Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:06:58 ] [ 01:06:58 ]

    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      „Je u nás taký nešvár, že sa málo myslí na to, čo bolo, i na to, čo bude. Naučili sme sa plniť príkazy dňa! Ale strom bez koreňov je iba trstinou vo vetre. Bez vedomia kontinuity s minulosťou stráca zmysel i budúcnosť. Náš nedostatočný vzťah k minulosti (nielen hudobnej) sa negatívne odráža i v etike. Vážili sme si A. Moyzesa, kým žil, a hrali sme ho. To, že ho teraz menej hráme, značí, že si ho menej vážime? To sa týka Bellu, Albrechta, Grešáka a raz i nás žijúcich. Vidí sa mi, že myslenie dnešného industriálneho človeka sa riadi nielen v ekológii filozofiou „po nás potopa“. Zamorení „obalovou technikou“ (obal predáva!) zabúdame na zabalené „jadro veci“. Ale veď myšlienka nie je na jednorazové použitie. A hudba je myšlienka, názor, skúsenosť hlavy i srdca, most z minulosti do budúcnosti. Nepáľme tieto mosty, ani s túžbou postaviť nové.“ Ilja Zeljenka (1932 – 2007) 

      „Mierou našej ľudskosti, ukazovateľom tohto neprestajného procesu, pred ktorým nikto nemôže ujsť ani sa nikam schovať, je vzťah k slobode,“ povedal v roku 1969 na Zjazde slovenských skladateľov Roman Berger (1930 – 2020). V jeho slobodných slovách z čias neslobody je ozvena skúseností celej generácie s totalitnými režimami, fašizmom a komunizmom, vrátane „poučenia“ z augusta roku 1968. Totalitné režimy umelcov potrebovali, snažili sa ich preto korumpovať, aby mohli prostredníctvom ich práce predvádzať doma i v zahraničí svoju „krajšiu tvár“. Súčasťou spolužitia hudby s mocou bol strach autoritárskych režimov z jej sily, ten mala potlačiť cenzúra, príkazy, zákazy a odporúčania. Strach z hudby bol oprávnený, pretože, ako to výstižne a súčasne poeticky vyjadril skladateľ Pavol Šimai, ktorý v roku 1968 emigroval do Švédska, kde pôsobil okrem iných profesií ako hudobný kritik a pedagóg (aj) na univerzite v Göteborgu, „hudba je výrazom lásky k životu v znejúcich symboloch pohybu a zmeny“, no totalita sa zakladá na strachu a nenávisti. Rodák z Levíc Pavol Šimai študoval v mladosti hudbu u Pála Kadosu (1903 – 1983), tiež levického rodáka, v Budapešti, kde jeho matka pracovala ako učiteľka klavíra. Po návrate na Slovensko pokračoval po vojne v štúdiu u skladateľa a organistu Štefana Németha-Šamorínskeho (1896 – 1975) a neskôr aj na VŠMU u Jána Cikkera (1911 – 1989). V 2. polovici 50. rokov 20. storočia si rozširoval poznatky z kompozície u Paula Dessaua (1894 – 1979) na Deutsche Akademie der Künste v Berlíne. V Nemecku mal možnosť spolupracovať s filmovými štúdiami DEFA. Po návrate do vlasti až do odchodu na Západ bol režisérom Československého rozhlasu v Bratislave, hudobným dramaturgom Štúdia krátkeho filmu i pedagógom na konzervatóriu v Bratislave. Podobne ako viacerí skladatelia, ktorí museli z Československa odísť, aj Pavol Šimai sa po páde Železnej opony do vlasti vracal. Skladba Epilóg pre violončelo a sláčikový orchester zaznela v Slovenskej filharmónii v roku 2005 pri príležitosti skladateľovho jubilea v interpretácii Slovenského komorného orchestra. Sólistkou bola Eva Čermanová. 

