Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 1 H 25 MIN 1 H 25 MINsd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Archív a redakcia SF ]

      Elena Letňanová zostavila svoj recitál z diel skladateľov, „ktorí zasiahli vývoj klavírneho umenia novými hudobnými formami, harmóniou a melodikou“. Recitál sa sústredí hlavne na dve veľké mená klavírnej literatúry – Franza Liszta a Fryderyka Chopina, ktoré vhodne dopĺňajú dva protipóly – otec sonát pre klávesové nástroje, barokový skladateľ Domenico Scarlatti a dvaja novodobí autori Federico Mompou a Iris Szeghy. Práve v ich dielach môžeme pozorovať akým smerom sa v 20. a 21. storočí ubrala klavírna literatúra. Uprednostnili klavírnu miniatúru alebo vytvorili kompaktnejší a závažnejší kompozičný celok, ktorý sa rovná Lisztovým najvýznamnejším dielam?

      „Veľký majster predklasickej sonáty, ktorého hudba ponúka ohromujúcu rozmanitosť formového konceptu kratšieho klavírneho diela v dvojdielnej forme,“ píše o Domenicovi Scarlattim v knihe aforizmov a miniatúrnych esejí Abeceda klaviristu legendárny rakúsky klavirista Alfred Brendel (1931). Ako špecifické kvality, charakteristické pre tvorbu talianskeho barokového skladateľa, Brendel zmieňuje stredomorskú priezračnosť a bizarnú imagináciu. Tvrdí tiež, že Scarlattiho hudba patrí čembalu. Tento názor je stále veľmi rozšírený a v mnohom ho podporuje aj skladateľov idiomatický spôsob komponovania. Napriek tomu v 80. a 90. rokoch 20. storočia vyšli viaceré štúdie hovoriace o tom, že Scarlatti zohral dôležitú úlohu pri šírení talianskych kladivkových klavírov na Iberskom polostrove a mnohé z jeho diel mohli pokojne znieť na nových nástrojoch, ktoré vlastnila Scarlattiho patrónka a žiačka, princezná María Bárbara. Je možné, že Scarlatti spoznal Cristoforiho klavír, v tom čase nový hudobný vynález, už v roku 1702, kedy navštívil Florenciu spolu so svojím otcom.

      Aj keď presná chronológia vzniku Scarlattiho sonát, ktoré on sám nazýval „essercizi“ (cvičenia), nie je dodnes známa, je pravdepodobné, že stovky týchto diel vznikli práve v období pôsobenia v katedrále a na kráľovskom dvore v Lisabone. Celkovo poznáme viac ako 550 takýchto sonát, formou nám pripomínajú prelúdiá, etudy či tance. Sú živé, radostné a virtuózne, niekde farebné s harmonicky prekvapujúcimi akordami. Sonáta C dur, K. 159 je jednou z najhrávanejších, predpokladá sa, že jej tematický materiál je založený na španielskom tanci z Andalúzie, čomu napovedá aj frýgická kadencia v druhej polovici sonáty.

      Franz Liszt bol jedným z najcharizmatickejších interpretov svojej doby a zároveň popredným skladateľom prudkých kontrastov. Jeho klavírne dielo siaha od virtuóznych skladieb pre vlastnú potrebu, cez veľké dramatické diela, až po hlboko intímne spovede. Šialenstvo okolo Lisztovej popularity dokonca podnietilo vznik pojmu „Lisztománia“, ktorý v roku 1841 vytvoril čelný predstaviteľ nemeckej romantickej literatúry Heinrich Heine. V jeho diele sa zbiehajú prvky mnohých európskych kultúr. S rodnou krajinou (Uhorskom), ktorú opustil ešte ako dieťa, ho spájalo literárno-romantické puto. Jeho romantickému naturelu lahodilo, že pochádza z krajiny doposiaľ skôr exotickej a pre západoeurópsku kultúru i barbarskej. O sebe hovorieval, že je „... napoly Cigán a napoly františkán“.

