Schubert / WeberSchubert / Weber

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Sláčikové kvarteto č. 13 a mol Rosamunde, D. 804 Franza Schuberta vzniklo na jar 1824 a spolu so Sláčikovým kvartetom d mol Smrť a dievča, D. 810 z rovnakého roku patrí k vrcholom skladateľovej komornej hudby. Napriek tomu, že obidve Schubertove kvartetá dnes patria k najobľúbenejším dielam kvartetového repertoáru, ich cesta prijatia verejnosťou bola neľahká. Sláčikové kvarteto d mol nebolo počas autorovho života vôbec verejne uvedené a podobne ako mnoho iných Schubertových diel, noty boli prvýkrát vydané až po jeho smrti. Kvarteto a mol Rosamunde sa síce dočkalo vydania hneď v roku svojho vzniku, avšak dopyt bol veľmi nízky, nakoľko v spoločnosti v tom čase prevládal záujem o módne salónne skladby a nie o náročné komorné diela. Prvotlač Kvarteta Rosamunde však slúži ako najdôležitejší prameň pre súčasné vydania diela, nakoľko skladateľov rukopis absentuje. Niektoré detaily notového záznamu však ostávajú otázne, nakoľko je pravdepodobné, že Schubert na prvé vydanie svojho diela podrobne nedozeral. V období od mája do októbra 1824 totiž nebýval vo Viedni, ale bol učiteľom v dome grófa Esterházyho v Želiezovciach. V tomto meste, dnes patriacom do okresu Levice, sa nachádza Schubertovo múzeum a okrem neho je známe aj vďaka Franzovi Sacherovi, autorovi vychýrenej torty, ktorý v miestnom kaštieli dva roky pripravoval delikatesy pre jeho majiteľov.

Premiéra Schubertovho štvorčasťového Sláčikového kvarteta a mol Rosamunde sa uskutočnila 14. marca 1824 vo Viedni v podaní súboru Schuppanzigh-Quartett, ktorý ako prvý v histórii začal usporadúvať komorné koncerty v rámci abonentného cyklu pre širokú verejnosť a teda nielen pre pozvaných poslucháčov. Prvý huslista súboru, Ignaz Schuppanzigh (1776 – 1830), ktorému Schubert dielo venoval, sa zároveň významnou mierou podieľal na uvádzaní Beethovenových sláčikových kvartet, či už ako primárius súboru nesúceho jeho vlastné meno, alebo ako prvý huslista legendárnych Lichowského a Razumovského kvarteta. Hneď po premiére Schubertovho diela referoval jeho priateľ, maliar Moritz von Schwind ich spoločnému priateľovi Franzovi von Schoberovi, že nové kvarteto je „celkovo veľmi jemné, ale takým spôsobom, že melódia utkvie človeku, tak ako pri piesňach, v plnosti citu a plne vypovedaná“. Prívlastok kvarteta „Rosamunde“ je odvodený z toho, že hlavná téma druhej časti Andante je citátom z 5. časti (medzihra po 3. dejstve) Schubertovej scénickej hudby (D. 797) k rovnomennej divadelnej hre Helminy von Chézy, ktorá pojednáva o strastiplnej ceste cyperskej princeznej na trón. Schubert túto tému neskôr použil aj vo svojom Impromptu B dur, D. 935, č. 3. V Kvartete Rosamunde však nachádzame aj ďalšie citáty či alúzie na Schubertove vlastné diela. Napríklad tretia časť Menuet je odkazom k jeho piesni na Schillerov text Die Götter Griechenlands, D. 677, ktorá hneď v úvode kladie otázku: „Schöne Welt, wo bist du?“ (Krásny svet, kde si?). V roku 1822 bol Schubertovi diagnostikovaný syfilis – vtedy nevyliečiteľné ochorenie. Pravdepodobne aj táto situácia, zapríčiňujúca neistotu vlastnej budúcnosti, umocnila Schubertovu túžbu nebyť uznaný len ako skladateľ piesní, ale aj ako autor inštrumentálnej hudby, čo spôsobilo jeho zvýšenú produkciu v tejto oblasti. Kvarteto Rosamunde nebolo Schubertovou prvotinou na pôde sláčikového kvarteta. Predchádzajúce diela však napísal skladateľ za účelom príjemného muzicírovania v kruhu rodiny a priateľov, čomu zodpovedá ako dĺžka, tak i ich obsah. Za jeho prelomové dielo je považované Sláčikové kvarteto č. 12 c mol, D. 703 z roku 1820, z ktorého však dokončil len jednu časť. Skladateľove zámery a okolnosti vzniku (nielen) nasledujúceho 13. kvarteta Rosamunde prezrádza známy Schubertov list jeho priateľovi Leopoldovi Kupelwieserovi z 31. marca 1824: „V piesňach som urobil málo nového, avšak pokúsil som sa o viacero inštrumentálnych vecí [...], celkovo si chcem týmto spôsobom otvoriť cestu k veľkej symfónii.“ O to kontrastnejšie k Schubertovým sebavedomým ambíciám vyznieva jeho vyznanie v rovnakom liste: „Cítim sa ako najnešťastnejší, najúbohejší človek na svete“, ako dôvody uvádza vedomie nevyliečiteľnosti choroby, nešťastie v láske, beznádej a bolesť. Kvarteto Rosamunde patrí na jednej strane k tomu najtienistejšiemu, najmelancholickejšiemu, čo Schubert napísal. Na druhej strane je vďaka obrovským kontrastom, rozmerným proporciám, integrácii piesňovosti do inštrumentálnej hudby a až orchestrálnej zvukovosti akýmsi komorným náprotivkom jeho symfónií.

