Bella / Hummel / MoyzesBella / Hummel / Moyzes

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

Druhú polovicu adventu v Slovenskej filharmónii otvárajú diela troch skladateľov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska. Ján Levoslav Bella, rodák z Liptovského Mikuláša, skladateľ, zbormajster, dirigent, organista, hudobný pedagóg a publicista, po štúdiách na gymnáziu v Levoči a v Banskej Bystrici vstúpil na otcovo želanie do kňazského seminára vo Viedni. Až do svojho vysvätenia za kňaza v roku 1866 sa venoval predovšetkým hudbe a aj počas svojho pôsobenia v Banskej Bystrici vyučoval v seminári spev a hudobnú teóriu. Bolo stále viac zjavné, že jeho skutočným povolaním nie je kňazstvo. K definitívnemu rozhodnutiu vzdať sa duchovnej služby mu dopomohol maďarský husľový virtuóz Eduard Reményi a na jeho odporúčanie prijal v roku 1869 miesto mestského kapelníka, riaditeľa chóru a učiteľa hudby na reálke v Kremnici. Napriek neutešeným začiatkom s tromi amatérskymi sólistami a dvomi mestskými trubačmi, ktorých pracovná morálka bola menej než mizerná, sa mu počas dvanásťročného pôsobenia postupne podarilo vybudovať 150-členný zbor a veľký orchester. Získal aj štipendium uhorského ministerstva kultúry na študijné cesty. Dostal sa do Viedne, Drážďan, Berlína, Lipska a dvakrát do Prahy. Zoznámil sa s dielami Richarda Wagnera, s českou národnou hudbou aj s Bedřichom Smetanom, čo výrazne ovplyvnilo jeho tvorbu, no predovšetkým utvrdilo v odhodlaní vlastnou tvorbou definovať charakter slovenskej národnej hudby. Ako píše Vladimír Godár: „Bellov dlhý, búrlivý a plodný život nám sťažuje si uvedomiť, že bol skladateľsky činný takmer 70 rokov a že v tejto dobe prebehol v Európe nástup romantizmu, vznik národných kompozičných škôl, zrodil sa i vyvrcholil novoromantizmus a položili sa aj základy moderny 20. storočia. Myslenie Bellu sa formovalo pod vplyvom obrodeneckých snáh slovenských národovcov v 60-tych rokoch a v znamení ceciliánskej obrody cirkevnej hudby... Táto domáca Bellova tvorba z rokov 1862–81 znamenala jednak vedomú realizáciu snahy o slovenskú národnú hudbu, jednak je svedectvom vysokého stupňa Bellovej adopcie aktuálnych kompozičných výdobytkov.“ Niet divu, že mu malomestské pomery Kremnice nemohli stačiť. V roku 1881 získal miesto organistu a kantora v sedmohradskej Sibini (územie dnešného Rumunska), hoci bolo podmienené konvertovaním na evanjelické vierovyznanie, keďže prevažná časť obyvateľstva bola nemecká. Okrem toho sa stal aj profesorom hudby na teologicko-pedagogickom seminári a dirigentom miestneho hudobného spolku, ktorý zabezpečoval hudbu na veľké sviatky. Štyridsaťročné pôsobenie v Sibini bolo naplnené predovšetkým prácou, vznikla počas neho aj jeho jediná opera Kováč Wieland.

Prvá slovenská opera na svoju premiéru čakala do roku 1926, keď už býval u dcéry vo Viedni. Jeho tamojšie kontakty s predstaviteľmi českého a slovenského hudobného života ho inšpirovali ku komponovaniu skladieb so slovenskou tematikou a na texty slovenských básnikov, ako napríklad Vianočná na text Štefana Krčméryho, či cyklus piesní Matka nad kolískou na texty Pavla Bellu Horala. Na slová básne druhého menovaného vznikla aj šarmantná chorálová skladba pre miešaný zbor s prostým názvom Vianoce, ktorú do vokálno-inštrumentálnej podoby upravil v roku 1946 Ľudovít Rajter. Vianočná kantáta na text z knihy proroka Izaiáša Uns ist zum Heil ein Kind geboren bola jednou z prvých väčších vokálno-symfonických skladieb z jeho pôsobenia v Sibini, prvýkrát zaznela v decembri 1881.

