Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 41 MIN 1 H 41 MINsd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Jana Majerová ]

      Ludwig van Beethoven komponoval diela pre husle a klavír približne medzi rokmi 1790 – 1818. Sám ovládal aj hru na husliach, no preslávil sa najmä ako klavírny virtuóz. Vo svojich troch sonátach pre husle a klavír, op. 30 z roku 1802 sa snaží o dosiahnutie novej úrovne vo zvukovej vyváženosti medzi oboma nástrojmi. Prvá husľová sonáta z opusu 30 v tónine A dur pôvodne obsahovala finále neskôr dokončenej Kreutzerovej sonáty, op. 47, druhá sonáta sa odohráva v dramatickej tónine c mol. Trilógiu uzatvára Sonáta pre husle a klavír G dur, op. 30 č. 3, ktorá sa odvoláva na štýl haydnovsko-mozartovského klasicizmu. Podobnú koncepciu majú aj tri klavírne sonáty, op. 31 (G dur, d mol Búrka, Es dur Poľovnícka), ktoré Beethoven napísal v podobnom tvorivom období. Obidva opusy vznikli v čase zrodu Beethovenovho stredného tvorivého obdobia, kedy v jeho tvorbe prevláda tzv. hrdinský štýl, ktorý najvýraznejšie dokumentujú diela ako Symfónia č. 3 Eroica, či Koncert pre klavír č. 5 Cisársky. Rok 1802 sa však spája aj s Beethovenovým uvedomením si nezvratnosti jeho problémov so sluchom. Z toho prameniace zúfalstvo, umocnené aj ďalšími zdravotnými problémami a sklamaním v láske, vyústilo do napísania tzv. Heiligenstadtského testamentu v októbri 1802. Do Heiligenstadtu v blízkosti Viedne sa Beethoven presťahoval v apríli rovnakého roku na nariadenie lekárov, ktorí dúfali, že vidiecky pokoj skladateľovi pomôže zotaviť sa z problémov so sluchom. Žiaľ márne.

      Sonáta pre husle a klavír č. 8 G dur, op. 30 č. 3 je jedným z najpresvedčivejších dôkazov toho, že Beethoven svoje vyznanie z Heiligenstadtského testamentu, že žije pre hudbu („...chýbalo len málo a sám by som ukončil svoj život – zadržovalo ma len umenie...“), myslel vážne. V skladbe totiž prekvapivo prevláda životný optimizmus do tej miery, že maďarský husľový virtuóz Josep Szigeti ju označil ako dielo „bezkonfliktnej dokonalosti“. Prvá časť v sonátovej forme srší vitalitou, hnacou silou vpred a sú v nej výrazne zastúpené aj skladateľom obľúbené akcenty na neprízvučných dobách. Priam explozívny náboj úvodnej hudobnej myšlienky tejto časti dokonca jednému hudobnému komentátorovi pripomínal to, ako vytryskne šumivé víno z fľaše po jej otvorení. Záverečný vysoký tón tejto myšlienky v husliach (sforzato) mu dokonca evokoval zvuk prasknutia zátky. Sonáta mala preto svojho času prídomok „Champagne Sonata“. Názov sa síce všeobecne neujal, no výstižne vyjadruje radostný charakter diela. Pôvabná, lyrická druhá časť v Es dur má tempový predpis menuetu a nahrádza tradičnú pomalú časť. Finále je obrazom dedinskej tanečnej veselice, priam akýmsi perpetuum mobile, ktorého strhujúca energia je miestami umocnená vedením hlasov oboch nástrojov v imitácii alebo v protipohybe, či vyšperkovaním melódie účinnými melodickými ozdobami.

