Koncert priateľstva medzi Kórejskou republikou a Slovenskou republikouSlovak Korean Friendship Concert

[ Autor textu: Mária Gavalová ]

Ako kňaz v službách Cirkvi a zároveň ako všestranný hudobník obohacoval Ján Levoslav Bella tvorivými aktivitami na začiatku svojej umeleckej kariéry spoločenstvo veriacich svojho prvého miesta pôsobenia, historicky malebnej Kremnice. Avšak jeho skladateľské ambície prekročili múry kostolov ako aj jeho samotné kňazské povolanie. Poznajúc estetické výdobytky klasickej hudby aj dobové snahy národných škôl o definovanie osobitých štýlov naprieč druhmi umenia, nasledoval všetky trendy lomcujúce Európou. Jeho snaha skomponovať prvú národnú operu stroskotala na librete v nemeckom jazyku. Ján Levoslav Bella patril medzi tých skladateľov, ktorí pripravili dôležitý základ pre vyprofilovanie slovenského národného štýlu. Vďaka svojmu dlhému životu bol na jeho sklonku svedkom nástupu výrazných skladateľských osobností, rovnako ako aj snahy o hudobnú identifikáciu v rámci starého kontinentu a predtým aj nástupu rozpínavého neskorého romantizmu. To všetko sa podpísalo na jeho skladateľskom vývoji a jeho poetike. No jeho začiatky sú nepochybne späté s dominantnou, dnes najviac reflektovanou a historicky zásadnou estetikou romantizmu.

O tom svedčí už aj symfonická báseň Osud a ideál, písaná v kontexte ideovo typického stavebného prvku tohto obdobia – kontrastu. Jej vznik sprevádzala jeho vlastná vnútorná rozpoltenosť týkajúca sa zanechania kňazstva na úkor profesionálneho skladateľského povolania. Pred jeho definitívnym zanechaním reverendy, stihol ešte počas svojho pôsobenia v Kremnici napísať jednu zo svojich najhranejších orchestrálnych skladieb, Koncertnú predohru Es dur. Tá patrí do dnešných dní medzi najuvádzanejšie opusy skladateľov našej proveniencie po druhej svetovej vojne vôbec, a to najmä zásluhou dirigenta Slovenskej filharmónie Václava Talicha. Aj napriek jeho viacerým inštrumentačným úpravám v partitúre, vytvoril hlbokú poslucháčsku stopu v identite domáceho publika.

Príbeh suity, ako hudobnej formy, začal postupným spájaním rôznorodých samostatných tancov. Napokon sa ustálil ich výber a poradie na pozadí tempového a charakterového kontrastu. Tak ako viaceré hudobné skutočnosti prechádzajú vnútorným vývojom, aj všeobecné chápanie suity ako formy, dospelo k jej vnímaniu ako cyklickej inštrumentálnej formy. Najmä v kontexte hudby 20. a 21. storočia je skôr vnímaná ako sled vzájomne kontrastných častí, založený na rôznych rozmanitých spoločných menovateľoch. Viacero orchestrálnych, koncertantných, ako aj komorných cyklických skladieb súčasného maltského, pôvodom ukrajinského skladateľa Alexeya Shora spočíva na vzájomnej rozdielnosti a zároveň aj tématickej príbuznosti. Svetobežník, inšpirovaný svojimi pravidelnými účinkovaniami po celom svete s obľubou píše akési hudobné memoáre či cestopisy. Pripomínajú jednu z najnosnejších tém obdobia romantizmu, tému putovania. Nie však v zmysle Franza Schuberta, ktorého putovanie je plné bezcieľneho kráčania či dokonca desivého blúdenia. Pripomína iného Franza, kozmopolitu Liszta a konkrétne jeho slávny cyklus Roky putovania. Toto monumentálne dielo zachytáva zážitky klavírneho virtuóza počas jeho koncertných turné v Európe. Sedem častí suity pre klavír a orchester Travel Notebook Alexeya Shora je rovnako pestrou paletou charakteristických nábojov umeleckých a kultúrno-spoločenských osobitostí vybraných miest starého kontinentu. Putovanie začína krehkou Modlitbou pocestných, následne nás zavedie na rušný Barcelónsky bulvár. Budeme svedkami smutnej rozlúčky s nádherným Rímom, uzrieme monumentálnosť a vznešenosť Luxemburských záhrad v Paríži, okúsime vášnivosť zamilovanej Raveny, melancholickosť a tajomnosť Benátok a napokon sa zabavíme živou atmosférou dostihov v anglickom Ascotte. Suita Travel Notebook je poetickým cestopisom oplývajúcim zrozumiteľnou rečou v kontexte akéhosi “neoromantizmu”. Tradičné budovanie motívov a tém ústi v ich zrozumiteľné konfrontovanie, obmieňanie, či spájanie. Táto komunikatívnosť je zároveň zaobalená do efektného striedania charakterov a nábojov jednotlivých častí. Skladateľ nielenže konfrontuje svoje spomienky na európské mestá s ich charakteristickými nábojmi, ale zároveň ponúka poslucháčom, ktorí ich navštívili, porovnať si svoje vlastné osobité spomienky a dojmy.

