne festival, Murten Classics, v posledných rokoch pravidelne spolupracuje s festivalom Konvergencie. Pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu v Bratislave, aj ako lektor Slovenského mládežníckeho orchestra. Všestranný umelec sa venuje tiež kompozícii, jeho diela zazneli v interpretácii Hillaris Chamber Orchestra, Jána Krigovského, Juraja Grigláka a ďalších umelcov, je tiež aranžérom – viaceré z jeho transkripcií boli nahraté pre vydavateľstvá ECM a švajčiarsky rozhlas SRF. Ciacconu, ktorá na dnešnom koncerte zaznie v premiére, charakterizoval autor ako kontrapunktické variácie na mikrotonálnu tému plynúce vo voľnom tempe. „Charakteristické tanečné a rytmické prvky ciaccony sú v skladbe prítomné len veľmi latentne,“ dodáva skladateľ.

„Od začiatku štúdií som vedel, že si túto sonátu raz zahrám. Stále sa mi však zdalo, že je priskoro. Mýtus posledného diela doľahol aj na mňa. Teraz sa na hudbu pozerám inak, interpretácia je vždy obrazom doby a aktuálnych okolností. Dnes budem hrať inak ako o 20 rokov. A tak je to v poriadku. Som rád, že máme vo violovom repertoári takéto úžasné dielo,“ píše Martin Ruman v obsažnom článku oŠostakovičovej Sonáte pre violu a klavír, op. 147 na stránke Klubu priateľov violy, ktorú vytvoril a altruisticky spravuje. S fenoménom „neskorých diel“ skladateľov, vrátane tvorcov, ktorí odišli predčasne (Mozart, Schubert), sa často spája „tušenie konca“ – reflexívnosť, rozlúčka so svetom. Niekedy tieto asociácie patria medzi mýty, inokedy majú svoje opodstatnenie. Príkladom môžu byť pôsobivé syntézy v tvorbe Bacha a Messiaena alebo otvorenie nových štýlových horizontov v kompozíciách Beethovena a Stravinského. Do tejto kategórie patrí i „jesenná hudba“ Brahmsa, vrátane Sonáty f mol, ktorou koncert začal, aj Šostakovičova Sonáta pre violu, ktorá zaznie na jeho záver. „Nachádzam sa momentálne v nemocnici. Hnevajú ma srdce a pľúca. Pravou rukou píšem len s veľkým úsilím. Napriek tomu, že to bolo veľmi ťažké, podarilo sa mi dokončiť sonátu pre violu a klavír.“ Štyri týždne po napísaní týchto riadkov Dmitrij Šostakovič zomrel, premiéry Violovej sonáty sa nedožil. Sonáta, dedikovaná violistovi Beethovenovho kvarteta Fiodorovi Družininovi, zaznela prvýkrát 25. 9. 1975 v kruhu skladateľových priateľov ako spomienka. Nepokoj, dramatickosť úvodného Moderata, ktoré skladateľ prirovnal k novele, atanečnosť nasledujúceho Allegretta (čerpajúceho hudobne z nedokončenej opery Hráči) vyvažuje pokoj záverečného Adagia, ktoré je chápané ako rozlúčka so svetom. Túto časť Šostakovič dedikoval „pamiatke Beethovena“. Odkazom na „veľkého skladateľa“ sú aj citácie zo Sonáty „Mesačného svitu“. Na oficiálnej premiére diela spoluúčinkoval legendárny ruský klavirista Sviatoslav Richter. Spolu s Violovou sonátou – „výnimočným dielom nadpozemskej krásy, ktoré prekračuje hranicu medzi životom a smrťou, no niet v nej hrôzy pred neúprosným Osudom, len ľudskosť, čistota a múdrosť “ (D. Sollertinskij) – zazneli na tomto koncerte i Husľová a Violončelová sonáta. Koncert sa uskutočnil na Medzinárodný deň hudby (1. 10. 1975) v Leningrade a v Malej sále filharmónie ostalo voľné jediné miesto – to, na ktorom obvykle sedával skladateľ. Kritik novín Izvestija napísal, že Šostakovičova hudba bola ako „katarzia v tragédii, zápas o život, očistenie svetlom, odchod do večnosti.“

