Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 31 MIN ] [ 1 H 31 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Jakub Mitrík, Andrej Šuba ]

      Benátky v 17. storočí boli mestom, ktoré lákalo množstvo návštevníkov. Niektorí z nich boli obchodníci, iní turisti, ktorí si prišli vychutnať architektúru, umenie a mnoho ďalších pôžitkov, ktoré mesto ponúkalo hlavne v období karnevalu. Francúzsky cestovateľ Alexandre de Saint-Didier v roku 1680 napísal: „Vychýrená sloboda Benátok láka veľké zástupy cudzincov. Zábavy a potešenia mesta ich tam zdržiavajú a vyprázdňujú im peňaženky. […] Pohodlný zvyk chodiť inkognito, spojený so slobodným zmýšľaním Benátok, im ľahko umožňuje obetovať veľké sumy pre ich vlastné potešenie“. Medzi „uhladenejšie“ zábavky, ktoré mesto ponúkalo, patril bohatý hudobný život. Vznešení návštevníci mesta si vychutnávali hudbu na rôznych podujatiach organizovaných bohatšími benátskymi kupcami, na mestských banketoch, prípadne sami angažovali hudobníkov, ktorí sa postarali o ich zábavu. Od roku 1613 až do svojej smrti v roku 1643 bol hlavnou postavou benátskej hudobnej scény Claudio Monteverdi (1567–1643), kapelník v Chráme sv. Marka. Monteverdiho reputácia bola taká veľká, že bol o jeho služby nesmierny záujem. V skladateľovej korešpondencii sa hovorí o mnohých významných návštevníkoch, pre ktorých usporiadal hudobné predstavenia. Nachádzame v nej napríklad zmienky o následníkovi poľského trónu Władislavovi Sigismundovi, ktorý navštívil Benátky v roku 1625 alebo o anglickom veľvyslancovi, princovi z Neuburgu, pre ktorého v roku 1627 pripravil trojhodinové komorné hudobné predstavenie a následne v kostole karmelitánov do neskorej noci viedol nešpory. Niektoré z madrigalov a árií, ktoré Monteverdi napísal pre týchto patrónov, zaznejú v prvej časti dnešného koncertu. Ich témou je (skoro vždy) láska. Texty o nej pojednávajú od ľahších námetov „veselej lásky“, ako je to napríklad v árii Chiome d’oro, po jej dramatickejšie stvárnenie, ktoré možno nájsť v duete Ohimè, dov’è il mio ben o smútku básnika odlúčeného od svojej manželky. Lamentá tvorili vrchol vtedajších operných predstavení. Slávne Lamento d’Arianna (Ariadnin nárek) pochádza ešte z mantovského obdobia a je jedinou zachovanou časťou druhej Monteverdiho opery L’Arianna. Opera mala premiéru v marci 1608. Ariannu spievala Virginia Ramponi-Andreini, nazývaná aj „La Florinda“, ktorá musela nahradiť Caterinu Martinelli, nešťastne zosnulú počas naštudovania opery. Okrem tohto lamenta sa zachovalo len libreto, ktoré napísal slávny Ottavio Rinuccini.

      Monteverdi bol po svojom odchode z Mantovy ešte dlho úzko spojený s tamojším dvorom – komponoval preň a snažil sa získať istú finančnú rentu za svoju činnosť v Mantove. Toto spojenie, doložené listami, sa pretrhlo až po nepokojoch sprevádzajúcich zápas o tamojší trón.

      Aj kostoly a ostatné náboženské inštitúcie sa v Benátkach starali o bohatý hudobný život. Keď anglický cestovateľ Thomas Coryat v roku 1608 navštívil slávnosti v kostole San Rocco, napísal: „Slávnosť pozostávala primárne z hudby, ktorá bola ako vokálna, tak inštrumentálna, tak dobrá, rozkošná, tak jedinečná, vznešená, tak super-excelentná, že dokonca uchvátila a ohúrila všetkých tých cudzincov, ktorí nikdy nepočuli niečo podobného“. Hoci slávnosti obsahovali hudbu spievanú veľkým zborom, Coryat najviac ocenil skladby, ktoré boli uvedené len so sprievodom lutien a organa v podaní skvelých virtuózov.

      Počas Monteverdiho kariéry v Benátkach bola hudba pre jeden alebo dva hlasy spievaná buď dvomi sopránmi či tenormi z Chrámu sv. Marka alebo rehoľníkmi či rehoľníčkami z niektorého z benátskych kláštorov. Aj takto sa darilo do benátskych kostolov prilákať množstvo nadšeného obecenstva. Monteverdi nevytýčil jasnú hranicu medzi štýlom jeho árií a motet (ktoré boli pravdepodobne súčasťou nešpor) a sekulárnou hudbou. Preto napríklad moteto Iste confessor (zo zbierky Selva morale e spirituale, 1641) a niekoľko ďalších duchovných skladieb na tomto koncerte patrí do rovnakého sveta ako Chiome d’oro. Tieto diela obsahujú refrény (ritornely) rovnako atraktívne a zmyselné ako árie spievané v benátskych palácoch a operných domoch.

      Ostatní autori dnešného programu sú Monteverdiho súčasníkmi a zároveň nasledovateľmi. Hoci boli počas svojho života veľmi populárni, žiadny z nich sa dnes neteší rovnakému statusu ako Monteverdi. Giovanni Girolamo Kapsperger (c. 1580–1651) bol už v čase svojej aktívnej kariéry pokladaný za Monteverdiho nástupcu a jeho hudba sa hrávala v Ríme v pápežských komunitách. Muzikológ Giovanni Battista Doni (c. 1595–1647) najskôr Kapspergera velebil, neskôr, asi na základe nejasného sporu, zmenil názor a Kapspergera podceňoval. Na jeho diela sa tak na dlhý čas zabudlo a až dnes sa dostávajú do popredia. Kapspergerove Sinfonie opäť zažívajú novodobé predvedenia.

