Mladé talentyYoung Talents

[ Autor textu: Jana Majerová ]

V pravidelne plynúcom kolobehu sveta sa čas od času stávajú veci, ktoré jeho zvyčajne vyvážený chod výraznejšie narušia. Rozmer, závažnosť tohto narušenia a jeho vplyv na dejiny sveta, je niekedy zrejmý hneď, inokedy až s odstupom času. Neočakávané a nezvyčajné veci však posúvajú ľudstvo vpred, a to nielen tie pozitívne, ale aj negatívne, ak sme schopní sa z nich poučiť. Medzi pozitívne zvláštne javy patrí aj fenomén tzv. zázračných detí. V oblasti hudby sa prejavuje ako medzi skladateľmi, tak medzi interpretmi a dnešný koncert je krásnym príkladom ich prepojenia.

Johann Sebastian Bach sa narodil v Eisenachu do rodiny s bohatou hudobníckou tradíciou, a tak mal už od detstva vhodné zázemie pre rozvoj svojho talentu. keď Johann Sebastian ako desaťročný osirel, ujal sa ho najstarší brat Johann christoph, ktorý bol organistom a mladšieho brata učil hrať na klávesových nástrojoch a hudobnú teóriu. Behom svojho života bol Bach uznávaný najmä ako hráč na klávesových nástrojoch a improvizátor. Ako skladateľ sa slávy dočkal viac menej až po smrti. V Bachovej inštrumentálnej sólovej tvorbe pochopiteľne dominujú diela pre čembalo, resp. klavír, či pre organ. Ako výborný huslista (základy mu už v predškolskom veku dal jeho otec) však svoje skvelé porozumenie sláčikovým nástrojom zúročil napríklad v cykle šiestich Sonát a partít pre sólové husle, BWV 1001 – 1006, či v šiestich Suitách pre sólové violončelo, BWV 1007 – 1012, pričom oba cykly patria ku kmeňovému repertoáru daných nástrojov. Preludio – prvá časť z Partity pre husle sólo č. 3 E dur, BWV 1006 je jednou z najznámejších častí celého cyklu. Je virtuóznym úvodom k nasledujúcim tanečným častiam Partity (Gavotte en Rondeau tvorí jej tretiu časť) a má improvizačný charakter. Hudobný materiál z Preludia Bach neskôr použil vo svojich dvoch kantátach: Wir danken dir, Gott, wir danken dir, BWV 29 a Herr Gott Beherrscher aller Dinge, BWV 120a. V roku 1933 transkriboval pre klavír tri časti z Partity E dur Sergej Rachmaninov. Partita E dur existuje aj ako BWV 1006a v Bachovej vlastnej úprave pre lutnu, resp. lutnové čembalo, no dnes ju v transkripcii pomerne často uvádzajú najmä gitaristi.

O niečo mladší Bachov súčasník – francúzsky husľový virtuóz a skladateľ Jean-Marie Leclair – pochádzal síce zo skromných pomerov, no jeho otec – amatérsky hudobník – dokázal podnietiť vážny záujem o hudbu vo viacerých svojich ratolestiach. Jean-Marie sa spočiatku venoval nielen hudbe, ale aj tancu – ako tanečník pôsobil v balete v Lyone či Turíne. Behom svojho života sa preslávil skôr ako husľový virtuóz než ako skladateľ. Za svoje kompozície získal uznanie až s odstupom času. Muzikológ prvej polovice 20. storočia Georges Poulain, gróf zo Saint-Foix, ho dokonca neváhal nazvať „francúzskym Bachom“. Ako huslista pôsobil Leclair istý čas aj v rámci tzv. Concert Spirituel – renomovanej série prvých koncertov pre verejnosť vo Francúzsku. Niet divu, že väčšinu jeho skladieb tvoria husľové koncerty a sonáty. Sonáty zo Štvrtej knihy (op. 9) pochádzajú z rokov 1738–1743 a štýlovo smerujú k predklasicistickým kompozíciám. V Sonáte pre husle a klavír D dur, op. 9, č. 3 sa mieša starší barokový štýl s vyvíjajúcim sa novým štýlom. úvodná časť sonáty Un poco andante sa rozvíja v intenciách galantného štýlu. V druhej časti Allegro dominuje nad polyfóniou homofónia, pričom základnou hnacou silou je chytľavá melódia. Naopak tretia časť Sarabanda odkazuje na obľúbenú hudobnú formu baroka, ktorá mala svoje stále miesto najmä v tanečných suitách. Posledná rýchla časť Tambourin je Leclairovou pôsobivou imitáciou preludovania sedliackych muzikantov.

Prípad Piotra Iľjiča Čajkovského je príkladom toho, že príliš veľký talent, aj keď sa najprv potláča, respektíve nerozvíja akoby mal, si svoju cestu skôr či neskôr nájde. Čajkovského rodičia o chlapcovom hudobnom nadaní vedeli, avšak oni i skladateľ sám dávali dlhší čas prednosť racionálnej voľbe – dráhe úradníka. Napokon sa však osud naplnil a Čajkovskij sa stal jedným z najväčších romantických skladateľov. Popri jeho slávnych baletoch a symfóniách sa medzi najobľúbenejšie koncertantné skladby vôbec zaradili jeho dva koncerty – Klavírny koncert b mol a Husľový koncert D dur. Približne v rovnakom období ako tento Husľový koncert vznikli aj Čajkovského tri skladby pre husle a klavír Souvenir d'un lieu cher, op. 42 (Spomienka na drahé miesto), ktoré neskôr pre husle a orchester inštrumentoval iný významný ruský skladateľ Alexander Glazunov. Cyklus, ktorého súčasťou sú okrem Melódie pre husle klavír Es dur, op. 42, č. 3 aj Meditácia (1. časť) a Scherzo (2. časť), dokončil Čajkovskij na jar 1878 v Brailove na Ukrajine. V tomto meste skladateľ rád pobýval v rodinnom sídle svojej mecenášky a dôverníčky Nadeždy von Meck, ktorá mu rezidenciu počas svojej neprítomnosti prepožičiavala. V Melódii sa vystrieda pre Čajkovského typická melanchólia v krajných úsekoch s pôvabnou strednou časťou grazioso scherzando.

Cigánske melódie, op. 20 španielskeho romantického husľového virtuóza a skladateľa Pabla de Sarasateho si získali trvalú popularitu ako u interpretov, tak u poslucháčov. Sarasate ako zázračné dieťa už v ranom veku predčil svojou hrou na husliach otca, ktorý synovi dával prvé hodiny. Už ako dvanásťročný sa stal študentom prestížneho Parížskeho konzervatória. Cigánske melódie pre husle a orchester, ktoré patria k k skladateľovým najslávnejším kompozíciám vôbec, skomponoval Sarasate v roku 1878. Jedná sa o jednočasťovú kompozíciu rozdelenú do štyroch úsekov, ktorej tematický základ tvoria cigánske melódie maďarskej proveniencie. V skladbe sa prelínajú pomalé úseky plné vášne a intenzívnych emócií s vskutku brilantnými pasážami, ktoré dávajú vyniknúť interpretovej neomylnej technike a radosti z rýchlej hry.

Jana Majerová