Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie 2 H 01 MIN 2 H 01 MINhd

    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Najstaršia známa správa o Ludwigovi van Beethovenovi v uhorskej tlači pochádza z novín Pressburger Zeitung z utorka 7. 4. 1795, objavuje sa teda necelé tri roky po jeho odchode z Bonnu. Článok informuje o dvojici viedenských koncertov Hudobnej spoločnosti pre vdovy a siroty (Tonkünstler Gesellschaft für Witwen und Waisen) z 29. a 30. 3. v dvorskom divadle Burgtheater, na ktorých zaznelo oratórium Antonia Casimira Cartellieriho (1772 – 1807) Gioas, Re di Guida. Počas prvého z večerov sa medzi dejstvami „predstavil známy pán Ludwig van Beethoven so svojím úplne novým koncertom zloženým pre pianoforte, ktorý si vyslúžil jednomyseľné ocenenie.“ Identický text niekoľko dní pred Pressburger Zeitung uverejnili aj Wiener Zeitung (1. 4.) a Grazer Zeitung (4. 4.).

      Prvá Beethovenova návšteva Uhorska smerovala do dnešnej Bratislavy (Pressburg), odkiaľ umelec pokračoval na koncertnej ceste ďalej do Pešti. Stalo sa tak v roku 1796 – v jeho prvej polovici Beethoven už absolvoval niekoľkomesačné turné, ktoré ho zaviedlo do Prahy, Drážďan a Berlína. Informácia o pobyte v Bratislave sa opiera o skladateľovu korešpondenciu z 19. 11. 1796 adresovanú viedenskému výrobcovi klavírov Johannovi Andreasovi Streicherovi (1761 – 1833). Text listu, ktorého originál je uložený v archíve Beethovenovho domu v Bonne, sa týka takmer výlučne kvalít Streicherovho nástroja. Beethoven ho chváli, no konštatuje, že mu neumožňuje dostatočne prejaviť vlastnú individualitu pri tvorbe tónu. Britský znalec skladateľovho diela Barry Cooper predpokladá, že išlo o nástroj, ktorý putoval do mesta kvôli umelcovmu vystúpeniu. Samotné koncertovanie Beethoven v liste spomína jedinou vetou, a to v súvislosti so Streicherovým kolegom a bratom jeho manželky Anny-Marie (Nanette) Matthäusom Andreasom Steinom (1776 – 1819), keď píše: „Moja akadémia sa koná v stredu 23. tohto mesiaca, ak by Stein chcel prísť, bude srdečne vítaný, prenocovanie u mňa má isté.“ Všetky ďalšie zmieňované pobyty Beethovena na našom území (Dolná Krupá, Hlohovec, Piešťany) sú hypotézami, ktoré sa zakladajú na jeho kontaktoch so šľachtickými rodinami Brunsvikovcov a Keglevičovcov. Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur, op. 15 venoval Beethoven práve Babette Keglevičovovej, ktorá bola jeho žiačkou a ktorej dedikoval aj Klavírnu sonátu op. 7. Podobne ako pre Mozarta aj pre Beethovena predstavoval klavírny koncert médium, do ktorého smeroval nielen svoje skladateľské ambície, ale aj kompetencie virtuóza. Päť klavírnych koncertov vznikalo medzi rokmi 1790 – 1809, a napriek problémom so sluchom, s výnimkou piateho koncertu Beethoven všetky diela uviedol v premiére. Hoci aj začiatky Prvého klavírneho koncertu siahajú do roku 1795, skladbou, ktorú zmieňujú Pressburger Zeitung, bol s najväčšou pravdepodobnosťou Klavírny koncert č. 2 B dur, op. 19, ktorý vznikol skôr. Beethoven ho však považoval za slabšie dielo, zmieňuje sa o tom v korešpondencii s vydavateľstvom Breitkopf & Härtel, a tak sa „jednotkou“ napokon stal op. 15, ktorý po niekoľkých revíziách vyšiel tlačou v roku 1801. Virtuózna technika, dramatickosť prameniaca v kontrastoch i v symfonicky koncipovanom dialógu hudobných myšlienok, ktorých priebeh Beethovenov životopisec Lewis Lockwood prirovnáva k postavám drámy, neobvyklé harmónie a modulácie, orchestrálna farebnosť ťažiacia zo slávnostného zvuku trúbiek a tympanov, zmysel pre humor – to všetko bolo už v tomto diele viac než prísľubom, ktorý sa vrchovato naplnil v skladateľových ďalších koncertoch.