      „Myslím si, že najčistejšia inšpirácia umenia je euforická radosť z odhaľovania a spoznávania zákonov sveta, vesmíru a človeka v ňom,“ napísal Ilja Zeljenka v 80. rokoch 20. storočia o motivácii, ktorá z neho urobila jednu z najvýraznejších osobností slovenskej hudby 20. storočia. Skladateľ, ktorého 90. výročie narodenia si tento rok pripomíname, sa stal symbolom vzdoru a hľadania silnej generácie, ktorá svojou tvorbou prelomila v 60. rokoch dogmy socialistického realizmu a priniesla do slovenskej hudby aktuálne kompozičné techniky apoetiku avantgardy. Táto generácia súčasne dostala diela slovenských skladateľov na zahraničné pódiá. Zeljenka začínal ako autodidakt privátnym štúdiom u Jána Zimmera (1926 – 1993) a Rudolfa Macudzińského (1907 – 1986), neskôr sa, rovnako ako Šimai, stal žiakom kompozície u voľnomyšlienkárskeho Jána Cikkera. Zeljenkove Klavírne kvinteto č. 2 (1958) sa stalo prvou domácou avantgardnou kompozíciou, ktorá si vyslúžila ideologicky motivovanú kritiku zo strany režimu. Krátko nato skomponoval 27-ročný skladateľ jedno z najsilnejších diel slovenskej hudby, kantátu Oświęcim. Pre spracovanie a odvážny hudobný jazyk, nezlučujúci sa s požiadavkami zrozumiteľnosti, optimizmu a ľudovosti, dielo nemohlo niekoľko rokov zaznieť. Výrazový protipól vážnej expresie predstavujú v Zeljenkovej tvorbe improvizačná voľnosť, spontánna hravosť a vtip dominujúce v Hrách pre 13 spevákov (1968). Šesťdesiate roky sa v jeho hudbe niesli v znamení serializmu, sonorizmu, aleatoriky a experimentov s rytmom (Polymetrická hudba pre 2 sláčikové kvintetá, 1969), vybočenie predstavuje neoklasicistická Symfónia in C (1961). „Bielu a čiernu magickosť kumštu si už dávno všimli mocní tohto sveta, aby ho zapriahli do svojich služieb,“ napísal skladateľ, ktorého nezaujímala služba, ale hľadanie. Normalizačné 70. roky preto pre neho znamenali vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov a zákaz uvádzania tvorby. Výsledkom krízy, ale i tvorivého azylu bolo sformovanie novej metódy selekcie a práce s hudobným materiálom, vychádzajúcej z niekoľkotónových útvarov, tzv. buniek. Skladateľ komponuje diela pevnejších foriem a rezignovanejšieho výrazu – Koncert pre husle a orchesterElégiu pre sláčikové nástroje a sólové husle (1976). Premiéru diela uviedol v Slovenskej filharmónii Slovenský komorný orchester pod vedením Bohdana Warchala (1930 – 2000), sólistom bol Quido Hölbling (1944). V rovnakej zostave bola realizovaná aj nahrávka Elégie pre vydavateľstvo Opus. 

      V tomto období vzniká na motívy folklóru z Čičmian populárna Musica slovaca, ktorú preslávil Slovenský komorný orchester. Skladateľ vo viacerých textoch zmieňuje, že to boli práve Bohdan Warchal a Slovenský komorný orchester, vďaka ktorým sa jeho hudba po období ostrakizácie vrátila späť na pódiá a do spoločenského povedomia. Slovenská filharmónia je s Iljom Zeljenkom spätá aj inak, než v súvislosti s jeho vlastnou tvorbou. V rokoch 1957 – 1961, hneď po skončení štúdií, v tejto inštitúcii pracoval ako dramaturg. V 80. a 90. rokoch 20. storočia vytvára skladateľ veľké množstvo opusov inšpirovaných umením slovenských interpretov. Symbolické miesto medzi nimi má Hudba pre Warchala (1987). Ako autor hudby sa Zeljenka podpísal pod prvý film tzv. československej novej vlny Slnko v sieti (1962) režiséra Štefana Uhra. S takmer stovkou filmových hudieb (o. i. Drak sa vraciaKeby som mal puškuPanna zázračnica) sa zaradil v tejto oblasti k najvýznamnejším domácim tvorcom, patrí tiež k priekopníkom elektroakustickej hudby. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bol Ilja Zeljenka pri zrode medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos. Napriek generačnej príslušnosti skladateľ nikdy nestratil povedomie kontextu, historickej kontinuity, svedčí o tom viacero výrokov Ilju Zeljenku, okrem úvodného, akéhosi motta tohto textu aj skladateľovo presvedčenie, že „človek sa vo svojej podstate nemení už tisícročia. Práve to nemenné tvorí v umení puto s minulosťou. Preto rovnako dobre rozumieme a milujeme dielo Sofokla, Shakespeara, Rubensa, Bacha, Schönberga, ľudový folklór i drámu dnešných čias.“ 