      Na koncerte zaznie viacero kratších kompozícií, ktoré zaznamenávajú rôzne štádiá Lisztovej tvorby. Miniatúra s titulom Bezsenný! Otázka a odpoveď, S. 203 (1883) bola inšpirovaná poéziou žiačky Antonie Raab. Vášnivé otázky a pokojné odpovede, variačné rozvíjanie témy a nachádzanie tonality, ktorá poskytne finálne uvoľnenie. Pravdepodobne o pár rokov starším dielom (okolo 1879) je živelná prskavka Toccata, S. 197 a, ktorej rýchle šestnástinové figúry vrcholia v ležérnych rozloženiach a obratoch C durového akordu. Tempový kontrast a výrazné spomalenie prinesie miniatúra Rezignácia, S. 187 a (1877 – 1881), ktorá bola pôvodne asi organovým dielom, pretože v rukopise nasleduje za organovou kompozíciou, no Liszt jej inštrumentáciu bližšie nešpecifikoval. Bagatela bez tonality, S. 216 a (1885) je v manuskripte označená ako Mefistovský valčík č. 4, no skladateľ dielo nedokončil. Bagatela variuje valčík, ktorý je výrazný najmä svojou extrémnou chromatizáciou tónového priestoru. Suita Vianočný strom (1873 – 1876) je zložená z dvanástich častí a je dedikovaná vnučke Daniele von Bülow. Premiérovo zaznela na Vianoce 1881, časť Kedysi je desiatou časťou suity. Zabudnutá romanca, S. 527 (1880) je zas dedikovaná violistovi Hermannovi Ritterovi, pôvodne bolo dielo piesňou Oh pourquoi donc na slová Karoliny Pavlovny. Podkladom pre Uhorskú rapsódiu č. 6, S. 244, ktorú Liszt venoval grófovi Apponyimu, bola zbierka cigánskych melódií z knižnice grófa St. Faya zo Šoprone. Podľa záznamov vzniklo niekoľko prvých náčrtov a štúdií nových skladieb. Prvú z klavírnych rapsódií vytvoril v roku 1839. Do roku 1853 Liszt skomponoval a uviedol celkom 15 rapsódií. V rokoch 1881 až 1886 sa k tejto téme vrátil a skomponoval ďalších päť rapsódií, z ktorých posledná dvadsiata na sedmohradské a valašské motívy zostala v rukopise. V čase vzniku rapsódií vládla v európskej hudbe móda mendelssohnovských epigónov a rapsódie do škrupulóznych salónov vpadli ako pravá búrka z maďarskej pusty. Divoké a vášnivé gestá, afekty, melanchólia a elegickosť pomalých úvodných úsekov (lassú), aj divoká bujarosť následných allegrových úsekov (friss) – to všetko bolo nové a strhujúce. Liszt vo svojich klavírnych rapsódiách dokázal imitovať zvuk iných nástrojov, a tak v nich možno počuť zvuk cimbala či vášnivé espressivo primášových huslí.

      Mefistovský valčík č. 1, S. 514 vznikal v rokoch 1856 – 1861 a Franz Liszt ho venoval svojmu obľúbenému klavírnemu žiakovi Carlovi Tausigovi. Vzhľadom na Lisztovu záľubu v transkripciách nás neprekvapí jeho neskoršia orchestrálna úprava pod názvom Tanec v dedinskej krčme ako druhej časti orchestrálneho diela Dve epizódy z Lenauovho Fausta, ktoré reflektujú epizódy Lenauovej dramatickej básne (nevyskytujúce sa v Goetheho Faustovi). Tento Valčík môžeme považovať za typický príklad programovej hudby. V partitúre Liszt zanechal nasledovné poznámky: „V dedinskej krčme sa koná svadobná hostina, sprevádzaná hudbou, tancom a pijatikou. Okolo nej prechádzajú Faust s Mefistofelom, ktorý navrhne vstúpiť a byť účastný osláv. Mefistofeles vytrhne husle z rúk letargického hudobníka a vylúdi z nich neopísateľne pôvabné a opojné tóny. Citmi opojený Faust rozvíri miestnosť vo vášnivom tanci s miestnou dedinskou kráskou; tancujúc opustia miestnosť a zmiznú v lese. Zvuk huslí tíchne a slávik spieva svoju lásku prinášajúcu pieseň...“ Skladba má tri verzie – pre orchester, štvorručný klavír a sólový klavír. Kým spracovanie pre klavírne duo je čistou transkripciou orchestrálnej verzie, sólovú verziu možno považovať za samostatnú kompozíciu. Klavírne spracovanie je obohatené o dve virtuózne pasáže, ktoré Liszt dokomponoval neskôr.