      Antonín Dvořák bol celoživotným zástancom domáceho muzicírovania. Istý čas býval v rovnakom dome v Prahe ako Dvořákovci aj študent chémie Josef Kruis, ktorého súkromne vyučoval hru na husliach Dvořákov bývalý kolega z orchestra Prozatímního divadla – Jan Pelikán. Dvořák sa k ich husľovému duu príležitostne rád pridával s violou a v januári 1887 pre toto zoskupenie skomponoval Terceto C dur, op. 74. Keď však zistil, že husľový part je pre Kruisa príliš náročný, rozhodol sa promptne ešte v tom istom mesiaci napísať o niečo jednoduchšie trio, ktoré je dnes známe ako Drobnosti, respektíve Bagately, op. 75a. O tom, s akým nadšením písal tieto drobné skladby, sa zveril v liste svojmu nakladateľovi Simrockovi: „Píšem teraz malé Bagatelly, pomyslite len, pre dvoje huslí a violu. Tá práca ma teší práve tak, ako by som písal veľkú symfóniu [pozn. Dvořák už v tom čase skomponoval sedem symfónií] – čo na to hovoríte? Iste, sú to myšlienky skôr pre amatérov, avšak nepísali Beethoven a Schumann tiež kedysi celkom malými prostriedkami, a ako?“ V podobe tria vyšlo dielo tlačou až v roku 1945, no už v roku svojho vzniku (1887) bolo u Simrocka vydané v autorom prepracovanej podobe pre husle a klavír pod názvom Romantické skladby pre husle a klavír, op. 75. Vo verzii s klavírom dielo zaznelo po prvýkrát na schôdzi Umeleckej besedy koncom januára 1887, teda len niekoľko dní po jeho dokončení. Verejná premiéra sa uskutočnila 30. marca 1887 v interpretácii Karla Ondříčka a samotného skladateľa. Jedná sa o štyri kontrastné skladby, pričom každá z nich je vystavaná z vlastného hudobného materiálu bez ambície vytvoriť myšlienkovo prepojený cyklus. Jednotlivé časti pôvodne obsahovali názvy Cavatina, Capriccio, Romanza a Elegia, ktoré však Dvořák napokon stiahol. Prvej časti (Allegro moderato) dominuje vrúcna melódia v husliach nad klavírnym sprievodom. Druhá časť (Allegro maestoso) je spracovaná variačným spôsobom a ťaží z kontrastu medzi ráznosťou a rozmarnosťou. V nasledujúcom vášňou nabitom Allegre appassionate sprevádzajú náruživú husľovú melódiu ostinátne trioly v klavíri. Záverečné Larghetto je emocionálne bohatou, zadumane melancholickou elégiou.

      Záver života Claudea Debussyho bol poznačený trápením, jednak nad stavom sveta zmietaným vojnou, jednak nad vedomím vlastnej pominuteľnosti. Keď v roku 1915 Debussy podstúpil náročnú operáciu kvôli rakovine hrubého čreva, bol tak oslabený, že dlhé mesiace nebol schopný napísať žiadnu novú skladbu. Keď sa mu napokon polepšilo, začal popri cykle dvanástich klavírnych etud a skladbe pre 2 klavíry Na bielych a čiernych pracovať aj na svojej vízii skomponovať šesť sonát pre rôzne komorné obsadenie. Všetky sonáty chcel venovať svojej druhej manželke Emme. Do konca života sa mu však podarilo dokončiť len tri z nich – Violončelovú sonátu, Sonátu pre flautu, violu a harfu a Sonátu pre husle a klavír. V čase vojny a skladateľovho zvýšeného národnostného sebauvedomovania sa pod všetky tri sonáty podpísal ako „Claude Debussy—musicien français“, aby sa tak jasne vymedzil proti nemeckým agresorom. Na svojej Husľovej sonáte pracoval od roku 1916 do apríla 1917. Jedná sa o jeho posledné dokončené dielo, ktoré malo premiéru 5. mája 1917 v rámci dobročinného koncertu pre obete vojny v Paríži a zaznelo v interpretácii huslistu Gastona Pouleta a Debussyho za klavírom. Obaja umelci dielo spolu uviedli aj na ďalších koncertoch v menších francúzskych prímorských mestách Saint-Jean-de-Luz a Biarritz, ktorými sa Debussy definitívne rozlúčil s koncertným pódiom. V marci nasledujúceho roku totiž skladateľ zákernej chorobe len ako 58-ročný podľahol.

      I keď má Debussyho dielo na sonátu pomerne skromné proporcie, jeho škála nálad a emócií je nesmierne široká. Sám skladateľ, pre ktorého bolo typické nízke sebavedomie a časté sebaponižovanie, svoju sonátu raz vychvaľoval, raz zatracoval. Označoval ju ako „príklad toho, čo môže chorý človek vyprodukovať v čase vojny“. Úvod prvej časti sa výrazne ponáša na začiatok skoršej Sonáty pre husle A dur Césara Francka, u ktorého Debussy v mladosti študoval hru na organe, a ktorý bol preňho aj jedným zo skladateľských vzorov. Jedná sa o nezvyčajne zádumčivú hudbu, plnú smútku a zasnenosti, ktorú však miestami rozčeria aj náhle citové vzplanutia. Chmúrnu náladu prvej časti vyvažuje nasledujúca druhá časť, ktorá svojou rozmarnosťou a impulzívnou náladou môže evokovať až klaunské výstrelky. Vo Finále sa znovu objavuje hudobný materiál použitý v predchádzajúcich dvoch častiach. Neúprosne napredujúci hudobný tok zaujímavo obohatí krátky stredný úsek, ktorý má charakter akéhosi „opitého valčíka“. Potom sa už nepokojný, v drobných notových hodnotách sa akoby mihotajúci zvuk rúti k až prekvapivo extatickému záveru.

