Mysliveček / MozartMysliveček / Mozart

[ Autor textu: Igor Javorský ]

Opera, symfónia a koncert: tri žánre, ktoré dominovali v tvorbe európskych autorov po realizácii radikálnej hudobnej reformy realizovanej na začiatku 17. storočia. Po stáročiach nasýtených vokálnou polymelodikou nastala epocha akejsi úľavy a obratu od náročných viachlasých klenotov smerom k sviežosti hudobnej faktúry. Sakrálna hudba si síce ešte ponechala vznešené atribúty staršej tradície, iniciatívy sa však chopila svetská koncertná tvorba. Hudobná produkcia sa presunula z chrámov a malých kostolov do aristokratických, neskôr aj meštianskych salónov. Žezlo prebral rýdzi jednohlas podporovaný sekciami basso continuo, respektíve orchestrálneho tutti. Nastala tvorivá erupcia vo všetkých troch uvedených oblastiach. Opera a koncert boli žánrovými hegemónmi. Po istom čase sa do diania zapojila sinfonia, respektíve jej nástupca, symfónia. Epicentrom premien bolo jednoznačne Taliansko. Aktivity členov intelektuálnych a estétskych združení i revolúcia v oblasti stavby strunových sláčikových nástrojov urýchľovali proces kryštalizácie novej poetiky a nových kompozičných pravidiel. Nie je možné kvantifikovať a relevantne prezentovať všetky diela, ktoré na týchto žánrových frontoch vznikali. Boli každodennou súčasťou života, doslova každodenne vznikali nové operné, koncertné a orchestrálne projekty či aspoň ich fragmenty. Mnohí autori upadli časom do zabudnutia a dnes sa vynárajú na scénach a pódiách vďaka horlivým interpretom, prahnúcim po poskytovaní hodnoverných, autentických informácií o hudobnej tvorbe dávnejších stáročí. Na základe ich aktivít sa prepisujú knihy o dejinách hudby a výrazne modifikujú predstavy o tom, čo je pointou hudobnej interpretácie. Iní autori stoja na výslní už od čias ich aktívnej tvorby. Stali sa symbolmi, vzormi, modelovými skladateľskými individualitami. V prípade žiarivej autorskej dvojice Josef Mysliveček a Wolfgang Amadeus Mozart môže vzniknúť dojem, že ide o typ „dobového autora“ (Mysliveček) a nedostižného génia (Mozart). O Mozartovej genialite nemôže byť samozrejme pochýb; viac pozornosti je však nevyhnutné venovať pražskému rodákovi. V roku 1770 sa v Bologni títo dvaja muži stretli počas turné 14-ročného Mozarta po Taliansku. Mladučký génius bol Myslivečkovou osobnosťou a jeho hudbou oprávnene očarený. „Il Boemo“ (teda Čech) alebo Il Venatorino (teda malý poľovník – taliansky preklad Myslivečkovho priezviska) bol v tom čase etablovaným autorom a všeobecne uctievanou osobnosťou. Mozart nešetril superlatívmi, keď o ňom hovoril ako o mužovi „plnom ohňa, ducha a života“. Svoje nadšenie však nevyjadroval len slovne. Mnohé motívy Myslivečkových skladieb Mozart umne implantoval do jeho mladíckych opusov, ktoré boli často koncipované ako „pasticcio“, teda dielo imitujúce skladby iných autorov, či dokonca dielo, ktoré cituje cudzie motívy. Myslivečkovu áriu z opery Armida Il caro mio bene Mozart transkriboval pre klavír a hlas v árii Ridente la calma, ktorú napísal pre legendárneho kontratenoristu Luigiho Marchesiho. Priateľstvo medzi Myslivečkom a Mozartovou rodinou trvalo až do roku 1778; Mozart, respektíve jeho otec Leopold prerušili kontakty, keď Mysliveček nedodržal sľub a nezariadil uvedenie niektorej z Mozartových opier v prestížnom Teatro San Carlo v Neapole. Dovtedy sa však v ich korešpondencii Myslivečkovo meno vyskytovalo pomerne hojne. Otec a syn sledovali životnú traumu českého skladateľa, keď si pri ľahkovážnej manipulácii s ohňom znetvoril polovicu tváre a keď sa začali prejavovať symptómy tretieho štádia syfilisu. Josef Mysliveček bol všestranným autorom. Jeho doménou bola opera; tu zanechal 26 titulov žánru opera seria, respektíve „dramma per musica“, skomponovaných v rozpätí rokov 1766 – 1780. Výraznou mierou však prispel k vývoju symfónie (55 opusov) a jeho husľové koncerty (9 titulov) znesú z hľadiska ich progresívnosti a významu porovnanie s koncertmi Antonia Vivaldiho alebo samotného Mozarta. Mimoriadne inšpiratívne sú jeho koncerty pre dychové kvinteto a orchester (3 skladby). Dychové kvintetá a oktetá, klavírne triá, hobojové kvintetá, zvukovo odvážne trio pre husle, violončelo a kontrabas, ale aj 8 oratórií či 13 svetských kantát a množstvo iných diel vytvárajú skvelý skladateľský profil. Azda jedine v dôsledku nedostatočného „marketingu“ však Myslivečkova hudba ostáva verejnosťou a odborníkmi stále viac-menej ignorovaná. Mysliveček akoby sa na rozdiel od Mozarta neusiloval poskytnúť svoje diela do zahraničia. Okrem krátkych ciest do Prahy, Mníchova a Viedne strávil celý život v Taliansku. Žil a tvoril „na vlastnú päsť“; nemal bohatých a vplyvných mecenášov, manažérov. Spoliehal sa na vlastnú drinu, na pedagogickú činnosť a koncertné aktivity. To, čo Mozartovi zabezpečoval jeho diktátorský otec Leopold, Mysliveček nebral do úvahy. Aj preto sa jeho meno a jeho hudba nedostávali do prvej línie záujmu a popularity. V Taliansku však bol obdivovaný a rešpektovaný v plnej miere. Opery mali zväčša mimoriadny úspech a až s odstupom času začali experti Myslivečka porovnávať s refomátorskou osobnosťou Christopha Willibalda Glucka. Väčšinu titulov písal na objednávku neapolského divadla a najčastejšie spolupracoval so skúseným libretistom Pietrom Metastasiom. Opera Demetrio existuje v dvoch verziách (1773, resp. 1779), rovnako ako opera Ezio (1775, resp. 1777), opera L’Olimpiade pochádza z roku 1778. Všetky tri priniesli Myslivečkovi vavríny a slávu. Škandál však sprevádzal premiéru Armidy (1780). Mysliveček ju uviedol v milánskej La Scale a autorom libreta nebol Metastasio. Primadonna nezvládla svoj part; všetky tieto skutočnosti akoby zatemnili túto produkciu a predstavenie sa dočkalo len opovrhnutia. Až poloscénické uvedenie v Lisabone v roku 2015 sa už dočkalo zaslúženého obdivu.