      Katalánec Federico Mompou je jedným z prvých latentných hudobných minimalistov, ktorý svojou tvorbou predbehol La Monta Younga, Philippa Glassa či Steva Reicha. Jeho vokálne a klavírne diela vychádzajú z impresionizmu, no veľkou inšpiráciou mu bola i hudobná reč Erika Satieho a Gabriela Faurého. Do jeho tvorby prenikali i zvuky všedného života, často v skladbách začujeme spev vtákov, zvuky zvonov (pochádzal z rodiny zvonárov) a zároveň využíval i spracovanie ľudových piesní. Echá zábav z diaľky (Fêtes lointaines) je dielo s okontúrovanou melodikou a postimpresionistickou harmonickou štruktúrou, vybudovanou na repetícii akordov, no nie v takom rozsahu ako neskôr poznáme u Terryho Rileyho. Šesť krátkych skladieb evokuje tradičné oslavy, ktoré Mompou poznal z dedinského prostredia v okolí Barcelony. Akordy pripomínajúce bijúce zvony, závan melanchólie, ale aj iskrivá radosť a tanečnosť – všetko čo bolo blízke skladateľovmu srdcu.

      Iris Szeghy je vynikajúca slovenská skladateľka a moja priateľka, jej efektné a postmodernistické dielko Bolero-blues som premiérovala v roku 2000 doma aj v zahraničí. Má nielen Ravelov Aristotelovský dramatický oblúk, ale spomienku na rytmus z Bolera v jej ponímaní prenáša do vyklepávania rytmu na veko klavíra (písaný v troch linajkách ako organová štruktúra). Bohaté klastre v oboch rukách stúpajú k vrcholu cez použitie celých dlaní a najbohatšieho zvuku hraného lakťami, ktoré vyústi v sprievode divadelných prvkov – pokrikov ha, hm, hu a chvíľkovej improvizácie klaviristu do odmietnutia a znechutenia mávnutie ruky do luftu a rýchly odchod z javiska.“ (Letňanová)

      Chopin! Tvorca najblúznivejších harmónií a najsladších melódií! Existuje vôbec niekto [...], kto by sa nezachvel pri vyslovení jeho mena ako pri spomienke na vyššiu bytosť? Hoci je oplákavaný všetkými umelcami a početnými známymi, predsa pochybujeme, že je už ocenený tak, ako si zaslúži. Iba budúcnosť mu určí jeho veľkosť...,“ napísal v roku 1850 nemenej slávny klavírny virtuóz Franz Liszt. Technika i estetika tvorby Fryderyka Chopina vyvierala zo skladateľovho presvedčenia, že melódia, v ktorej je možné najpresvedčivejšie vyjadriť pohnutie mysle, je základom hudobnej stavby. Kombináciou niekoľkých melódií je možné vyjadriť celú zložitosť duševného života. Ako klavirista sa pri improvizáciách presvedčil, že touto cestou je možné vytvoriť celkom nové, netradičné harmónie, sledy akordov a modulácie, ktoré udivovali jeho súčasníkov. Chopin bol majstrom klavírnych miniatúr. Na malej ploche dokázal zhromaždiť myšlienky s bohatým registrom nálad s účelom čo najväčšieho emocionálneho účinku, pričom disponoval schopnosťou skĺbiť to všetko v ľahko plynúci, bezprostredný celok. Dokladom toho je i Prelúdium As dur, B. 86 (1834), Nokturno cis mol, op. posth. (1830), ktoré venoval sestre Ludwike a v neposlednom rade i Etuda c mol č. 12 Revolučná, op. 10 (1831), ktorú dedikoval priateľovi Franzovi Lisztovi.

