Schnittke / Mozart / GriegSchnittke / Mozart / Grieg

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

Pamätám si, že pred rokmi som nepovažoval za akceptovateľné, aby bolo čosi také vulgárne ako pochod, valčík alebo tango použité ako materiál pre umelecké dielo. Dnes som si úplne istý, že čokoľvek je použiteľný materiál. Celé univerzum zvukov a nielen hudobných,“ povedal Alfred Schnittke, ktorý po sebe v 20. storočí zanechal fascinujúce a znepokojivé dielo. Táto zmena nazerania na „štýlovú čistotu“ viedla k vzniku polyštýlovosti, jedného z prejavov postmoderny v umení a v istom zmysle aj návratu k „mahlerovskej“ reflexii rozporuplnosti existencie moderného človeka. Alfred Schnittke, sovietsky skladateľ, syn židovského novinára a Povolžskej Nemky, ktorý strávil mladosť vo Viedni, patril k prominentným predstaviteľom tejto estetiky, využívajúcej miešanie štýlov, citáty a alúzie. Tango od svojho víťazného ťaženia Európu zaujalo viacerých skladateľov klasickej hudby. Medzi najznámejšie príklady inšpirácie juhoamerickým tancom patrí poetické Tango z klavírnej suity España, op. 165 (1890) od katalánskeho skladateľa Isaaca Albéniza (1860 – 1909). Pred 1. svetovou vojnou tango ovládlo Európu, jeho obľuba podnietila dokonca vznik osobitých európskych verzií: napríklad fínskeho (ale aj slovenského) tanga. Senzuálnosť tohto exotického tanca od začiatku vyvolávala odpor cirkevných autorít. V roku 1914 vydal parížsky arcibiskup zákaz tancovať nemorálne tango katolíckym veriacim. Ironický pohľad na módu tanga ponúkol vo svojom klavírnom cykle Sports et Divertissements (1914) parížsky hudobný excentrik Erik Satie (1866 – 1925). Svoje „nekonečné“ Le Tango (perpétuel) požaduje hrať Modéré et très ennuyé, teda v miernom tempe a s veľkou nudou. O štyri roky neskôr komponuje virtuózne tango pre sólové husle so sprievodom perkusií do Príbehu vojaka (1918) Igor Stravinskij (1882 – 1971). V roku 1940 sa k tangu vracia s eponymnou klavírnou kompozíciou, ktorá sa dočkala viacerých úprav. S tangom sa v klasickej hudbe možno stretnúť aj v šansónom a kabaretom ovplyvnených dielach Kurta Weilla (1900 – 1950), ktoré mal rád Schnittkeho otec, v hudbe Johna Cagea (1912 – 1992), Miltona Babbita (1916 – 2011), autora dodekafonickej skladbičky It takes twelve to tango (1984) či v tvorbe súčasného britského skladateľa Thomasa Adésa (1971). V Rusku sa tango stalo populárnym v 20. rokoch 20. storočia a o polstoročie neskôr zažívalo v Sovietskom zväze v populárnej kultúre vlnu opätovného záujmu. Azda aj preto sa v tomto období s tangom (ktorého použitie má rôzne konotácie) stretávame v Schnittkeho skladbe Concerto grosso č. 1 (1977), kde sa objavuje v podobe melódie z filmu Agónia, i neskôr vo Faustovskej kantáte (1983). Polyfonické tango z roku 1979 spája bachovský kontrapunkt s rytmami a harmóniami populárneho tanca. Skladba vznikla pri príležitosti inauguračného koncertu Sólistov Veľ kého divadla (Boľšoj teatr) v Moskve. Schnittkeho dielo tvorilo záver kolektívnej kompozície Pas de Quatre, do ktorej hudbou prispeli aj Edison Denisov, Gennadij Roždestvenskij a Arvo Pärt. Podľa Michaila Ivaškina, skladateľovho životopisca, je skladba ironickým odkazom dirigentovi Veľkého divadla Algisovi Žiūraitisovi, ktorý sa v Pravde kriticky vyjadril k Schnittkeho a Roždestvenského úprave Pikovej dámy. Súčasťou tohto odkazu sú iniciály Žiūraitisa (v parte zvonov) i citát piesne obľúbenej medzi príslušníkmi KGB.