      Biagio Marini (1594–1663) bol vynikajúcim huslistom a priamo pod Monteverdim aj pôsobil. Andrea Falconieri (1585/86–1656) pochádzal z Neapola, ale počas svojho života pôsobil aj v Ríme a pravdepodobne sa s Kapspergerom priamo stretol. Je menej známe, že bol aj vynikajúcim lutnistom a hráčom na vtedy populárne chitarrone (teorbu). Sigismondo d’India (c. 1582–1629) je tajomným hráčom na šachovnici času. Jeho dielo bolo dlho zabudnuté a veľká časť sa pravdepodobne stratila. Známe sú jeho vynikajúce lamentá, pôvodne pravdepodobne súčasť opier. Okrem ôsmich kníh madrigalov napísal aj päť zväzkov monódií Le musiche. V nich dokazuje svoje renomé vynikajúceho monodistu, azda jedného z najlepších všetkých čias. Zo skladby La mia Filli crudel je zrejmé, že aj v skladbách pre dva hlasy dokázal dosiahnuť dramatizmus a šarm porovnateľný s Monteverdim. Tarquinio Merula (1594/95–1665) pochádzal z Cremony, ale štýlovo nadviazal na takzvanú benátsku školu a v mnohom Monteverdiho napodobňoval. Existujú dohady, že dokonca niektorými svojimi skladbami Monteverdiho inšpiroval. Merula je okrem sakrálnej tvorby známy aj svojimi variáciami na ostinátny (stále sa opakujúci) bas.

      Teraz sa však prenesme do Benátok 17. storočia, nazrime spolu do salónu niektorej z tamojších akadémií, kde začujeme znieť svetskú hudbu. A po prechádzke úzkymi uličkami, stretávajúc množstvo ľudí v maskách, zastavme sa v niektorom z chrámov Benátok, kde sa práve hrá duchovný koncert.

      Jakub Mitrík

      Il divino Claudio

      … zaoberajúc sa Monteverdim a jeho dielom, musíme uvažovať nad tým, čo pre nás znamená jeho hudba, čo nám ešte dnes môže povedať. Má iba exotické čaro ,starej hudby‘ alebo sa nás priamo dotýka?“ Nikolaus Harnoncourt (Hudobný dialóg, Hudobné centrum 2005)

      Napriek sporadickému záujmu bol rodák z Cremony Claudio Monteverdi až do 30. rokov 20. storočia prakticky neznámou postavou hudobných dejín. Dokonca ešte v roku 1953 americký skladateľ Aaron Copland napísal, že jeho opery môžu sotva zaujať širšie publikum – a ak, tak nanajvýš svojou „muzeálnou hodnotou“. Doba však napokon dala za pravdu skôr ruskému klasikovi hudby 20. storočia Igorovi Stravinskému. Ten v známych rozhovoroch s Robertom Craftom koncom 60. rokov Monteverdiho výstižne charakterizoval ako „pravdepodobne prvého hudobníka, ktorý nám môže byť skutočne blízky“. Zdá sa, že sa nemýlil, pretože najmä vďaka operám Orfeo (1607) a L’incoronazione di Poppea (1642) je Monteverdiho dielo vo svete už niekoľko dekád súčasťou „klasického“ repertoáru, čo nemožno povedať o tvorbe žiadneho z jeho predchodcov či súčasníkov.

      Dôvody tejto skutočnosti majú svoje historické i kultúrne pozadie, no kontakt so znejúcou podobou skladateľových diel presviedča o tom, že ich pôvod je najmä v samotnom subjekte.

      Svetoznámy rakúsky dirigent Nikolaus Harnoncourt v eseji Monteverdi – dnes píše o skladateľovi ako o vášnivom, nekompromisnom tvorcovi a inovátorovi, ktorého umenie je živé a plné horúceho stredomorského povetria. Monteverdiho najlepšie kompozície sme skutočne schopní vnímať akosi inak, bezprostrednejšie, ako sofistikované tónové konštrukcie vytvárajúce transcendentné modlitby majstrov renesančnej polyfónie, ktorých techniku ako žiak Marc’Antonia Ingegneriho (c. 1535–1592) majstrovsky ovládal, či ako experimenty pátračov po dedičstve antickej hudby z okruhu florentskej Cameraty, ktorých estetiku zdieľal. V okamihoch vrcholnej inšpirácie sú napriek spoločnému jazyku jeho diela vzdialené aj obsahovému a formálnemu manierizmu súčasníkov tvoriacich na pomedzí renesancie a baroka, hoci k nemu v istých okamihoch nemá ďaleko. Monteverdiho hudba je znejúcim výrazom života a s ním súvisiacich emócií, ktorých vyjadrenie prostredníctvom tónov pôsobí vďaka dotyku génia nadčasovo. S touto kvalitou súvisí aj skutočnosť, že Monteverdi sa ako všetci veľ kí dramatici neuspokojuje s ilúziou, ale hľadá pravdu prostredníctvom vlastného prežívania. Svojmu priateľovi Alessandrovi Striggiovi o librete ponúknutom na zhudobnenie z Mantovy v roku 1616 Monteverdi z Benátok píše: „… zisťujem, že tento príbeh ma vôbec nenadchýna a je dokonca ťažko pochopiteľný. Ani necítim, že by mohol vo mne prirodzene vyvolať dojímajúci vrchol. Ariadna ma priviedla k skutočnému lamentu, Orfeus k skutočnej modlitbe, ale neviem, čo vo mne vyvolá toto: akú úlohu chce Vaša Excelencia prisúdiť hudbe v tomto diele?“ Skladateľ však v záujme dosiahnutia adekvátneho výrazu neváhal ísť ešte ďalej a v písomne fixovanom diele prekročiť pravidlá, ktoré dovtedy komponovanú hudbu ovládali. „Môj brat hovorí, že svoje záležitosti neponecháva na náhodu a že jeho zámerom bolo […]*, aby reč bola paňou a nie slúžkou hudby,“ bráni Giulio Cesare Monteverdi svojho brata Claudia pred atakom konzervatívneho talianskeho skladateľa, teoretika Giovanni Mariu Artusiho (c. 1540–1613) v spise *L’Artusi overo delle imperfettioni della moderna musica (Artusi alebo o nedokonalostiach modernej hudby). Autor viacerých kníh o kontrapunkte si na demonštrovanie nespokojnosti so stavom okolo roku 1600 vybral pasáž zo známeho Monteverdiho madrigalu Cruda Amarilli. Na jej príklade ukazuje svojvôľu skladateľa, ktorý sa pri narábaní s disonanciami (neuspokojujúco znejúcimi intervalmi) odmietol riadiť storočia platnou renesančnou kontrapunktickou náukou, kodifikovanou jeho učiteľom a jednou z najvplyvnejších teoretických autorít 16. storočia Gioseffom Zarlinom (1517–1590). Vo fiktívnom dialógu šľachtica Lucu a znalca hudby Varia Artusi hovorí o porušovaní pravidiel a prekračovaní hraníc, ktoré môžu znamenať koniec dobrej hudby. Keď v roku 1605 publikoval Monteverdi v Benátkach svoju 5. knihu madrigalov, obsahujúcu aj kritizované dielo, v stručnom úvode napísal: „Nebuďte prekvapení, že zadávam tieto madrigaly do tlače bez toho, aby som najskôr odpovedal na námietky, ktoré vzniesol Artusi proti niektorým ich častiam. […] Niektorí sa možno budú čudovať, neveriac, že existuje aj iná pratica okrem tej, ktorú vyučoval Zarlino. Môžem ich však uistiť, že pokiaľ ide o konsonancie a disonancie, existuje aj iné posudzovanie […]*, ktoré so súhlasom rozumu a zmyslov obraňuje súčasné komponovanie.“* Monteverdi ďalej avizuje spis Seconda pratica overo perfettione della moderna musica. Ten napokon nevznikol, no v roku 1607 sa objavila v úvode k zbierke Scherzi musicali (Benátky, 1607) už citovaná obhajoba z pera skladateľovho brata, ktorú možno chápať aj ako akýsi manifest Monteverdiho „inej“ kompozičnej praxe (seconda pratica). Hoci hlavný „paradigmatický“ zápas o slobodu hudobného vyjadrovania sa (nielen u Monteverdiho) odohral na pôde polyfonického madrigalu, korý predstavoval reprezentatívny žáner konca 16. storočia, nový výraz dostal priestor najmä v monódii (sprevádzanom jednohlase), ktorá sa postupne obohacovala o ariózne úseky a koncertantný štýl.

