RossiniRossini

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„Existuje predsa miesto aj pre menej vážne, menej dogmatické umenie. Žiadam vás preto páni, ktorí komponujete, aby ste odložili zastaralú výbavu sonát, fúg a kánonov. Prestaňte s oživovaním mŕtveho jazyka. Veď načo dnes písať poéziu v latinčine? To je dobré nanajvýš tak do školských lavíc. A vy už predsa dávno nie ste študentmi. Nenechajte sa opantať myšlienkami na minulosť. Patríte svojej vlastnej dobe. Nie každému je dopriate stať sa géniom. Ak vás na to Príroda nevybavila, prispôsobte úsilie svojim možnostiam. Pretože v úpornej snahe priniesť ľuďom extázu, môžete ich uspať. Zbavte sa nudy a pedantérie. Život je plný ťažoby, snažte sa preto skôr, aby z nej ľudia mohli skrze umenie uniknúť. Vezmite si napríklad Rossiniho, ktorý nemal silu a ani netúžil chytiť Osud pod krk, ako to chcel urobiť Beethoven. Namiesto toho naň šibalsky žmurkal. Jeho zmyselný smiech pretrhal temné mračná. Zabúdame pri ňom na prázdnotu života, prenáša nás do sveta ilúzií a radosti…“ Tieto myšlienky pochádzajú z literárne koncipovanej životopisnej skice Gioacchina Rossiniho od francúzskeho spisovateľa, ktorý sa vlastným menom volal Marie-Henri Beyle (1783 – 1842), no v literatúre sa preslávil pod pseudonymom Stendhal. Stendhal sa s Rossiniho hudbou stretol v Miláne, najskôr odolával jej stredomorskému šarmu, no napokon umeniu Taliana s výhradami podľahol. V roku 1819 sa spisovateľ so skladateľom zoznámil i osobne a očaril ho aj jeho vtip a láska k životu. V liste z rovnakého roku Stendhal píše, že Rossini do tridsiatky plánuje skončiť s prácou, teda s komponovaním. 

Gioacchino Rossini patril prestížou, bohatstvom i vplyvom medzi najväčšie hviezdy talianskej komickej i vážnej opery prvej polovice 19. storočia. Svojimi melódiami očaril metropoly ako Viedeň, Londýn i Paríž, kde sa v roku 1824 stal riaditeľom Théâtre-Italien a úspechy jeho diel rýchlo uvrhli do zabudnutia tvorbu predchádzajúcej generácie skladateľov, patrili do nej úspešní autori ako Niccolò Jommelli (1714 – 1774), Giovanni Paisiello (1740 – 1816) a Domenico Cimarosa (1749 – 1801). Aj Rossiniho najtalentovanejší súčasníci, Gaetano Donizetti (1797 – 1848) a Vincenzo Bellini (1801 – 1835), tvorili v čase skladateľovej najväčšej slávy v jeho tieni. Rossiniovský ošiaľ komentoval Beethoven, zasiahol Schuberta a o jeho melódiách sa so štipkou zlomyseľnosti a závisti vyjadril Richard Wagner (1813 – 1883) ako o „vlezlých“. Ohlas Rossiniho diel bol taký veľký, že rakúsky hudobný historik Raphael Georg Kiesewetter (1774 – 1850) v knihe Geschichte der europäisch-abendländischen oder unserer heutigen Musik… (Dejiny európskej a západnej hudby alebo naša hudba dnes...) vydanej v Lipsku v roku 1834 píše o svojej dobe ako o „epoche Beethovena a Rossiniho“. Toto označenie sa dnes môže zdať prekvapivé, no dobová recepcia Rossiniho diel mu prepožičiava istú relevantnosť. Napokon, ako píše Stendhal, Beethoven a Rossini, reprezentovali dva odlišné pohľady na umenie. Rossini si ctil hudbu viedenských majstrov, v roku 1822 vyhľadal vo Viedni Beethovena a v neskoršom veku rád o sebe hovoril ako o „poslednom z klasikov“. Skladateľ sa narodil do hudobníckej rodiny v Pesare, jeho otec bol orchestrálny hráč a matka operná speváčka. V mladosti spieval, hral na viole a lesnom rohu a ako študenta hudobného lýcea v Bologni ho očarila Mozartova hudba. Prvú operu vytvoril v roku 1810 pre Benátky, Talianka v Alžírsku (1813) mu priniesla medzinárodnú slávu, jeho najväčším triumfom sa stala opera buffa Barbier zo Sevilly (1816). O trinásť rokov neskôr, po premiére opery Viliam Tell (1829), a na vrchole slávy Rossini skutočne prestal komponovať – ako to avizoval Stendhal. Mal 37 rokov a v priebehu devätnástich rokov skomponoval 36 opier, niektoré za menej než tri týždne. Svoj odchod z hudobnej scény Rossini komentoval s typickým humorom: komponoval, kým ho vyhľadávali melódie, akonáhle sa situácia obrátila, rozhodol sa prestať. Dodnes sa diskutuje o dôvodoch jeho rozhodnutia: skladateľ mohol byť fyzicky i tvorivo vyčerpaný, cítil sa finančne zabezpečený, bol demotivovaný z neistej politickej situácie, zaskočil ho parížsky úspech Meyerbeerových opier, možno sa pod jeho rozhodnutie podpísali zdravotné problémy i kríza v rodinnom živote, ktorým čelil v nasledujúcich dekádach. 