      Chopin použil termín „balada“ po prvýkrát v klavírnej hudbe v roku 1835, kedy napísal jedno zo svojich vôbec najpopulárnejších diel – Baladu č. 1 g mol, op. 23. Kultivovaný skladateľ pravdepodobne poznal viaceré ľudové aj umelecké literárne balady. Jedným z konkrétnych iniciačných momentov pre vytvorenie nového klavírneho žánru zrejme bolo aj povzbudenie od Chopinovho krajana, spisovateľa a autora balád, Adama Mickiewicza, ktorý podobne ako Chopin tiež emigroval do Paríža a patril do okruhu skladateľových známych. Dôkaz o Chopinovej snahe preniesť konkrétny obsah Mickiewiczových balád do poetického jazyka klavíra sa však nezachoval. Jedná sa skôr o inšpiráciu v rámci naratívnosti a celkovej atmosféry. Chopinove balady sú bohato rozvedenými hudobnými príbehmi, plnými napätých zvratov, intenzívnych emócií i oblažujúcich spočinutí. Patria medzi autorove najinovatívnejšie diela po stránke formovej i výrazovej. Chopinove balady vrcholia v impozantnej kóde. Balada č. 3 As dur, op. 47 z roku 1841 vyznieva najoptimistickejšie, je naplnená pôvabom, vrúcnou lyrikou a i napriek niekoľkým turbulenciám kulminuje v energicky odhodlanom finále.

      Chopin bol mojim miláčikom ako študentky na VŠMU, ale i vo Varšave na Univerzite Fryderyka Chopina. Celý život som vlastne mojou hrou portrétovala jeho ušľachtilú melanchóliu, (slovanskú) zádumčivosť, ale aj dramatickosť.

      Archív a redakcia SF

      –––––
      Bibliografický údaj: Archív a redakcia SF: Text ku koncertu 22. 11. 2022, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna, Klavír a klaviristi, Cyklus K, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      ELENA LETŇANOVÁ

      je úspešná klaviristka, publicistka a univerzitná pedagogička. Študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v dvojročnom postgraduálnom vzdelávaní pokračovala na Hudobnej univerzite Fryderyka Chopina vo Varšave. Jej sľubne sa vyvíjajúcu kariéru koncertnej klaviristky prerušil zákaz verejného účinkovania, keď sa ako líderka historického pochodu na počesť Jana Palacha dostala spolu s Milanom Šimečkom, Václavom Havlom a inými disidentmi na čiernu listinu. Krátko pôsobila na Katedre hudby PF UK v Nitre (1968 – 1970), z ktorej pod vplyvom nepriaznivých udalostí odišla. V rokoch 1974 – 1984 pracovala vďaka Eugenovi Suchoňovi na Katedre muzikológie FF UK v Bratislave. V roku 1984 emigrovala do Talianska a o 8 mesiacov neskôr do USA, kde sa obnovila jej kariéra klaviristky. V USA pôsobila ako vedúca Katedry klávesových nástrojov na University of Dayton. Po roku 1992 sa vrátila na Slovensko, v súčasnosti žije v Bratislave a popri penzii aktívne koncertuje na Slovensku a v zahraničí.

      Ako koncertná klaviristka sa predstavila na mnohých medzinárodných festivaloch. Účinkovala s domácimi a so zahraničnými orchestrami pod taktovkou dirigentov ako G. Sebastian, O. Balan, F. Magnusson, H. van de Velde, P. Vrábel, O. Tajovský, E. Zámečník, B. Režucha, A. Popovič, V. Spilka, P. Hula, K. Zenklová a ďalší. Spolupracovala s umelcami ako S. Keech, V. Brunner, N. Baroni, E. Blahová, J. Wiedermann a orchestrami ako napríklad Filharmónia Brno, Orchester Berg, Ensemble Opera Diversa, Praga Camerata, Slovenský komorný orchester či Filarmonica Bacau.

      Letňanová vytvorila v spolupráci so Slovenským rozhlasom a Supraphonom viac ako 30 nahrávok (v čase jej emigrácie boli zakázané). Londýnska kritika v Piano Journal pozitívne reagovala na jej CD Piano Solo Pieces by F. Nietzsche, pre Český rozhlas v Brne nahrala diela R. Bergera, M. Bázlika, I. Szeghy, P. Zagara. F. Mompoua, C. Schumannovej, J. L. Bellu, F. Chopina i J. Cagea.

