Hummel / RachmaninovHummel / Rachmaninoff

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Meno bratislavského rodáka, klaviristu, dirigenta a skladateľa Johanna Nepomuka Hummela sa počas jeho života vyslovovalo jedným dychom s Mozartom a Beethovenom. On sám nazýval Mozarta učiteľom, Haydna otcom a Beethovena priateľom. Jeho najlepšie skladby majú mozartovskú ľahkosť, pevnú haydnovskú stavbu avo vrcholných okamihoch sa dokážu dotknúť beethovenovských hĺbok. A ak sa človek započúva do jeho klavírnych koncertov, počuje romantikov. Podľa Liszta bol Hummel jedným zo skladateľov, ku ktorým sa vracal Chopin a po štúdiu u neho túžil Schumann. 

Hudobný život v dnešnej Bratislave v 2. polovici 18. storočia priviedol v roku 1754 do mesta aj huslistu Johanna Hummela, ktorý sa stal členom orchestra grófa Antona Grassalkovicha, hudobníkom v divadelnom orchestri Karola Wahra a neskôr i učiteľom hudby na vojenskej akadémii v Senci. Dvadsaťštyriročný hudobník sa v Bratislave oženil a z tohto manželstva sa 14. 11. 1778 narodil Johann Nepomuk Hummel. „Rozvoj môjho talentu sa začal pod vedením môjho otca, ktorý bol dobrým hudobníkom a zavŕšilo ho Mozartovo tútorstvo medzi siedmym a deviatym rokom,“ napísal Hummel v roku 1826 v autobiografickej skici. Ako svojich učiteľov zmieňuje otca a Mozarta, no vynecháva bratislavského hráča na klávesových nástrojoch, teoretika a pedagóga Franza Paula Riglera (1748 – 1796), ktorého hudobný lexikograf Ernst Ludwig Gerber v roku 1792 nazval „jedným z najlepších klaviristov doby“. Rigler prišiel do Bratislavy koncom 70. rokov 18. storočia ako súkromný učiteľ hudby a v roku 1779 sa stal pedagógom v hudobnej triede na Hlavnej národnej škole, ktorá patrila medzi prvé verejné hudobné učilištia v stredoeurópskom priestore. Jeho úlohou bolo pripraviť budúcich učiteľov na funkciu vidieckych kantorov a organistov. Popri umelecky nepríliš stimulujúcej práci predstavovali pre neho istú satisfakciu žiaci z meštianskych rodín. Deväť mesiacov v školskom roku 1786/1787 medzi nich patril aj Hummel. Ten podľa školských dokumentov už vtedy hral ťažké skladby. Priamy dôkaz o Riglerovom vplyve na jeho žiaka priniesla až Hummelova Klavírna škola z roku 1828. Do jej prvého dielu prebral Hummel, v tom čase oslavovaný virtuóz, väčšinu príkladov, cvičení a drobných inštruktívnych skladieb z Riglerovej knihy Anleitung zum Klavier. 

Hummelov výnimočný talent upútal Mozarta natoľko, že sa sedemročného chlapca po presťahovaní rodiny do Viedne (1786) rozhodol dva roky bezplatne učiť. Hummel neskôr upravil viacero Mozartových skladieb, dirigoval jeho diela a dokonca učil jeho syna Franza Xavera Mozarta. Po uplynutí dvoch rokov u Mozarta sa Hummel, podobne ako v detstve jeho učiteľ, vydal so svojím otcom na koncertné cesty po Európe. Po návrate do Viedne začiatkom roku 1793 pokračoval v štúdiu u dobových hudobných autorít, Salieriho a Albrechtsbergera. V tom období nadviazal priateľstvo s Beethovenom, ktoré pretrvalo až do skladateľovej smrti a bolo do istej miery poznamenané rivalitou medzi hudobníkmi. Hoci kontakty Haydna s Hummelom sú po prvýkrát zdokumentované až v roku 1791, kedy sa stretli v Londýne, je možné, že siahajú do dnešnej Bratislavy, ktorú Haydn často navštevoval.