      Z v liste Striggiovi spomínanej opery L’Arianna podľa libreta Ottavia Rinucciniho (spolupracovníka Jacopa Periho na operách Dafne a Euridice, prvých diel svojho druhu v dejinách hudby vôbec) sa do dnešných dní zachovalo len slávne Lamento d’Arianna (šiesta z ôsmich scén a podľa skladateľa „srdce“ celého diela), ktoré už v dobe vzniku patrilo medzi najobdivovanejšie Monteverdiho kompozície. Jeho madrigalovú verziu skladateľ zaradil do 6. knihy madrigalov (Benátky, 1614) a pod názvom Pianto della Madonna vytvoril neskôr aj sakrálnu kontrafaktúru diela, ktorá sa nachádza v impozantnej zbierke chrámovej hudby Selva morale e spirituale (Benátky, 1641). Expresívne lamento – „jeden z najkrajších výkrikov lásky a zúfalstva, aké boli kedy vyjadrené hudbou“ (Roger Tellart) – pochádza z tragického obdobia skladateľovho života, kedy necelých osem mesiacov po triumfe svojej prvej opery Orfeo náhle stratil milovanú manželku Claudiu. V rovnakom období bol donútený vytvoriť na objednávku Vincenza Gonzagu, svojho šľachtického patróna v severotalianskej Mantove, operu k svadbe jeho syna Francesca. O práci, do ktorej vložil intenzívne emócie, sa ešte s odstupom dvadsiatich rokov vyjadril, že ho „takmer zabila“. Opera bola predvedená 28. mája 1608 v Mantove, ešte raz v roku 1639 v Benátkach a navždy sa stratila. No zachovalo sa svedectvo súčasníka, ktorý o premiére napísal: „Ária Ariadny bola zaspievaná s takými emóciami, že všetky dámy mali pri tomto lamente slzy v očiach“. Dielu musel Monteverdi pripisovať zvláštny význam, pretože v roku 1623 dal Lamento d’Arianna samostatne publikovať, čím ho zachránil pre budúcnosť. Po dlhej a vyčerpávajúcej službe na dvore vplyvného šľachtického rodu Gonzagovcov v Mantove, ktorý sa po smrti posledných veľkých autorít renesancie Palestrinu a Roreho stal v 90. rokoch 16. storočia jedným zo severotalianskych ohnísk nového umenia, získal napokon Monteverdi v roku 1613 prestížny post maestra di cappella v Chráme sv. Marka v rušnom politickom, obchodnom a kultúrnom centre slobodnej Benátskej republiky.

      „V Benátkach si ma tak ctia, že na chór nemôže byť prijatý žiadny spevák bez doporučenia maestra di cappella, rovnako ani organista […]*; niet tu nikoho, kto by ma neobdivoval a nepreukazoval mi česť, a keď predvádzajú moju cirkevnú alebo komornú hudbu, môžem Vašu Excelenciu uistiť, že celé mesto sa ponáhľa, aby ju počúvalo…“*, odpovedá sebavedome skladateľ na žiadosť bývalého pána o návrat a dáva tak najavo, že napriek kontaktom s Mantovou, splnenie jeho žiadosti neprichádza do úvahy. Monteverdi prišiel do Benátok ako slávny skladateľ, ktorého renomé podporila aj skutočnosť, že tu od roku 1587 vychádzali jeho madrigalové zbierky. Po získaní významného postu tempo publikovania zvoľnil, v roku 1614 vychádza Šiesta kniha madrigalov a v rokoch 1619 a 1638 dve azda najdôležitejšie skladateľove zbierky svetskej hudby: Concerto: settimo libro de madrigali, con altri generi de canti a 8. knihaMadrigali guerrieri et amorosi con alcuni opuscoli in genere rappresentativo, che saranno per brevi episodii frà i canti senza gesto. Monteverdiho Siedma kniha madrigalov neobsahuje už žiadny z madrigalov v starom štýle, nachádzajú sa tu monodické kantátové útvary, madrigaly s generálnym basom, ale tiež komorné triá a duetá piesňového charakteru, akým je napríklad „canzonetta pre 2 koncertantné hlasy, dvoje huslí, chitarrone a (alebo) spinet“ Chiome d’oro. V rovnakej zbierke sa nachádzajú aj duetá Ohimè, dov’è il mio ben na text Bernarda Tassa (otca slávnejšieho Torquata Tassa), ktoré tvoria variácie nad basom známym ako „romancesca“ a O come sei gentile na poéziu Giovanniho Battistu Guariniho, kde Monteverdi vo virtuóznych ozdobách vokálnych partov evokuje spev vtáčaťa z básnikovho textu. Si dolce è’l tormento pochádza zo zbierky Quarto scherzo delle ariose vaghezze (Benátky, 1624) a je príkladom strofického typu piesne nad ostinátnym basom. Medzi melódiou a basom vznikajú disonancie, ktoré skladateľovi súčasníci museli považovať za dráždivé. Je to ale výnimočná symbióza hudby a textu, ktorá nás núti vrátiť sa k úvodnej otázke Nikolausa Harnoncourta. Po vypočutí Monteverdiho hudby nie je viac ťažké odpovedať…