V predvianočnom období vznikla aj druhá skladba dnešného večera, Koncert pre trúbku a orchester Es dur od Johanna Nepomuka Hummela. Efektné a obľúbené dielo bolo určené pre Antona Weidingera, významného trubkára a vynálezcu klapkovej trúbky a malo demonštrovať nové technické možnosti nástroja, ako aj virtuozitu jeho interpreta. S chromatickou flexibilitou Weidingerovej trúbky dokázal Hummel využiť všetky jej registre a vzdialené tóniny. Výsledkom je nádherná prvá časť pre sólistu aj orchester, s kontrastom medzi úvodom a druhou témou. Druhá časť koncertu odhaľuje nové kvality nástroja prostredníctvom plynulých behov a nových ozdôb. Bezstarostné finále v sebe ukrýva Cherubiniho pochod, v čase vzniku koncertu všeobecne známy, dnes sa už vtip tohto počinu vytratil. Sólový part je plný virtuóznych trilkov a prechádza rôznymi tóninami. Koncert mal premiéru v deň, keď Hummel vystriedal Josepha Haydna na poste koncertného majstra na esterházyovskom dvore v Eisenstadte a sólista Anton Weidinger si ho v repertoári ponechal dlhé roky. V rozprávaní o Johannovi Nepomukovi Hummelovi nemožno „lokálpatriotsky“ vynechať informáciu, že sa narodil a do ôsmich rokoch vyrastal v Bratislave (vtedy, samozrejme, Pressburgu) na dnešnej Klobučníckej ulici v rodine divadelného dirigenta. Prvé hudobné vzdelanie sprostredkoval Johannovi práve jeho otec, no veľmi rýchlo zistil, že jeho zázračné dieťa potrebuje viac. Netrocháril a dva roky býval a študoval malý Johann vo Viedni u Wolfganga Amadea Mozarta. Na jeho radu podnikli Hummelovci päťročné koncertné turné po Európe, ktoré ich zaviedlo až do Dánska a Veľkej Británie. Pri návrate do Viedne v roku 1793 už Johanna sprevádzala povesť klavírneho virtuóza. Hodiny kontrapunktu a kompozície absolvoval u Salieriho a Clementiho, organ študoval u Haydna. Vo svojej dobe patril k najväčším klavírnym virtuózom, priatelil sa s Beethovenom, Weberom, Mendelssohnom, Schumannom či Chopinom, sám neskôr vychoval rad nasledovníkov zvučných mien. V improvizácii ho považovali za rovnocenného Beethovenovi, mnohí jeho súčasníci dokonca kládli na rovnakú úroveň aj ich tvorbu. Do nej sa Hummelovi podarilo zahrnúť snáď všetky hudobné druhy a žánre – okrem symfónií, práve z úcty k symfonickým diela svojho súčasníka. Bol presvedčený, že by ich nedokázal napísať lepšie. Signifikantnou zostáva jeho tvorba pre klavír. Okrem bohatého zoznamu skladieb napísal aj pedagogické dielo Podrobný návod hry na klavíri (Ausführliche Anweisung zum Piano-Forte-Spiel, 1828), ktoré patrí k najzávažnejším svojho druhu tohto obdobia (rukopis s úplným názvom Ausführliche theoretisch-practische Anweisung vom ersten Elementar-Unterricht an bis zur vollkommensten Ausbildung je uložený v Archíve mesta Bratislavy). Trojzväzková práca obsahuje vyše dvetisíc technických cvičení a krátkych hudobných ukážok. Hummel pôsobil ako dvorný kapelník v Stuttgarte a neskôr, až do svojej smrti, vo Weimare.

