IL PALLADIO CONSERVATO
ZACHRÁNENÝ PALADIÓN
Dramatická hudobná kompozícia prevedená na cisárskom dvore dňa 4. novembra na oslavu menín večne vznešeného rímskeho cisára Karla VI.
Dej:
Je známe, že socha Pallady, preslávená v antike pod menom Paladión, bola
presťahovaná z Tróje do Lácia a na základe viery, že od jej uchovania
závisí osud Rímskej ríše, bola zverená do opatery vestálkam, aby sa o ňu
dôkladne starali. Po Prvej púnskej vojne vypukne v chráme požiar práve
na mieste, kde bol umiestený Paladión. Vystrašené a pomýlené panny
nevedeli, ako uchrániť posvätnú zálohu pred plameňmi a ľud pod vplyvom
strašnej predtuchy už oplakával nepochybný zánik rímskeho údelu. Keď sa
na miesto dostaví Metellius, čo nedávno porazil Kartágincov, rozhodne sa
vo verejnom záujme vystaviť v stávku svoj život: vrhne sa do plameňov,
prenikne dymom a ohňom do chrámu, vynesie nepoškodený Paladión a obnoví
tak svojím podrobením sa a svojou odvahou všetky rímske vyhliadky.
(Lívius: Epistoly, kniha XIX; Ovídius: Fasti, kniha VI)
Osoby
Klélia, Erénia, Albina (vestálky)
Dej sa odohráva v posvätnom háji, ktorý obklopuje príbytok spomenutých panien.
Erénia a Albina v rozhovore, Klélia sa prihrnie vzrušená
Klélia: Vďaka nebesám, že vás nachádzam! Erénia, Albina, kde ste, moje družky? Ešte stále ponorené v letargickom opojení? Ó, bežte pomôcť mladším služobniciam: oltáre, kadidlá, kvety a obete nech sú pripravené. Dnes skôr ako obvykle vás volám k práci a som vám príkladom. Pripojte sa k môjmu úsiliu. Do chrámu, do chrámu.
Erénia: Aký zhon!
Albina: A prečo?
Klélia: Vy neviete, aký deň to prichádza?
Albina: A ako by sme mohli nevedieť? Sľubujú nebesá v tento deň po tisícoch a tisícoch rokov narodenie hrdinu, aby sa jeho skvelosťou dnes Rímska ríša mohla pýšiť ešte viac ako obvykle.
Erénia: Známa je veštba, a po uplynutí roku vždy sa tento deň u nás znova oslavuje, ale tentokrát nás vyzýva k mimoriadnemu úsiliu. Ešte nevidno zoru na východe a už sa zdáme nedbanlivé a pomalé.
Klélia: Má, ó, panny priateľské, nový dôvod moja činnosť: Nebo ma vyzýva a hýbe. Týmito očami som ho uzrela. Aká nádhera, aká veľkoleposť!
Erénia: A čo si uzrela?
Klélia: Videla som....ach, čas beží. Ponáhľaj sa, Erénia. Dnes Ťa očakáva celá váha slávnostných príprav. O všetko sa treba postarať, uvedom si to.
Erénia: A nechceš mi povedať...
Klélia: Bohovia! Všetko sa dozvieš, len už poď.
Erénia: Bojím sa, Klélia, počujúc ťa tak zmätočne rozprávať. Aspoň...
Klélia: Choď!
Erénia:
Idem, ale chvejúce sa srdce
naplnené tvojím obrazom
spoluznie dvomi citmi:
nádejou a obavami.
Veďte moje kroky,
ó, bohovia, čo vidíte
všetky netušené princípy
pohybov každého srdca. (odchádza)
Klélia a Albina
Albina: Ak nežiadam priveľa, kým sa Erénia vráti k nám, objasni mi dôvod tvojho nepokoja.
Klélia: Počúvaj a povedz, či dôvod mimoriadneho vzruchu nebol prítomný už v perinách nočného odpočinku? Na nadchádzajúci deň som myslela a duša plná sľúbeného narodenia nedovoľovala zmyslom oddych od denných povinností. Sotva, čo ľahký spánok spočinul mi na viečkach, keď zrazu hrozne zatrúbia nebesá. Otvorím, zmätená, ešte nie celkom zatvorené ustrachotené oči, a vidím môj príbytok plný svetla: pomaly zriem klesať teplý oblak, z ktorého vychádza plameň, neviem ako zapaľujúci vzduch. Prejde mi cez kadere bez ujmy. Tu sa oblak otvorí svetlým zjavením a uzriem v ňom – neuveríš mi – samotnú Minervu.
