Klavírny recitál VI – Zuzana NiederdorferPiano Recital VI. – Zuzana Niederdorfer

[ Autor textu: Eva Miškovičová ]

Sonáta pre klavír č. 1 fis mol, op. 11 Roberta Schumanna vznikala počas rokov 1833 – 1835, kedy sa výlučne venoval tvorbe pre klavír. Bolo to obdobie, v ktorom sám prestával byť kvôli zraneniu výkonným interpretom. Zároveň však malo pre jeho život iný, dôležitejší rozmer, začal sa rozvíjať milostný vzťah medzi ním a budúcou manželkou Clarou Wieckovou. Dvorenie poznačené veľkými prekážkami zo strany Clarinho otca a Schumannovho učiteľa klavíra v jednej osobe Friedricha Wiecka, prerástli až do nútenej jedenásťmesačnej odluky. Vzájomné kontakty prebiehali prostredníctvom hudby, ktorú zaľúbený skladateľ písal a anonymne posielal svojej milej. Práve v tomto období vznikala aj prvá Schumannova sonáta dedikovaná „Clare od Florestana a Eusebia“. Nespútaný a vášnivý Florestan, utiahnutý a hĺbavý Eusebius boli autobiografickým stelesnením vnútorného rozpoloženia duševne rozorvaného velikána romantizmu. Obe postavy nájdeme v jeho denníku už päť rokov predtým a neskôr ho sprevádzajú celým umeleckým životom. Signatúru v tom čase nevedeli identifikovať ani jeho najbližší, preto s Clarou dokázali v tomto neľahkom období spolu bezpečne komunikovať.

Sonáta fis mol je prvým Schumannovým viacčasťovým opusom skomponovaným v klasickom sonátovom cykle. Formu však, tak ako aj iní predstavitelia romantizmu, podriadil emócii a expresii. Technicky a umelecky náročné dielo je pre klaviristov stále výzvou. Vyžaduje interpretačný nadhľad a zároveň hĺbku na vyjadrenie myšlienok, motívov vytvárajúcich štruktúru plôch zobrazujúcich skladateľove pocity a názory. Sonáta je akýmsi ľúbostným listom Clare – múze, interpretke, dôverníčke a napokon manželke, osudovej žene Schumanna. Prostredníctvom imaginárnych obrazov hudba v tomto diele získava poetický význam.

Klavírna tvorba Franza Liszta je charakteristická technickými záludnosťami vyžadujúcimi od interpretov impozantnú technickú zdatnosť, virtuozitu, dramatickosť a emocionálnu intenzitu. Okrem vlastných klavírnych opusov pretvára tie, ktoré vytvorili iní skladatelia. Dáva im novú pútavú podobu s osobitým rešpektom k predlohe, pričom samého seba zatláča do úzadia. Liszt skladateľ a Liszt interpret presne vie, čo publikum potrebuje a to mu v transkripciách známych i menej známych diel ponúka. Zdrojom jeho premien bola aj hudba skladateľa Franza Schuberta, ktorý zhudobňoval básne tak, ako dovtedy nik iný. Povýšil pieseň na majstrovské dielo a ponúkol klavíru rovnocenné postavenie, vďaka ktorému formuje príbeh a charakter postavy v ňom.

Na predmestí Viedne počas júla 1826 skomponoval Franz Schubert Serenádu, D. 889 pre sólo hlas so sprievodom klavíra. Skladateľ nachádzal literárnu inšpiráciu u velikánov svojej doby i tej minulej. V Serenáde zhudobnil scénu z 2. dejstva tragédie (dokonca v neskorších obdobiach označovanú za komédiu či romancu) Cymbelin od Williama Shakespeara. Hra rozpráva príbeh o britskom kráľovi a jeho dcére Imogene so všetkými špecifikami Shakespearových hier – intrigy, faloš, boj za spravodlivosť, či rozmanité podoby lásky. Schubertove spracovanie príbehu, v jeho rukopise zaradené do zbierky štyroch Piesní, bolo často označované za nezávažné a malého rozsahu. Vďaka vydavateľovi Antonovi Diabellimu bola Serenáda uverejnená dva roky po autorovej smrti (1830) a nasledujúce 2. vydanie bolo doplnené o dva verše tak, aby bol piesni prisúdený primeraný význam. Názov Serenáda, večerná milostná pieseň, vyvoláva neustálu polemiku, nakoľko nie je v súlade s významom textu „Hark, hark, škovránok v modrom éteri! Phoebus, čerstvo prebudený, Napájajúc svoje kone rosou,...“. Z nemeckého originálu Ständchen by verne znelo pomenovanie Aubades, ranné zastavenie, ktoré vystihuje časť dňa z obsahu piesne. Tento nesúlad vyriešil Schirmer vo svojom vydaní transkripcie pre sólo klavír Franza Liszta, kde uviedol pomenovanie Morgenständchen, Ranná serenáda. Skladba od svojho vzniku prešla rôznymi úpravami, najznámejšou je práve verzia Liszta pre sólový klavír prvý raz uverejnená Diabellim v roku 1838 ako Ständchen von Shakespeare v zbierke 12 Piesní od Franza Schuberta, S. 558.