„Mozart najvýraznejšie triumfoval v oblastiach, v ktorých Haydn neuspel: v dramatických formách opery a koncertu, v ktorých si individuálny hlas meria sily so zvukom masy,“ napísal znalec klasicistického štýlu, americký klavirista Charles Rosen, ktorý dôvody týchto rozdielov hľadá v skladateľovom detstve a mladosti, období, kedy Wolfgang Amadeus Mozart ako zázračné dieťa a mladý muž – klavírny virtuóz cestoval po celej Európe a snažil sa presadiť ako operný skladateľ. Medzi rokmi 1767 až 1791 Mozart skomponoval dvadsaťosem klavírnych koncertov, dve rondá pre klavír a orchester a dva ďalšie koncerty s dvomi a tromi klavírmi. Medzi menej známe, no zaujímavé skladby so sólovým klavírom patrí recitatív a rondo Ch’io mi scordi di te?, KV 505 – operná scéna pre soprán a orchester. Mozartove prvé klavírne koncerty (tzv. pasticcio koncerty) sú úpravy skladieb iných autorov (o. i. Johanna Christiana Bacha) prostredníctvom, ktorých skladateľ v mladom veku získaval skúsenosti s formou koncertu. Do záveru 70. rokov 18. storočia Mozart skomponoval v Salzburgu šesť klavírnych koncertov, no o možnostiach, ktoré získal odchodom do Viedne svedčí fakt, že do polovice 80. rokov 18. storočia dokázal napísal sedemnásť klavírnych koncertov, v ktorých mohol predviesť svoje skladateľské, interpretačné i improvizačné majstrovstvo. Toto obdobie patrilo v Mozartovom živote k najšťastnejším. Po príchode do mesta, ktoré bolo živým hudobným centrom s množstvom verejných i privátnych hudobných podujatí, si Mozart rýchlo získal status vyhľadávaného skladateľa, interpreta a učiteľa a jeho príjmy, napriek obavám otca Leopolda, ktorý neschvaľoval synov odchod zo Salzburgu, mu umožnili pohodlný život. Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur, KV 467 (1785) patrí k Mozartovým najznámejším dielam. Čiastočne za to vďačí aj popularite pomalej časti (Andante), ktorej hudba bola použitá v poetickom filme Elvira Madigan (1967) švédskeho režiséra Boa Widerberga. Autograf diela, nachádzajúci sa dnes v Morganovej knižnici v New Yorku, poslal Mozart do Salzburgu. Chcel, aby tam skladbu naštudovala a uviedla jeho sestra Nannerl, ktorá bola talentovanou klaviristkou. Skladateľov otec Leopold v korešpondencii zmieňuje náročnosť skladby, zaujímalo ho tiež znenie niektorých pasáží, ktoré podľa neho nedávajú zmysel „pokiaľ človek nepočuje hrať všetky nástroje spolu“. Mozart v diele využíva bohato obsadený orchester pozostávajúci z flauty, hobojov, fagotov, lesných rohov, trúbok a tympanov, pričom dychové party sú z hľadiska tematickej práce a farebnosti rovnako dôležité ako hudba zverená sláčikovým nástrojom. V súvislosti s koncertom, ktorý mal premiéru 10. marca 1785 vo viedenskom Burgtheatri, sa spája použitie neobvyklého nástroja: fortepiana s pedálom. Funkciu pedálov na modernom klavíri zastávali na nástrojoch Mozartovej doby tzv. kolenné páky, v tomto prípade však išlo o pedál rozširujúci tónové možnosti nástroja o basové tóny, podobne ako na organe.

„Nesmie byť nikdy uvedená“ – tieto slová napísal na titulný list svojej Symfónie c mol (1867) nórsky skladateľ Edward Hagerup Grieg. Prianie prvého škandinávskeho skladateľa, ktorý si ako autor, klavirista i dirigent získal v 19. storočí uznanie európskeho publika, bolo v jeho vlasti bezvýhradne rešpektované až do záveru 70. rokov 20. storočia. Ešte v roku 1978 odmietla knižnica v Bergene poskytnúť rukopis diela, ktoré malo zaznieť na koncerte pri príležitosti otvorenia známej Griegovej sály (Grieghallen). Do osudov Griegovej skladby potom vstúpila studená vojna. V decembri roku 1980 skladbu uviedol v Sovietskom zväze dirigent Vitalij Katajev, ktorý sa dostal k fotokópii partitúry určenej na štúdium. Skoré uvedenie symfónie v Nórsku sa tak stalo vecou národnej cti. Dielo zaznelo 30. mája 1981 v Bergene a koncert bol vysielaný aj v televízii. Vznik Griegovej Symfónie cmol podnietil dánsky skladateľ Niels Gade (1817 – 1890), ktorého mladý hudobník vnímal ako umeleckú autoritu. Stalo sa tak pri náhodnom stretnutí obidvoch umelcov mimo Kodane v roku 1863. Po štúdiách v Lipsku malo byť pre mladého skladateľa skomponovanie symfónie ďalšou logickou métou v jeho umeleckom živote. Grieg, známy veľkou autokritickosťou (mnohé zo svojich raných diel zničil), ale nebol s dielom, ktorého jednotlivé časti zazneli medzi rokmi 1864 až 1867 v Kodani, Osle a Bergene (dvakrát aj pod taktovkou autora), nikdy celkom spokojný. Skladbu, v ktorej možno nájsť vplyvy Beethovena, Mendelssohna i Schumanna, považoval za študentskú kompozíciu, výsledok svojho „schumannovského“ obdobia, ktoré medzičasom prekonal. Bolo to dielo málo národné, málo vyjadrujúce jeho individualitu – a tento názor prebralo niekoľko generácií muzikológov. Zo symfónie tak vyše sto rokov žili na pódiách len 2. a 3. časť v podobe Dvoch symfonických skladieb, op. 14 pre klavír štvorručne.

Andrej Šuba