Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:13:39 ] [ 01:13:39 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Diela francúzskej barokovej hudby so svojimi interpretačnými špecifikami sú neodmysliteľnou súčasťou histórie súboru Musica aeterna, ktorý v roku 2023 oslávi polstoročie svojej existencie. Jej súčasťou bola aj prestížna spolupráca s Centrom barokovej hudby vo Versailles, nahrávka diel Henryho Dumonta Motets Pour la Chapelle De Louis XIV (Virgin Veritas, 1999) i desiatky koncertov, ktoré domácemu (ale aj zahraničnému) publiku sprostredkovali zážitky z repertoáru, ktorý si vyžaduje špecifický vhľad do problematiky štýlu, národného, ale tiež individuálnych kompozičných poetík jednotlivých tvorcov. Dlhoročné skúsenosti Petra Zajíčka s francúzskou hudbou vyústili najnovšie do publikácie s názvom Francúzsky husľový fenomén 1. polovice 18. storočia, v ktorej možno nájsť aj mená protagonistov programu dnešného koncertu, ktorými sú Jean-Marie Leclair, Jacques Aubert, Jean-Féry Rebel a Antoine Dauvergne.

      Francúzsky skladateľ Jean-Marie Leclair, rodák z Lyonu, patrí medzi zakladajúce osobnosti francúzskej husľovej školy a hoci jeho hudba vyšla v polovici 18. storočia z módy, jeho vplyv aj vďaka jeho žiakom pretrval až do konca storočia. Leclair vstúpil do dejín sonátami a koncertmi, v ktorých spojil talianske vplyvy (Corelli, Vivaldi) s tradíciami francúzskej hudby. Skladateľov otec bol violončelista, tanečník a čipkár. Jean-Marie Leclair sa – podobne ako jeho sedem súrodencov – priučil otcovým remeslám a mal možnosť spoznať aj svet. S talianskou hudbou sa zoznámil počas pobytu v Turíne v 20. rokoch 18. storočia, kde pravdepodobne študoval husľovú hru u Corelliho žiaka Giovanniho Battistu Somisa (1686– 1763), ale navštívil tiež Londýn či Amsterdam. Pamätným sa stal jeho koncert v Kasseli, kde súperil s Talianom Pietrom Locatellim (1695–1764). Podľa súčasníkov hral Locatelli ako diabol a Leclair ako anjel. Už Leclairove Husľové sonáty, op. 1 (nasledovali ich ďalšie tri zbierky) boli obdivované pre svoju technickú náročnosť a originalitu. V roku 1723 sa Leclair usadil v Paríži, kde sa po smrti svojej prvej manželky oženil s Louise Rousselovou. U tejto tlačiarky vyšla potom väčšina jeho skladieb počnúc Husľovými sonátami op. 2. Leclairovým patrónom bol v prvých rokoch pobytu v Paríži jeden z najbohatších Francúzov, Joseph Bonnier. No jeho talent mu čoskoro otvoril ďalšie dvere, tentokrát do kráľovských komnát. Leclairova služba na dvore Ľudovíta XV., kde medzi rokmi 1733 až 1737 pôsobil ako „ordinaire de la musique du roi“ však skončila, keď vo vedení orchestra odmietol akceptovať svojho kolegu (a rivala) Jeana-Pierra Guignona (1702–1764). Angažovanie v prostredí, ktoré favorizovalo konzervatívnejšiu hudbu Lullyho či Lalanda, však bolo jednoznačne prejavom uznania, ktorému sa v Paríži tešil. Hudobník po tomto spore odišiel do Amsterdamu, kde do začiatku 40. rokov 18. storočia pôsobil na dvore Händlovej žiačky, princeznej Anny Oranžskej, dcéry anglického kráľa Juraja II. Po návrate do Paríža si skladateľ po istom čase našiel zamestnanie u Antoina-Antonina, vojvodu z Gramontu na jeho sídle v Puteaux. Keď jeho patrón musel z finančných dôvodov predať svoje sídlo, Leclair sa vrátil do Paríža. Šesťdesiatročný