Suita ako forma, svojou povahou prevádza poslucháča jednotlivými charakterovo výraznými, vzájomne kontrastnými časťami. Naopak, rapsódia, je voľnejšou, evolučnou formou pripomínajúca miestami strhujúce tornádo a miestami pokojný šum vetra. Samozrejme, platia v nej základné tektonické pravidlá, tie však takmer výhradne spadajú pod réžiu skladateľa. Je to jeho rozjímanie, fantazírovanie nad témou, resp. témami, ich žmýkanie do posledného dychu a jeho uplatnenie čo najväčšej porcie kreativity, invenčnosti a vlastnej osobitosti. Avšak rapsódia vôbec nie je tak kompozične jednoduchá... Pre skladateľa to znamená, dosiahnuť pútavú originalitu priebehu vždy iným zrozumiteľným spôsobom a zároveň nachádzať nové riešenia na báze predchádzajúceho tematicky silne príbuzného vývoja. Rapsódia je tenký ľad, je zradnou formou, ktorá sa ľahko môže vymknúť komponistovi z rúk. Romantizmus so svojou zakódovanou evolúciou, neustálym rozpínaním sa a hľadaním nových hraničných extrémov, pripravil živnú pôdu pre vznik takýchto voľných expanzívnych foriem. Ďalším výdobytkom tohto obdobia, resp. skôr osvietenstva, ktoré sa formovalo v príbuzenstve s romantizmom, bolo objavovanie a cielený návrat k hudbe a celkovo k reflexii starých majstrov. Tieto snahy pretrvávali a ešte viac sa zintenzívnili v priebehu 20. storočia, pričom pretrvávajú do dnešných dní. Skladatelia spoznávajú diela velikánov, učia sa špecifiká ich jazyka a vďaka tomu budujú ten svoj vlastný. Takýto vydarený prienik, lepšie povedané súzvuk starého s novým predstavuje aj Rapsódia na Paganiniho tému pre klavír a orchester, op. 43 Sergeja Rachmaninova.

So samotnou spletitou a záludnou formou rapsódie si Rachmaninov pomohol hneď niekoľ kými premyslenými “ťahmi”. Evolučnú formu, plnú kontrastov vystaval na notoricky známej téme Capriccia č. 24 Niccolu Paganiniho, pričom jej kontruje tiež slávna, Rachmaninovom mimoriadne obľúbená téma Dies Irae. Spracoval ju formou variácií, čím spriada dlhú, ničím neprerušenú niť hudobného procesu. Technicky brilantne napísaný klavírny part dodáva náboj koncertantnosti, rovnako ako aj pôdorys celého diela.

Typická podoba koncertu je založená na dvoch rýchlych rámcových častiach a strednej, pomalej. V tomto prípade je trojčasťovosť narušená krátkou introdukciou, ktorú je ale možné vnímať spolu s desiatimi nasledujúcimi variáciami ako prvú časť. Rapsódia na Paganiniho tému pre klavír a orchester svojím spanilým, fantazijným, neustále rozvíjajúcim sa priebehom potvrdzuje typický znak poetiky jej tvorcu. Spontánne, z duše vyvierajúce emócie sú podmanené umným, no nie rozrušujúcim ráciom.