„Nikto mi nevie povedať, odkiaľ idem a kam idem. Ale zase som sa už poučil, aby som svoje ja a na toto vzťahujúce sa existenciálne okolnosti nehľadal okolo svojho domu, ani na ulici, ale vo vnútorných hlbokostiach tohto domu. A skutočne, presvedčil som sa, že čím hlbšie sa mi podarí vniknúť do týchto hlbokostí, tým viac sa priblížim k svojmu ja, tým príjemnejšie a útulnejšie sa cítim vo svojom otcovskom domove, a naopak, čím viac sa vzdialim od svojho vnútra, čím viac sa usilujem von zo svojho domu, von na ulicu, tým chladnejšie, ostrejšie a nepríjemnejšie cítim ovzdušie, ktoré ma obkľučuje.“ Takto začal svoje úvahy o živote a hudbe Mikuláš Moyzes, jeden z generácie predchodcov slovenskej moderny, ktorí sa snažili o definíciu slovenskosti v hudbe podľa vzoru vznikajúcich národných škôl naprieč Európou. Ponor do vlastného vnútra, úprimná citovosť a intuícia boli podstatou jeho tvorby a tým, čo podľa neho robilo hudbu umením. Práve nefalšovaný cit bol magnetom, ktorý Moyzesa ťahal k ľudovej piesni ako hlavnému inšpiračnému zdroju pri rámcovaní národnej hudby. Okrem schopnosti „ohriať v tónoch život“, prevzal z nich modalitu a širokú paletu jedinečnej, zaujímavej melodiky. Missa in d minor vznikla v najplodnejšej fáze jeho skladateľskej kariéry v roku 1929. V tom čase už do vývoja slovenskej tvorby bohato prispieval prvými slovenskými baladickými a melodramatickými dielami, či zbormi na texty nielen štúrovských básnikov, ale aj predstaviteľov vtedajšej novej slovenskej poézie a nezanedbateľný vplyv na jeho skladateľský vývoj mal aj jeho syn Alexander, ktorý v tom čase už študoval na Konzervatóriu v Prahe. V Omši d mol prevláda intímna atmosféra, využitie nápevov ľudových piesní a farebnejšia orchestrácia na väčších plochách zas vytvárajú pastorálny charakter. Nech si však vážené diváctvo nezamení inšpiráciu ľudovými piesňami za napodobňovanie. Moyzes chcel preniknúť do podstaty a prostredníctvom nej vytvoriť novú dimenziu. Podarilo sa. Tak už nechajme krpce v múzeu. Máme tu (na) viac.

Zuzana Buchová-Holičková

STANISLAV MASARYK

pochádza z hudobníckej rodiny, na trúbke hrá od deviatich rokov. Ako trinásťročný začal navštevovať Konzervatórium v Bratislave (M. Janoš), v štúdiu pokračoval na VŠMU (R. Suchan). Na Súťaži študentov slovenských konzervatórií v hre na trúbke sa umiestnil na 2. mieste (2009) i 1. mieste (2012). V roku 2015 získal „Yamaha Scholarship Award“. Na medzinárodnej súťaži „Žestě Brno“ získal v roku 2017 titul Absolútneho víťaza a 1. cenu. V roku 2022 získal cenu Ľudovíta Rajtera, ktorú udeľuje Hudobné centrum.

Roky bol členom orchestra Bratislava Hot Serenaders (2009–2020) s kapelníkom a trubkárom Jurajom Bartošom. Zastával pozíciu trubkára v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu (2012–2015), s malými prestávkami bol prvým trubkárom v orchestri opery Slovenského národného divadla (2012–2019). Pôsobil aj ako prvý trubkár v orchestri Národného divadla Praha (2017/2018), v tom čase tiež nadviazal pravidelnú spoluprácu s Českou filharmóniou, ktorej členom sa stal v septembri 2020. Zastáva tu pozíciu prvého trubkára. S orchestrom tiež vystúpil ako sólista pod vedením hlavného hosťujúceho dirigenta Tomáša Netopila a šéfdirigenta Semjona Byčkova. Na základe spolupráce Českej filharmónie a Royal Academy of Music viedol v roku 2022 trojdňové interpretačné kurzy v Londýne.

