[ Mária Gavalová: ]
Inšpirovanie sa alebo vychádzanie z tvorby starších majstrov bolo a stále je neodmysliteľným fenoménom kompozície. Poznávanie osobitosti jazykov iných pomáha skladateľom profilovať ich vlastné rukopisy. Zároveň tým ale poukazujú aj na nadčasovosť tvorby svojich predchodcov a súčasnému poslucháčovi poskytujú nové pohľady na jej vnímanie. V súvislosti s históriou klavírnej literatúry je nemysliteľné nespomenúť markantný prínos Fryderyka Chopina. Obdobie, kedy pôsobil nielen ako klavirista, ale aj ako skladateľ nazýva súčasný rakúsky skladateľ Bernhard Lang „zlatým vekom klavíra“. Chopin si osvojil v tom čase prevládajúcu hráčsku techniku presadzovanú Carlom Czernym, obohatil ju, a tým nastolil nové trendy interpretácie. Etudy v jeho ponímaní už neboli len obyčajnými prstovými cvičeniami. Rozšíril ich o emocionálnu hĺbku, sugesciu a výrazovú jednoznačnosť. Tým sa v očiach koncertných umelcov stali vyhľadávanou formou. Prepájajú v sebe virtuozitu a obsažnú hĺbku, vytvárajúc tak ucelenú umeleckú formu. S výnimkou troch sonát opustil od tradičných vznešených foriem tej doby a svoju skladateľskú pozornosť upriamil na „obyčajné“ nokturná, impromptu, balady, valčíky a v neposlednom rade na tance zo svojej domoviny, mazúrky a polonézy. Jeho klavírne kusy sa stali symbolmi umeleckého prostredia Paríža medzi revolúciami 1830 až 1848 a jeho atmosféru sprítomňujú do dnešných dní, keďže nikdy neprestali byť vyhľadávané profesionálmi i nadšencami.
V programe dnešného koncertu budú originálne diela Fryderyka Chopina konfrontované s ich vnímaním a premenou dvoch majstrov našich čias. Monadologie XXXVI Chopin 12 etudes Bernharda Langa (*1957) narába s materiálom slávneho opusu 10. Jednotlivé etudy transformuje pomocou osobitých techník plných rozmanitosti, ktoré sú založené na opakovaní a slučkách, kedy pravidelne, niekoľkokrát zaznie istá množina tónov. Vďaka tomu Lang transformuje Chopinov rukopis do nových interpretačných podôb, vyzýva poslucháča k inému spôsobu vnímania notoricky známych kusov, čím otvára nové spôsoby ich komunikácie a porozumenia s prijímateľom. Benhard Lang rozhodne nie je prvý skladateľ nadväzujúci na Chopinove etudy. Inšpiráciu v nich nachádzali súčasníci, ako aj ďalšie generácie. Franz Liszt, Robert Schumann, Claude Debussy, Sergej Prokofiev či Sergej Rachmaninov ich rovnako ako Bernhard Lang zasadili do svojich osobitých poetík, typických pre estetiku epochy, v ktorej žili. Súčasnosť sa preto nevyhne novej zvukovosti prekračujúc čisto analógové spektrum zvuku. Bernhard Lang s obľubou siaha po elektronike a počítačových softvéroch generujúcich priebeh, ako aj ďalšie parametre hudby. Klasiku prepája s rozmanitými štýlmi, neochudobňujúc sa o čo najrozmanitejšie východiská svojej tvorby. Často spolupracuje s umelcami z iných žánrov, vrátane choreografov, „vídžejov“ a „dídžejov“.