V druhej polovici 19. storočia vrcholí “estetický spor” medzi predstaviteľmi absolútnej a programovej hudby. Zatiaľ čo prví na čele s Eduardom Hanslickom a Johanessom Brahmsom vyznávali svoje presvedčenie pre absolútno, Franz Liszt, či Gustav Mahler zas hájili postavenie programovosti. Základom tejto esteticko-spoločenskej polemiky bola otázka, či hudba je schopná zobraziť, resp. vyjadriť niečo konkrétne. Ide o spor medzi obsahom aformou. Či hudba potrebuje mimohudobný obsah kreujúci výslednú formu, alebo už samotná absolútna forma dokáže poňať obsah samotnej, čistej hudby. Samozrejme, nie je možné tento spor vnímať v čisto vyhrotených extrémoch. Aj Liszt aj Mahler sa vo svojich jednotlivých tvorivých obdobiach prikláňali viac k programovosti, inokedy k absolútnu. Nejeden Brahmsov opus vznikol “nátlakom” prírodnej či inej kultúrnej inšpirácie. V konečnom dôsledku naše vnímanie hudby je vždy poznačené poznaním jej “zákulisného” príbehu, či myšlienkového odkazu úplne rovnako ako v prípade tej písanej pomocou naratívu, ako aj tej opierajúcej sa o absolútno všetkých dostupných foriem. To, čo tento spor vo výsledku priniesol je množstvo krásnej hudby v “oboch táboroch”. Výrazným dielom v oblasti programových kompozícií je symfonická fantázia Francesca da Rimini, op. 32 Piotra Iľjiča Čajkovského. „Dnes ráno som si prečítal štvrtý spev z Danteho Pekla a pochytila ma horlivá túžba napísať symfonickú báseň o Francesce.” Príbeh nešťastnej lásky nie je neobvyklým námetom v tvorbe skladateľa. Sám vo svojom osobnom živote prežíval kruté eskapády milostných vzťahov a nenaplnenej túžby, podobne ako protagonisti jeho diel (Symfónia Manfred, Labutie jazero, Eugen Onegin, Rómeo a Júlia). Ten Francescin je ale poznačený krutosťou pekelnej predlohy piateho spevu tretieho dielu Božskej komédie Danteho Alighieriho. Je v príkrom rozpore s obsahom rajského piateho spevu prvého dielu. V ňom Dante slávnostne a monumentálne hovorí obožských daroch, o jeho sľuboch, či o jeho veľkorysosti a zároveň to všetko smeruje ako príklad pre ľudské spoločenstvo. Už v tomto rozpore, ukrytom v literárnej predlohe je viditeľný prvý kontrast. Na jednej strane pátos, monumentalita, viera v ideálny svet, hrdinské činy a cnostný život. Na strane druhej príbeh lásky mladej aristokratky z Raveny a Paola, jej švagra. Keď sa jej krutý a oboma rodinami vopred sľúbený manžel Giovanni dozvie o ich mileneckom pomere, bez ľútosti oboch zabije. Do pochmúrneho deja naratívu nás vovádzajú kontrabasy spolu s dychmi. Nárast expresivity vyjadrujúci stále hlbšie kráčanie do pekla ústi v dramatickú pasáž symbolizujúcu akoby vír všetkých duší druhého pekla, medzi ktorými sú aj mladí milenci, odsúdení za svoje vášne. Nedokázali bohužiaľ odolať vzájomnej túžbe. Prezentujú ju sladké dychy, najmä klarinet za sprievodu hrejivých sláčikov.

Osudový moment ich vraždy rukou neľútostného manžela zaznieva v pohyblivých, nepokojných basoch, spečatený je úderom činelov. Lesné rohy so svojou pohrebnou témou začnú drásavé finále večného trestu zatratenia, ukončené až strašidelne znejúcim, hrozivým tutti orchestra. Čajkovskij dodržal do bodky princípy romantickej estetiky, v predlohe, v hudbe, v posolstve. V tomto príbehu ústi nevera spôsobená nájdením pravej lásky do protipólu života a smrti. Všetko to objíma ľudská konečnosť a božská dokonalosť. Tak typicky, romantické...