Ako sólista pravidelne vystupuje s orchestrom Slovenskej filharmónie, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu (kde taktiež realizoval viaceré nahrávky a absolvoval zahraničné turné), Slovenským komorným orchestrom, Štátnou filharmóniou Košice, Cappellou Istropolitanou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, s komorným a symfonickým orchestrom VŠMU a so Slovenským mládežníckym orchestrom. Príležitostne spolupracuje tiež ako orchestrálny hráč so Slovenskou filharmóniou či hot-jazzovým orchestrom Fats Jazz Band.

MARIANA SAJKO

študovala operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (M. Repková) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (V. Hudecová, Z. Livorová). Vzdelanie si doplnila operetnou špecializáciou na Konzervatóriu v Bratislave (D. Livorová). Je úspešnou koncertnou speváčkou, účinkovala na viacerých slovenských festivaloch, tiež v cykle vokálnych koncertov Momento musicale v Slovenskej národnej galérii. Za sebou má i rad vystúpení s viacerými orchestrami (Slovenská filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Cappella Istropolitana, Orchester Opery SND, Orchester Štátnej opery Banská Bystrica, Metropolitný orchester Bratislava) a významnými dirigentmi (L. Svárovský, O. Dohnányi, R. Štúr, K. Kevický, M. Leginus, K. Rhodes). Venuje sa tiež nahrávaniu – obnovená premiéra duchovných árií zabudnutého kremnického skladateľa A. Aschnera a premiéry súčasných sakrálnych skladieb R. Dubovského, P. Grolla a P. Hochela.

Od roku 2012 pôsobila ako hosťujúca sólistka viacerých divadiel: Slovenského národného divadla, Štátnej opery v Banskej Bystrici, Štátneho divadla v Košiciach, Národného divadla v Brne, Divadla F. X. Šaldy v Liberci a Slezského divadla v Opave. Od roku 2021 je sólistkou Opery SND v Bratislave. V SND vystúpila tiež v projekte Bratislavského chlapčenského zboru Príbeh hudby – tajomstvá ľudského hlasu, na dvoch ročníkoch koncertu Letné Gala SND a na otváracom koncerte sezóny 2022/2023 Edita Gruberová Tribute. S úspechom sa predstavila aj v titulnej úlohe opery G. Donizettiho Maria Stuarda a na sólovom komornom koncerte Schumann & Schumann s piesňami Clary Schumannovej.

MICHAELA ŠEBESTOVÁ

študovala spev na Konzervatóriu v Bratislave a na Konzervatóriu v Topoľčanoch pod vedením A. Šebestovej-Kucharskej. Do roku 2012 sa v opernom speve zdokonaľovala pod vedením Sergeja Kopčáka. V roku 2017 úspešne ukončila štúdium vokálnej interpretácie na Akadémii umení v Banskej Bystrici pod vedením Márie Tomanovej, kde pokračovala v doktorandskom štúdiu.

Michaela Šebestová sa úspešne zúčastnila na viacerých súťažiach, ako sú Medzinárodné spevácke súťaže Antonína Dvořáka (Karlove Vary, 2005), Mikuláša Schneidra-Trnavského (Trnava), v roku 2004 získala ako ocenenie účasť na Majstrovských kurzoch u Gabriely Beňačkovej, absolvovala Majstrovské spevácke kurzy Petra Dvorského (2003), získala prestížne štipendium Richarda Wagnera v Bayreuthe (2005), stala sa absolútnou víťazkou Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina vo Vrábľoch (2013), semifinalistkou Medzinárodnej speváckej súťaže Belvedere (2015); na Medzinárodnej súťaži Mikuláša Schneidra-Trnavského v roku 2017 dostala Cenu Hudobného fondu za najlepšiu interpretáciu árie slovenského skladateľa (E. Suchoň: Svätopluk, ária Blagoty).