      Na prelome storočia napísali pre Letňanovú skladatelia Boudewijn Buckinx, Richard Toensing, Jan Grossmann a Massimiliano Messieri koncerty pre klavír, ktoré premiérovala v Zlíne, Olomouci, Kroměříži, Prahe a na viacerých festivaloch. Okrem hry na klavíri je Elena Letňanová aktívna i v literárne, jej knihu 18 poviedok Zamrežovaný denník z čias totality v ČSSR a z 80. a 90. rokov z prostredia USA vydal v novembri 2015 Tranoscius. Úzko spolupracuje i s architektom Petrom Kotvanom, s ktorým vytvorila cyklus grafických interpretácií klavírnych skladieb. Skladba je zahratá bez nástroja na papieri, či plátne, s namočenými prstami do farby alebo grafitu. Ukážku tejto spolupráce môžete dnes večer vidieť aj v priestoroch filharmónie, pričom vystavené diela sú vizualizáciou niekoľkých kompozícií, ktoré zaznejú aj na koncerte.


      EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ

      vyrastala v učiteľskej rodine a v detstve sa aktívne venovala športu. K herectvu sa dostala náhodne, absolvovala štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Následne sa stala členkou súboru Novej scény Bratislava a od augusta 1964 je členkou činohry Slovenského národného divadla. Diváci ju mali možnosť vidieť i v ďalších slovenských a českých divadlách: Štúdio L+S, Divadlo Aréna, GUnaGU, Národné divadlo Praha, Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave. Spolupracuje s rozhlasom, filmom aj televíziou, kde hrala v mnohých televíznych inscenáciách, seriáloch a vo filmoch. V rokoch 1990 – 2020 pôsobila ako pedagogička na Katedre herectva Divadelnej fakulty VŠMU, kde vychovala množstvo hercov. V roku 1999 bola vymenovaná za profesorku v odbore divadelné umenie a veda – herectvo. Počas svojej hereckej kariéry v činohre Slovenského národného divadla stvárnila množstvo významných ženských postáv ako Helena v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej, Máša v Troch sestrách Čechova, Antigona v rovnomennej Sofoklovej tragédii, Salome v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Nataša v Tolstojovej Vojne a mier a mnohé ďalšie. V aktuálnej sezóne ju môžete vidieť na doskách SND v hrách Čaj a apokalypsa (Pani Jarretová), Deti (Drozdíková), Dnes večer nehráme, Čaj u pána senátora (Pani ministrová), Pred západom slnka (Petersová), Láskavé bohyne (Weselohová / Matka), Ilúzie (Prvá žena) a Kým prídu Stouni... (GROUPIE). Zažiarila aj v mnohých filmových projektoch, napríklad vo filmoch Polnočná omša, Bláznivá kronika, Námestie sv. Alžbety, Medená veža, Kto odchádza v daždi, ale i novších dielach ako Pelíšky, Eva Nová, Masaryk, Čiara. Za svoju kariéru získala štátne vyznamenania i rad ocenení, okrem iného Cenu Jána Borodáča (1967), Andreja Bagara (1983), Dosky (1999, 2002, 2004), Igric (2000), Český lev (2005), Slnko v sieti (2016) a od roku 1978 jej patrí i titul zaslúžilej umelkyne.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Klavírny recitál – Elena LetňanováPiano Recital – Elena Letňanová

    Utorok 22. 11. 2022, 19.00 hTuesday, November 22, 2022, 7.00 PM
    Cyklus K – Klavír a klaviristi
    Malá sála Slovenskej filharmónie
    K serie – Piano and pianists
    Small Hall of Slovak Philharmonic


    Jubilantka Elena Letňanová vystavala svoj klavírny recitál na dielach najdôležitejších tvorcov klavírnej literatúry. Balady Fryderyka Chopina, ale aj jeho populárna Revolučná etuda v kombinácii s Mefistovským valčíkom a Uhorskou rapsódiou Franza Liszta budú znieť spolu s mladším dielom Bolero-blues slovenskej skladateľky Iris Szhegy. Večerom bude sprevádzať Emília Vášaryová, ktorá prečíta niektoré listy zo Chopinovej korešpondencie.

    Foto (c) Alexander Trizuljak


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022

    Facebook

    Twitter