Od roku 1804 pôsobil Hummel na Haydnovo odporúčanie ako kapelník kniežaťa Esterházyho v Eisenstadte. Skomponoval tu populárny Trúbkový koncert i viacero chrámových diel, no nespokojnosť s podriadeným postavením ho prinútila odísť, tak ako o pár rokov neskôr z podobného postu v Stuttgarte. V roku 1819 podpísal výhodný kontrakt na miesto kapelníka vo Weimare, kde zotrval po zvyšok života. Bez toho, aby cudzinec stretol Goetheho a počul Hummela hrať, nebola návšteva mesta kompletná. Hummel sa narodil do epochy cestujúcich virtuózov, kedy nové meštianske publikum túžilo po hudbe a bolo ochotné za ňu platiť. Po turné v mladosti podnikal Johann Nepomuk Hummel aj v nasledujúcich rokoch rozsiahle cesty po Európe a tieto aktivity mal u svojich zamestnávateľov zaistené zmluvou. Koncertoval v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Belgicku, Anglicku, Francúzsku i Rusku a trikrát sa objavil i vo svojom rodnom meste – v rokoch 1793 a 1796 počas zasadnutí Uhorského snemu a v roku 1834, kedy navštívil Viedeň. Ako mnohí virtuózi, aj Hummel hrával najmä vlastné skladby a bezmedzné nadšenie až do neskorého veku vyvolával svojimi improvizáciami. Ako interpret bol Johann Nepomuk Hummel podľa dobových svedectiev géniom, bol aj vyhľadávaným učiteľom, obdivovaným dirigentom a ako skladateľ dosiahol podľa mnohých maximum, ktoré umožňuje výnimočný talent. V jeho kompozičnom odkaze možno nájsť diela eklektické a brilantné, ako sú koncerty pre fagot a trúbku, banálne potpourri určené na zábavu, rarity ako Koncert pre mandolínu, no i vysoko individuálne a intímne ako je Sonáta fis mol alebo dve klavírne septetá, očarujúce svojou zvukovosťou kombinujúcou dychové a sláčikové nástroje či klavírne koncerty smerujúce k romantikom. 

Nedatovaný rukopis Hummelovho Koncertu pre fagot a orchester F dur bol objavený až v 50. rokoch 20. storočia v British Library. Skladba mohla vzniknúť už okolo roku 1805, teda počas Hummelovej služby u Estehárzyovcov, znalci skladateľovho diela uvažujú tiež o období medzi rokmi 1811 – 1816, kedy Hummel už pôsobil vo Viedni. Tak ako bol Hummelov Koncert pre trúbku zjavne inšpirovaný Haydnovým dielom pre tento nástroj, vo Fagotovom koncerte cítiť vplyv jeho učiteľa Mozarta. Prvou časťou je Allegro moderato v sonátovej forme s orchestrálnou expozíciou, ktorá predchádza nástup sólistu. V jeho parte demonštruje skladateľ dôkladnú znalosť možností nástroja i štýlu vrcholného klasicizmu. V kantabilnej pomalej časti Hummelovho koncertu, podobne ako v mnohých Mozartových dielach, počuť ozveny talianskej opery a skladba končí tanečne pôsobiacim rondom. Hummelova Predohra č. 1 B dur, op. 101 vznikla podľa Joela Sachsa niekedy okolo roku 1826 v Lipsku. 

„Verím, že je možné byť veľmi hlbokým, mať čo povedať a súčasne byť populárnym,“ povedal Sergej Rachmaninov, ktorého si svet pamätá ako výnimočného klavírneho virtuóza, dirigenta a skladateľa, ktorého hudba s aurou nostalgie akoby v perspektíve dejín vzdorovala dobe svojho vzniku. Keď v roku 1939 americká rozhlasová spoločnosť CBS požiadala poslucháčov, aby označili žijúcich skladateľov, ktorých diela sa budú hrať aj o sto rokov, výsledkom boli tri mená: Jean Sibelius (1865 – 1957), Richard Strauss (1864 – 1949) a Sergej Rachmaninov (1873 – 1943), všetko umelci, ktorých tvorba je súčasťou „dlhej kódy romantizmu“. Až po nich nasledovali „modernisti“ Igor Stravinskij, Sergej Prokofiev a Dmitrij Šostakovič. V čase konania ankety bol status Rachmaninova, ktorý od roku 1917 žil v exile, nepochybne ovplyvnený medzinárodnou kariérou klaviristu, ku ktorej sa vrátil v 20. rokoch 20. storočia. S popularitou, ktorú si tvorba ruského skladateľa získala u publika a ktorá dodnes trvá, kontrastovali názory dobových kritikov (ale aj kolegov skladateľov), ktorí ho v kontexte moderny vnímali ako konzervatívneho, anachronického a sentimentálneho. Sám Rachmaninov sa vyjadril, že vo svojej tvorbe nebol nikdy zámerne romantický či nacionalistický, vždy písal hudbu tak, ako ju prirodzene cítil. No s pribúdajúcimi rokmi cítil aj odcudzenie, keď sa vo viacerých rozhovoroch vyjadril, že je „duchom putujúcim po svete, ktorý mu je vzdialený“. Kým k popularite svojich klavírnych koncertov Rachmaninov zásadnou mierou prispel svojim interpretačným umením, recepcia jeho symfonickej tvorby, zahŕňajúcej tri molové opusy a Symfóniu „Zvony“, op. 35, bola komplikovanejšia. V čase komponovania Symfónie č. 2 e mol, op. 27 (zima rokov 1906 – 1907) žil 33-ročný umelec v Drážďanoch. V susedstve rozsiahleho diela, dedikovaného jeho učiteľovi Sergejovi Tanejevovi (1856 – 1915), tak vznikajú aj Prvá klavírna sonáta a známa symfonická báseň Ostrov mŕtvych inšpirovaná Böcklinovým obrazom, ktorý skladateľa zaujal v Semperovej galérii. Vrámci príprav na prvé americké turné v roku 1909 Rachmaninov v tomto období pracoval tiež na slávnom Treťom klavírnom koncerte, ktorý mal nadviazať na mimoriadny úspech predchádzajúceho opusu pre klavír a orchester. Skladateľov odchod s rodinou do Nemecka nebol len únikom pred spoločenskými a politickými nepokojmi v Rusku, ale tiež pred dirigentskými povinnosťami (práve mu skončil dvojročný angažmán vo Veľkom divadle v Moskve), popri ktorých mu neostával dostatok času na vlastnú tvorbu. Dnes je Sergej Rachmaninov vnímaný predovšetkým ako skladateľ a klavírny virtuóz, no o jeho vysoko cenených dirigentských kvalitách svedčí fakt, že mu dvakrát ponúkli post šéfdirigenta Bostonského symfonického orchestra. 