V 40. rokoch 19. storočia bola jeho jedinou významnou kompozíciou Stabat mater, predviedli ju s veľkým úspechom v Paríži i v Bologni, kde dielo dirigoval Donizetti. V roku 1855 sa Rossini s novou manželkou Olympe Pélissier sťahuje do Paríža, na ktorého predmestí si necháva postaviť rezidenciu, ktorá sa vzápätí stáva centrom spoločenského a hudobného života. Opäť komponuje, v rokoch 1857 až 1868 vzniká niekoľko zväzkov vokálnych, komorných i klavírnych skladieb nazvaných Péchés de vieillesse (Hriechy staroby), ktoré odmietal vydať. V názve (i vo viacerých skladbách pomenovaných „Moja ranná hygiena“ či „Trýznivý valčík“) sa zrkadlí Rossiniho znovuobjavený zmysel pre humor. Za posledný zo svojich „hriechov staroby“ skladateľ označil Petite messe solennelle. V závere autografu diela, uloženého v Pesare, sa nachádza nasledujúca poznámka: „Dobrý Bože, prijmi túto malú omšu, ktorú som dokončil. Je to svätá hudba či hudobná svätokrádež? Ty vieš, že som bol zrodený pre komickú operu! Štipka učenosti, trochu srdca, to je všetko. Buď požehnaný a daruj mi raj! G. Rossini, Passy 1863.“ Petite messe solennelle je posledným významným dielom skladateľa. Omša bola pôvodne skomponovaná pre 12-členný zbor so sólami (v ktorom Rossini okrem ženských a mužských hlasov ešte počíta s kastrátmi), dva klavíry a harmónium. (Verzia skladby s jedným klavírom vznikla v 70. rokoch 19. storočia v Ricordiho vydavateľstve ako klavírny výťah z orchestrálnej partitúry, ktorú Rossini vytvoril neskôr.) Spevákov skladateľ nazýva cherubínmi a svoje dielo prirovnáva k Leonardovej slávnej nástennej maľbe Posledná večera. Jeho „posledná večera“, píše, však bude bez Judáša a všetci budú „con amore“ spievať na Božiu slávu. Zdanlivo neobvyklé obsadenie omše súvisí so skutočnosťou, že všetky Rossiniho „hriechy staroby“ boli predvádzané privátne v salónoch a pre pozvané publikum. V prípade Petite messe solennelle išlo o parížsky salón grófky Louise Pillet-Will. Pri premiére diela, ktorá sa uskutočnila v pondelok 14. marca 1864 o 22.00 hodine a bola len na pozvánky, Rossini obracal strany pri klavíri a udával tempo jednotlivých častí. Zaujímavosťou je, že pri prvých predvedeniach diela bol použitý nástroj nazvaný Harmonicorde-Debain, nový vynález Alexandra-Françoisa Debaina, ktorý bol kombináciou klavíra a organu. Orchestrálna verzia omše, ktorá trvaním a závažnosťou rozhodne nie je „petite“, ako stojí v názve, vznikla až neskôr, v rokoch 1866 – 1867 a jej predvedenie čelilo problémom súvisiacim so získaním povolenia pre účinkovanie speváčiek v chráme. Z tohto dôvodu sa premiéra napokon uskutočnila v Théatre Italien. V diele, v ktorého partitúre sú vyznačené aj tie najmenšie dynamické nuansy, sa striedajú katarzne pôsobiace momenty radosti s hudbou temnoty a úzkosti. Vážne a dramatické Kyrie strieda nesprevádzané Christe eleison v štýle pripomínajúcom renesančné stile antico. Medzi pomerne nedávne objavy rossiniovského bádania patrí fakt, že hudba Christe eleison je výpožičkou z Messe sollenelle Rossiniho priateľa Louisa Niedermayera. V časti Gloria sa striedajú zbory vyjadrujúce radosť s atmosferickými ansámblami (Et in terra pax) a sólami v štýle talianskej opery (tenorová ária Domine Deus, delikátne dueto sopránu a altu Qui tollis, lyrické basové sólo Quoniam tu solus), ktorých vyznenie však nie je vokálnou exhibíciou, ale súznie s obsahom liturgického textu. Vo fúge Cum Sancto Spiritu Rossini demonštruje svoje kontrapunktické majstrovstvo, ktoré mohol ovplyvniť aj jeho obdiv k Bachovi – od roku 1857 bol subskribentom súborného vydania diel tohto skladateľa. V časti Credo s tempovým údajom Allegro cristiano („kresťanské Allegro“), azda ďalším z Rossiniho žartov, sa nachádzajú viaceré kľúčové momenty diela: dramatické Et homo factus est, expresívne zhudobnenie Crucifixus i povznášajúce Et resurrexit. Credo uzatvára fúga Et vitam venturi saeculi, ďalšia „štipka učenosti“, o ktorej Rossini píše v poznámkach k dielu. Nasleduje nesprevádzaný Sanctus a modlitba, prosba o pokoj Agnus Dei so sólami pre alt. Súčasťou omše je i hymnus pre sólový soprán O salutaris hostia, ktorý nie je súčasťou ordinária, ale vo Francúzsku bol často súčasťou liturgie. Jeho hudba pochádza z Miscellanée de musique vocale, jedného zo zväzkov Péchés de vieillesse. Rossiniho životopisec Richard Osborne uvádza, že Petite messe solennelle, dramatické, farebné a nesmierne emocionálne dielo 71-ročného skladateľa, ktorého doménou bol svet opery, je okrem hudobnej pôsobivosti výnimočné aj tým, že sa obracia späť k Palestrinovi, no súčasne akoby už anticipovalo tvorbu Césara Francka (1822 – 1890), Gabriela Faurého (1845 – 1924) či Francisa Poulenca (1899 – 1963).