      César Franck venoval svoju Sonátu pre husle a klavír A dur z roku 1886 ako svadobný dar belgickému huslistovi Eugènovi Ysaÿemu, ktorý sa narodil tak isto ako Franck v meste Liège. Skladateľ sa sám sobáša nezúčastnil, poveril však ich spoločného priateľa a svojho študenta kompozície Charlesa Bordesa, aby odovzdanie daru sprostredkoval. Dielo po prvýkrát zaznelo priamo počas svadobnej oslavy, keď ho po veľmi krátkom naštudovaní interpretoval ženích spolu s prítomnou klaviristkou Léontine-Marie Bordes-Pène – manželkou brata Charlesa Bordesa. Za venovaný dar sa Ysaÿe Franckovi poďakoval listom, v ktorom toto dielo označil za „úplne novátorské“ a prisľúbil sa, že ho bude šíriť „všade tam, kde nájdem umelecky vnímavého klaviristu“. Verejnú premiéru mala Franckova Sonáta pre husle 16. decembra 1886 v Bruseli v rovnakej interpretácii ako na svadbe. Tento koncert predstavoval pre skladateľa jeden z jeho najväčších úspechov a niet divu, že sonáta sa čoskoro dočkala aj úpravy pre violončelo a klavír (Jules Delsart), ktorú Franck autorizoval. V rokoch 1904 – 1905 skladbu prepracoval aj Alfred Cortot v dvoch verziách – pre sólový aj štvorručný klavír. Obľuba tejto sonáty sa odzrkadlila aj v románe Marcela Prousta Hľadanie strateného času, keď sa stala jednou z reálnych predlôh pre slávnu sonátu fiktívneho skladateľa Vinteuila.

      Franckovu Sonátu pre husle považoval užší okruh jeho žiakov, tzv. „bande à Franck“, za ideál cyklickej sonáty a vďaka nej sa utvrdzovali aj v presvedčení, že ich mentor je legitímnym nasledovníkom Beethovena. Totiž podobne ako v niektorých Beethovenových neskorých dielach, aj v tejto sonáte odvodzuje Franck všetky nosné témy zo spoločného jadra. Do zasneného klavírneho úvodu prvej časti sa rozoznie vrúcna, túžobná husľová téma, ktorá tvorí myšlienkovú základňu celého intenzívne emotívneho diela. Druhú časť – dramatické scherzo v d mol – otvára pomerne rozsiahla, extaticky vzrušená klavírna predohra, ktorá vyústi do naliehavej husľovej témy. Časť sa končí gradáciou najvyššej intenzity, ktorá vytryskne do exaltovaného záveru v dur. Dočasné upokojenie prináša voľne koncipovaná tretia časť RecitativoFantasia. Poslednú časť otvára optimistickejšie ladený lyrický úvod. Postupne sa hudobný prúd opäť výrazovo zintenzívňuje. Obdivuhodné je aj vedenie hlasov v kánone, ktoré sa v tejto časti objavuje na viacerých miestach. Na margo toho jeden súdobý kritik napísal: „Finále, ktoré takmer celé prebieha ako kánon v oktáve, si aj napriek tejto prísnej forme zachováva neprekonateľnú ľahkosť, pôvab, sladkosť“. Kánon nastupuje aj v záverečnej kulminácii, ktorá sonátu dovedie ku grandióznemu záveru.

      Jana Majerová

      –––––
      Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 16. 5. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Komorná hudba, Cyklus KH, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023

    • Životopisy

      IVAN ŽENATÝ

      Ivan Ženatý opakovane hosťuje so slávnymi medzinárodnými telesami ako je BBC Symphony Orchestra London, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks, Berliner Symphoniker, Orchesta Nacional de Madrid, ale aj poprednými českými orchestrami ako je Česká filharmónia, FOK či Symfonický orchester Českého rozhlasu. Veľkú pozornosť vzbudzujú tiež sólové a komorné projekty Ivana Ženatého (kompletné Bachove sólové sonáty či Beethovenove a Brahmsove sonáty). Svojím mimoriadne bohatým repertoárom zahŕňajúcim viac než päťdesiat husľových koncertov oslovuje široké publikum, bez toho aby čo i len na okamih opustil svet klasickej hudby. Okrem samozrejmej technickej dokonalosti býva oceňovaný jeho vkus pre štýl a podmanivá krása tónu.

      Svoju profesionálnu kariéru zahájil Ivan Ženatý účasťou vo finále Čajkovského súťaže v Moskve, po ktorej nasledoval debut s Českou filharmóniou pod vedením Libora Peška, víťazstvo v súťaži Pražskej jari a laureátsky titul Medzinárodnej tribúny mladých interpretov UNESCO. V roku 1990 debutoval Ivan Ženatý v Londýne, 1991 v Berlínskej filharmónii a Concertgebouw v Amsterdame, 1994 v Tokiu, 1996 v New Yorku a Buenos Aires. Hral spoločne s takými umelcami ako Yehudi Menuhin, Yo-Yo Ma, Serge Baudo,Valeryj Gergiev, Andrej Boreyko, Neville Marriner a ďalšími.