Albina: Minerva!
Klélia: Práve tá, čo je spodobená v nami stráženom Paladióne. Počúvaj. Ja mlčím. Nemlčí ale bohyňa. „Klélia“, hovorí mi a zdá sa mi, že ju doteraz počujem: „Klélia, čo robíš? Nespomínaš si, nevieš aký deň sa to vracia? Dnes nebesá chcú zväčša skryté udalosti veľkolepo zjaviť a ty oddychuješ? Vyjdi, vyjdi“. Ja pomýlená, bojazlivo vyliezajúc z pohodlných perín sa chcem hodiť na zem, ale oblak sa zatvára a mizne božstvo.
Ach, moje oči ešte zrú ten oblak, ten blesk.
Ach, ešte počujem znieť v hrudi ten hlas.
Úžas ma väzní, pomýlené sú moje zmysly,
že neviem teraz seba samú nájsť.
Albina: Čo je to? Ja tiež videla som záhadné javy snom zahalená.
Klélia: Kedy?
Albina: Pred chvíľou.
Klélia: A čo si uzrela?
Albina: Počúvaj. Zdalo sa mi vo sne, že som pri posvätnom vavríne, čo tu vedľa chrámu rastie košatý a silou svojich ramien zbožným vánkom halí ovzdušie. Nebo kľudné, deň sa zdal jasný, ale v momente sa oboje zmenilo: zahalilo sa slnko do búrlivej noci, z oblých jaskýň vychádzajú búrkové víry. Strašný hrom krúpami a bleskami nasledovaný obklopí veľký vavrín a od vzdialených končín zeme sa odväzujú vetry aby ho napadli. Chvie sa mocný kmeň, spolu bičujú chvejúce sa konáre a vydesené nepriateľskou urážkou opúšťajú vtáci staré hniezdo. Zatiaľ čo sa trasiem a chvejem, tu zrazu od pólu vidím klesať Jupiterovho orla a usadiť sa na milovanej rastline. Sotva stihla nepriateľská paľba zasiahnuť triumfálny strom, už aj tá veľká fúria stíchla. Utiekli oblaky, priezračné povetrie sa vracia. Vychádza slnko, opadáva hnev vetrov; a ako v rozprávke sa zo samotných nebies zjaví medzi menšími rastlinami aj nedotknutý vavrín.
Usmieva sa nebo obvyklými lúčmi,
vracia sa čvirikajúci kŕdeľ
do svojho opusteného hniezda
k bezpečnému oddychu.
A blažené vánky sa usádzajú
na víťazných listoch
posvätného vavrínu
bez hrdosti si pospevovať.
Klélia: Ale čo chcete naznačiť, bohovia, toľkými kúzlami? Ach, utekaj priateľka, ponáhľaj sa aj Erénia. Hneď chcem spytovať bohyňu.
Albina: Idem. (odchádza, ale potom sa zastaví)
Klélia: Medzi toľkými pochybnosťami blúdim, ale nie som smutná.
Albina: Hviezdy! Čo vidím! (v hrôze sa obzerá po scéne) Ach Klélia!
Klélia: Už sa vraciaš?
Albina: Chrám! Chrám celý je v plameňoch.
Klélia: Veční bohovia!
Albina: Nevidíš, ako vzduch žiari?
Klélia: Beda, Paladión je vnútri. Nešťastný Rím! My úbohé!
Albina: Čo robiť?
Klélia: Treba ísť zachrániť ho, alebo zahynúť. (chce sa tam vrhnúť)
Albina: Stoj, (zadržuje ju) Akurát sa vracia Erénia.
Erénia ustarostená a predošlé
Erénia: Ó, výnimočný! Ó, veľký! Ó, jedinečný hrdina!
Klélia: Čo prinášaš?
Erénia: Náš Paladión...
Klélia: Zhorel?
Erénia. Je zachránený, zachránený. Nebojte sa.
Albina: Vydychujem.
Klélia: Je to pravda? Ktorá ruka, ktorý boh ho ochránil?