      „Stará hudba prebudila novú a tá opätovne oživila starú,“ opisuje Peter Ackroyd v knihe AlbionKorene anglickej imaginácie (2002) situáciu v britskej hudbe 20. storočia. Tá našla popri folklóre jeden z najvýznamnejších zdrojov svojej inšpirácie v dielach skladateľov 16. a 17. storočia. Frederick Delius (1862 – 1934) videl vo Williamovi Byrdovi (c1540 – 1623) „otca anglickej hudby“, Gustav Holst (1874 – 1934) mal rád alžbetínskych madrigalistov a Ralph Vaughan Williams (1872 – 1958) sa vo svojej známej Fantázii inšpiroval Thomasom Tallisom (c1505 

      – 1585). Výnimkou nie je ani Benjamin Britten, ktorý záujmom o dielo Henryho Purcella (1659 – 1695) prispel k renesancii tvorby tohto „britského Orfea“. Skladba Lachrymae, op. 48a vznikla v roku 1950 pre violu a klavír. Britten sa inšpiroval piesňou slávneho anglického lutnistu a skladateľa Johna Dowlanda (1563 – 1626) If my complaints could passions move. Fragmenty ľúbostného lamenta mu poslúžili ako podklad voľných variácií, či „reflexií“, ako to naznačuje podtitul skladby – Reflection on a song of John Dowland. Citát z ďalšej Dowlandovej skladby (Lachrymae, slzy) dal dielu názov a definoval (pre obidvoch autorov) typickú intímnu atmosféru introspekcie, melanchólie a éterickej nadčasovej krásy. Premiéru uviedol známy britský violista William Primrose (1904 – 1982) spolu s autorom pri klavíri. Verzia pre violu a sláčikový orchester s opusovým číslo op. 48a pochádza z posledného roku skladateľovho života. „Z prelínania prítomnosti s minulosťou, v ktorom anglický historizmus dosahuje istú formu alchýmie, sa rodí zvláštna nadčasovosť,“ píše Ackroyd a platí to aj pre nádhernú Brittenovu skladbu Lachrymae

      Ottorino Respighi, patriaci spolu s Puccinim k najpopulárnejším talianskym skladateľom, bol majstrom orchestrálnych farieb. Vplyv na jeho štýl mali hodiny u Nikolaja Rimského-Korsakova (ale aj hudba Richarda Straussa a Maurica Ravela), ktoré absolvoval počas svojich turné v Rusku medzi rokmi 1900 – 1903. Bolo to v období, kedy sa hudobník ešte živil ako huslista a violista. V roku 1913 sa usadil v Ríme, kde pracoval ako skladateľ a vyhľadávaný pedagóg. Aj Respighi sa zaujímal o hudobnú minulosť, ku ktorej ho priviedol jeho učiteľ, skladateľ a muzikológ Luigi Torchi (1858 – 1920). Medzi Respighiho prvé zahraničné úspechy patrilo uvedenie orchestrálnej úpravy Monteverdiho Ariadninho náreku v roku 1908 v Berlíne. V rovnakom roku vzniká aj Concerto all’antica. V roku 1934 upravil Monteverdiho operu Orfeo pre veľký orchester. Výsledkom Respighiho záujmu o minulosť sú okrem iných diel (Concerto a cinqueGli Uccelli a ď.) aj pôvabné neoklasické Antické árie a tance, ktoré vznikli úpravou kompozícií pre lutnu zo 16. a 17. storočia. Diela, pôsobiace ako kontrast k v tom čase obľúbeným symfóniám a symfonickým básňam s veľkým orchestrálnym obsadením, sú súčasne v súlade s obľubou moderny v malých ansámbloch, začali vznikať po 1. svetovej vojne a Respighi v tvorbe suít (celkovo vznikli tri) pokračoval až do 30. rokov 20. storočia. Suita č. 3 (1932) využíva okrem historického materiálu dobových tancov neznámeho pôvodu (Italiana, Siciliana) aj melódie Jeana-Baptistu Besarda (Arie di Corte) a Lodovica Roncalliho (Passacaglia).