Andrej Šuba

LENKA MÁČIKOVÁ

Slovenská sopranistka, ktorá už počas štúdia na VŠMU v Bratislave získala viacero hlavných a individuálnych ocenení na súťažiach doma aj v zahraničí. Spolupracovala s legendami svetovej opery, v roku 2019 spievala spoločný koncert s José Carrerasom v O2 Aréne v Prahe a s Ramonom Vargasom v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe. Prestížny festival v anglickom Glyndebourne ju v roku 2014 obsadil do role Zerliny v Mozartovej opere Don Giovanni. 

Na Slovensku získala dvakrát cenu Literárneho fondu. Stvárnením postavy Mirindy v medzinárodnom naštudovaní Vivaldiho opery Arsilda sa ako jediná Slovenka podieľala na získaní ocenenia „Dosky“ za najlepšiu inscenáciu sezóny. V Slovenskom národnom divadle debutovala už ako študentka a v súčasnosti tu stvárňuje postavy ako Micaela (Carmen), Mařenka (Predaná nevesta), Dona Elvíra (Don Giovanni), Prvá žienka (Rusalka) a Júlia (Rozprávka o šťastnom konci). V pražskom Národnom divadle debutovala ako Líška Bystrouška v rovnomennej opere Leoša Janáčka (O. Havelka, 2014). Počas vzájomnej dlhodobej spolupráce tu naštudovala viacero postáv v inscenáciách Mozartových opier ako Pamina (Čarovná flauta), Despina (Cosi fan tutte) a Zerlina (Don Giovanni), ale aj postavu Penelopy v opere Čarokraj v réžii bratov Formanovcov. Naposledy sa predstavila v úlohe Najady v Straussovej Ariadne na Naxe. 