      Hudobný výraz Ivana Ženatého ovplyvnili najviac osobné stretnutia s Nathanom Milsteinom, Ruggierom Riccim a Andrem Gertlerom, výraznú zmenu v jeho hudobnom myslení inicioval prof. Igor Bezrodnyj na Čajkovského konzervatóriu v Moskve. Najväčší význam ale mali pre Ivana Ženatého súkromné hodiny u Josefa Suka a následná dlhoročná spolupráca vrcholiaca vystúpeniami na Würzburger Mozart-Festspiele, Pražskej jari a kompletnou nahrávkou diel W. A. Mozarta.

      Gramofónové nahrávky Ivana Ženatého však všeobecne vzbudzovali vždy nadšený ohlas u poslucháčov a hudobných kritikov. Počas celého obdobia umeleckej činnosti je zjavná koncentrácia na súborné diela veľkých autorov ako sú Telemann, Bach, Mendelssohn, Schumann, Schulhoff alebo Dvořák a Grieg nahrané pre Dorian Recordings v New yorku. Mimoriadny záujem vzbudil nový dvořákovský komplet (www.audite.de) a nahrávka oboch husľových koncertov J. B. Foerstera s BBC SO London a jeho šéfdirigentom Jiřím Bělohlávkom.

      Vďaka newyorskej Harmony Foundation hrá Ivan Ženatý na vzácne husle Giuseppe Guarneriho “del Gesu” z roku 1740. Okrem majstrovských kurzov v USA, Kanade a Nemecku vyučoval Ivan Ženatý na Hudobnom inštitúte v Clevelande, Kráľovskej hudobnej akadémii v Kodani a od roku 2019 prijal profesúru na Vysokej hudobnej škole v Drážďanoch. Je zároveň profesorom Meadowmount School of Music v New Yorku.


      MARIAN LAPŠANSKÝ

      Marian Lapšanský zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, o. i. ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis a prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela v Bratislave. Od roku 2004 do konca roku 2021 zastával post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie. Je častým členom porôt medzinárodných klavírnych súťaží, o. i. súťaže Franza Liszta v Budapešti, súťaže Ludwiga van Beethovena v Bonne, súťaže Alexandra Skriabina v Grossete, Prix Amadeo v Aachene, Premio Giuliano Pecar v Gorizii, Medzinárodnej súťaže komornej hry vo Frankfurte, Súťaže Pražskej jari a ďalších. Jeho študenti získali na medzinárodných interpretačných súťažiach už viac ako tridsať rôznych ocenení. Je pedagógom na AU v Banskej Bystrici. Do roku 2012 pôsobil aj na AMU v Prahe a do roku 2019 na VŠMU v Bratislave.

      Interpretačné umenie Mariana Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach, ktoré získali napr. Cenu Zlatej harmónie (1995, Rachmaninov, Schnittke, Pärt; spolu s Jiřím Bártom), cenu Classic za nahrávku roka (1997, Zdeněk Fibich: Nálady, dojmy a upomínky – súbor 12 CD), Cenu za najlepšiu českú nahrávku roku 1998 (1999, Leoš Janáček: Zápisník zmizelého; spolu s P. Strakom a D. Peckovou), Európsku cenu Gustava Mahlera za rok 2002 a medzinárodné ocenenie Trebbia za celoživotné dielo 2019. Marian Lapšanský uskutočnil množstvo sólových recitálov i komorných koncertov na prestížnych festivaloch ako Wiener Festwochen, Salzburger Festspiele, Berliner Festtage, Dresdner Musikfestspiele, Pražská jar a ďalších.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Beethoven / Dvořák / Debussy / Franck

    Utorok 16. 5. 2023, 19.00 hTuesday, May 16, 2023, 7.00 PM
    Cyklus KH – Komorná hudba
    Malá sála Slovenskej filharmónie
    KH serie – Chamber Music
    Small Hall of Slovak Philharmonic



    Recitál českého husľového virtuóza Ivana Ženatého prevedie poslucháčov historickým vývojom sonátovej formy. Beethovenova Sonáta venovaná Alexandrovi I. z čias klasicizmu bude pendantom pre impresionistické sféry Claudea Debussyho. Koncert ukončí dielo, ktoré bolo svadobným darom pre nadaného huslistu Eugèna Ysaÿa. Sonáta Césara Francka mala premiéru hneď po odovzdaní, teda počas svadobného dňa, kedy ju hral hosťom nadšený ženích Ysaÿe. Na koncerte sa predstaví významný klavirista a dlhoročný riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2023A Slovak Philharmonic Production © 2023

    Facebook

    X (Twitter)