Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
1 H 41 MIN 1 H 41 MIN
-
Bulletin
[ Autor textu: Jana Majerová ]
Sergej Rachmaninov – jeden z najväčších pianistov všetkých čias, ktorý si podmaňoval publikum i kritikov fascinujúcou hrou. Bol známy pre svoje enormne obrovské ruky (na klavíri obsiahol až 12 tónov) a takmer fotografickú pamäť. Na klavíri začal hrať ako štvorročný a už vo svojich deviatich rokoch bol prijatý na prestížne Petrohradské konzervatórium (neskôr prestúpil na Moskovské konzervatórium). Už ako malý hrával na klavíri aj štvorručne so svojím dedom Arkadijom Rachmaninovom, ktorý bol žiakom Johna Fielda – írskeho skladateľa, ktorý ako prvý komponoval nokturná pre klavír a ovplyvnil aj tvorbu Fryderyka Chopina. Rachmaninov nadviazal na tradíciu veľkých skladateľov-klaviristov, akými boli Mozart, Beethoven, Brahms či Liszt. Dlhé roky bola pre Rachmaninova dráha koncertného klaviristu aj jeho hlavným zdrojom obživy, najmä po tom, čo opustil revolučné Rusko a žil v exile vo Francúzsku, Švajčiarsku a napokon v USA. Ako skladateľ venoval pochopiteľne veľké množstvo diel klavíru a mnohé jeho sólové skladby i diela pre klavír s orchestrom patria k vrcholom klavírnej literatúry. I jeho tvorba pre dva klavíry patrí medzi to najhodnotnejšie, čo pre toto obsadenie vzniklo.
Suitu č. 1 pre dva klavíry Fantaisie-tableaux, op. 5 napísal Rachmaninov počas svojho pobytu na vidieku v lete 1893, teda približne rok po tom, čo absolvoval Moskovské konzervatórium. I keď je v skladbe mladého autora ešte zrejmý vplyv Čajkovského, ktorý patril k Rachmaninovovým najsilnejším vzorom, obsahuje dielo niektoré znaky charakteristické pre jeho neskoršie kompozície: iskrivá klavírna virtuozita, lyrika podfarbená melanchóliou, inšpirácia ruskými kostolnými zvonmi. Rachmaninov sa o novej skladbe prvýkrát zmienil Čajkovskému v októbri 1893 na pohrebe svojho učiteľa klavíra Nikolaja Zvereva. O niekoľko dní neskôr Rachmaninov spolu s Pavlom Pabstom, ktorého ako interpreta obdivoval dokonca aj Franz Liszt, zahrali Fantaisie-tableaux Čajkovskému, ktorý následne súhlasil s dedikáciou diela. Čajkovskij sľúbil prísť aj na verejnú premiéru diela, ktorá sa konala 30. novembra v podaní autora a Pabsta v Moskve, no nanešťastie niekoľko týždňov predtým zomrel na choleru.
V súlade s názvom diela sú jednotlivé časti suity koncipované ako hudobné obrazy, zachycujúce výjavy zo života či z prírody: plieskanie vĺn o boky gondoly, volanie vtákov v prírode, kvapkanie sĺz, rozliehajúci sa zvuk zvonov. Celý cyklus zahaľuje akási tajomná atmosféra v spojení s intenzívnou vášňou a farebnou harmóniou. Obsah každej zo štyroch časti konkretizujú verše štyroch romantických básnikov – Michaila Lermontova, Lorda Byrona, Fjodora Ťutčeva a Alexeja Stepanoviča Chomiakina. Prvá časť suity – Barkarola – má prevažne introvertný charakter a je obrazom zaniknutej lásky: tak, ako sa hladina gondolou rozčerenej vody opäť vzápätí zahladí, tak aj príval lásky odplynie v čase. Vyobrazením nedovolenej lásky je druhá časť – Noc... láska. Do spevu slávika za mesačného svitu sa postupne vkráda romantická melódia. Spolu vyústia do extatického Agitata, ktoré však napokon odznieva v hypnotickom zvuku noci. Tretej časti Slzy dominuje ostinátny štvortónový motív, ktorý prechádza výrazovými premenami. Ako ľudské slzy – či už iným neviditeľné, alebo ako prívaly dažďa – sú nevyčerpateľné a nespočetné. Konkrétnou sonoristickou inšpiráciou tejto časti bol údajne zvuk zvonov na Katedrále sv. Sofie v Novgorode. Záverečná časť Veľká noc vykresľuje slávnostnú scenériu, ktorou sa nesie zvuk mocných zvonov ohlasujúcich veľkonočné posolstvo – víťazstvo nad smrťou, dobra nad zlom. Zvuk zvonov pravoslávnych chrámov zohrával dôležitý inšpiračný zdroj v tvorbe viacerých ruských skladateľov, ako napríklad Musorgského či Rimského-Korsakova, a sám Rachmaninov sa k nemu vo svojej tvorbe rád vracal.