So Slovenskou filharmóniou vystupovala koncertne v dielach Mozarta, Mahlera, Francka i Rossiniho. Každoročne spolupracuje na vybraných projektoch s Musicou Aeternou, ktorá sa špecializuje na diela z obdobia baroka. V historicky autentickom spracovaní opery Kde je láska, tam je žiarlivosť Giuseppeho Scarlattiho v barokovom divadle v Českom Krumlove stvárnila titulnú úlohu grófky Clarice. S veľkým úspechom hosťovala aj na viacerých európskych scénach. Bohaté skúsenosti s medzinárodnou tvorbou získala na úspešných koncertoch v Katare, Bangkoku a Japonsku.

ALENA GRACH

Slovenská mezzosopranistka patrí medzi výrazné spevácke talenty mladej generácie našich umelcov. Už ako študentka konzervatória a poslucháčka VŠMU v Bratislave získala umiestnenia na speváckych súťažiach doma i v zahraničí, napríklad bola semifinalistkou prestížnej súťaže Hans Gabor Belveder v Jurmale (Lotyšsko). Od debutu v Štátnej opere Banská Bystrica (2013) stvárnila niekoľko mezzosopránových postáv, napríklad Oľgu (Eugen Onegin), Beppe (L ́amico Fritz), Orfea (Orfeus a Euridika), Emiliu (Otello), Sesta (La clemenza di Tito), Rosinu (Barbier zo Sevilly), Dalilu (Samson a Dalila), Varvaru (Káťa Kabanová), Lolu (Cavalleria Rusticana), Druhú a tretiu lesnú žienku (Rusalka), Káču (Čert a Káča) a iné. Začiatkom sezóny speváčku čaká úspešná detská opera Muflón Anciáš v SND a premiéra Fibichovej Šárky v ND Praha, s ktorou divadlo vystúpi na prestížnom festivale Smetanova Litomyšl. 

Speváčka pravidelne hosťuje v SND a Národnom divadle v Prahe. Začiatkom sezóny 2020/2021 bola súčasťou prvého uvedenia Caldarovej Dafne v záhrade domu Albrechtovcov (P. Zajíček, Musica Aeterna) vpostave Feba/Apollona. Mezzosopranistka vystúpila na niekoľkých prestížnych festivaloch – Festival Kunstfest v Drážďanoch, ako hosť Pavla Bršlíka na Svätováclavskom hudobnom festivale v Ostrave, Konvergencie v Bratislave, Dvořáková Praha, Smetanova Litomyšl a ďalšie. Ako slovenská reprezentantka mladej opernej generácie vystúpila speváčka na Galakoncerte pri príležitosti 25. výročia pádu Železnej opony (Freedom Opera Gala) v Maďarskej štátnej opere popri zvučných menách ako Piotr Beczala, Anja Kamp či Ferruccio Fulanetto. 

Ako koncertná speváčka pravidelne spolupracuje so Slovenským komorným orchestrom Žilina, Štátnou filharmóniou Košice, Slovenskou filharmóniou a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, s ktorým absolvovala turné po Japonsku (Beethovenova 9. symfónia).

JOZEF GRÁF

Študoval na Konzervatóriu v Žiline a na VŠMU v Bratislave (prípravné štúdium E. Blahová, J. Špaček). Účinkoval s Musicou aeternou, Karlovarským symfonickým orchestrom, Kysuckým komorným orchestrom, Trnavským komorným orchestrom a Žilinským miešaným zborom. S ŠKO Žilina spoluúčinkuje od roku 1997. Od roku 2002 je pedagógom speváckeho oddelenia Konzervatória v Žiline. V máji 2010 získal na Medzinárodnej speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského 3. cenu a dve mimoriadne ceny za vokálnu interpretáciu. V rokoch 2011 až 2013 hosťoval v Janáčkovom divadle v Brne. Pravidelne spolupracuje so Štátnou operou v Banskej Bystrici, kde stvárnil i Gajdošíka v Cikkerovej opere Juro Jánošík. V Štátnom divadle Košice naštudoval postavu Mozarta v dvoch jednoaktovkách (N. Rimskij-Korsakov – Mozart a Salieri, M. Lejava – Bohom milovaný). 