Schubertov len o niečo starší súčasník Carl Maria von Weber sa do dejín hudby zapísal predovšetkým ako tvorca nemeckej romantickej opery, keď v roku 1821 dokončil svojho Čarostrelca. Weber však veľmi významnou mierou obohatil aj klarinetový repertoár, čo pramenilo najmä z jeho priateľstva a umeleckej spolupráce s Heinrichom Josephom Baermannom (1784 – 1847), klarinetovým virtuózom a jedným z najuznávanejších hudobníkov tej doby, ktorého sám Weber nazýval „klarinetovým géniom“. Klarinet zaujal Webera ako operného autora aj vďaka svojej schopnosti výrazných zvukových kontrastov, ktoré siahajú od jasných, prierazných farieb až k melancholickej, temnej farbe. Baermann inšpiroval k tvorbe pre klarinet aj ďalších skladateľov, medzi iným aj svojich priateľov Giacoma Meyerbeera či Felixa Mendelssohna Bartholdyho. I keď sa Weber s Baermannom stretli už skôr v Darmstadte (v rámci Weberovho turné) ich intenzívna umelecká spolupráca sa začala v roku 1811 v Mníchove. Weber vtedy zažíval úspešné obdobie ako klavirista a skladateľ po tom, čo bol pre svoje dlhy začiatkom roka 1810 krátko uväznený a následne políciou eskortovaný a doživotne vyhostený z Württemberska. Baermann v Mníchove pôsobil už od roku 1806 ako prvý klarinetista dvornej kapely. Weber napísal pre Baermanna všetky svoje skladby pre klarinet (pravdepodobne aj otázne Grand duo concertant, op. 48 pre klarinet a klavír, dokončené v roku 1816). Väčšinu z nich skomponoval hneď v roku 1811: Concertino pre klarinet a orchester, op. 26, Prvý klarinetový koncert f mol, op. 73, Druhý klarinetový koncert Es dur, op. 74, ako aj Sedem variácií na tému z opery Silvana, op. 33 pre klarinet a klavír. Do tohto obdobia spadajú aj začiatky práce na Klarinetovom kvintete B dur, op. 34. Je pravdepodobné, že Weber poznal Klarinetové kvinteto A dur, K. 581 Wolfganga Amadea Mozarta. Odvtedy však klarinet ako nový nástroj prešiel ďalším vývojom, čo umocnené famóznymi interpretačnými schopnosťami Baermanna umožnilo Weberovi využiť tento nástroj na novej úrovni po stránke technickej i zvukovej. Skladateľ obdivoval na Baermannovej hre najmä „dokonalú rovnosť tónov zhora nadol“ a „božsky vkusný prednes“.

Weberovo Klarinetové kvinteto vznikalo postupne, a preto sú aj jeho jednotlivé časti komponované s individuálnym prístupom. Ako prvá vznikla v roku 1811 tretia časť Kvinteta, ktorú Weber tvoril v malebnom prostredí jazera Starnberger See neďaleko Mníchova, kde pre svoje diela čerpali inšpiráciu aj ďalší skladatelia ako Richard Wagner, Johannes Brahms, Max Reger či Richard Strauss. O rok neskôr napísal Weber pomalú časť behom spoločného koncertného turné s Baermannom. Prvá časť Kvinteta pribudla v roku 1813, kedy Weber dielo (vtedy ešte len trojčasťové) venoval Baermannovi k jeho 29. narodeninám dňa 13. apríla 1813. Finále skladby skladateľ napísal až po uzatvorení zmluvy s vydavateľom Mauriceom Schlesingerom v lete 1815. Kompletné dielo bolo po prvýkrát uvedené 26. augusta 1815.