Zatiaľ čo 1. suita bola dielom energického, sebavedomého mladého autora, Suitu č. 2, op. 17 napísal Rachmaninov až po približne trojročnej tvorivej odmlke, ktorá nasledovala po tom, čo zažil hlboké sklamanie zo zdrvujúceho neúspechu svojej 1. symfónie v roku 1897. Neprijatie diela bolo jednak zapríčinené nepochopením jeho súčasníkov: kritik a skladateľ Cézar Kjuj skladbu prirovnal k programovej symfónii o siedmich egyptských ranách a Lev N. Tolstoj sa po vypočutí si 1. symfónie Rachmaninova opýtal: „Povedz mi, potrebuje niekto takúto hudbu?“. Na fiasku sa okrem toho ale podieľala aj nepripravenosť orchestra, ktorý hral pod vedením opitého dirigenta. Deprimovanému Rachmaninovovi sa viera vo vlastné kompozičné umenie obnovila až s pomocou terapeuta a amatérskeho hudobníka Nikolaja Dahla, ktorému skladateľ venoval svoj 2. klavírny koncert, op. 18 – dielo napísané v časovej blízkosti 2. suity, ktoré patrí k najobľúbenejším klavírnym koncertom vôbec.
Suita č. 2, op. 17 vznikla po návrate z cesty do Talianska, ktorú Rachmaninov podnikol so slávnym spevákom a svojím dlhoročným priateľom Fjodorom Šaljapinom a jeho mladou ženou. Skladateľ dielo dokončil v apríli 1901 a jeho premiéru uviedol v Moskve 24. novembra rovnakého roku spolu so svojím bratrancom – vychýreným klaviristom, skladateľom a žiakom Franza Liszta – Alexandrom Silotim, ktorý bol zároveň jedným z Rachmaninovových učiteľov a taktiež mu bol za svedka na svadbe so sesternicou Nataliou Satinovou.
Na rozdiel od 1. suity nie je Suita č. 2 inšpirovaná literatúrou, ale smeruje viac k tradičnému poňatiu suity ako viacčasťovej skladby so zastúpením tancov. Odvážne, asertívne dielo otvára mohutný úvodný pochod, po ktorom nasleduje iskrivý Valčík – prvý z dvoch tancov zahrnutých v cykle. Pikantné rytmy vynikajú na podklade neúprosne bežiaceho hudobného pradiva, ktoré vystrieda jedna z najpodmanivejších širokodychých, túžobných Rachmaninovových tém. Tretia časť Romanca patrí medzi skladateľove najkrajšie pomalé časti, vyniká introspektívnou lyrikou. Jej vášnivé vyvrcholenie výrazovo korešponduje s expresívnym stredným dielom Valčíka. Záverečná Tarantella – nespútaný taliansky tanec – vyžaduje od oboch hráčov enormné nasadenie a virtuozitu. Pre Rachmaninova ostal jeho Opus 17 navždy symbolom obnovy života.
Rukopis Ruskej rapsódie pre dva klavíry, op. posth. je datovaný 12. – 14. januára 1891, dielo však bolo vydané až posmrtne v roku 1948. Nejedná sa v pravom zmysle o rapsódiu, ale skôr o voľné variácie na tému folklórneho charakteru. Podľa svedectva skladateľovho priateľa Vladimira Wilshawa stálo pri zrode skladby Rachmaninovovo improvizovanie na melódiu zadanú klaviristom a jeho priateľom Jurim Sachnovským. Po zaznení témy unisono v oboch klavíroch nasleduje rad variácií, v ktorých je pôvodná téma obohacovaná rôznymi figuráciami, akordickými sledmi či brilantnými pasážami. Postupne vybudovaný žiarivý, bravúrny tón vystrieda upokojenie v úseku Andante, ktoré prechádza až k sféram éterickej jemnosti a tajomna. Dielo napokon smeruje k triumfálnemu záveru symfonickej zvukovosti. Pritom je zaujímavé sledovať, ako sa postupne premieňa charakter témy podľa toho, do akých kontextov sa dostáva. Skladba, napriek tomu, že ju Rachmaninov napísal ešte len na prahu dospelosti, dáva tušiť autorove budúce impozantné počiny, ktoré na pôde variačnej techniky dosiahol v dielach ako Variácie na Corelliho tému, op. 42 pre sólový klavír či Rapsódia na Paganiniho tému, op. 43 pre klavír a orchester.
