Haydn / Ravel / FranckHaydn / Ravel / Franck

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Joseph Haydn – „otec sláčikového kvarteta“ – ako prvý naplno využil potenciál štyroch nástrojov, ktoré tvoria toto obľúbené komorné zoskupenie. Haydnove sláčikové kvartetá sú povestné aj tým, že autor ich intenzívnu hudobnú výpoveď dokázal snúbiť s ľahkosťou, šarmom, sofistikovanosťou i vtipom. Najväčšie penzum sláčikových kvartet skomponoval Haydn v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 18. storočia, v čase, kedy v istom zmysle slova súperili o prestíž symfónia a sláčikové kvarteto. Tieto hudobné formy znamenali v tej dobe niečo ako platformu, na ktorej jednotliví skladatelia dokazovali svoj vkus a technickú dokonalosť kompozície. V roku 1796, rok po svojej druhej úspešnej ceste do Londýna, sa Haydn pustil do komponovania svojho posledného kompletného šesťdielneho cyklu Sláčikových kvartet, op. 76. Celý cyklus dokončil 65-ročný skladateľ o rok neskôr, v roku, kedy začal písať aj jedno zo svojich najuznávanejších diel – oratórium Stvorenie. Sláčikové kvartetá, op. 76 si objednal gróf Joseph Erdődy, ktorý pôsobil ako kancelár uhorského dvora vo vtedajšom Pressburgu a vydržiaval si svoj vlastný komorný súbor. Nakoľko mal gróf na dva roky zazmluvnenú exkluzivitu na uvádzanie Haydnových nových kvartet, bolo dielo vydané až v roku 1799, resp. 1800 vo Viedni a v Londýne s neodmysliteľným venovaním Erdődymu. V celom cykle dominuje Haydnovi príznačná zrozumiteľnosť, prístupnosť v spojení s rafinovanosťou, dôkladnou motivicko-tematickou prácou a využívaním kontrastných nálad a charakterov, od hlbokomyseľných po rurálne. Anglický hudobný historik Charles Burney v auguste 1799 v liste Haydnovi napísal, že nikdy nemal väčšie potešenie z počutia inštrumentálnej hudby, ako keď počul jeho Sláčikové kvartetá, op. 76: „sú plné invencie, ohňa, dobrého vkusu a nových efektov“. Tri z týchto sláčikových kvartet sa stali natoľko obľúbenými, že v priebehu 19. storočia získali dodnes používané prívlastky: 2. kvarteto „Kvintové“, 3. kvarteto „Cisárske“ (s variáciami na slávnu cisársku hymnu), 4. kvarteto „Svitanie“.

Zo šestice skladieb cyklu je Sláčikové kvarteto d mol, op. 76 č. 2, Kvintové ako jediné napísané v molovej tónine. Vážnosť však príznačne strieda pocit spokojnosti a vtip. Haydn nešetrí ani mnohými prekvapeniami – dynamickými, harmonickými i motivicko-tematickými. Prívlastok diela vychádza z uplatnenia klesajúcich kvínt ako v hlavnej téme úvodného Allegra, tak aj v ďalšom priebehu tejto časti v sonátovej forme: klesajúce kvinty sa stávajú nápadným prvkom vo vedľajších hlasoch, obohacujúcich tanečnú kontrastnú tému v prvých husliach, kvinty v inverzii vo violončele uvádzajú rozvedenie, kde hrá tento interval dominantnú úlohu aj v kontrapunktickom úseku. Hudobné dianie rozjasní druhá časť Andante o più tosto allegretto v D dur. Simplexnú tému v prvých husliach, ktorú dopĺňajú ostatné hlasy pizzicato, však onedlho vystriedajú nevyspytateľné modulácie. Po kontrastnom strednom diele sa úvodná téma navracia vyšperkovaná bohatými figuráciami. K tónine d mol sa opäť obracia tretia časť Menuet, ktorý Haydn koncipoval ako dvojhlasý kánon: po prvých a druhých husliach nastupuje s oneskorením o jeden takt viola s violončelom. Skladateľ podobnú špecifickú farebnosť, ktorá vzniká protipostavením vysokých a nízkych sláčikov v kánone, využil aj v niektorých svojich raných kvartetách. Jeho súčasníci takýto zvuk považovali za surový a nevkusný. To však Haydnovi nijako neprekážalo, aby túto osobitú kombináciu využil vo svojom Sláčikovom kvartete, op. 76 č. 2 s o to väčším pôžitkom z drsnej zvukovosti, vďaka ktorej sa táto časť zvykne nazývať „Hexenmenuett“ (Menuet čarodejníc). Téma Tria Menuetu sa stala jednou z najpopulárnejších Haydnových tanečných melódií vôbec. Jedná sa do istej miery o paródiu na sedliacky tanec, v ktorej sa Haydnovo obľúbené striedanie dur a mol deje s vtipne rafinovanou gráciou. Takýto typ menuetu sa diametrálne líši od vznešeného, dvorského pôvodu tohto tanca. Finále diela má charakter bujarej ľudovej veselice. Popri expresívnych melódiách a výraznej rytmike v ňom nechýbajú ani zvukomalebné prvky ako gajdošské kvinty či zvolania somárov. Pri tejto časti skladby si môže poslucháč živo predstaviť obraz skladateľa, aký o Haydnovi podal len o niečo mladší súčasník Muzio Clementi: „keď [Haydn] počuje akékoľvek zo svojich skladieb, ktoré sú rozmarné, smeje sa ako blázon“.