hudobník odišiel od manželky a kúpil si v jednej z nebezpečných štvrtí mesta malý dom. V jeho hale ho 22. októbra 1764 vo večerných hodinách našiel na zemi s tromi bodnými ranami v chrbte a v kaluži krvi záhradník. Medzi podozrivými z vraždy slávneho hudobníka boli aj Leclairova manželka a jeho synovec – huslista Guillaume-François Vial, ktorému Leclair údajne odmietal vybaviť miesto u svojho zamestnávateľa. Hoci všetky indície smerovali k Vialovi, polícia prípad nikdy nevyriešila. Jean-Marie Leclair vytvoril svoju jedinú operu Scylla et Glaucus v roku 1746 ako 50-ročný. Leclairova tragédie-lyrique je príbehom neopätovanej lásky. Morský boh Glaukos miluje nymfu Scyllu a hľadá pomoc u čarodejnice Kirké. Tá sa sama zamiluje do Glauka a zo žiarlivosti premení Scyllu na skalu obklopenú morskými monštrami. Hoci si skladateľ od tohto diela na motívy príbehu z Ovídiových Metamorfóz sľuboval nový začiatok svojej kariéry, titul po dvoch mesiacoch a 17 predvedeniach vypadol z repertoáru. Z diela, ktoré malo premiéru v Académie Royale de Musique, pochádza aj suita, ktorá zaznie na dnešnom koncerte. Parížsky rodák Jacques Aubert bol pravdepodobne synom Jeana Auberta, ktorý bol členom slávneho súboru 24 huslí kráľa (24 Violons du Roy). Do roku 1717 bol známy ako tanečný majster, huslista a skladateľ pôsobiaci v Théâtres de la Foire, kde komponoval hudbu pre balety a komédie. Medzníkom v jeho živote sa stal rok 1719. Aubert sa oženil, vydal tlačou svoju prvú zbierku husľových sonát a vstúpil do služieb Louisa-Henriho, vojvodu z Bourbonu a kniežaťa z Condé, pre ktorého skomponoval viacero slávnostných skladieb. Koncom 20. rokov 18. storočia sa Aubert stal členom 24 huslí kráľa, kde zotrval až do roku 1746. Následne prijal ponuku Académie Royal de Musique a stal sa tiež prvým huslistom v parížskej Opere, kde pôsobil dve dekády. Vystupoval aj na koncertoch Concert Spirituel, na ktorých sa mal možnosť zoznámiť s tvorbou Corelliho a Vivaldiho. Do Aubertovho rozsiahleho kompozičného odkazu patria komické opery, balety, tance, husľové sonáty, koncerty a niekoľko „concerts de simphonies“. Išlo o suitové kompozície v triovej sadzbe, no zvuk mohol byť obohatený ďalšími nástrojmi. Desaťčasťová Suita č. 5 z Concert de simphonies pre typické obsadenie – sláčikové nástroje, flauty alebo hoboje a continuo – vyšla tlačou ako opus 12 v roku 1731 u Le Clerca v Paríži.

      Existujú isté špecifické hudobné kvality, ktoré možno abstrahovať ako typické pre francúzsku hudbu nezávisle od doby jej vzniku: zmysel pre timbre, cit pre rytmus rešpektujúci zákonitosti reči, zvukomalebnosť, obraznosť, záľuba v prírodných fenoménoch a gestickosť. Slávna Fantaisie z baletu Les Caracteres de la Dance od francúzskeho barokového skladateľa, huslistu a Lullyho žiaka Jeana-Féryho Rebela prináša na (imaginárnu) scénu „charaktery“, pohyb a tanečnú gestickosť. Samostatné tanečné sólo, ktoré mohlo byť určené do prestávok medzi dejstvami opery, preslávila po roku 1721 Francoise de Prévost. Kompozícia má neobvyklú formu, požaduje zmeny tempa, tanečných krokov a teda aj výrazu s odstupom niekoľkých taktov. Hoci toto dielo bolo dobre známe aj v interpretácii neskorších Prévostovej žiačok, jej choreografia sa nezachovala. Hudba však ďalej žije vlastným životom na koncertných pódiách.