Mária Gavalová

YEKWON SUNWOO

je vyhľadávaným umelcom pre „neochvejne konzistentnú dokonalosť“ (International Piano). Virtuózny hráč sa podľa vlastných slov „snaží dosiahnuť pravdu a čistú krásu v hudbe.“

Yekwon je prvým kórejským zlatým medailistom z Cliburn International Piano Competition. V sezóne 2023/2024 vystúpi s orchestrami Macao, Kalamazoo, Orchestre de Chambre de Paris, absolvuje aj turné po USA s Esme String Quartet.

V predchádzajúcich sezónach vystúpil ako sólista okrem iného s Munich Philharmonic (V. Gergiev), Royal Danish Orchestra (T. Søndergård), Fort Worth Symphony a Tucson Symphony, Washington Chamber Orchestra, Baltimore Symphony Orchestra, Houston Symphony, National Orchestra of Belgium, Sendai Philharmonic a Royal Scottish National Orchestra. V rámci recitálov vystúpil v Carnegie Hall, Wigmore Hall, Elbphilharmonie, Salle Cortot, na Hong Kong Arts Festivale a absolvoval sériu koncertov v Japonsku.

Ako vášnivý komorný hráč spolupracuje s umelcami ako B. Beilman, L. Roth, A. Ioniță, S. Bohren, I. Enders, T. Feldmann, G. Hoffman, A.-M. McDermott a s kvartetami Jerusalem Quartet a Brentano Quartet. Počas koncertných turné hral na Kostarike, Guatemale a Paname s podporou Kumho Asiana Cultural Foundation. Vystúpil aj v sérii Inside Chamber Music Lectures v Lincoln Center. Yekwon získal ocenenia na súťažiach ako International German Piano Award (2015), Sendai International Music Competition (2013), William Kapell International Piano Competition (2012) a z Verbier Festival si odniesol v roku 2014 cenu Vendome Prize.

Rodák z Anyang v Južnej Kórei, začal hrať na klavíri ako osemročný. Ako pätnásťročný debutoval recitálom i po boku orchestra v Soule. Medzi jeho učiteľov patria Seymour Lipkin, Robert McDonald, Richard Goode a Bernd Goetzke.

V roku 2017 realizovala Decca Gold iba dva týždne po Yekwonovom zisku Zlatej medaily nahrávku Cliburn Gold 2017, ktorá obsahuje Ravelov La Valse a Rachmaninovu Druhú sonátu pre klavír. V roku 2020 nahral pre štúdio Decca Universal Music Korea diela W. A. Mozarta. Na jeho druhom albume so sólovými dielami Rachmaninova pracoval počas septembra 2023.

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie...“(Gramophone) Vďaka svojmu nezameniteľnému umeleckému rukopisu sa stal jedným z najuznávanejších dirigentov svojej generácie a vo svojich nápadne koncipovaných programoch rozvinul široký repertoár. Navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) v Sankt Peterburgu a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga L. Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako M. Jansons, N. Järvi, M. Horvat, W. Nelsson a J. Panula.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s J. Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií L. Glassa (Cena Dánskeho rádia) a cyklus všetkých koncertov a rapsódií A. Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami A. Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings). Najnovšie CD s dielami P. I. Čajkovského vydala Slovenská filharmónia na jar v roku 2023. Zároveň v roku 2023 spolupracovala Slovenská filharmónia a Daniel Raiskin na realizácii CD so sólistami Michailom Počekinom (Hänssler Classic) a Tatsuki Sasanumom (Exton).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. Od sezóny 2020/2021 zastáva post šéfdirigenta Daniel Raiskin.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. Vrámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Na jar vydala Slovenská filharmónia prvé CD so šéfdirigentom D. Raiskinom. Sezónu 2022/2023 ukončila so sólistami O. Scheps a T. Sasanumom zahraničným turné v Japonsku. V sezóne 2023/2024 čaká orchester účinkovanie na domácich festivaloch (BHS, music festival Piešťany, Allegretto Žilina) i zahraničné koncerty v Prahe, Maribore, Záhrebe a Murtene. Na sklonku roka absolvuje so šéfdirigentom D. Raiskinom a klaviristom Y. Sunwoom sériu koncertov v rámci turné v Južnej Kórei.