Haydnovu nápaditú vynachádzavosť spojenú s dokonalým poriadkom obdivoval aj Maurice Ravel. Napriek tomu, že Ravelovo Sláčikové kvarteto F dur je jeho jediným príspevkom do fondu tejto hudobnej formy, spôsobilo v čase svojho vzniku nemalý rozruch. Ravel študoval na prestížnom Parížskom konzervatóriu už od svojich štrnástich rokov, nikdy však nepatril k prominentným študentom. Svoje Sláčikové kvarteto dokončil v apríli 1903 ako 28-ročný, v poslednom období svojich štúdií. Debussy, Ravelov o 13 rokov starší kolega, ktorého Sláčikové kvarteto z roku 1893 Ravela do istej miery inšpirovalo k napísaniu vlastného diela, po vypočutí Ravelovho Kvarteta F dur nadšene napísal jeho autorovi: „V mene bohov hudby a v mojom vlastnom, na svojom Kvartete nič nemeňte!“ Ravel sa behom štúdia pokúšal päťkrát vyhrať prestížnu Rímsku cenu, ktorá v tom čase znamenala najvyššie oficiálne vyznamenanie pre francúzskych skladateľov. Pri svojom poslednom pokuse v roku 1905 predložil ako súťažnú skladbu práve svoje Sláčikové kvarteto. Keď mu porota ani na základe tohto diela cenu neudelila, spôsobilo to na parížskej hudobnej scéne škandál podnietený tlačou a odborníkmi. Ravel bol už totiž v tom čase považovaný za jedného z najvýznamnejších francúzskych skladateľov svojej generácie. Francúzsky hudobný kritik Jean Marnold to zhodnotil takto: „Keď ste počuli Kvarteto in F Mauricea Ravela, nie ste veľmi prekvapení, že gang pedantov v Inštitúte Rímsku cenu tomuto mladému umelcovi neudelil“. Tento škandál napokon viedol k rezignácii Théodora Duboisa z postu riaditeľa Parížskeho konzervatória (nahradil ho Ravelov profesor kompozície Gabriel Fauré), ako aj k určitým zmenám hodnotiacich kritérií súťaže. Sám Ravel po týchto udalostiach svoje štúdium na konzervatóriu definitívne ukončil.

Sláčikové kvarteto F dur, ktoré Ravel venoval Gabrielovi Faurému, sa vyznačuje mimoriadne vyvinutým zmyslom pre formu a sonorizmus. Elegantné, štrukturálne prehľadné dielo je doslova presiaknuté fascinujúco hýriacimi zvukovými farbami. V skladbe sú už prítomné aj ďalšie charakteristické prvky Ravelovho kompozičného štýlu príznačného pre jeho neskoršie komorné diela: výstredná melodika, opalizujúce harmónie, neustále premeny motívov a tém, rytmické finesy a cyklická prepojenosť diela prostredníctvom znovu-objavovania sa predchádzajúcich motívov a tém v neskorších častiach. Dielo otvára étericky krehká prvá časť v sonátovej forme, ktorej vysoko položené vzletné línie kde tu rozčeria krátke nervné motívy. Sonoristicky zaujímavé je využitie tremola na dlhých plochách, ktoré dodáva hudbe pocit chvenia, podobne ako špecifické ťahy štetca v impresionistických maľbách. Tento efekt využíva skladateľ naprieč celým dielom. Druhá časť (scherzo) sa začína po zvukovej stránke nezameniteľným vstupom, kedy sa hudobný prúd prelína od pizzicata vo všetkých nástrojoch k lyrickejším pasážam a vzájomným kombináciám. Nápadité sú aj zmeny pulzácie na podklade 6/8 taktu a alúzie na brnkanie gitary, ktoré odkazujú na vplyvy skladateľovej matky španielskeho pôvodu. Kontrastný stredný diel opantá zmysly svojim tajomným nádychom. V pomalej kontemplatívnej tretej časti sa na neobvyklej zvukovosti podieľa aj využitie extrémne vysokých nástrojových polôh, sordiny i hry sur la touche (sul tasto). Ako blesk z neba potom pôsobí nástup finále. Búrlivé úseky len chvíľami vystriedajú akési oázy pozhovenia. Pocit prchavosti či nepolapiteľnosti umocňuje aj 5/8, resp. 5/4 metrum. Explóziu nápadov v celom diele uzatvára zvuková explózia v poslednej gradácii.