      Andrej Šuba

      Jakub Mitrík, Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: MITRÍK, Jakub – ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 11. 2. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus stará hudba, Cyklus SH, 71. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      HELGA VARGA BACH

      študovala spev na Konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Odchovankyňa Zlatice Livorovej sa venuje prevažne koncertnej činnosti, pričom svoj repertoár zameriava na odkaz majstrov obdobia baroka a klasicizmu. Spolupracovala s viacerými poprednými domácimi i zahraničnými komornými telesami, ako napríklad Musica aeterna, Arion Consort, Solamente Naturali, Musica Florea, Czech Ensemble Baroque, Collegium Marianum, Ensemble Ricercata, Komorný orchester Franza Liszta a ďalšie. Účinkovala so symfonickými orchestrami (Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Orchester Štátnej opery v Banskej Bystrici) a s poprednými dirigentmi (John Toll, Stephen Stubbs, Peter van Heyghen, Andrew Parrott).

      Sólisticky sa predstavila vo vokálno-inštrumentálnych kompozíciách Johanna Sebastiana Bacha, Antonia Vivaldiho, Wolfganga Amadea Mozarta, Franza Schuberta a Franza Liszta, ako aj v komornejších dielach Bélu Bartóka, Alexandra Albrechta a Györgya Kurtága. Premiérovala aj niekoľko skladieb súčasných slovenských autorov (Juraj Hatrík, Daniel Matej, Ľuboš Bernáth a iní). Umelkyňa vystúpila na viacerých festivaloch ako Melos-Étos, Dni starej hudby, Jesenný festival duchovnej hudby Olomouc, Konvergencie, Spacea a pod. Nahrávala pre Slovenský rozhlas so súborom Musica aeterna a Ensemble Ricercata. V rokoch 1999 – 2010 hosťovala v opere SND v Bratislave v štyroch inscenáciách. V súčasnosti sa venuje aj pedagogickej činnosti.


      ÉVA BODROGI

      získala magisterský diplom zo starej hudby na Katedre spevu na Guildhall School of Music and Drama v Londýne pod vedením Susany McCulloch, Emmy Kirkby a Nancy Argenty. Po tom, čo získala 2. cenu na speváckej súťaži Nemecká pieseň v Londýne, mala tu česť spolupracovať s umelcami ako William Christie, Christian Curnyn, David Roblou či Catherine Mackintosh. Po návrate do vlasti koncertovala v mnohých popredných sálach po celom svete, ako napríklad Centennial Concert Hall v Chicagu, St. John‘s Smith Square a Barbican Hall v Londýne, Église Saint-Pierre de Montfort-l‘Amaury vo Francúzsku, Zuiderpershuis v Antverpách, opátstvo v rakúskom Melku, Kultúrny dom Korundi v Rovaniemi vo Fínsku, Slovenská filharmónia, Lisztova akadémia a Palác umení v Budapešti a ďalšie.

      Účinkovala na podujatiach ako Medzinárodný hudobný festival Brno, Bath International Music Festival, Festival ticha v Laponsku vo Fínsku, Pentecost Early Music Festival a Perla Musica Early Music Festival.

      Ako sólistka koncertovala s Budapest Festival Orchestra, Musica Antiqua Austria, Symfonickým orchestrom Maďarského rozhlasu, Komorným orchestrom Weiner-Szász, Komorným orchestrom Ferenca Erkela, Solamente Naturali, Savaria Baroque Orchestra, Aura Musicale, Budapeštianskym sláčikovým orchestrom, Orchestrom Rothenburg, Baltickým orchestrom pre súčasnú hudbu.

      Nahrala viacero CD pre Naxos a Hungaroton. Jedno z nich – svetová premiéra sakrálnych diel J. N. Hummela pod vedením Háju Domonkosa, hudobného riaditeľa Maďarskej štátnej opery – ocenil Le Monde de la Musique cenou CHOC. Druhým dôležitých pilierom jej hudobnej kariéry je účinkovanie v známych súboroch súčasnej hudby, ako napríklad nemecké Trio Catch alebo Ludium Ensemble, ktorý sa špecializuje na uvádzanie diel Györgya Kurtága.


      JAKUB MITRÍK

      sa narodil v Spišskej Novej Vsi a klasickú gitaru študoval na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave pod vedením Jozefa Zsapku a neskôr na VŠMU v triede Martina Krajča. Už počas štúdia gitary, ale najmä po jeho úspešnom ukončení, sa zameral na hru na historických nástrojoch ako chitarrone (teorba), baroková a renesančná lutna, baroková gitara a arcilutna. Hru na týchto nástrojoch študoval v Brne pod vedením Jana Čižmářa a v roku 2018 úspešne absolvoval štúdium starej hudby v Brémach v Nemecku v triede Joachima Helda. V roku 2014 sa zúčastnil na interpretačných kurzoch pod vedením popredného lutnistu Paula O‘Detta. Jakub Mitrík sa tiež aktívne venuje hre na romantickej gitare a výskumu hudby začiatku 19. storočia z Viedne a jej okolia. Je vyhľadávaným kontinuovým, ale aj sólovým hráčom a pravidelne účinkuje vo významných slovenských, ale aj zahraničných súboroch, ako napríklad Bach Consort, Orchester 1756, Musica aeterna, Czech Ensemble Baroque, Solamente Naturali, Il Cuore Barocco či Bremer Ratsmusiker. Je umeleckým vedúcim súboru Le nuove musiche, ktorý sa venuje výskumu a uvádzaniu diel raného baroka.