Rachmaninovým posledným dielom s opusovým číslom sú Symfonické tance, op. 45. Vznikli v lete 1940, ktoré trávil v prenajatej nehnuteľnosti na Long Islande komponovaním a cvičením na klavíri na jesenné koncerty. Verziu pre dva klavíry dokončil v auguste, orchestráciu o niekoľko týždňov neskôr. I keď Rachmaninov od začiatku zamýšľal napísať symfonickú skladbu, obidve jej verzie predstavujú majstrovské diela. Verzia pre dva klavíry sa radí k najvýznamnejším dielam 1. polovice 20. storočia, ktoré pre toto obsadenie vznikli. Symfonické tance autor venoval prominentnému dirigentovi Eugenovi Ormandymu a Philadelphia Orchestra, ktorí orchestrálnu verziu diela premiérovali 3. januára 1941. Philadelphia Orchestra bol Rachmaninovov najobľúbenejší americký orchester, ktorého jedinečný zvuk skladateľa uchvacoval. Zároveň to bolo jediné symfonické teleso, s ktorým Rachmaninov realizoval nahrávky vlastných diel – či už za klavírom, alebo ako dirigent: všetky štyri klavírne koncerty, Ostrov mŕtvych, op. 29, orchestrálnu verziu obľúbenej Vokalízy a 3. symfóniu. Premiéru Symfonických tancov vo verzii pre dva klavíry uviedol skladateľ s legendárnym Vladimirom Horowitzom na súkromnom podujatí v auguste 1942 v Beverly Hills. O sedem mesiacov na to – 28. marca 1943 – Rachmaninov zomrel vo svojom kalifornskom sídle na následky ochorenia metastatickým melanómom.
V trojčasťovom diele sa striedajú rôzne kontrastné nálady, od slávnostnej, víťazoslávnej, cez grotesknú, desivú, až k žalostnej, melancholickej, zmierlivej. Prvá časť má netradičné označenie Non allegro, pričom „allegro“ treba viac než v zmysle označenia tempa „rýchlo“ chápať v jeho pôvodnom význame „veselo, radostne“. Neúprosný, pochmúrny, ba až zlovestný pochod preruší pomalší, zvukovo očarujúci stredný úsek. V tejto časti Rachmaninov cituje hlavnú tému svojej 1. symfónie ako odkaz k jednému z najbolestnejších momentov svojho života – zdrvujúcemu neprijatiu diela pri jeho prvom uvedení. Druhá časť Andante con moto síce nesie aj označenie Tempo di valse, no viac než s ľahkosťou straussovských viedenských valčíkov má toho Rachmaninovov desivý, prízračný valčík spoločného s Ravelovým La valse či Sibeliovým Valse triste. V poslednej časti sa po krátkom pomalom úvode otvára neúprosne napredujúce finále s reflexívnejším stredným úsekom. Rachmaninov v tejto časti používa ďalšie hudobné citáty: gregoriánsky chorál Dies irae, viažuci sa k rekviem – omši za mŕtvych, ktorý skladateľ citoval aj vo viacerých svojich klavírnych a orchestrálnych dielach; ďalej citát z Rachmaninovho zborového diela Celonočné bdenie, op. 37, spájaného s tematikou zmŕtvychvstania, ako aj úryvky z ďalších diel. Na konci manuskriptu Symfonických tancov skladateľ napísal krátke vyznanie „Ďakujem Ti, Bože“. Rachmaninovo posledné dielo, ktoré predstavuje určitú formu lúčenia, je zároveň hymnou chvály a vďaky.
–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 28. 3. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Klavír a klaviristi, Cyklus K, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023 -
Životopisy
JULIA KOCIUBAN
Julia Kociuban je považovaná za jednu z popredných klaviristiek svojej generácie. Jej sólový debutový album „Schumann, Chopin, Bacewicz“ získal pozitívne ohlasy kritiky ako jeden z najzaujímavejších poľských klavírnych debutových albumov posledných rokov. Nahrávka Sonáty pre klavír č. 2 Grażyny Bacewicz bola popisovaná ako najlepšia nahrávka tohto diela na svete. Posledná dvojica CD albumov s Klavírnymi koncertmi a kvintetami Bacewicz a Tansmana boli nominované na Poľskú cenu hudobného priemyslu „Fryderyk“. V roku 2022 vydala svoj druhý sólový album Poľské Polonézy.