Weber vo svojom Kvintete B dur zveril dominantnú úlohu klarinetovému partu, aby jeho priateľ Baermann mohol zažiariť svojou technickou brilanciou i pestrou paletou farby tónu. Sláčikové nástroje sú koncipované viac ako kompaktný sprievod než ako štyri nezávislé hlasy. V tomto smere je výnimkou len tretia časť. Napriek tomu sa však Weberovi podarilo všetky nástroje spojiť do úchvatného celku. Po úvodnom Allegre v sonátovej forme, odohrávajúcom sa v kontrastných výrazových polohách od pôvabnej, cez radostnú až po dramatickú, prichádza druhá časť, nazvaná Fantasia. V nej môžeme klarinetový part vnímať ako akúsi opernú áriu bez slov – podmanivú, vrúcnu melódiu, ktorú obohacujú virtuózne „koloratúry“. Poslucháč si tu môže klarinet vychutnať v celom dynamickom i tónovom rozsahu vrátane zvukových efektov ako napr. éterické, chromatické kĺzanie nahor s ozvenou. Tretiu časť nazval Weber Menuetto, avšak jedná sa o typické scherzo, v ktorom sa neustále strieda dvoja trojdobé metrum. V tejto duchaplne vtipnej časti nechýbajú ani nápadné akcenty či prekvapivé harmonické zvraty. Klarinet tu má menej sólistickú pozíciu, vzniká tak väčšia previazanosť všetkých nástrojov čo vytvára naozaj živú vzájomnú komunikáciu. Pôsobivé finále v rondovej forme zaujme prekomponovaným fugato úsekom a vo svojom závere naposledy ohúri poslucháčov zintenzívnenou virtuozitou klarinetu. Pravdepodobne kvôli koncertantnému charakteru klarinetového partu sa Weber rozhodol upraviť dielo aj pre klarinet a klavír, hneď ako sa dozvedel o úspechu jeho pôvodnej verzie. Nakoľ ko Weberovo Klarinetové kvinteto presahuje rozmer komornej hudby, nezriedka sa zvykne uvádzať aj v úprave pre klarinet a sláčikový orchester.

Jana Majerová

JOZEF ELIÁŠ

Jozef Eliáš je absolventom Konzervatória v Bratislave (1990–1995), kde študoval v triede Petra Drličku. V štúdiu hry na klarinete pokračoval na VŠMU v Bratislave (1995–2000) u Jozefa Luptáčika. V rokoch 2011–2016 realizoval doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici u Alexandra Stepanova. V Slovenskej filharmónii od roku 1996 zastával post 2. klarinetistu a basklarinetistu, no od roku 2008 pôsobí na mieste 1. klarinetistu orchestra. Od roku 2001 je pedagógom na bratislavskom Konzervatóriu. V rokoch 2011–2013 pedagogicky pôsobil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Spolupracoval s Metropolitným orchestrom Bratislava, Orchestrom Bruna Waltera, orchestrom Opery Slovenského národného divadla, Cappellou Istropolitanou, Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Českým národným symfonickým orchestrom a i. Ako sólista sa predstavil so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Slovenským komorným orchestrom, Moyzesovým kvartetom. Spolupracoval tiež s komornými zoskupeniami ako Quasars Ensemble, Albrecht trio, Berger trio, Melos-Étos Ensemble, Aurum Quartet, Una Anima, Societa Rigata, Slovenským dychovým kvintetom, Mucha Quartet, Slovenským kvartetom, Bratislavským klarinetovým kvartetom a i. V roku 2008 získal ocenenie Zlatá nota Slovenskej sporiteľne.

MOYZESOVO KVARTETO

Moyzesovo kvarteto sa zapája do hudobného života už 48 rokov. Od svojho založenia na Konzervatóriu v Bratislave v roku 1975 (A. Vrteľ) patrí medzi najvýznamnejšie komorné zoskupenia na Slovensku. Členovia kvarteta sú absolventmi VŠMU v Bratislave (T. Gašparek). V štúdiách pokračovali na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (F. Samohyl, G. Pichler). Už počas štúdií kvarteto získalo viacero laureátskych titulov na domácich, ale i medzinárodných súťažiach (Evian). V roku 1998 získalo cenu brazílskych skladateľov za najlepšie CD brazílskej komornej hudby (G. Bauer, H. Crowl). V rokoch 1986 – 2005 patrilo Moyzesovo kvarteto k umeleckým súborom Slovenskej filharmónie. V roku 2000 bola Moyzesovmu kvartetu udelená Cena Frica Kafendu a zároveň Cena kritiky. V roku 2015 získal súbor prestížnu Cenu Nadácie Tatra banky za umenie a bol poctený aj Cenou ministra kultúry SR za umenie.

Repertoár telesa zahŕňa všetky štýlové obdobia, nevynímajúc ani tvorbu súčasných slovenských autorov, z ktorých mnohí skladby kvartetu priamo dedikovali. Sústavne sa venuje nahrávaniu nových CD (súbor nahral vyše 40 CD. V posledných štyroch rokoch nahral tri CD nosiče – Sláčikové kvartetá J. N. Hummela Opus 30 (Pavian records, 2018), Sláčikové kvartetá Vladislava Šarišského (Real Music House, 2019) a tretie CD s dielami slovenských skladateľov (Real Music House, 2021). Moyzesovo kvarteto nahralo i hudbu k niekoľkým úspešným slovenským filmom.

40 rokov bol primáriusom Moyzesovho kvarteta Stanislav Mucha, od roku 2016 je ním Jozef Horváth (koncertný majster Slovenskej Filharmónie). V roku 2022 vystriedal Františka Töröka na pozícii druhých huslí Július Horváth (člen skupiny 1. huslí SF). Na poste violy a violončela pôsobia dlhoroční členovia: Alexander Lakatoš (člen SOSR) a zakladajúci člen Mojzesovho Kvarteta Ján Slávik (koncertný majster SF).