      LE NUOVE MUSICHE

      je profesionálny súbor starej hudby, ktorý sa zameriava prevažne na interpretáciu talianskych diel raného baroka. Členovia súboru sa venujú aj výskumu na poli barokovej hudby a hrajú na origináloch alebo kópiách historických nástrojov ako napr. viola da gamba, barokové husle, teorba, baroková gitara a ďalšie. Okrem toho súbor uvádza aj diela menej známych skladateľov ako Giovanni Girolamo Kapsperger či Sigismondo d’India, čo vyjadruje aj názov ansámblu Le nuove musiche – Nová hudba. Členovia súboru sú vysoko disponovanými umelcami a spolupracujú s mnohými inými telesami v Európe, ako napr. Bach consort, Orchester Wiener Akademie, Slovenská filharmónia, Il Cuore Barocco, Musica aeterna, Solamente Naturali, Capella Leopoldina, Bremer Ratsmusiker a iné. Súbor koncertoval na mnohých festivaloch na Slovensku, ako aj v Poľsku, Českej republike a Nemecku.

    • Libreto

      Chiome d’oro

      Chiome d’oro
      

      Chiome d’oro, bel tesoro,
      tu mi leghi in mille modi
      se t’annodi, se ti snodi.

      Zlaté pramienky, ach tak krásne,
      tisícimi spôsobmi ma zväzujete
      či stočené a či voľne tečúce.
      

      Candidette perle elette,
      se le rose che scoprite
      discoprite, mi ferite.

      Malé, biele vyberané perly,
      keď ruže, čo vás skrývajú,
      odhalia vás, zraníte ma.
      

      Vive stelle, che sì belle
      e sì vaghe risplendete,
      se ridete m’ancidete.

      Jasné hviezdy, čo žiarite,
      tak nádherne a šarmantne,
      mučíte ma, keď smejete sa.
      

      Preziose, amorose,
      coralline labbra amate,
      se parlate mi beate.

      Prekrásne, zvodné
      koralové pery milujem,
      keď hovoríte, blažene sa cítim.
      

      O bel nodo per cui godo!
      O soave uscir di vita!
      O gradita mia ferita!

      Ach drahé úpisy, v ktorých mám potešenie!
      Ach sladká smrteľnosť!
      Ach vítané zranenie!
      

      Felici gl’animi

      Felici gl’animi
      

      Felici gl’animi
      che greggie guidano
      ne cure sanimi
      nel petto annidano
      di se piacevoli
      i giorni menano
      e dilettevoli
      i cor serenano.
      O piacer stabile,
      O povertad’amabile.

      Šťastné duše,
      čo stretajú sa
      a v srdci necítia
      nepríjemné starosti,
      rozhodnú sa stráviť
      príjemný deň,
      a s potechou
      rozveseľujú srdce.
      Ó neustále potešenie,
      ó sladká chudoba!
      

      Del duo’ si ridono
      il sen tranquillano,
      le noi ancidano
      d’ardor sfavillano
      ch’aler vaghissimo
      il cielo indorasi,
      ch’alor bellissimo
      il prato i fiorasi.
      O piacer stabile,
      O povertad’amabile.

      Smejú sa z bolestí,
      majú rozvážne srdce,
      utišujú nepokoj,
      sú horlivo zapálené
      keď zapadajúce slnko
      najkrajšie zafarbí oblohu,
      že ich lúka
      kvitne najkrajšie.
      Ó neustále potešenie,
      ó sladká chudoba!
      

      Qui nembi horribili
      non si raggirano
      ne crudi sibili
      i venti spirano
      ma nudre l’aria
      d’odori nobile
      ne’ scherzi varia
      april’ immobile.
      O piacer stabile,
      O povertad’amabile.

      Tu sa nezachvejú
      od hrozných búrok,
      ani od búrlivého šumu
      fúkajúceho vetra,
      ale vzduch má
      impozantnú vôňu,
      ani ich žarty sa nemenia,
      v stálom apríli.
      Ó neustále potešenie,
      ó sladká chudoba!
      

      O come sei gentile

      O come sei gentile
      

      O come sei gentile,
      caro augellino! O quanto
      è il mio stato amoroso al tuo simìle!
      Io prigion, tu prigion; tu canti, io canto;
      tu canti per colei
      che t’ha legato, ed io canto per lei.
      Ma in questo è differente
      la mia sorte dolente:
      che giova pur a te l’esser canoro;
      vivi cantando, ed io cantando moro.

      Ach, aký krásny si, drahý vtáčik!
      Ach ako moje zaľúbenie podobné je tebe!
      Ty si väzňom, ja som tiež,
      ty si spievaš a ja tiež...
      Spievaš pre tú, čo spútala ťa,
      a ja spievam jej.
      Však je tam rozdiel
      v mojom bezútešnom osude:
      Cennosťou je, že spevákom si – žiješ ním
      ja však spevom mojim umieram.
      

      Si dolce è’l tormento

      Si dolce è’l tormento
      

      Si dolce è’l tormento
      Ch’in seno mi sta,
      Ch’io vivo contento
      Per cruda beltà.
      Nel ciel di bellezza
      S’accreschi fierezza
      Et manchi pietà:
      Che sempre qual scoglio
      All’onda d’orgoglio
      Mia fede sarà.

      Tak sladké je trápenie
      čo v hrudi svojej nosím,
      že moje šťastie sa nezmení
      i keď tvoju krutosť prosím.
      Nech do neba rastie krása tá
      a v srdci súcitu prostom
      ostaň si ľadovou kráľovnou
      – však ako skala bez hnutia
      navzdory pyšnému bitia vĺn,
      nájdeš vždy moju dušu vernú.
      

      La speme fallace
      Rivolgam’ il piè.
      Diletto ne pace
      Non scendano a me.
      E l’empia ch’adoro
      Mi nieghi ristoro
      Di buona mercè:
      Tra doglia infinita,
      Tra speme tradita
      Vivrà la mia fè.

      Ó, nádeje márne a falošné,
      nechajte srdce moje na pokoji
      veď pokoj či dúšky radostné
      pálčivú túžbu moju neukojí...
      Nech si tá prekliato milovaná
      nádej tisíckrát odoprená
      nedôjde k zmilovaniu.
      Navzdory bolesti bez konca
      ani part márneho milenca
      vernosti mojej nezabráni.
      

      Per foco e per gelo
      riposo non hò.
      Nel porto del cielo
      riposo avrò.
      Se colpo mortale
      con rigido strale
      Il cor m’impiagò,
      cangiando mia sorte
      Col dardo di morte
      il cor sanerò.