      Apropos, zmysel pre humor. V roku 1809 Beethoven vypísal tri kadencie k prvej časti (Allegro con brio). Najdlhšia z nich obsahuje smerom k záveru hudobný žart, ktorý skladateľ s obľubou používal pri svojich vystúpeniach: napriek trilku, ktorý tradične signalizoval koniec kadencie a nástup orchestra, sólový klavír pokračuje naďalej, Beethoven navyše popletie poslucháčov i harmóniou, ktorá avizuje návrat hlavnej tóniny, ten sa však nekoná. Očakávanie neočakávateľného, tým bola a v mnohých ohľadoch ostáva Beethovenova hudba aj po stáročiach.

      V roku 1977 sa známy rakúsky psychiater Erwin Ringel pokúsil vytvoriť Brucknerov psychogram. Skladateľovi (v tom čase osemdesiatjeden rokov po smrti) po preštudovaní dobových dokumentov a svedectiev diagnostikoval neurózu a charakterizoval ho ako extrémne neistého asubmisívneho človeka, neustále hľadajúceho pomoc a podporu, ktorý sa nedokázal vyrovnať s traumami z detstva, v dôsledku čoho ostal aj v dospelosti „infantilným“. Dokázal by ale človek bez viery vo vlastné schopnosti prejsť dlhú cestu od vidieckeho učiteľa k doktorátu na Viedenskej univerzite? Dokázala by infantilná osobnosť stavať impozantné zvukové katedrály, ktoré držia pokope železnou (nielen) hudobnou logikou? Bruckner patrí k enigmatickým postavám dejín hudby, rovnako ako jeho hudba, ktorá Adornovi pripomínala „nedotknutý temný les“. Skladateľov portrét bol dlhú dobu skladaný zo spomienok súčasníkov, často anekdotického charakteru, a výsledok bol neúmyselne, ale nezriedka i úmyselne retušovaný tak, aby vyhovoval dobe, v ktorej vznikal. Boží prostáčik, večne zaľúbený starý mládenec obsedantne prepracovávajúci svoje partitúry, migrénami trpiaci samotársky podivín počítajúci listy na stromoch, hviezdy na nebi a zrnká piesku, viedenskou tlačou prenasledovaný Wagnerov epigón, martýr, vizionár, teutónsky mystik... Tým všetkým bol Bruckner pre svoje okolie a životopiscov, no v skutočnosti ho poznáme len málo. „Prešiel životom ako samotár,“ napísal jeden z jeho žiakov, dirigent Franz Schalk.