      Francúzsky skladateľ a huslista Antoine Dauvergne prišiel do Paríža v 30. rokoch 18. storočia. Jeho prvým učiteľom bol pravdepodobne jeho otec v Moulins. V meste na Seine potom Dauvergne podľa niektorých prameňov študoval u slávneho Jeana-Philippa Rameaua (1683–1764) a vďaka svojmu talentu získal miesto ako huslista (1739), neskôr aj ako skladateľ (1755) a administrátor v kráľovských službách. Ako huslista, dirigent a skladateľ spolupracoval od 40. rokov 18. storočia s Operou v Paríži, kde zaznamenalo úspech jeho dielo Les Troqueurs (1753). V prípade tejto prvej francúzskej komickej opery na taliansky spôsob išlo o začiatok spolupráce, ktorá trvala vyše dvoch dekád, vrátane obdobia, kedy v nej Dauvergne pôsobil ako riaditeľ. Zaujímavou epizódou jeho pôsobenia v tejto funkcii bolo jednanie s Christophom Willibaldom Gluckom (1714– 1787), ktorého akceptoval až na intervenciu kráľovnej Márie-Antoinetty. Výsledkom bol parížsky triumf Ifigénie v Aulide v roku 1774. V nasledujúcich rokoch bol Dauvergne kritizovaný pre svoj spôsob vedenia tejto inštitúcie, ale aj pre svoj vkus a z vedenia Opery odchádzal a opäť sa do nej vracal, naposledy v roku 1785. O päť rokov neskôr definitívne odišiel do dôchodku. Zomrel takmer zabudnutý v roku 1797. Okrem scénických diel (opery, balety) a nezachovanej duchovnej hudby, ktorú ostro kritizoval Charles Burney ako „najhorší príklad francúzskej ťažkopádnosti“, bol Dauvergne známy aj svojimi sonátami, ako aj Concert de simphonies (op. 3 – 4) pre sláčikové nástroje a basso continuo, ktorých technické nároky naznačujú, že muselo ísť o mimoriadne disponovaného huslistu. Suity pre 2 huslí, violu a bas sú typické pre obdobie okolo roku 1750 a podľa niektorých autorov vo svojej ušľachtilej jednoduchosti odrážajú vplyv Glucka. V rýchlych častiach horné hlasy často postupujú v terciách alebo sextách, v pomalých vytvárajú druhé husle sprievod pre melódiu najvyššieho hlasu. Dôraz na melódiu, nekomplikovanosť a ľahkosť, ale i priezračnosť sadzby patria medzi kvality, ktoré sa v európskej hudbe asociujú s tzv. galantným štýlom. Ten bol rozlúčkou s barokom a otvoril cestu ďalšej kapitole dejín hudby, klasicizmu.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 7. 6. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Stará hudba, Cyklus SH, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      PETER ZAJÍČEK

      je absolventom VŠMU v Bratislave v odbore hra na husliach. Po účasti na viacerých majstrovských kurzoch zameraných na historicky informovanú resp. kontextovú interpretáciu starej hudby sa aj vo vlastnej praxi začal špecializovať na dobové hudobno-interpretačné ideály. Od roku 1990 je umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna, s ktorým získal rad ocenení za Czech Ensemble Baroque Orchestra. Pôsobí ako odborný pedagóg komornej hudby na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľom a predsedom Centra starej hudby, ktoré usporadúva medzinárodný festival Dni starej hudby. Jeho bádateľská a prednášková činnosť je oceňovaná doma i v zahraničí (Paríž, Norimberg, Viedeň, Münster, Granada, Praha, Brno a ď.). Spolupracuje s významnými interpretmi ako sú Andrew Parrott, John Holloway, Simon Standage a s radom ďalších osobností.