Je častým hosťom medzinárodných festivalov ako Musica Sacra v Nitre, Hudba pod diamantovou klenbou vKremnici, Cyrilometodské dni v Terchovej, festival Divergencie v Skalici, festival Bilbao Ars sacrum (2015). Premiéroval viacero diel Pavla Kršku, Tomáša Vrškového a naštudoval i málo známu Bratislavskú omšu Štefana Németha – Šamorínskeho. S Musicou aeternou uviedol pri príležitosti oživenia tradície vďakyvzdania patrónke hudby omšu Antona Zimmermanna Missa solemnis St. Ceciliae. V januári 2018 reprezentoval Slovenskú republiku pri príležitosti 25. výročia vzniku SR na koncerte usporiadanom slovenskou ambasádou vo švédskom Štockholme. V roku 2023 vystúpil na medzinárodných oceneniach Trebbia 2023, (Pražský hrad, J. Kyzlink). V októbri premiéroval v ŠO Banská Bystrica Smetanovu Predanú nevestu (Jeník). V apríli tohto roka úspešne uviedol svoj dizertačný koncert, ktorým ukončil na AU Banská Bystrica doktorandské štúdium. Spieval na koncertných pódiách v Česku, Rakúsku, Španielsku a Švédsku

TOMÁŠ ŠELC

Absolvoval VŠMU v Bratislave (P. Mikuláš) i štúdium operného spevu a zborového dirigovania na Konzervatóriu v Bratislave (A. Michálková, D. Bill). V roku 2013 získal cenu Študentská osobnosť Slovenska za rok 2013/2014 v kategórii Hudba a umenie. V roku 2020 dostal Cenu Frica Kafendu za mimoriadne interpretačné výkony doma i v zahraničí. Od roku 2020 je členom Spolku koncertných umelcov na Slovensku. 

Od roku 2006 sa pravidelne zúčastňoval domácich a zahraničných medzinárodných speváckych súťaží (Vráble, Trnava, Karlove Vary, Kroměříž, Olomouc, Eger, Praha, Mníchov, Berlín), na ktorých sa umiestňoval na najvyšších priečkach a získaval mimoriadne ocenenia poroty. Napriek mladému veku je všestranným interpretom venujúcim sa duchovnej hudbe, piesňovej tvorbe, opere i operetnému žánru. Predstavil sa na prestížnych koncertných pódiách a medzinárodných festivaloch na Slovensku i v zahraničí (Pražské jaro, Festival Jarmily Novotnej, Johannesbourg International Mozart Festival, Veľkonočný festival Ludwiga van Beethovena vo Varšave, Festival de Santander, a iné). Spoluúčinkoval na svetových premiérach diel Jorgea Bossa a Vladimíra Godára. Realizoval nahrávky pre vydavateľstvá Hänssler Classic, Phaedra či Pavian Records, kde vydal profilové CD s piesňovou tvorbou Alexandra Albrechta Biographie (2012). CD so slovenskou duchovnou tvorbou Ave Maria et alia opera musica sacra (2013, Music Forum) bolo nominované na album roka v súťaži Radio_Head Awards. Tretie profilové CD Das romantische Lied aus Pressburg vyšlo v roku 2020, o rok neskôr nahral Biblické piesne Antonína Dvořáka a Mariána Kittnera (tsARTmusic). V roku 2022 sa spolupodieľal na nahrávke Requiem Mariana Kittnera (tsARTmusic) a na nahrávke slovenských piesní od Štefana Fajnora (Hudobné centrum).

JANA NAGY-JUHÁSZ

Absolvovala hru na klavíri na Konzervatóriu v Temešvári (Rumunsko) v triede Márie Bodóvej a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Idy Černeckej. Svoj talent rozvíjala aj na medzinárodných interpretačných kurzoch u takých osobností akými sú Lazar Berman a Eugen Indjič. 

S úspechom sa zúčastnila na viacerých domácich a zahraničných klavírnych súťažiach. Stala sa laureátkou Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave (1991), semifinalistkou Klavírnej súťaže Roberta Schumanna v Zwickau (SRN, 1993), v roku 1994 bola účastníčkou dvoch prestížnych medzinárodných klavírnych súťaží Ferruccia Busoniho v talianskom Bolzane a Hamamatsu v Japonsku. V rámci medzinárodného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti reprezentovala Slovensko aj na Interpódiu. 

Ako sólistka vystúpila po boku mnohých domácich i zahraničných orchestrov. Účinkovala na viacerých medzinárodných hudobných festivaloch, okrem iného aj na Pražskej Jari a Bratislavských hudobných slávnostiach. Realizovala početné nahrávky pre rozhlas, televíziu i hudobné vydavateľstvá. Súčasne pôsobí pedagogicky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. 