      Anton Bruckner sa narodil do rodiny s kantorskou tradíciou v hornorakúskom Ansfeldene, ktorý leží len pár kilometrov od kláštorného komplexu Sankt Florian. Bruckner prišiel do tohto významného náboženského, intelektuálneho i kultúrneho života najskôr ako zborista, neskôr tu pracoval ako učiteľ, organista a napokon sa sem vrátil, prvou triedou – ako s typickou pedantériou určil vo svojej poslednej vôli – aby bol pochovaný v katedrálnej krypte pod organom. „V Brucknerovej hudbe je všetko slávnostné, zbožnosť uprostred ťažoby bytia s detským srdcom, sústredená do imaginárneho priestoru mohutného chrámu zachovaného z baroka do 19. storočia. Medzi piliermi a oblúkmi, pod klenbou kupole zostáva čas stáť. V začiatku je prítomný koniec a v konci počiatok. Svet, ktorý vstupuje do kultového priestoru, je tu a napriek tomu ostáva vonku. Vnútri sú burácajúce a doznievajúce masy organového zvuku, maestoso i misterioso, liturgia i rétorika, procesie i hymnus, obrazy a postavy mučeníkov a triumfu, fresky naplnené svetskými výjavmi, vidiecky život, svadba a lov. A ľudia, ktorí prichádzajú a odchádzajú. No kým toto všetko prebieha, nič sa nemení. Chorál je neustále prítomný,“ napísal nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht (1919 – 1999) a v jeho slovách akoby znela ozvena skladateľovej hudby. Ale Sankt Florian, to nebol len majestátny zvuk organu a diela renesančných, barokových a klasicistických majstrov, ktoré si našli cestu do jeho hudby, ale aj miesto, kde nebolo možné nepodriadiť sa Bohu, no najmä ľuďom. Bruckner, devótny katolík, medzi kláštornými múrmi pravdepodobne nikdy nebol celkom šťastný. Vo svojich listoch opakovane spomína osamelosť a nezáujem jeho okolia o hudbu („príznačný motív“ jeho korešpondencie). Preto, keď sa v roku 1855 objavila možnosť získať post dómskeho organistu v Linzi, nenechal si novú príležitosť ujsť. V kultúrne živom, no vo viacerých ohľadoch provinčnom meste, kde zotrval desať rokov, čakalo na Brucknera osudové stretnutie s Majstrom v podobe partitúry Tannhäusera, vďaka čomu jeho tvorivosť získala nové impulzy. V roku 1873 skladateľ navštívil Richarda Wagnera v Bayreuthe a neskôr mu venoval aj svoju Tretiu symfóniu. V tom čase žil už niekoľko rokov v imperiálnej Viedni, kam prišiel v roku 1868, aby tu po svojom bývalom pedagógovi Simonovi Sechterovi (1788 – 1867) – ktorý bol aj učiteľom Jána Levoslava Bellu (1843 – 1936) – prebral vyučovanie harmónie, kontrapunktu a organovej hry na viedenskom konzervatóriu. S výzorom a spôsobmi ešte zvláštnejšími než jeho hornorakúsky akcent pôsobil Bruckner v kozmopolitnom hlavnom meste habsburskej monarchie na súčasníkov mierne povedané nepatrične. Nemecký kritik a dirigent Rudolf Louis (1870 – 1914) napísal, že Bruckner žil vo vlastnom svete, ktorý mal sotva niečo spoločné s liberálnou atmosférou panujúcou v tom čase vo Viedni. Vďaka talentu a usilovnosti, ktorá ho aj často predtým hnala na hranice vlastných fyzických i psychických síl, však postupne získaval ďalšie miesta v hudobnom živote: stal sa dvorným organistom Wiener Hofkapelle a lektorom na Viedenskej univerzite. Posledné miesto získal napriek zásadnému nesúhlasu Eduarda Hanslicka (1825 – 1904), kritika, Wagnerovho odporcu a podporovateľa Brahmsa, ktorý prakticky ovládal hudobný život mesta. Navyše od polovice 60. do polovice 80. rokov skomponoval šesť monumentálnych symfónií, ktoré vychádzajú z Beethovenovho odkazu a ich „nebeské šírky“ odkazujú na Schuberta, ďalej Sláčikové kvinteto a Te Deum. Keď sa v roku 1881 vo Viedni schyľovalo k premiére Symfónie č. 4 Es dur Romantickej, WAB 104 pod taktovkou niekdajšieho Wagnerovho asistenta Hansa Richtera (1843 – 1916), Bruckner patril medzi kontroverzných, rozhodne však nie neznámych hudobníkov. Napriek tomu jeho diela neboli dovtedy v meste príliš hrané. Symfónia, ktorú samotný skladateľ nazval Romantickou, vznikala v roku 1874 a Bruckner ju zásadným spôsobom prepracoval v rokoch 1878, 1880 a 1888. (Prvá verzia diela čakala na uvedenie až do roku 1975.) Finále skladby, v ktorej prírodné motívy (Naturromantik) výnimočne prevažujú nad religióznymi, existuje dokonca až v troch verziách. (Brucknerovu snahu neustále prepracovávať svoje diela niektorí autori vysvetľujú ako prejav Ringelom predpokladanej obsedantno-kompulzívnej poruchy.) Navzdory nepriazni vplyvnej časti kritiky patrila úspešná viedenská premiéra symfónie medzi zásadné zlomy v skladateľovom živote a skladba sa spolu so Siedmou symfóniou zaradila v Rakúsku a Nemecku medzi jeho najpopulárnejšie diela. „Romantickosť“ Štvrtej symfónie spočíva podľa Constantina Florosa vo veľkoleposti, tajomnosti, religióznosti a čistote. Tieto kvality Bruckner obdivoval vo Wagnerovej opere Lohengrin, ktorej predohra začína podobným mysterióznym tremolom (tremolo je jedným z často používaných „operných“, ale tiež „romantických“ idiómov) ako poetická Štvrtá symfónia. Nepriamym odkazom na operu je aj „program“, ktorý skladateľ k dielu, prvej zo svojich symfónií v durovej tónine, poskytol svojmu známemu Bernhardovi Deublerovi: „Stredoveké mesto – ranný úsvit – z mestských veží sa ozývajú fanfáry – brány sa otvárajú – na hrdých tátošoch vchádzajú rytieri – lesný opar – vtáčí spev (oblasť pastorálne ladenej vedľajšej témy prvej časti skutočne otvára melodická figúra pripomínajúca spev sýkorky veľkej) – a tak sa romantický obraz rozvíja ďalej...“ Hudba druhej časti (Andante), ktorú tvorí smútočný pochod a chorál („neustále prítomný v Brucknerovej hudbe,“ ako píše Eggebrecht), je inšpirovaná „nočným pochodom pútnikov“ z Berliozovej symfónie Harold v Taliansku. Pôvodné Scherzo skladateľ nahradil v roku 1878 úplne novou časťou. Tá už úvodnými fanfárami evokuje atmosféru lovu. Trio, ktoré má charakter ländleru, Bruckner na autografe označil za „tanečnú melódiu počas stolovania na poľovačke“. Pri poslednom prepracovaní Finále získala časť, v ktorej sa opäť objavuje smútočný pochod, expresívnejší a temnejší charakter. „Nazývame to romantizmom: najčistejšia hudba v tradičnom rámci, ale spojená s mystériom prístupným zmyslom prostredníctvom prenikavej emanácie sláčikových, ale najmä dychových nástrojov, oplývajúca mohutnými crescendami a takmer vždy sa končiaca sonórnou, takmer barokovou svätožiarou plechových dychových nástrojov – vo všetkých melodických i harmonických aspektoch monumentálna, a zároveň nežná,“ napísal Alfred Einstein v klasickej práci Hudba v období romantizmu o Brucknerovej hudbe, ktorá sa však, podobne ako jej autor, akýmkoľvek definitívnym výkladom vzpiera.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 10. 2. 2023, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Hudba troch storočí, Cyklus D/E, Bratislava, Slovenská filharmónia 2023