Na Klavírnom kvintete f mol pracoval César Franck od jesene 1878 do letných mesiacov nasledujúceho roka. Napriek tomu, že počas jeho života si dielo len pomaly získavalo uznanie, je v súčasnosti považované za jeden z míľnikov francúzskej komornej hudby. V rámci autorovej tvorby stojí na počiatku najvýznamnejších diel z jeho neskorého obdobia, akými sú Prelúdium, chorál a fúga pre klavír, Husľová sonáta A dur, či Symfónia d mol. Franckove Klavírne kvinteto f mol je monumentálnym dielom so symfonickými rozmermi i zvukovosťou, ktorá je však stavaná do kontrastu s intimitou komornej hudby. Romantická hudba je zmietaná rozmanitými vášňami prudkých kontrastov. Podľa Nadiy Boulanger, jednej z vedúcich osobností francúzskej hudby 20. storočia, dokonca obsahuje táto Franckova skladba viac značiek ppp a fff než ktorékoľvek iné komorné dielo. Emocionálna náruživosť diela možno pramení aj z toho, že skladateľ bol podľa viacerých životopiscov v období komponovania svojho Kvinteta zaľúbený do jednej zo svojich študentiek. To zároveň môže vysvetľovať aj verejne priznaný odpor Franckovej manželky k tejto skladbe. Ani Camille Saint-Saëns, ktorý sa z úcty k o niečo staršiemu kolegovi zhostil klavírneho partu na premiére Kvinteta v januári 1880, sa s dielom nedokázal stotožniť. Po odohraní skladby odkráčal z pódia ignorujúc potlesk publika aj autorovo venovanie diela i rukopisu, ktorý nechal bez povšimnutia ležať na klavíri. Saint-Saëns totiž považoval Franckovu chromaticky bohatú harmóniu za nevkusnú. No práve neustále modulácie, akýsi meandrujúci harmonický pohyb, ktorý len niekedy dosiahne svoj cieľ, vyvolávajú pocit neukojiteľnej túžby, romantickej výrazovej naliehavosti. Podľa viacerých Franckových študentov bolo práve jedným z jeho najčastejších pokynov vždy modulovať. Okrem hraničnej intenzity vo výraze je Franckovo Klavírne kvinteto oceňované aj za dôsledné prepojenie charakterovo i tempovo odlišných častí cyklu pomocou motívov a tém, ktoré sa vinú celým dielom. Vplyv Francka ako fenomenálneho organistu sa vo zvuku skladby prejavil v striedaní registrov a v neustálom náraste a poklese hlasitosti. Rozmerná pomalá introdukcia Molto moderato quasi lento otvára prvú časť diela. Sonátové Allegro sa odvíja v protipólnych intenciách od intimity Brahmsových intermezz až po lisztovsko-wagnerovskú citovú vypätosť. Lyrickejšia druhá časť Lento, con molto sentimento má síce čiastočne piesňový charakter, no ostáva zahalená v akejsi snovej hmle. Finále Allegro non troppo, ma con fuoco sa začína nepokojným tremolom huslí, z ktorého sa až po chvíli začne vynárať melódia. Celá časť pôsobí nestabilným dojmom, hudba prechádza vzdialenými tóninami, až napokon po mnohých turbulenciách vyústi do strhujúceho záveru. Franckov žiak a životopisec Vincent d‘Indy sa nad takýmto priebehom skladby čudoval, nakoľko bol v istom rozpore s princípmi tonálnej konštrukcie, aké Franck ako učiteľ hlásal. Na záver však d‘Indy uznanlivo zhodnotil, že „iba génius majstra mohol dosiahnuť tonálnu rovnováhu postavenú na týchto paradoxných základoch a vytvoriť z nich túto vzrušujúcu kompozíciu, ktorá si [...] zaslúži náš obdiv“.