      MUSICA AETERNA

      Súbor pre starú hudbu Musica aeterna vznikol v roku 1973 z iniciatívy Jána Albrechta, ktorý ako prvý systematicky oboznamoval budúcich profesionálnych interpretov s hudbou obdobia gotiky, renesancie a baroka. Štúdium skladieb vyústilo do sformovania špecializovaného súboru, od roku 1989 interpretujúceho hudbu 17. a 18. storočia na dobových nástrojoch, resp. ich kópiách. Ťažiskom repertoára súboru je hudba stredoeurópskej proveniencie a snaha uvádzať neznáme diela z územia Slovenska. Musica aeterna pravidelne účinkuje na domácich pódiách a v zahraničí. Zvlášť treba zdôrazniť dlhoročnú spoluprácu s Centrom barokovej hudby vo Versailles a účasť na festivaloch starej hudby v Utrechte, Viedni, Šoproni, Prahe, Berlíne, Lipsku, Bratislave, Malmö, Münsteri, Bilbao, Granade, Záhrebe, Varaždíne, Budapešti, Marseille. Absolvoval umelecké turné v USA i Južnej Amerike a vystúpil takmer vo všetkých krajinách Európy. So súborom pravidelne spolupracujú významní špecialisti na interpretáciu starej hudby. Viac ako 10 rokov realizoval vlastné koncertné cykly – jarný Musica cameralis a jesenný Stará hudba, v súčasnosti zlúčené pod titulom Musica Bratislavensis. Na sviatok sv. Cecílie oživuje tradíciu ceciliánskych koncertov a úspešne predstavuje barokové opery pod názvom Opera aeterna. Bol súčasťou medzinárodného cezhraničného projektu Accentus musicalis, ktorý získal medzinárodné ocenenie. Súbor doteraz prezentoval okolo 40 nahrávok a za svoju umeleckú činnosť získal viaceré významné ocenenia, ako napríklad Diapason d ́Or za komplet Concerti grossi Georga Muffata (1994, 1995, 2002), Classical Awards – MIDEM 2003 v Cannes za nahrávku Sub olea pacis et palma virtutis J. D. Zelenku v spolupráci so súborom Musica Florea. Ária di bravura (sólistka Martina Masaryková) a Resonate et plaudite (hudba 17. storočia z Bratislavy) sú poslednými CD nahrávkami vydanými súborom. Rada Konferencie biskupov Slovenska mu roku 2006 udelila čestné uznanie za osobitný prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku. Umeleckým vedúcim súboru je od roku 1990 Peter Zajíček.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Musica aeterna

    Utorok 7. 6. 2022, 19.00 h
    SH – Stará hudba, Malá sála Slovenskej filharmónie


    Jediné javiskové dielo Jeana-Marie Leclaira, opera Scylla et Glaucus, je inšpirované mytologickým príbehom o nymfe Scylle, ktorú premenia na kameň. Ako bývalo dobovým zvykom, opera je popretkávaná tanečnými číslami. Les Vingt-quatre Violons du Roy – sláčikový ansámbel francúzskeho kráľovského dvora založený Ľudovítom XIII. bol spolu s Parížskou operou subjektom, v ktorom dlhé roky pôsobil Jacques Aubert. Členom skupiny kráľovských huslistov bol i Jean-Féry Rebel, ktorého úlohou na dvore bolo i komponovanie komorných diel, vyučovanie na akadémii a v sezóne 1734–1735 vedenie koncertného cyklu Concert Spirituel. Skoro desaťročie mal na starosti tieto koncerty ďalší vynikajúci skladateľ a interpret Antoine Dauvergne, ktorého opera Les troqueurs pohla vpred vývoj žánru komickej opery.

    Súbor pre starú hudbu Musica aeterna vznikol v roku 1973 z iniciatívy Jána Albrechta. Špecializované teleso pre starú hudbu sa v roku 1989 definitívne preorientovalo na hru na originálnych nástrojoch zo 17. a 18. storočia, resp. ich verných kópiách. Ťažiskom repertoáru je európska hudba a hudba stredoeurópskej, resp. slovenskej proveniencie 17. a 18. storočia.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022