Je stálou hosťujúcou sólistkou Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, v súčasnosti je sólistkou Štátnej opery Banská Bystrica.
Ako sólistka koncertne vystupuje so Slovenskou filharmóniou, s orchestrom opery Slovenského národného divadla, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Štátnou filharmóniou Košice a ďalšími. Spolupracovala s dirigentmi ako Marco Boemi, Paolo Gatto, Sebastiano Rolli, Rastislav Štúr, Martin Leginus, Igor Dohovič, Igor Bulla, Marián Vach, Marián Lejava, Jiří Štrunc, Tomáš Brauner, Jaroslav Kyzlink, Philipp Pointner, Friedrich Haider, Zbyňek Müller, Petr Altrichter, Ondrej Olos, Róbert Kružík či Leoš Svárovský.

JURAJ KUCHAR

je absolventom operného spevu na Konzervatóriu v Bratislave. Získal rôzne významné ocenenia a je laureátom viacerých speváckych súťaží. Venuje sa opere, interpretácii piesňovej tvorby i koncertnému repertoáru. Vystúpil s telesami ako Slovenská filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice, Orchestrom Wiener Klassik, Capella Istropolitana, či Solamente naturali. Niekoľko rokov bol súčasťou svetoznámeho Schleswig-Holstein Festival Chor pod vedením Rolfa Becka. Svoje spevácke schopnosti ďalej rozširuje vo Viedni u Iriny Gavrilovici. Bol členom Operného štúdia SND a naďalej v Opere SND pravidelne hosťuje. Od roku 2021 je stálym členom zboru Viedenskej štátnej opery, no ujíma sa tu pravidelne aj menších sólových postáv. Je súčasťou prestížnej Wiener Hofmusikkapelle, kde po boku členov Wiener Philharmoniker interpretuje diela sakrálnej tvorby.

MARTIN MIKUŠ

študoval spev na Konzervatóriu v Žiline a na VŠMU v Bratislave. V roku 2007 získal 1. cenu na Medzinárodnej speváckej súťaži Imricha Godina „Iuventus Canti“. Ako sólista účinkoval vo viacerých krajinách Európy i v Japonsku. Spolupracoval so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, ŠKO Žilina, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnou operou Banská Bystrica, Filharmóniou B. Martinů Zlín, Slovenskou filharmóniou, súbormi Solamente Naturali a Musica Aeterna a i. Premiéroval viaceré operné diela V. Kubičku. Ako sólista sa predstavil v Hummelovej opere Mathilde de Guise a oratóriu Prechod cez Červené more. V súčasnosti účinkuje v SND v Bratislave vo viacerých operných inscenáciách, je členom Slovenského filharmonického zboru a aktívne sa venuje aj pedagogickej činnosti na ZUŠ.

LEOŠ SVÁROVSKÝ

študoval hru na flaute a dirigovanie na AMU v Prahe (ako posledný študent V. Neumanna). Svoju kariéru začal v pražskom Národnom divadle ako asistent Zdeňka Košlera. Na pozvanie Herberta von Karajana v roku 1991 spolupracoval s Georgeom Soltim, Claudiom Abbadom a Viedenskými filharmonikmi na Sommerfestspiele Salzburg. Od roku 2000 je Leoš Svárovský pedagógom na Katedre dirigovania na AMU v Prahe (štúdium oratórneho a kantátového dirigovania). V roku 2018 úspešne zavŕšil inauguračné konanie na AMU v Prahe. Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha (1985–1987), Janáčkova filharmónia Ostrava (1991–1993), Štátna filharmónia Brno (1991–1995), ŠKO Žilina (1995–2000), Komorná filharmónia Pardubice (1997–2009), Orchester baletu Národného divadla Praha (2001–2002), Štátna opera Praha (aj umelecký riaditeľ, 2003– 2005). Od roku 2014 je šéfdirigentom v Central Aichi Symphony Orchestra Nagoya, zároveň je čestným členom Filharmónie Brno.