Mnohé z Myslivečkových motívov či celých fráz si osvojil vynaliezavý Wolfgang Amadeus Mozart. Vyskytujú sa hojne v jeho operných, koncertných, komorných aj symfonických skladbách. Prvé Mozartove klavírne koncerty boli koncipované ako brilantná mozaika motívov prevzatých od iných autorov. Aj v mladíckych sonátach a symfóniách sa mihajú tiene Mozartových vzorov. Je fascinujúce, ako jeho myseľ dokázala rôznorodý materiál skĺbiť do presvedčivého a vyváženého tvaru.

Symfónia č. 47 D dur, KV 97 pravdepodobne pochádza práve z obdobia skladateľovho stretnutia s Myslivečkom. V liste svojej sestre Nanerl z roku 1770 Mozart písal o dvoch symfóniách („dvojičkách“). Poradové číslo 47 sa vymyká štandardnému katalogizovaniu Mozartových symfónií (41 skladieb). Diela, ktoré neboli publikované alebo boli z iných dôvodov anonymné boli ex post zaradené v rámci Alte-Mozart Ausgabe (1910) pod poradovými číslami 42 – 56. Mozartov skladateľský vývoj však napredoval veľmi rýchlo. Ktosi z hŕstky ozajstných priateľov nad Mozartovým hrobom poznamenal, že ako človek a ako osobnosť ostal celý život dieťaťom, ale ako tvorca predbiehal vlastný osobnostný vývoj. Len jedenásť rokov po oslňujúcom stretnutí s Myslivečkom sa Mozartovi definitívne podarilo zbaviť sa závislosti na salzburskom princovi a arcibiskupovi Hieronymovi Colloredovi a presídlil sa natrvalo do Viedne. Cesta za slobodou bola na začiatku rámcovaná práve ostrým konfliktom medzi Colloredom a Mozartom, ktorý sa odohral po mimoriadne úspešnej mníchovskej premiére opery Idomeneo (1781). Mecenáš chcel Mozartove služby využiť v rámci gigantických korunovačných osláv na počesť cisára Jozefa II. Mozart sa už vtedy cítil byť dostatočne pripravený vydať sa slobodnou cestou. Opera seria Idomeneo sa nachádza na počiatku Mozartovho triumfálneho nástupu na viedenskú hudobnú scénu. Príbeh krétskeho kráľa už hudobne spracoval francúzsky skladateľ André Campra (1712), ale až Mozartova dramatická verzia zabezpečila tomuto námetu slávu. Postava Elettry je jedným z prvých prejavov Mozartovho talentu zbaviť sa operného klišé a poskytnúť psychologicky účinnú a presvedčivú opernú postavu. Ovenčený slávou sa Mozart natrvalo usadil na tróne viedenského hudobného života. Výrazne mu v tom pomohla aj premiéra singspielu Únos zo Serailu (1782). Nedokončená opera buffa Lo sposo deluso (1784) nebola počas Mozartovho života uvedená; premiéry sa dočkala až v roku 1867, kedy ju uviedli v Paríži. Slovenský skladateľ Peter Hochel (česť jeho pamiatke) zrekonštruoval náčrtky predohry a poskytol opäť jasnejší obraz o skladateľskom vývoji génia. Radikálnym Mozartovým prienikom do popredia boli premiéry opier Figarova svadba (1786) a Don Giovanni (1787). Ak v postave Elettry z Idomenea načrtol profil reálnej osobnosti s reálnymi emóciami v ich turbulencii, práve Figarova svadba a Don Giovanni kráčajú v tomto zmysle k najvyšším métam. V uvedenom období sa v Mozartovej hudbe začali množiť afektívnejšie výrazové a štrukturálne polohy, molové tóniny, výraznejší emočný potenciál. Postava Grófky z Figarovej svadby, ale najmä postavy z príbehu zvrhlého Dona Giovanniho už anticipujú operné tragické profily titulov 19. storočia. Témy vraždy, pomsty, temného záhrobia, boli do tých čias chápané skôr ako mytologémy, ako „divadlo“. V Donovi Giovannim však Mozart zaťal do živého; pod elegantným povrchom skvelej opery už vrie magma tragiky života. Azda to bolo aj predvídanie jeho tragického osudu...