Erénia: Počujte, počujte, zázrak vám poviem. Keď si ma pred chvíľou do chrámu poslala, sotva som sa od vás vzdialila, keď som z diaľky zbadala veľký jas medzi tieňmi. Zrýchlim krok,
a počujem vo vzduchu nejasný krik. Postúpim a nájdem uzol na šnúre uvoľnený a chrám zahalený strašným požiarom. Aká hrôza! Aký des! Na sto strán vychádzajú husté plamene. Až po oblohu krúžiac stúpajú čierne chuchvalce dymu a výkriky sa iskria vzduchom na tisíckrát. „Zachrániť Paladión!“, každý kričí, no nenájde sa jediný čo by sa na to odvážil. Ja sama samotná, zmätená, pomýlená, znehybnená, neviem čo robiť. Tu odídem, tu vrátim sa a márne strácam čas. Vtom znenazdajky si prerazí cestu davom ľudí Metellus.
Klélia: Aký Metellus?
Erénia: Veľký krotiteľ Afriky. Pretlačí sa užasnutým davom, beží ku chrámu a kričí: „Ach Rimania, či sa takto bráni váš Paladión?“, a hľadá medzi plameňmi nejakú voľnú cestu. Keďže všetky boli už rovnako pohltené víťaziacim ohňom, zastavil sa ten muž, aby sa jeho duša pripravila na strašné podujatie. Rozhodne dvíhajúc dlane a zrak k oblohe, povie: „Priateľskí bohovia, vás všetkých vzývam!“ (och, aká smelosť) a vrhol sa do ohňa.
Albina: Ach, a zahynul tam?
Erénia: Každý si to myslel, ale mýlil sa. Zatiaľ čo ja samotná som ho už oplakávala, tu ho vidím víťazne sa vracať s Paladiónom v náručí.
Klélia: A čo si na to povedala?
Erénia: A kto by bol schopný slova? Ako skamenený ostal každý na mieste a prepadol nakoniec po krátkej odmlke celý ľud v nárek a ešte stále narieka.
Ale kto je tak neľútostný,
že by sa celý nerozplynul v plač
pri takom veľkom príklade
odhodlania a milosti?
Ak jestvuje, kto sa na toľko odváži,
ten nevie čo je to smelosť.
Má v hrudi kameň miesto srdca,
alebo srdce nemá.
Albina: Čo hovoríš Klélia takému zázraku? Ach, nepočuje ma! (Erénii:) Upäto dvíha k nebu zrak, a ako mení tvar a farbu!
Erénia: Klélia?
Klélia: Mlčte, mlčte. Nie nadarmo tak veľkolepo hovoria nebesá v tak významný deň. Rozumiem, rozumiem znakom Osudu. Vedie ma Boh, nie som to ja, čo rozmýšľam.
Ó vy šťastní potomkovia neskorí, ktorým osud sľúbil tak veľké narodenie, nech vás zbytočne neoslepí zúrivosť búrlivých vetrov. Ten svätý vavrín sa vždy zazelená, a chvejúc sa porozkladá na zem ešte väčší tieň.
Aj keď svetský oheň obklopí Paladión, nebojte sa oň. Starostlivé nebesá ochraňujú jeho vlastnosti. Aj vám osud udelí Metella. Nie, hnev neľútostného osudu nie je dlhý. Krutý býva s tým, čo sa ho bojí, ale kde nájde cnosť v štedrej hrudi, tam zlomí choré sklony a zmení tvar.
Pred krvilačným bohom
oslepujú hviezdy,
ale potom ešte krajšie
nanovo budú žiariť.
Prevalí sa cez breh
búrlivá vlna: však potom
do svojich hraníc
ustúpi more.
Erénia: Ó, splňte, bohovia,
naše šťastné očakávania.
Albina: Vyslyšte naše modlitby, priateľskí bohovia.
Klélia: Vy vidíte dôvod našich modlitieb. A rozpoznáte aj, že vychádzajú zo srdca.
Zbor: Bohovia, nechajte zostúpiť sľúbeného hrdinu z jeho rodnej hviezdy:
Nech šťastne žije, vždy
vaším uzdravením, vašou láskou.
Doprajte mu, milosrdní bohovia
dlhé dni dobrodružstiev;
A k jeho dňom, bohovia milosrdní
pridajte aj naše.
Komentár v Súbornom diele Pietra Metastasia, 5. diel, Paríž 1780: Azione teatrale, vzťahujúca sa k udalostiam vtedajšej doby, napísaná autorom vo Viedni roku 1735 na rozkaz cisárovnej Alžbety a po prvýkrát uvedená s Reutterovou hudbou v súkromných komnatách v cisárskej Favorite Máriou Teréziou, arcivojvodkyňou rakúskou a neskoršou cisárovnou, jej sestrou arcivojvodkyňou Marianou a jednou dvornou dámou, na oslavu narodenín cisára Karla VI. dňa 1. októbra.