      V ohni a ľade hľadám ja pokoj
      dúfam a hľadám ich márne
      iného lieku však pre mňa niet
      len cesta k nebeskej bráne.
      Nech žihadlo smrti
      nádeje moje zdrtí
      a srdce mi uzdraví,
      kiež zubatá s kosou
      tou službou tak ľahkou
      mojej duši nech uľaví.
      

      Se fiamma d’amore
      Già mai non sentì
      Quel rigido core
      Ch’il cor mi rapì,
      Se nega pietate
      La cruda beltate
      Che l’alma invaghì:
      Ben fia che dolente,
      Pentita e languente
      Sospirimi un dì.

      Keď ani oheň milovania
      neohreje city tvoje
      Tvojej lásky nedosiahnem
      srdce však moje stratené je.
      Keď milosť mi odopiera
      tá prekrásna hydra,
      ktorá vo svojej moci ma má
      dobre jej tak, raz bude ľutovať
      pálčivá spomienka prebleskne
      a úprimne nado mnou zavzdychá.
      

      Ohimè, dov’è il mio ben

      Ohimè, dov’è il mio ben
      

      Ohimè, dov’è il mio ben, dov’è il mio core?
      Chi m’asconde il mio ben, e chi me’l toglie?

      Beda! Kde je môj milovaný, kde moje srdiečko?
      Kto ukryl moju lásku, kto uniesol ju preč?
      

      Dunque ha potuto sol desio d’onore
      darmi fera cagion di tante doglie?

      Je vari možné, že láska tak čestná
      mala by priniesť mi tak veľký žiaľ?
      

      Dunque han potuto in me, più che il mio amore,
      ambitiose e troppo lievi voglie?

      Je možné, že ctižiadosť a spupnosť
      prevládajú nad láskou?
      

      Ahi sciocco mondo e cieco! Ahi cruda sorte,
      che ministro mi fai della mia morte!

      Beda, hlúpy, slepý svet! Ach beda, krutý osud
      čo urobil ma sluhom mojej smrti!
      

      La mia Filli crudel

      La mia Filli crudel
      

      La mia Filli crudel spesso mi fugge
      E gioisce d‘amor che ’l cor mi strugge.
      Ma pietosa talvolta
      Mi mira, m‘ascolta.
      Ah se provasse i miei gravi martiri
      O felici i miei caldi sospiri.

      Moja krutá Phyllis mi často uteká
      a vysmieva sa z lásky, ktorá roztápa moje srdce.
      Ale občas prejaví súcit,
      zhliadne na mňa, počúva.
      Ach, keby okúsila moje ťažké muky,
      aké šťastné by boli moje rozpálené vzdychy.
      

      Quand‘i vaghi capelli sparge al vento
      Novi lacci al mio cor ordir mi sento.
      Poi con dolce sorriso
      mi mostra il bel viso.
      Ah se provasse l‘amare mie pene,
      O soavi mie dolci catene.

      Keď si svoje pôvabné vlasy rozpustí vo vetre
      cítim, akoby novými povrazmi zväzovali moje srdce.
      Potom so sladkým úsmevom
      mi odkryje svoju krásnu tvár.
      Ach, keby zakúsila, akú bolesť mi spôsobuje láska.
      Ó, aké príjemné by boli moje sladké okovy.
      

      Quando gira ver me gl‘occhi celesti
      Par ch‘a morte mi sfidi e vinto resti.
      Poi con gioia infinita
      Mi sana e dà vita.
      Ah che con arte amorosa e guerriera
      Vuol provar la mia fede sincera.

      Keď ku mne obráti svoj nebeský pohľad,
      zdá sa akoby mi kázala umrieť a som premožený,
      potom ma s nekonečnou radosťou
      uzdravuje a oživuje.
      Ach, ako ma pokúša umením lásky a boja.
      Skúša, či je moja vernosť istá.
      

      Ma se sol per provar s‘io son fedele,
      Hor pietosa si mostra et hor crudele,
      Mi ferisca, mi strugga,
      Mi leghi e sen fugga,
      Che sospirar e languir non poss‘io
      D‘altro amor che dell‘idolo mio.

      Ak ma skúša pre jediný dôvod, či som verný,
      a preto je raz súcitná, inokedy krutá,
      nech ma raní, zarmucuje,
      zväzuje, nech uteká,
      lebo ja, kým dýcham,
      nemôžem túžiť za inou ako je moja láska.
      

      Lamento d‘Arianna

      Lamento d‘Arianna
      

      Lasciatemi morire!
      E chi volete voi che mi conforte
      in così dura sorte,
      in così gran martire?
      Lasciatemi morire!

      Nechaj ma zomrieť!
      A čo myslíš, že upokojí ma
      v tak horkom osude,
      v tak hroznom utrpení?
      Nechaj ma zomrieť!
      

      O Teseo, o Teseo mio,
      sì che mio ti vo‘ dir,
      chè mio pur sei,
      benché t‘involi, ahi crudo!
      a gli occhi miei.

      Ach Tézeus, môj Tézeus,
      stále ťa chcem
      mojim volať,
      ukrutný
      Hoc utiekol si mi spred očí.
      

      Volgiti, Teseo mio,
      volgiti, Teseo, o Dio!
      Volgiti indietro a rimirar colei
      che lasciato ha per te
      la patria e il regno,
      e’n queste arene ancora,
      cibo di fere dispietate e crude,
      lascierà l‘ossa ignude.

      Otoč sa, môj Tézeus,
      vráť sa Tézeus, ach Bože!
      Vráť sa a pohliadni na tú,
      čo zaprela svoju krajinu
      a kráľovstvo len pre teba,
      a zanechá svoje úbohé kosti
      na tomto piesku ako potravu
      pre divoké a nemilosrdné zvery.
      

      O Teseo, o Teseo mio,
      se tu sapessi, o Dio!
      Se tu sapessi, ohimè!, come s‘affanna
      la povera Arianna,
      forsi forsi pentito
      rivolgeresti ancor la prora al lito.
      Ma, con l‘aure serene
      tu te ne vai felice,
      et io qui piango.
      A te prepara Atene
      liete pompe superbe,
      et io rimango
      cibo di fere in solitarie arene.
      Te l‘uno e l‘altro tuo vecchio parente
      stringeran lieti,
      et io più non vedrovi,
      o madre, o padre mio!