Symfónia č. 2 e mol, op. 27 vznikla s odstupom dekády od Symfónie č. 1 d mol, op. 13, ktorej petrohradská premiéra sa v roku 1897 pod údajne nedbalou taktovkou „ruského Brahmsa“ Alexandra Glazunova (1865 – 1936) premenila na mimoriadne nepríjemné fiasko. Dvadsaťdvaročný Rachmaninov, premiant Moskovského konzervatória a zázračný klavirista sa z tejto negatívnej skúsenosti, skoncentrovanej v recenzii Césara Kjuia (1835 – 1918), ktorý v súvislosti so Symfóniou č. 1 spomína „desať rán egyptských“, musel zotavovať tri roky, kým sa opäť dokázal vrátiť k písaniu. Stojí za zmienku, že v tom čase mal už za sebou verejné predvedenie jednoaktovej opery Aleko, o ktorej sa kladne vyjadrili Čajkovskij i Tanejev. Súčasťou procesu hľadania dôvery vo vlastné tvorivé schopnosti bola aj terapia lekára a amatérskeho hudobníka Nikolaja Dahla. Tá umožnila vznik Druhého klavírneho koncertu (1900 – 1901), no na ďalší symfonický opus Rachmaninov potreboval viac času. Druhá symfónia je vo svojom spojení lyrickosti, dramatizmu, senzuálnej farebnosti i motivicko-tematických premien syntézou tradícií ruského symfonizmu v dielach Čajkovského, Rimského-Korsakova i Tanejeva, no cítiť v nej aj inšpiráciu poetickosťou inaratívnosťou tvorby európskych novoromantikov. Osobitým prínosom skladateľa je výnimočný dar melodickosti a sloboda v narábaní s harmóniou na širokých plochách, čo má vplyv na vnímanie času v tomto diele a následne do značnej miery subjektívny pocit formovej súdržnosti veľkoryso koncipovanej symfónie, ktorá v pôvodnej podobe trvá približne hodinu. Súčasťou histórie uvádzania Druhej symfónie sú preto aj tzv. škrty (krátenia), vďaka ktorým môže skladba trvať aj o 30 minút menej. Šéfdirigent Newyorskej filharmónie Josef Stránský mal v partitúre diela údajne až 29 takýchto zásahov. Zdá sa, že Rachmaninov proti tejto praxi nijako zvlášť neprotestoval, no vyjadril sa, že keď dielo diriguje on, žiadne krátenie nie je potrebné. Premiéra Rachmaninovovej Druhej symfónie sa uskutočnila 8. februára 1908 v Sankt Peterburgu pod taktovkou skladateľa, v Spojených štátoch amerických zaznela skladba po prvýkrát už o rok neskôr.

Andrej Šuba

SOPHIE DERVAUX

Prvá fagotistka Viedenských filharmonikov a Viedenskej štátnej opery (2015) bola i prvou kontrafagotistkou Berlínskych filharmonikov. Je laureátkou mnohých prestížnych súťaží vrátane Medzinárodnej súťaže ARD Music Competition Munich (2013) a Beethoven Ring Bonn (2014). Ako sólistka účinkovala s takými renomovanými orchestrami, ako sú Viedenská filharmónia, Konzerthausorchester Berlin a Orchestre National de Lyon.