Igor Javorský

SIMONA HOUDA-ŠATUROVÁ

nositeľka Ceny Nadácie Charlotty a Waltera Hamelových za vynikajúce spevácke výkony a Ceny Thálie za najlepší operný výkon v roku 2001, vyštudovala spev na Konzervatóriu v Bratislave. Vo svojom speváckom vzdelaní ďalej pokračovala na kurzoch s Ileanou Cotrubas a Margreet Honig.

K vrcholom posledných sezón patrí spolupráca s Viedenskou filharmóniou (H. Blomstedt), Orchestre Philharmonique de Radio France (K. Urbański), Viedenskými symfonikmi (A. Orozco-Estrada), turné s Bamberger Symphoniker (M. Honeckom) či účinkovanie v predstavení Trilogia Mozart Da Ponte ako Donna Anna a Grófka Almaviva v Bruselskom La Monnaie. Je pravidelným hosťom v Národnom divadle v Prahe, La Monnaie v Bruseli, Aalto-Musiktheater Essen, Opere vo Frankfurte, drážďanskej Semperoper, Teatro Colón v Buenos Aires, parížskom Théatre du Châtelet, Theater an der Wien či aténskej Megaron Mousikis.

K jej profilovým rolám patrí Donna Anna, Konstanze, Violetta Valéry, Gilda, Lucia, Pamina, Madame Cortese, Adina, Sandrina či Ilia. Koncertovala v Carnegie Hall s Philadelphia Orchestra, v Suntory Hall s NHK Symphony Orchesta Tokyo, na podujatiach Salzburger Festspiele, Tanglewood Music Festival, na festivaloch v Edinburghu a Lucerne, spolupracovala s Boston Symphony Orchestra, Toronto Symphony Orchestra, Münchner Philharmoniker, London Philharmonic Orchestra, Orchestre de Paris, Osaka Symphony, Izraelskou filharmóniou a i. Diskografia Šaturovej je bohatá. Nahrávala pre firmy Sony/BMG, Orfeo, Supraphon, hänssler classic, Carus Verlag,... V roku 2009 obdržala za sólové CD Haydn Arias ocenenie Editor‘s choice od Gramophone Magazine. Vo filme Il Boemo, ktorý získal hlavnú cenu Českého leva, prepožičala hlas primadonne Caterine Gabrielli.

EWALD DANEL

študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra.

Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval vznik koncertov Hommage à Bohdal Warchal, koncerty v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít je cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby.

SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel. Pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, zároveň od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb slovenských skladateľov.

Mimoriadnymi koncertmi si orchester pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. V sezóne 2023/2024 sa orchester predstaví na podujatí Svatováclavsky hudební festival v Českej republike. Vystúpi tiež vo viacerých slovenských mestách, kde obohatí miestne hudobné podujatia v období jesene i jari. V rámci abonentného cyklu SKO po boku orchestra vystúpia poprední sólisti ako čembalistka J. Izsák, huslista D. Karvay, violončelista Ľ. Kanta, kontrabasista R. Patkoló, trubkári J. Bartoš a S. Masaryk či saxofonista L. Fančovič.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA – ČLENOVIA ORCHESTRA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (BHS, music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Prahe, Maribore, Záhrebe a Murtene. Na sklonku roka absolvuje so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom sériu koncertov v rámci turné v Južnej Kórei.