Skladba Margarétka pri kolovrátku, D. 118 vznikla krátko pred osemnástimi narodeninami Franza Schuberta 19. októbra 1814. Je inšpirovaná divadelnou hrou Faust (15. scéna) jedného z najväčších dramatikov vôbec, Johanna Wolfganga Goetheho. Pieseň venovaná Moritzovi von Friesovi bola pôvodne zverená sopránu a časom bola pre veľkú obľubu transponovaná aj pre iné sólové hlasy. Forma skladby vo svojej trojdielnosti reprodukuje formu Goetheho predlohy. Vkladá do nej príbeh Margarétky sediacej pri kolovrátku, mladej dievčiny pohltenej vlastnými citmi a myšlienkami na Fausta, v prostredí krutého prísneho sveta ohrozujúceho jej nevinnosť. Raná tvorba Schuberta bola pod výrazným vplyvom iných skladateľov, pričom zlomovým a oslobodzujúcim bolo zoznámenie sa s dielom Goetheho, vďaka ktorému sa u Schuberta naštartoval tvorivý úspech. Bol to práve ten moment, v ktorom si uvedomil svoj osud pesničkára. Dramatizácia príbehu z pôvodnej predlohy piesne je v autentickej podobe spracovaná v transkripcii sólového klavíra Franza Liszta. Ostinátne krútenie kolesa kolovrátku, počiatočná ťažoba osudu s patetickými pozastaveniami napokon rozprúdi vášeň a zmyselnosť v strofickej forme s refrénovými návratmi s prekrásnou kantilénou. Najznámejšie dielo Franza Schuberta Ave Maria, D. 839 je považované za sakrálny zdravas Panne Márii. Pieseň s pôvodným názvom Ellenina pieseň (D. 839, op. 52, č. 6, 1825) z cyklu siedmich piesní Dáma z jazera (The Lady of the Lake) však pojednáva o inej postave. Tá pochádza z literárnej predlohy Sira Waltera Scotta s identickým názvom. V básni sa odohráva príbeh Ellen Douglas, pani jazera Katrine v škótskej Vysočine, ktorá sa odmietla pridať k vzbúrencom proti kráľovi Jakubovi. Za sprievodu harfistky spieva modlitbu s prosbou o pomoc adresovanú Panne Márii. Pieseň modlitbu síce zobrazuje, ale v skutočnosti ňou nie je. Prvé vydanie v apríli 1826 bolo vo Viedni u Matthiasa Artaria v anglickej aj nemeckej verzii. V neskoršej latinskej verzii nabáda text k mylnej liturgickej dedikácii.

Napriek týmto rozporom vzniklo vďaka Elleninmu príbehu najčastejšie interpretované a do množstva podôb transkribované, častokrát aj s úpravami samotného textu, dielo Franza Schuberta. Prvý raz zaznelo na zámku grófky Sofie Weissenwolffovej, ktorej ho aj dedikoval. Samotný Franz Liszt Ave Marii doprial tri úpravy – sólo, pre dva klavíry a klavír s orchestrom, pričom v pôvodnej partitúre prekomponoval a rozšíril záverečný diel. Rukopis jedinečného klaviristu a skladateľa je hmatateľný brilantnými figúrami vo variačnej práci, ktoré prichádzajú po prvom autentickom zaznení témy dominujúcej v celej skladbe.