Jej rozsiahly sólový repertoár zahŕňa diela Vivaldiho, Saint-Saënsa, Joliveta, Straussa, Mozarta, Hummela, Haydna, Paganiniho a ďalších. Sophie Dervaux vystupovala v najprestížnejších svetových koncertných sálach, napr. Philharmonie de Paris, Berlínska filharmónia, Suntory Hall Tokyo, Carnegie Hall New York alebo Royal Albert Hall v Londýne. V októbri 2022 vyšiel jej tretí album BachHaydn s dielami Johanna Christiana Bacha a Johanna Michaela Haydna (Berlin Classics). Na tejto nahrávke, ktorá vznikla spolu s Mníchovským komorným orchestrom, Dervaux účinkuje nielen ako fagotistka, ale aj ako dirigentka. V rovnakej pozícii bola už pri svojom druhom albume Mozart-Hummel-Vaňhal (2022) s Mozarteum Orchestra Salzburg. Ako dirigentka debutovala v roku 2019 s Národným komorným orchestrom Arménska.

Ako komorná hráčka pravidelne vystupuje so svetoznámymi hudobníkmi a roku 2020 nahrala spolu s Danielom Barenboimom a Emmanuelom Pahudom Beethovenovo Trio pre klavír, fagot a flautu pre Warner Classics. Okrem sólistických a orchestrálnych aktivít vyučuje aj na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien a vedie majstrovské kurzy.

Svoje hudobné vzdelanie začínala hrou na gitare, klarinete a fagote. Po školení na konzervatóriu vo Versailles študovala na Conservatoire National Supérieur de Musique v Lyone a na Hanns Eisler Academy of Music v Berlíne. Potom nastúpila na Akadémiu Berlínskych filharmonikov (Karajan Academy).

JIŘÍ HABART

Frýdecko-místecký rodák patrí k najmladšej generácii českých dirigentov. Roku 2023 sa umiestnil na 5. mieste v dirigentskej súťaži Kodályho v maďarskom Debrecíne a získal aj špeciálnu cenu Maďarskej štátnej opery a orchestrov Budafoki Dohnányi Zenekar a Kodály Filharmónia Debrecín. V tom istom roku sa stal finalistom prestížnej dirigentskej súťaže Donatella Flick LSO 2023 v Londýne. Je tiež držiteľom štipendia Bayreuther Festspiele 2014. Od sezóny 2019/2020 je dirigentom operného súboru Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave. V premiére naštudoval dve barokové opery: Tanec nevďačníc (Monteverdi) a Dido a Aeneas (Purcell). V aktuálnej sezóne pripravuje tituly Braniboři v Čechách (Smetana) a Barbier zo Sevilly (Rossini).

Svoju hudobnú kariéru začal ako dvanásťročný huslista. Absolvoval ZUŠ v Litomyšli a Konzervatórium P. J. Vejvanovského v Kroměříži (K. Janeček). Dirigovanie študoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne u J. Kleckera a T. Hanusa a zborové dirigovanie u B. Juhaňákovej. Dirigentské kurzy absolvoval u T. Netopila, K. Trevora, Z. Nagya a M. Stringera. Jiří Habart študoval aj hru na barokových husliach u renomovanej virtuózky L.Torgersen, koncertnej majsterky súboru Collegium Marianum. Spolupracoval s orchestrami ako London Symphony Orchestra, NDR Elbphilharmonie Orchestra Hamburg, Kodály Philharmonic Debrecen, Sinfonia Warsovia a ďalšími. V Národnom divadle Brno sa ako asistent dirigenta podieľal na hudobnom naštudovaní opery Čert a Káča (Dvořák). Na 13. ročníku Medzinárodného hudobného festivalu Dvořákova Praha 2020 nahradil v rovnakej funkcii T. Netopila v Beethovenovej Deviatej symfónii. V sezóne 2023/2024 bude Jiří Habart debutovať na viacerých medzinárodných festivaloch, napríklad na Pražskej jari s orchestrom PKF – Praque Philharmonia, Janáčkovom máji s orchestrom Sinfonia Varsovia a so Slovenskou filharmóniou na festivale Allegretto Žilina.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar 2023 vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Zároveň spolupracovala na vydaní ďalších dvoch CD s huslistom Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a violončelistom Tatsuki Sasanumom (Exton). Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty (Murten). Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov. Vo februári zas orchester absolvoval turné v Chorvátsku a Slovinsku, kde s ním v mestách Maribor a Záhreb odohral koncerty klavírny virtuóz Lovre Marušić.