    • Životopisy

      ROBERT BÍLÝ

      „Počul som ho hrať v Nemecku počas Ettlingen International Piano Competition, kde vyhral Prvú cenu. Disponuje nezvyčajným temperamentom a skutočnou originalitou.“ Daejin Kim

      Podľa Arieho Vardiho má Robert „silnú hudobnú osobnosť a hlboký vnútorný svet pocitov a fantázie. Jeho hráčska technika je na jeho vek extrémne vycibrená a rafinovaná.“ Český rodák z Ústí na Labem začal hrať na klavíri ako šesťročný. Medzi rokmi 2003 – 2007 študoval u Margarity Gebhardt v Halle v Nemecku. Neskôr študoval u Dirka Fischbecka na August Hermann Francke Latina Grammar School v Halle a tiež chodil na hodiny ku Geraldovi Fauthovi na University of Music and Theatre Felix Mendelssohn Bartholdy v Lipsku. V súčasnosti študuje u Pavla Gililova na Mozarteum v Salzburgu. Absolvoval tiež kurzy u osobností ako Emanuel Ax, Barry Douglas, Arie Vardi, Daejin Kim, Robert Levin, Vincenzo Balzani či Claudio Martinez Mehner.

      Robert Bílý je víťazom niekoľkých klavírnych súťaží. Je výhercom posledného ročníka slovenskej Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela a titul víťaza si odniesol i z Ettlingen International Piano Competition, International Music Festival v Paríži, Troisdorf International Piano Competition a Rising Star Music Competition v Berlíne. Zo súťaží v Miláne (International Music Competition Young Talents & Orchestra) a Lovere (Tadini International Music Competition) si okrem víťazstva odniesol i ceny Grand Prix. V roku 2016 získal 2. cenu na International Music Competition Eurovision Young Musicians v Kolíne, čím sa stal historicky prvým a doposiaľ jediným českým výhercom tejto súťaže.

      Robert Bílý pravidelne vystupuje na hudobných festivaloch ako Salzburg Festival, Händel Festspiele či Schleswig-Holstein Musik Festival. Počas kariéry už stihol koncertovať v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Česku, Luxembursku, Taliansku, Anglicku, Španielsku, Nórsku, ale i Spojených arabských emirátoch.