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 23. 10. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra, 74. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      PAVEL BOGACZ

      je umelecký vedúci a koncertný majster komorného orchestra Sinfonietta Bratislava, s ktorým pravidelne vystupuje i sólisticky. Od roku 2012 je členom a od roku 2016 koncertným majstrom Slovenského komorného orchestra, s ktorým pravidelne vystupuje aj ako sólista (napr. na festivale Nová slovenská hudba, Hommage à Bohdan Warchal a ď.). Doma i v zahraničí sa predstavil ako sólista s mnohými orchestrami, akými sú Komorný orchester ZOE, Sinfonietta dell Arte, VivaMusica! orchestra, Nishinomia Youth Chamber Orchestra, Kanon Ensemble (Japonsko) a ďalšie. 

      Pravidelne absolvuje koncertné turné v zahraničí. Viackrát sa predstavil v Japonsku, napr. v roku 2014 ako sólista Osaka Symphony Orchestra pod taktovkou Yusuke Kimota. V roku 2015 koncertoval s Kanon Ensemble, s klaviristkami Kaori Hasegawa a Mayu Yukawa a v rámci tohto koncertného turné bol pozvaný viesť aj majstrovské kurzy v mestách Kobe, Osaka, Akashi. So svojou sestrou, koncertnou klaviristkou Elen Daughtery, vystúpil na sólovom recitáli na Northwestern State University of Louisiana v USA (2015). V roku 2018 vystúpil v rámci sólového recitálu v slávnej koncertnej sieni Shanghai Oriental Art Center. 

      Od roku 2018 pôsobí aj ako pedagóg hry na husliach na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Umelecky pôsobí aj v klavírnom triu Bogacz Trio so Zuzanou Králikovou Pohůnkovou (klavír) a Karolínou Zívalíkovou (violončelo) a v Kanon triu s Kaori Hasegawa (klavír) a Petrom Baranom (violončelo). Je iniciátorom a organizátorom projektu Majstrovké kurzy svetových virtuózov v Bratislave s hudobnými osobnosťami ako Julian Rachlin, Dalibor Karvay, Sophie Rachlin, Ilya Gringolts, Renaud Capuçon, Vadim Gluzman a ďalší. 


      PETER ZWIEBEL

      vyštudoval hru na viole na Konzervatóriu v Košiciach a neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia bol aktívnym hráčom, v roku 2001 sa stal vedúcim violovej skupiny v European Philharmonic Orchestra na európskom turné; v tom istom roku založil spolu s bratom Marekom Zwiebelom, Petrom Mosorjakom a Andrejom Gálom Zwiebelovo kvarteto. Od roku 2004 je členom Slovenského komorného orchestra. V štúdiách pokračoval na Akademie für Musik der Stadt Basel vo Švajčiarsku ako poslucháč v triede prof. Christopha Schillera. Ako člen Zwiebelovho kvarteta sa zúčastnil letných kurzov sláčikových kvartet Prague-Wien-Budapest v rakúskom Reichenau (Alban Berg Quartet, Amadeus Quartet, Smetana Quartet, Hagen Quartet, Quatuor Mosäique, Janáček Quartet, Bartók Quartet), kde bola Zwiebelovmu kvartetu udelená cena Thomastik Infeld Preis. Kvarteto navštevovalo tiež kurzy komornej hudby v Bazileji u W. Levina (La Salle Quartet) a R. Schmidta (Hagen Quartet). V rokoch 2008 – 2016 pôsobil v Quasars Ensemble, s ktorým sa zúčastňoval prestížnych festivalov v celej Európe. V súčasnosti sa venuje predovšetkým komornej hudbe v súboroch Trio Serioso, Varga Quartett Wien a v Slovenskom komornom orchestri, kde pôsobí ako vedúci violovej skupiny. Ako sólista vystúpil so Slovenskou filharmóniou, Štátnou filharmóniou Košice (premiéra violového koncertu Jozefa Podprockého), Slovenským komorným orchestrom, Štátnym komorným orchestrom Žilina a Quasars Ensemblom. Peter Zwiebel sa zúčastňuje mnohých nahrávaní, turné a festivalov. V roku 2021 ukončil doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa venoval violovej tvorbe P. Hindemitha. 