Takmer všetci skladatelia 2. polovice 20. storočia sa zaoberali novým trendom v hudbe – zvukovosťou, čo viedlo k etablovaniu nových postupov, ktoré mali zabezpečiť čo najsvojráznejšie výsledné vyznenie. Často využívanou formou interpretácie i tvorby klaviristu a skladateľa Frederica Rzewského (1938 – 2021) bola improvizácia, zahmlievajúca možnú finálnu podobu diela. Ďalším charakteristickým znakom jeho poetiky bola obľuba v „technike“ hovoriaceho klaviristu. V roku 2008 napísal vlastnú reakciu na zlatý vek klavírnej hry zhmotnenú v kuse Rubinstein v Berlíne. Skladba sa začína citáciou slávneho Chopinovho Nokturna cis mol. Náhle sa ale hra mení na predstavenie hovoriaceho klaviristu hrajúceho Rzewského hudbu a prednášajúceho texty Rubinsteina. Tie sú vyskladané z jeho memoárov s názvom „My Young Years“ (Moje mladé roky). Úryvky spomienok naratívne opisujú Rubinsteinove pôsobenie v Berlíne vedúce až k neúspešnému pokusu o samovraždu. A keďže pokus nevyšiel, Rzewského hudba sa mení opäť na Chopinovu, zatiaľ čo interpret (zosobňujúci Rubinsteina) zrazu vidí svet nanovo a uvedomuje si silu hudby. Zanechanie posolstva či zrodenie svedomia sú ďalšími typickými znakmi tvorby Frederica Rzewského, amerického skladateľa s poľskými koreňmi. Reagujúc na spoločenské, sociálne historické, ako aj politické udalosti, zanechal Rzewski množstvo diel s úprimným odkazom pre ďalšie generácie.
Program koncertu pretkáva krehká hudba Fryderyka Chopina (1811 – 1886). Lyrická Uspávanka (Berceuse), op. 57, ktorú Chopin napísal na konci života, sa aj napriek umiernenej povahe nesie v nepretržitom toku pohyblivých variácií východiskového basového motívu. Chopin ju zrejme skomponoval pre dcéru speváčky Pauline Viardot, Louisette. Kým jej mama koncertovala, ona trávila leto v blízkosti usadlosti v Nohante, kde Chopin býval so svojou partnerkou George Sandovou. Uspávanka je inšpirovaná piesňou zo Chopinovho detstva, Mesiac už vyšiel, psy spia. Po formálnej stránke veľmi pripomína passacagliu, starú barokovú formu, v ktorej sa basová téma nemení, pravidelne sa opakuje, zatiaľ čo nad ňou sa splietajú stále nové vrstvy jej variácií. Poetikou Uspávanky Chopin vizionársky predpovedal o pár rokov neskôr nastupujúci hudobný symbolizmus, resp. impresionizmus. Význam tejto skladby, ako aj ďalších z konca Chopinovho života, vidno aj v mimoriadnom záujme, ktorý o ňu prejavil práve Claude Debussy.
Recitál uzatvárajú Tri nové etudy (Trois nouvelles études). Vznikli ako príspevok k učebnici Ignaza Moschelesa a Françoisa-Josepha Fétisa. Aj napriek menším technickým nárokom na interpreta sú stále plné komplexného výrazu a zachovávajú typický harmonický progres a vyváženosť formy. Prvá etuda je plná intimity a krehkej melanchólie. Kontrastná druhá je tvorená majestátnymi sledmi akordov obohatených o jednoduchý sprievod ľavej ruky. Obe sa technicky zameriavajú na obávaný problém študentov – polyrytmickú hru v pomeroch 3:4 a 2:3, čo v praxi znamená, že jedna ruka zahrá v trvaní jednej doby tri, resp. dve noty a druhá štyri, resp. tri. Aj napriek neobľúbenosti tohto zložitého problému je najnáročnejšou etudou posledná z nich. Tá rozvíja samostatnosť všetkých hlasov, čím delenie už neponecháva len na rukách, ale sústredí ju do samotných prstov. Klavirista musí byť schopný silnej koncentrácie, aby dokázal dynamicky diferencovať jednotlivé hlasy, alebo, naopak, neklásť do popredia žiaden z nich.
Konfrontácia súčasnosti s minulosťou je možná viacerými spôsobmi. Zahrať na koncerte hudbu minulých i aktuálne komponujúcich tvorcov, ako aj predstaviť publiku dielo vychádzajúce, resp. odvolávajúce sa na hudbu niekoho iného. Dramaturgia dnešného koncertu zahŕňa oba spôsoby odrážajúce sa od kameňa uhoľného, Fryderyka Chopina.
––––
Bibliografický údaj: GAVALOVÁ, Mária (LÁNYOVÁ, Irena, red.): Text ku koncertu 2. 5. 2023, in: Piano Days 2023, Bratislava, InMusic 2023, s. 17-22