Je vyhľadávanou komornou partnerkou vokálnych umelcov a inštrumentalistov, spolupracovala s renomovanými umelcami ako sú Peter Mikuláš, Jevgenij Nesterenko, Ida Kirilová, Jozef Kundlák, Jozef Benci, Adriana Kohútková, Hana Štolfová-Bandová, Alexander Jablokov, Peter Michalica a ďalší.

MAREK ŠTRBÁK

Študoval cirkevnú hudbu a klavír na košickom Konzervatóriu (E. Dzemjanová). Pod jej vedením vystupoval na mnohých organových podujatiach a festivaloch v rámci Slovenska. Štúdium koncertnej hry na organe absolvoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (M. Radulescu), kde bol vyznamenaný Cenou univerzity pre najlepšieho absolventa svojho odboru.

Počas svojho viedenského štúdia pôsobil aj ako organista v Sacré Cœur a v Schönbrunnskej zámockej kaplnke. Vzdelanie si neskôr doplnil na Conservatoire National de Région Strasbourg v rámci „cycle de spécialisation“ u Ch. Mantouxa a zároveň v sólistickej triede na Hochschule für Musik und darstellende Kunst v Štuttgarte (L. Lohmann). Do roku 2009 pôsobil aj ako organista a zbormajster v Martinskirche vo Filderstadte. Zúčastnil sa majstrovských interpretačných kurzov pod vedením renomovaných európskych pedagógov a interpretov (J. Laukvik, L. Ghielmi, E. Krapp, T. Escaich, B. Focroulle). Je laureátom viacerých významných medzinárodných a národných súťaží. Doktorandské štúdium absolvoval na Katedre hudby PF UKF v Nitre (rokoch 2009 – 2014) i na Katedre klávesových nástrojov HTF VŠMU v Bratislave (2015 – 2019, J. V. Michalko). V súčasnosti je pedagógom na VŠMU v Bratislave, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a Súkromnom konzervatóriu v Nitre. Patrí medzi vyhľadávaných sólových i komorných hráčov a venuje sa bohatej koncertnej činnosti doma i v zahraničí. Pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. V jeho repertoári je možné nájsť mimoriadne široké spektrum skladieb všetkých štýlových období až po súčasnosť. Špeciálne miesto v ňom zaujímajú organové diela slovenských autorov, z ktorých viaceré aj premiéroval. V roku 2019 bolo vydané jeho profilové CD s organovou tvorbou východoslovenských skladateľov.

THOMAS LANG

Rodák zo Stuttgartu študoval na tamojšej Hudobnej vysokej škole, ako aj na Univerzite v Tübingene, kde vyštudoval hudobnú pedagogiku, spev, dirigovanie a muzikológiu. V rokoch 1988–1999 pôsobil ako zbormajster a kapelník v Mestskom divadle v Lübecku.

Nasledoval angažmán zbormajstra v Hessenskom štátnom divadle vo Wiesbadene, v roku 2006 získal rovnakú pozíciu vo Viedenskej štátnej opere. Tam ďalej rozširoval svoj repertoár, ktorý dnes zahŕňa vyše 200 titulov z opernej a koncertnej literatúry. Hosťoval naprieč Európou, v Kórei, Japonsku a USA. V rokoch 2006–2011 zastával funkciu zbormajstra v rámci festivalu Salzburger Festspiele. Jeho umelecké pôsobenie dokumentuje aj množstvo nahrávok. Pravidelne spolupracuje s uznávanými dirigentmi ako Daniel Barenboim, Bertrand de Billy, Zubin Mehta, Riccardo Muti, Christian Thielemann a Franz Welser-Möst. Je členom umeleckého vedenia Fóra zbormajstrov Nemeckej hudobnej rady a ako hosťujúci profesor zborového dirigovania pôsobí na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. So Slovenským filharmonickým zborom spolupracuje Thomas Lang pravidelne.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal. 

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice. 

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022). V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. HerasCasado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Na konci sezóny sa SFZ predstavil s Brucknerovým Te Deum na festivale Košická hudobná jar (R. Jindra). Zbor čakajú ešte vystúpenia na domácich festivaloch v Piešťanoch, Nitre a Terchovej.