      ANDREJ GÁL

      študoval hru na violončele na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (K. Filipovič) a na VŠMU v Bratislave (J. Podhoranský). Absolvoval tiež majstrovské kurzy u R. Wallfischa a J. Waltza. Od roku 1997 do roku 2002 zastával post vedúceho violončelovej skupiny v rôznych medzinárodných orchestroch 

      Young Artist’s Festival Bayreuth, Internationale Junge Orchesterakademie a Idyllwild Summer Arts Festival U.S.A. Od roku 2001 je členom Slovenského komorného orchestra a od roku 2016 zastáva post sólového violončelistu. 

      V roku 2002 na letnej akadémii Praha-Viedeň-Budapešť získal s Zwiebel Quartet Thomastik Infeld Preis za interpretáciu Šostakovičových kvartet. Absolvoval tiež majstrovské kurzy u členov Alban Berg, Smetana, Janáček, Bartók a Hagen kvartet. 

      V roku 2008 absolvoval majstrovský semestrálny kurz vo švajčiarskom Bazileji (W. Levin, LaSalle Quartet; R. Schmidt, Hagen Quartet). Je členom ensemblov pre súčasnú hudbu Veni ensemble, Ostravská banda a bol spoluzakladateľom Quasars Ensemble. Hrá tiež na barokovom violončele a príležitostne spolupracuje so súborom Musica Aeterna. 

      Ako sólista spolupracoval s Janáčkovou Filharmóniou Ostrava pod taktovkou R. Kluttiga, so Slovenským komorným orchestrom, so Slovenskou filharmóniu, Štátnou filharmóniou Košice a s Quasars Ensemble. Spolupracuje v rôznych improvizačných zoskupeniach so skladateľom Mirom Tóthom a aktívny je aj ako člen Szidi Tobias and band kde spolupracuje s M. Vyskočánim, M. Osadským, M. Buntajom a R. Šimurkom. 

      Koncertoval na mnohých významných pódiách a festivaloch napríklad: Lincol Center New York, Carnegie Hall New York, Parížske konzervatórium, Bachfest Leipzig, Pražská jar, Varšavská jeseň, Ostravské Dni novej hudby, Gaia – Vilnius, Tokyo – Opera City, Los Angeles, Berlín, Lisabon, Moskva, St. Petersburg a ďalšie. 


      EWALD DANEL

      študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského adokto

      -randské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. 

      Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. 

      Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľ ko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. 

      Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. 


      SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

      vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel. 

      Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. 

      Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. V sezóne 2022/2023 bude orchester účinkovať na Festivale Janáček a Luhačovice, koncertne vystúpi v Berlíne, Paríži i Helsinkách. Účinkovať bude aj na domácich podujatiach Nitrianska hudobná jar, Banskobystrická hudobná jar, Hudobné leto Trenčianske Teplice, Bojnické hudobné leto. Ďalej bude koncertovať v mestách Stupava, Čadca, Terchová, Banská Štiavnica, Ružomberok, Okoličné, Stará Ľubovňa a Stropkov. Počas sezóny s orchestrom vystúpia sólisti ako Shlomo Mintz, Katalin Stefula a ďalší.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Zeljenka / Šimai / Britten / Respighi

    Nedeľa 23. 10. 2022, 16.00 h
    SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Elégiu skladateľa Ilju Zeljenku, jedného z najväčších zjavov slovenskej hudby 20. storočia, premiéroval v roku 1976 na pôde Slovenskej filharmónie práve Slovenský komorný orchester. Podobne je to i s Epilógom Pavla Šimaia, ktorý orchester premiéroval v roku 2005 pri oslave skladateľovho jubilea. Ako reakcia na pieseň Johna Dowlanda vznikla v roku 1950 kompozícia Lachrymae britského skladateľa Benjamina Brittena. Dielo pre violu a klavír sa neskôr dočkalo aranžmánu pre obsadenie sláčikového orchestra a práve v tomto šate zaznie aj na koncerte. Čerpanie inšpirácie z hudby 16. a 17. storočia, konkrétne z lutnových a gitarových tabulatúr, stojí aj za kompozíciou Ottorina Respighiho Antické árie a tance. Sólisti večera Pavel BogaczAndrej Gál a Peter Zwiebel sú už niekoľko rokov členmi Slovenského komorného orchestra, preto možno očakávať veľké súznenie a interpretačné pochopenie sa s hudobným telesom.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022