Jana Majerová

OTHMAR MÜLLER

viedenský rodák, violončelista, ktorý je zakladajúcim členom Artis-Quartet Wien, študoval vo Viedni i na Univerzite v Cincinnati v USA. Na svojom konte má viacero premiér kompozícií pre violončelo – Gottfried von Einem Music for cello solo, Herwig Reiter Violončelový koncert a v Musikvereine vo Viedni premiéroval i novoobjavené skladby pre violončelo Alexandra Zemlinského. Ako člen Artis-Quartet Wien koncertoval v mnohých významných svetových sálach a od roku 1988 s kvartetom pravidelne koncertuje vo viedenskom Musikvereine. Pedagogicky pôsobí na Univerzite hudby a múzických umení v Grazi a od roku 2008 vedie violončelovú triedu na Konzervatóriu Josepha Haydna v Eisenstadte.

FILIP ŠTRAUCH

patrí medzi najtalentovanejších slovenských klaviristov svojej generácie. Po ukončení štúdií na Slovensku (P. Pažický, I. Gajan, M. Lapšanský) bol prijatý na postgraduálne štúdium sólovej hry na The Royal Academy of Music v Kodani (Niklas Sivelov). V tom čase zároveň vyhral štipendium a špeciálny kurz na Konzervatóriu N. A. Rimského-Korsakova v Petrohrade, kde ho viedli Vladimir Shakin a Sergej Maltsev. Štrauch začal hrať na klavíri najskôr pod vedením svojho otca – klaviristu. Už počas štúdií na Konzervatóriu v Žiline sa stal laureátom Súťaže slovenských konzervatórií. Ako výherca Súťaže Yamaha 2009 v Bratislave hral so Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu, pričom koncert bol zaznamenaný i odvysielaný na rádiu Devín. V júni 2014 vyhral Piano Competition of Royal Danish Academy of music a tiež získal cenu za najlepšieho hudobníka akadémie, čo mu umožnilo koncertovať po boku Giancarla Andrettu na škandinávskom Tivoli Festivale (Klavírny koncert č. 2, F. Liszt). Štrauch spolupracoval s viacerými renomovanými pedagógmi – Ferenc Rados, Josef Kluson, András Keller, Avedis Kouyoumdjian, Dmitri Bashkirov, Christian Zacharias, Robert Levin, Catherine Brown, Juhani Lagerspetz, Steven Mayer, Liisa Pohjola, Jens Elvekjær, Boris Berman, ale tiež i umelcami Jonathan Swensen, Anna Egholm, Johan Reuter, Alexander Gilman, či Petr Nouzovský. Ako komorný i sólový hráč často spolupracuje s Rozhlasom a televíziou Slovenska.

V roku 2015 Štrauch nahral svoj prvý sólový album pre český Supraphon. Nedávno v spolupráci s dánskym violončelistom Jonathanom Swensenom dokončil ďalšie CD s violončelovými sonátami F. Schuberta a S. Rachmaninova. Od roku 2017 pôsobí na The Royal Danish Academy of Music, kde vyučuje a zároveň i korepetuje violončelové oddelenie.

VARGA QUARTETT WIEN

v súčasnosti patrí k najvýznamnejším viedenským kvartetám. Zoskupenie vzniklo v roku 2007, odvtedy svojimi umeleckými výkonmi dokazuje publiku svoju vysokú technickú i interpretačnú úroveň. Štyria talentovaní hudobníci absolvovali svoje vysokoškolské štúdiá na viacerých renomovaných stredoeurópskych hudobných univerzitách vo Viedni, Grazi, Bazileji a v Bratislave u profesorov Herberta Kefera, Othmara Müllera, Reinera Schmidta, Dalibora Karvaya a Eszter Haffner.

Kvarteto debutovalo v roku 2008 na slovenskom festivale súčasnej hudby „SOOZVUK“, na ktorom premiérovo uviedlo skladby slovenských skladateľov. Prvý významný úspech sa dostavil v roku 2010, keď kvarteto získalo ocenenie „absolútny víťaz“ na súťaži slovenských konzervatórií. Varga Quartett Wien odohralo viacero koncertov v Rakúsku, na Slovensku, Českej republike a v Číne. Jeho členovia však na domácich a medzinárodných pódiách nevystupujú len ako komorní hudobníci, ale aj ako sólisti.

Varga Quartett Wien pravidelne spolupracuje s umelcami, ako sú napríklad Othmar Müller (Artis-Quartett Wien), Mario Hossen, Liliana Kehayova, Christopher Divine, Gottfried Boisits (Wiener Philharmoniker), Róbert Kiss (Slovenská filharmónia) a iní.

Teleso sa vyznačuje originálnou a brilantnou interpretáciou diel autorov z Prvej viedenskej školy – W. A. Mozarta, J. Haydna, L. van Beethovena – až po diela F. Schuberta.

Spojenie týchto štyroch charizmatických hudobníkov, ich vzájomná súhra a vlastný, jedinečný interpretačný štýl prinášajú poslucháčom neobyčajný hudobný zážitok.