      Ach, Tézeus,
      keby si tak vedel, ach Bože!
      Beda, keby si tak vedel, akým strašným strachom
      úbohá Arianna trpí,
      možno by si povolil
      a provu svojej lode namieril späť na breh.
      Ale, ty odchádzaš,
      jemným vánkom hnaný vpred
      zatiaľ čo ja tu plačem.
      Atény už chystajú radostné
      oslavy pre teba,
      a tu ja ostávam
      potrava pre beštie na tomto opustenom piesku.
      Budeš radostne objatý,
      tvojimi vekom požehnanými rodičmi
      ale, ach matka, ach otec,
      ja vás už nikdy viac neuvidím.
      

      Dove, dove è la fede,
      che tanto mi giuravi?
      Così ne l‘alta sede
      tu mi ripon de gli avi?
      Son queste le corone
      onde m‘adorni il crine?
      Questi gli scettri sono,
      queste le gemme e gl‘ori?
      Lasciarmi in abbondono
      a fera che mi strazi e mi divori?
      Ah Teseo, a Teseo mio,
      lascierai tu morire,
      in van piangendo,
      in van gridando aita,
      la misera Arianna
      che a te fidossi e
      ti diè gloria e vita?

      Kde je tá vernosť,
      ktorú prisahal si mi?
      Takto ma usádzaš na najvyšší trón
      svojich predkov?
      Toto sú vari tie koruny,
      ktorými chceš moje kadere zdobiť?
      Sú toto žezlá,
      poklady a zlato?
      Opustiť ma, zavrhnutú
      pre divé zvery aby ma roztrhali a zožrali?
      Ach, môj Tézeus,
      odišiel si aby si zahynul,
      nariekať a volať
      iba o pomoc,
      biednu Ariannu,
      ktorá ti verila
      dala ti slávu a zachránila tvoj život?
      

      Ahi, che non pur risponde!
      Ahi, che più d‘aspe è sordo a‘miei lamenti!
      O nembi, o turbi, o venti,
      sommergetelo voi dentr‘a quell‘onde!
      Correte, orche e balene,
      e delle membra immonde
      empiete le voragini profonde!

      Však márnosť, už nikdy neodpovie!
      Beda, je hluchejší ako had aby počul moje vzlyky!
      Ach oblaky, búrky a víchre,
      pochovajte ho pod vlnami svojimi!
      Rýchlo, veľryby a morské príšery,
      naplňte svoje hlboké víry
      jeho skazenými údmi!
      

      Che parlo, ahi! Che vaneggio?
      Misera, ohimè! Che chieggio?
      O Teseo, o Teseo mio,
      non son, non son quell‘io,
      non son quell‘io che i feri detti sciolse:
      Parlò l‘affanno mio, parlò il dolore;
      Parlò la lingua sì, ma non già ’l core.

      Ale čo to vravím? Prečo sa hnevám tak?
      Ach, ja úbohá, čo si to žiadam?
      Ó, môj Tézeus,
      to nie som ja, nie, nie som to ja
      čo vykríkla tie hrozné slová;
      Moja hrozná starosť a bolesť volali;
      môj jazyk takto hovoril, moje srdce však nie.
      

      Iste confessor

      Iste confessor
      

      Iste confessor Domini sacratus
      Festa plebs cuius celebrat per orbem,
      Hodie letus meruit secreta,
      Scandere Cœli.

      Vyznávač Pána, Bohu zasvätený
      tvoj sviatok slávi ľud na celej zemi,
      dnes vystúpil si ozaj natešený
      do Božích siení.
      

      Qui pius, prudens, humilis, pudicus,
      Sobrius, castus fuit et quietus
      Vita, dum presens vegetavit ejus
      Corporis artus.

      Ľud k jeho hrobu putoval vždy s úctou,
      chorí tu našli nádej, radosť, zdravie,
      nevládne údy nadobudli silu
      za krátku chvíľu.
      

      Ad sacrum cuius tumulum frequenter,
      Membra languentem modo sanitati,
      Quo libet morbo fuerint gravata,
      Restituuntur.

      Trojjedinému Bohu na výsostiach
      poklona, sláva, veleba a chvála,
      že z trónu moci s láskou na nás hľadí
      a vesmír riadi. Amen.
      

      Confitebor tibi Domine

      Confitebor tibi Domine
      

      Confitebor tibi Domine, In toto corde meo;
      In consilio justorum, Et congregatione.
      Magna opera Domini,
      Exquisita in omnes voluntates ejus.
      Confessio et magnificentia opus ejus;
      Et justitia ejus manet In saeculum saeculi.
      Memoriam fecit mirabilium suorum,
      Misericors et miserator Dominus.
      Escam dedit timentibus se.

      Z celého srdca chcem oslavovať Pána,
      v zbore spravodlivých i v zhromaždení.
      Veľké sú diela Pánove;
      nech ich skúmajú všetci,
      čo majú v nich záľubu.
      Nádherné a vznešené sú jeho diela,
      jeho spravodlivosť platí naveky.
      Ustanovil pamiatku
      na svoje obdivuhodné skutky;
      

      Memor erit in saeculum
      Testamenti sui. Virtutem operum suorum
      Annuntiabit populo suo.
      Ut det illis Hereditatem gentium;
      Opera manuum ejus Veritas et judicium.
      Fidelia omnia mandata ejus,
      Confirmata in saeculum saeculi,
      Facta in veritate et aequitate.
      Redemptionem misit Dominus
      Populo suo;
      Mandavit in aeternum testamentum suum.
      Sanctum et terribile nomen ejus:
      Initium sapientiae timor Domini;
      Intellectus bonus omnibus
      Facientibus eum. Laudatio ejus manet
      In saeculum saeculi.
      Gloria Patri et Filio et Spiritui Sancto.
      Sicut erat in principio, et nunc, et semper.
      Et in saecula saeculorum. Amen.

      Pán je milosrdný a milostivý.
      Pokrm dal tým, čo sa ho boja;
      svoju zmluvu má stále na mysli.
      Svoje mocné skutky
      oznámil svojmu ľudu
      a dal im dedičstvo pohanov;
      
      pravdivé a spravodlivé sú diela jeho rúk.
      Nezrušiteľné sú všetky jeho príkazy,
      upevnené naveky,
      založené na pravde a spravodlivosti.
      Vykúpenie poslal svojmu ľudu,
      zmluvu uzavrel naveky.
      
      Jeho meno je sväté a vzbudzuje hrôzu;
      bohabojnosť je počiatok múdrosti
      a múdro robia všetci, čo ju pestujú;
      jeho chvála ostáva naveky. Amen.
      