      RALF WEIKERT

      Ralf Weikert patrí k najskúsenejším operným a koncertným rakúskym dirigentom, ktorý sa zapísal do širokého medzinárodného povedomia. Počas svojej kariéry zastával viaceré dôležité pozície: bol šéfdirigentom Theater Bonn, hlavným dirigentom Mozarteumorchester a Salzburger Landestheater, hudobným riaditeľom Frankfurtskej opery, v rokoch 1983 – 1992 bol hudobným riaditeľom Opernhaus Zürich a v rokoch 2004 – 2015 viedol ako hudobný riaditeľ rakúske podujatie Richard Wagner Festival Wels. Ralf Weikert koncertuje už viacero rokov v slobodnom povolaní, pravidelne vystupuje so Štátnou viedenskou operou a opernými domami v Mníchove, Zürichu, Hamburgu, Drážďanoch, Budapešti a Amsterdame, ako aj s Fínskou národnou operou v Helsinkách, Kráľovskou operou v Štokholme a Novou národnou operou Tokio. Pochádza z rakúskeho St. Florian a základy svojho hudobného vzdelania nadobudol na Brucknerovom konzervatóriu v Linzi. Štúdiá ukončil na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni pod vedením známeho profesora Hansa Swarowskeho. V roku 1974 debutoval Weikert vo Viedenskej štátnej opere a o rok neskôr v Hamburskej štátnej opere. Na jeho pôsobenie v Nemeckej opere Berlín v roku 1979 nadviazalo účinkovanie v Bavorskej štátnej opere Mníchov (1981), v Metropolitnej opere v New Yorku a opere v San Franciscu (1987). Od roku 1971 je Ralf Weikert pravidelným hosťom na Salzburskom festivale, ale aj na festivaloch v Aix-en-Provence, v Bregenzi a od roku 1987 tiež v Arena di Verona a Pucciniho festivale v Torre del Lago.

      Okrem toho bol ako dirigent hosťom špičkových svetových orchestrov, ako napr. Berlínski filharmonici, Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Symfonický orchester Viedenského rozhlasu, Nový filharmonický orchester v Paríži, Orchester Giuseppe Verdiho v Miláne, Národný symfonický orchester RAI Turín, Filharmónia Monte Carlo, Orchestre National du Capitol Toulouse, Symfonický orchester Dánskeho rozhlasu, Česká filharmónia, Záhrebská filharmónia, Slovenská filharmónia, Filharmónia v Tokiu a v Osle, NHK Symphony Orchestra, English Chamber Orchestra, Scottish Chamber Orchestra, Academy of St. Martin in the Fields, Rozhlasová filharmónia NDR v Hamburgu, Drážďanská filharmónia, Tonhalle-Orchester Zürich, BBC National Orchestra of Wales a ď.).

      Pod jeho taktovkou bolo realizovaných množstvo LP, CD a rozhlasových i televíznych nahrávok v Európe a USA. Jeho nahrávka Rossiniho Barbiera zo Sevilly s Editou Gruberovou získala „Echo Classic Award 2005“. V roku 2017 vyšla u Böhlau Verlag Wien jeho úspešná kniha Povolanie dirigent.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.


    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Na koncerte bude Robertovi Bílému, víťazovi 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela, odovzdaná Cena Národnej banky Slovenska, ktorú získal spolu s Cenou za najlepšiu interpretáciu klavírneho tria J. N. Hummela v roku 2021.

    Robert Bílý, the winner of the 10th Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition, will be presented with the National Bank of Slovakia Prize, which he won together with the Prize for the Best Interpretation of the Piano Trio J. N. Hummel in 2021.

    Beethoven / Bruckner

    Piatok 10. 2. 2023, 19.00 hFriday, February 10, 2023, 7.00 PM
    Cyklus D/E – Hudba troch storočí
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    D/E serie – Three Centuries of Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic



    Princezná Anna Louisa Barbara Keglevič, ktorú priatelia familiárne volali Babette mala to šťastie, že bola žiačkou Ludwiga van Beethovena. Prvý koncert pre klavír je venovaný práve jej, premiéroval ho pravdepodobne sám Beethoven na svojom prvom verejnom koncerte vo Viedni v roku 1795. Slávny dirigent Hans Richter sa v roku 1881 zaslúžil o prvé kompletné uvedenie štvrtej symfónie Antona Brucknera. Dovtedy sa hrávala zo symfónie, ktorá dostala pre úvodné sólo lesného rohu podtitul „romantická“, len jej prvá časť. Z listov sa dozvedáme, že Bruckner písal symfóniu s víziou programu. Lesný roh oznamuje príchod dňa, druhá časť je piesňou, sťaby modlitbou, tretia časť prináša lovecké motívy. Skladateľ stihol dielo medzi rokmi 1874 – 1890 viacnásobne prepracovať, vie sa minimálne o siedmich verziách.

    Na Brucknerovom konzervatóriu v Linzi študoval u legendárneho Hansa Swarowského rakúsky dirigent Ralf Weikert, ktorý sa takmer presne po troch rokoch opäť predstaví bratislavskému publiku. Mladý český klavirista Robert Bílý sa do Bratislavy vracia po minuloročnom víťazstve na Medzinárodnej klavírnej súťaži J. N. Hummela.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, StanoStano BeňačkaBeňačka svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer, MarekMarek PiačekPiaček kamerycamera, striheditor, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2023A Slovak Philharmonic Production © 2023

    Facebook

    X (Twitter)