Účinkovala v prestížnych koncertných sálach Európy (okrem iného v Herkulessall v Mníchove, Konzerthause vo Viedni, Laeiszhalle v Hamburgu, Konzerthause v Berlíne), Severnej Ameriky a Ázie.
Pravidelne hrá sólovo, v komorných súboroch i s rôznymi orchestrami (v poslednej dobe napr. s Klasickou filharmóniou Bonn, NDR Elbphilharmonie Hamburg, Viedenskými symfonikmi). Jej nahrávky vysiela Poľský národný rozhlas a televízia, nemecké rádio BR-Klassik, rakúske ORF a francúzske rádio France musique.
Kociuban študovala na Royal College of Music v Londýne, Universität Mozarteum v Salzburgu a Hudobnej univerzite Fryderyka Chopina vo Varšave (D. Alexeev, P. Gililov, P. Paleczny). V roku 2019 získala doktorát a o rok neskôr ukončila aj postgraduálne štúdiá Kultúrneho manažmentu na Ekonomickej škole vo Varšave. Okrem kariéry klaviristky sa venuje aj pedagogickej práci na Hudobnej akadémii G. a K. Bacewiczovcov v Lodži a vyučuje na majstrovských kurzoch pre mladých klaviristov po celom svete.
IĽJA MAXIMOV
Ruský klavirista Iľja Maximov je víťazom Medzinárodnej klavírnej súťaže G. B. Viottiho v Taliansku. Jeho široký repertoár zahŕňa skladby od raných klasikov po moderných autorov, pričom v jeho koncertnej kariére má špeciálne miesto ruská klavírna hudba.
Účinkuje v popredných svetových koncertných sálach a na festivaloch v Európe, Ázii a Amerike, vrátane Palau de la Música v Barcelone, Palau de la Música vo Valencii, Real Academia de Bellas Artes v Madride, Salle Cortot v Paríži, Carnegie Hall v New Yorku, Komornej sále Berlínskej filharmónie a ďalších.
Ako sólista pravidelne hrá s rôznymi orchestrami, ako napr. Kráľovský škótsky národný orchester, Orchestra del Teatro Carlo Felice, Wuhan Symphonic Orchestra, Singapore Youth Symphonic Orchestra, Orchestra Simfònica del Valles a ď. Koncertoval pod taktovkou dirigentov ako Justus Franz, James P. Liu, Misha Katz, Dmitry Yablonsky, Darrell Ang a James Ross.
Absolvoval Conservatorio Superior del Liceu v Barcelone, Royal College of Music v Londýne a Univerzitu Mozarteum v Salzburgu, kde študoval pod vedením uznávaných klaviristov a pedagógov Stanislava Pochekina, Dmitria Alexeeva a Pavla Gililova. Popri dráhe koncertného klaviristu vyučuje na Univerzite Mozarteum v Salzburgu.
Klavírny recitál IV – Kociuban / Maximov
Utorok 28. 3. 2023, 19.00 hTuesday, March 28, 2023, 7.00 PMCyklus K – Klavír a klaviristi
Malá sála Slovenskej filharmónieK serie – Piano and pianists
Small Hall of Slovak Philharmonic
Široký tónový rozsah klavíra dáva skladateľom priestor na vytvorenie čo najkomplexnejších štruktúr. Niekedy však jeden klavír nestačí a na pódiu sa objavia dva, čím sa majestátnosť zvukového spektra klavíra prehlbuje. Prvú suitu pre dva klavíry napísal Sergej Rachmaninov v lete 1893 ako svoje hudobné zobrazenie štyroch básní, ktoré ho očarili počas pobytu v Charkove. Druhá suita vznikla v Taliansku. Po štvorročnej skladateľskej kríze spôsobenej zlým prijatím prvej symfónie sa Rachmaninovi prinavracia kreativita a chuť komponovať. Ruská rapsódia a Symfonické tance ponúknu kontrast medzi mladým osemnásťročným ja a jeho staršou, životom a svetom poznačenou verziou ruského skladateľa. Poľskú klaviristku Juliu Kociuban a ruského klaviristu Iľju Maximova malo bratislavské publikum možnosť počuť hrať ako duo po prvý raz v roku 2018.