Andrej Šuba

MARTIN RUMAN

pôsobí od roku 2013 na pozícii sólo violistu Slovenskej filharmónie a od roku 2018 aj ako pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave. Študoval v Bratislave, Prahe a vo Viedni. Zúčastnil sa mnohých interpretačných kurzov u renomovaných umelcov ako Gilad Karni, Atar Arad, Hariolf Schlichtig, Alexander Zemtsov, Wolfgang Klos a iní. Ako sólista, komorný hráč alebo sólo violista orchestra vystupoval takmer vo všetkých Európskych krajinách, v USA, Mexiku, Japonsku, Južnej Kórei, Ománe či v Izraeli. Na pódiu spolupracoval s osobnosťami ako Shmuel Ashkenasi, Zhou Qian, Isabelle van Keulen, Robert Cohen, Juan-Miguel Hernandez, Daniel Rowland, Pablo Barragán. Pravidelne účinkuje aj s najznámejšími slovenskými umelcami a súbormi, ako napríklad Igor Karško, Milan Paľa, Jozef Lupták, Boris Lenko, Ján Krigovský. Je pravidelným účinkujúcim na komornom festivale Konvergencie a členom komorného zoskupenia Collegium Wartberg, v ktorom hrá na dobovom nástroji. S klaviristkou Alenou Hučkovou odohral recitály na viacerých slovenských festivaloch, ale aj v zahraničí. Nahrali spolu taktiež dva CD nosiče so skladbami pre violu a klavír. Ako aktívny propagátor slovenskej hudby objednal a prvýkrát uviedol množstvo skladieb pre violu, okrem iných od skladateľky Ľubice Čekovskej, Jevgenija Iršaia, Víťazoslava Kubičku alebo Ľuboša Bernátha. Popri modernej a barokovej viole sa venuje aj hre na viole d ́amore, na ktorej už odohral niekoľko recitálov a premiér (I. Zeljenka, Ľ. Bernáth).

Ako sólista s orchestrom sa predstavil viackrát so Slovenskou filharmóniou, Slovenským komorným orchestrom, Cappellou Istropolitanou a Sinfoniettou Bratislava. Popri svojom poste profesora na Bratislavskom konzervatóriu je od roku 2017 taktiež lektorom v Slovenskom mládežníckom orchestri. Je riaditeľom občianskeho združenia Klub priateľov violy, ktorého hlavným cieľom je propagovať hudbu medzi laickou verejnosťou.

ALENA HUČKOVÁ

je repertoárovo všestranná a vyhľadávaná klaviristka, komorná hráčka a korepetítorka. Absolvovala ZUŠ Eugena Suchoňa v Bratislave (Alena Klattová), kde mala možnosť konzultácií u známej slovenskej klaviristky a pedagogičky Evy Fischerovej-Martvoňovej. Študovala na Konzervatóriu v Bratislave (Peter Pažický) a na JAMU v Brne (Jan Jiraský). Vzdelanie si rozšírila účasťou na majstrovských kurzoch (M. Raekallio, A. Arad, J. Aner, A. Zenziper, B. Szokolay, A. Strukov, E. Halim a ď.) Získala mnohé ocenenia v sólovej hre, komornej hre aj za klavírnu spoluprácu, napríklad: Cena absolútneho víťaza a Cena za najlepšiu interpretáciu skladby W. A. Mozarta (Amadeus, Brno), 3. cena na súťaži Pro Bohemia (Ostrava), 3. cena na súťaži EPTA (Osijek), 2. cena na súťaži slovenských konzervatórií, 3. cena na Schubertovej súťaži pre klavírne duá (Jeseník).

Ako sólistka vystúpila so Slovenskou filharmóniou, s Filharmóniou Brno a s Orchestrom Janáčkovej opery Národného divadla v Brne. Ako komorná hráčka sa predstavila na Festivale Konvergencie, Festivale Viva Musica! a na Koncerte bez publika v Slovenskej filharmónii. Spolu so sólo violistom Slovenskej filharmónie Martinom Rumanom tvoria stabilné komorné duo, ktoré vystupuje na Slovensku aj v zahraničí a má na konte dva CD albumy. Alena Hučková spolupracuje aj s huslistom Danielom Rumlerom. Uviedla premiéry diel súčasných slovenských autorov Marka Piačeka, Ľubice Čekovskej, Jevgenija Iršaia, Ilju Zeljenku, Ľuboša Bernátha, Víťazoslava Kubičku a i. V septembri 2018 sa predstavila na recitáli s huslistom Pavlom Bogaczom v Šanghaji. Pedagogicky pôsobila v Českej republike a na ZUŠ Jozefa Kresánka v Bratislave. Bola členkou Orchestra Opery SND a pôsobila ako korepetítorka Baletu SND a na VŠMU v Bratislave.