      Jubilet tota civitas

      Jubilet tota civitas
      

      Jubilet, jubilet tota civitas.
      Psallat, psallat nunc organis,
      Mater Ecclesia, Deo aeterno
      quae Salvatori nostro gloriae
      melos laetabunda canat;
      quae occasio cor tuum dilectissima Virgo,
      gaudio replet tanta,
      hilaris et laeta nuntia mihi.

      Nech jasá celé mesto.
      Nech Matka Cirkev
      chváli večného Boha
      hudobnými nástrojmi, a nech radostne spieva
      na slávu nášho Spasiteľa.
      Čo spôsobilo veľkú radosť,
      ktorá ti napĺňa srdce, najmilšia Panna,
      ako sa s radosťou a potešením dozvedám?
      

      Festum est hodie,
      sancti gloriosi qui coram Deo et hominibus,
      operatus est.
      Quis est iste sanctus
      qui pro lege Dei
      tam illustri vita et in signis operationibus
      usque ad mortem operatus est?
      Est sanctus, O Sancte benedicte.
      Dignus est certe ut in ejus laudibus
      semper versentur fidelium linguae.

      Dnes je sviatok slávneho svätca,
      ktorý slúžil Bohu i ľuďom.
      Kto je ten svätec,
      ktorý vedený Božím prikázaním,
      žil tak vynikajúci život
      a až do smrti konal znamenité skutky?
      Je to svätý Ján
      Ó, požehnaný a svätý!
      Je naozaj dôstojné, aby ho naveky
      oslavoval jazyk všetkých veriacich.
      

      Jubilet, jubilet tota civitas.
      Psallat, psallat nunc organis,
      Mater Ecclesia, Deo aeterno
      quae Salvatori nostro gloriae
      melos laetabunda canat.
      Alleluia.

      Nech jasá celé mesto.
      Nech Matka Cirkev
      chváli večného Boha
      hudobnými nástrojmi, a nech radostne spieva
      na slávu nášho Spasiteľa.
      Aleluja.
      

      Venite sitientes ad aquas

      Venite sitientes ad aquas
      

      Venite, venite sitientes ad aquas Domini,
      properate emite sine argento mel et lac.
      Venite, bibite vinum quod misuit vobis
      ineffabilem sapientiam.
      Comedite, bibite amici divinum mel et lac.
      Quia meliora sunt ubera Dei vino consolationis mundi.
      Venite, Venite.

      Poďte všetci smädní k vode!
      Aj vy, čo ste bez peňazí, poďte! Kupujte a jedzte,
      poďte a kupujte, kupujte zadarmo bez platenia med aj mlieko.
      Poďte a pite víno, ktoré vám dá
      nevýslovnú múdrosť.
      Jedzte, pite, priatelia, božský med a mlieko,
      pretože lepšie je sýtiť sa Božím pokrmom
      ako vínom svetských potešení.
      

      Et resurrexit

      Et resurrexit
      

      Et resurrexit tertia die,
      secundum scripturas.
      Et ascendit in caelum:
      sedet ad dexteram Patris.

      Tretieho dňa vstal z mŕtvych
      podľa Svätého písma.
      A vystúpil do neba,
      sedí po pravici Otca.
      
    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Dolcissimo sospiro

    Utorok 11. 2. 2020, 19.00 hTuesday, February 11, 2020, 7.00 PM
    Cyklus SH – Stará hudba
    Malá sála Slovenskej filharmónie
    SH serie – Early Music
    Small Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Giovanni Girolamo Kapsperger (1580–1651)
      Sinfonia XII Sinfonia XII
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Chiome d’oro, SV 143 Chiome d’oro, SV 143
    Giovanni Girolamo Kapsperger (1580–1651)
      Felici gl’animi Felici gl’animi
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      O come sei gentile, SV 120 O come sei gentile, SV 120
    Tarquinio Merula (1595–1665)
      Ciaccona Ciaccona
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Si dolce è’l tormento, SV 332 Si dolce è’l tormento, SV 332
      Ohimè, dov’è il mio, SV 140 Ohimè, dov’è il mio, SV 140
    Giovanni Girolamo Kapsperger (1580–1651)
      Gagliarda I Gagliarda I
    Sigismondo d’India (1582?–1629)
      La mia Filli crudel La mia Filli crudel
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Lamento d’Arianna, SV 22 Lamento d’Arianna, SV 22
    Biagio Marini (1594–1663)
      Sinfonia terzo tuono Sinfonia terzo tuono
    Giovanni Girolamo Kapsperger (1580–1651)
      Sinfonia XVI Sinfonia XVI
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Iste confessor, SV 279 Iste confessor, SV 279
      Confitebor tibi Domine, SV 265 Confitebor tibi Domine, SV 265
    Andrea Falconieri (1585/86–1656)
      Battaglia Battaglia
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Jubilet tota civitas, SV 286 Jubilet tota civitas, SV 286
    Giovanni Girolamo Kapsperger (1580–1651)
      Corrente V Corrente V
    Claudio Monteverdi (1567–1643)
      Venite sitientes ad aquas, SV 335 Venite sitientes ad aquas, SV 335
      Et resurrexit, SV 260 Et resurrexit, SV 260

    Prvé krôčiky 17. storočia sa niesli v Taliansku a veľmi rýchlo aj za Alpami v znamení reformných aktivít Claudia Monteverdiho a stúpencov jeho poetiky. Neprehľadne rozkošatenej polymelodike vrcholnej renesancie nastavili títo tvorcovia štít v podobe očarujúco lakonickej monódie. Potvrdili tak nepísaný zákon o tom, že „menej je niekedy viac“; v jednohlasých klenotoch vznášajúcich sa nad sprievodom generálneho basu dokázali skladatelia skoncentrovať silný emočný náboj, a tým dosahovali silný účinok na poslucháčov. Dynamika hry archaickej „prima prattica“ a novej „seconda prattica“ sa stala hybnou energiou pre prvé desaťročia celého storočia.

    Súbor Le nuove musiche sa interpretačne zameriava hlavne na oblasť raného talianskeho baroka. Jedinečnosť súboru tkvie v používaní originálnych nástrojov resp. ich historických kópií. Gitarista Jakub Mitrík študoval u popredných slovenských gitaristov – Jozefa Zsapku a Martina Krajča. Okrem toho vyštudoval aj hru na teorbu.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020

    Facebook

    X (Twitter)