Obdobie okolo novembra 1822, v čase vzniku Fantázie C dur Pútnik, op. 17 D. 760 a iných významných diel Franza Schuberta, nebolo pre skladateľa ľahké. Neistá existencia, takmer žiadne vydávanie diel, finančná závislosť na priateľoch, ubíjajúci duševný stav a z neho diagnostikovaná závažná choroba, ho čoraz viac vťahovali do bezvýchodiskovej situácie. Aj preto je Fantázia akousi paralelou jeho osobného príbehu. Samotnú tému prevzal Schubert zo svojej vlastnej skladby identického názvu, z piesne Pútnik (1816) skomponovanej na slová Georga Philippa Schmidta von Lübecka. Básnická predloha opisuje človeka strateného vo vlastnej krajine, „cudzinca“, ktorý túži nájsť vlastný domov a samého seba. Fantázii zobrazujúcej v jednom okamihu šťastie a lásku, a vzápätí smútok a žiaľ, priradil Schubert novú, dovtedy netradičnú podobu sonátového cyklu, v ktorom variovaná téma symbolicky otvára jeho jednotlivé časti. O interpretačne náročnej skladbe, ktorú skladateľ venoval klaviristovi Carlovi Emanuelovi Liebenbergovi von Zsittinovi žiakovi Johanna Nepomuka Hummela, sám povedal „len diabol to môže zahrať“.

Eva Miškovičová

ZUZANA NIEDERDORFER

Zuzana Niederdorfer „je predstaviteľkou vrcholnej strednej generácie slovenských klaviristov. Darí sa jej naplno rozvinúť jej veľké tvorivé schopnosti. Kritiku oslovuje čistota a zrozumiteľnosť artikulácie, široké spektrum farieb, sugestívna kresba línií, zmysel pre krehkú lyriku a hlbokú empatiu, ako aj vášnivý dramatizmus, čerpajúci z neomylnej pamäti a majstrovskej techniky.“ (V. Čížik, Hudobný život) Vyštudovala hru na klavíri na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bola jednou z ocenených víťaziek na viacerých národných a medzinárodných súťažiach, vrátane súťaže Roberta Schumanna v Zwickau, Paloma O‘Shea v Santanderi, Virtuosi per musica di pianoforte, súťaže Fryderyka Chopina v Mariánskych Lázňach, Incontro Internazionale Giovani Pianisti Citta di Senigallia. Na celoštátnych súťažiach získala prvú cenu v sólovej aj komornej hre.

Počas svojej kariéry spolupracovala s pedagógmi ako V. Nosov, V. Lichnerová, E. Pappová, P. Toperczer, M. Starosta, I. Černecká či M. Lapšanský. Inšpirovala sa na majstrovských kurzoch K. Zemplenyiho, L. Bermana,V. Gornostaevy, G. Seböka.

V roku 1993 získala doktorát na Vysokej škole múzických umení. Účinkovala na sólových recitáloch a spolupracovala s orchestrami a komornými zoskupeniami v Európe, Číne a Spojených štátoch amerických. Nahrala šesť CD a vytvorila nahrávky pre BBC Londýn i Česko-Slovenský rozhlas a televíziu. Vyše 20 rokov vyučovala na hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, od roku 2011 je profesorkou na Kunstuniversität Graz v Rakúsku. Ako pedagogička má vo svojej triede množstvo ocenených laureátov z medzinárodných súťaží ako napríklad Rubisteinova súťaž v Tel Avive, Hamamatsu v Japonsku, Harbin v Číne, Škótska klavírna súťaž, Malta Classic Piano v Dubaji, Horowitzova nadácia v New Yourku a ďalšie.

Bola lektorkou na majstrovských kurzoch v Taliansku, Nemecku, Anglicku, Rakúsku, Fínsku, Islande, USA, Číne, Poľsku, Slovensku, Českej republike, Slovinsku aj Litve. Zuzana Niederdorfer je členkou porôt na národných a medzinárodných súťažiach. Pred 15 rokmi založila na Slovensku medzinárodný festival, klavírne majstrovské kurzy a medzinárodnú klavírnu súťaž Forum per tasti.