Leoš Svárovský je pravidelne pozývaný na pódiá mnohých významných hudobných festivalov v Českej republike i v zahraničí. Je prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach a obľúbeným hosťujúcim dirigentom na festivale Smetanova Litomyšl (v roku 2019 spolupracoval s Olgou Peretyatko), v Českom Krumlove, na Janáčkovom máji, Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne a na MHF Petra Dvorského v Jaroměřiciach nad Rokytnou. Uviedol svetovú premiéru diela českého autora Slavomíra Hořínku Koncert pre husle so sólistkou Sophiou Jaffé a Českou filharmóniou v rámci Medzinárodného hudobného festivalu Brno. Pravidelne vystupuje na prestížnom Rheingau Musik Festival, kde spolu s Filharmóniou Brno a Českým filharmonickým zborom Brno uviedli Massenetovu Máriu Magdalénu, monumentálne oratórium Franza Liszta Kristus, Berliozovho Romea a ďalšie.

JAN ROZEHNAL

Po štúdiách na Konzervatóriu v Kroměříži (hra na flaute) u B. Růžičkovej študoval na JAMU v Brne u O. Trhlíka a L. Mátlu orchestrálne dirigovanie. Štúdium bolo rozšírené dvojročnou stážou v Českej filharmónii.

Už počas štúdia v Brne založil a viedol Brniansky zbor Hudobnej mládeže, s ktorým získal viaceré ocenenia na medzinárodných súťažiach. Pôsobil ako asistent L. Mátla v Speváckom združení moravských učiteľov, ktoré neskôr viedol.

V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry pôsobil ako dirigent Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach a zbormajster Brnianskeho Filharmonického zboru Beseda brněnská pri Filharmónii Brno. V rokoch 1990–2003 bol zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru, s ktorým realizoval mnoho významných domácich aj zahraničných spoluprác. Počas pôsobenia v Slovenskom filharmonickom zbore založil vokálne zoskupenie Camerata Bratislava, ktorého doménou bolo štýlové predvádzanie starej hudby. Súbor bol ocenený Revue Diapason a získal aj cenu ministerského predsedu Slovenskej republiky. V rokoch 2004–2008 pôsobil ako zbormajster Kühnovho miešaného zboru a Pražského filharmonického zboru.
Od roku 2008 zastával post zbormajstra a dirigenta v nemeckých divadlách v Koblenzi, Frankfurte a Halberstadte. Od sezóny 2023/2024 je opäť zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru. Na svojom konte má spolupráce s nahrávacími spoločnosťami ako Decca, Deutsche Grammophon, Discovery, Harmonia Mundi, Naxos, NBC či Slovart. Spolupracoval s významnými orchestrami a dirigentmi zvučných mien ako C. Abbado, R. Chailly, Ch. von Dohnányi, K. Masur, Z. Mehta, G. Prêtre či R. Weikert.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949–1952) a Ľ. Rajter (1949–1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (BHS, music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Prahe, Maribore, Záhrebe a Murtene. Orchester sa na začiatku decembra vrátil z turné v Južnej Kórei, kde so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom odohral sériu 6 koncertov.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Prochádzka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková, J. Chabroň). Od sezóny 2023/2024 povedie SFZ zbormajster Jan Rozehnal.

Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice.

SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu v opernej produkcii Piková dáma s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na Veľkonočnom festivale v nemeckom Baden-Badene a koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022).

V sezóne 2023/2024 SFZ spolupracoval s Filharmóniou Brno (D. Russel Davies) v Čechách aj v rámci BHS. SFZ účinkoval v novej produkcii Le Grand Macabre vo Viedenskej štátnej opere (P. Heras-Casado) pri príležitosti 100. výročia narodenia G. Ligetiho. Participoval v novej opernej produkcii Tannhäuser v Národnom divadle Košice (P. Valentovič). Do konca sezóny sa SFZ predstaví aj na domácich festivaloch v Košiciach (R. Jindra) a Piešťanoch (T. Lang).