Záverečný koncert 16. ročníka festivalu Melos-Étos16th Year of Melos-Ethos Festival Closing Concert

[ Autor textu: Robert Kolář ]

Významný slovenský skladateľ Juraj Beneš síce vstúpil na scénu ešte v 60. rokoch minulého storočia, no hlavný prúd avantgardy ho už viac-menej obišiel a k silnej generácii „Šesťdesiatnikov“ (Zejenka, Berger, Kolman, Parík, Kupkovič) nepatril nielen kvôli o čosi mladšiemu veku, ale aj pre svoje odlišné estetické zameranie. Beneš totiž pomerne silno inklinoval k divadlu a divadelnosti všeobecne.

Prvýkrát na seba výraznejšie upozornil ako autor opery Cisárove nové šaty a divadelné prvky prenikajú aj jeho ostatnou tvorbou, najmä dominujúcimi vokálnymi cyklami, ale tiež rýdzo inštrumentálnymi dielami. Aj tie do istej miery môžeme pokladať za „divadlo“ a to neraz s podtextom absurdity. Recesistické výstrelky a žartíky — v podobe citátov a alúzií známej klasiky, zámerne zveličených gest, na prvý pohľad hudobne nelogických situácií v harmónii, sadzbe či inštrumentácii — sprevádzajú jeho inštrumentálne skladby prakticky od počiatku. Nájdeme ich v mladíckom Divertimente per archi, v Préférence pre 9 nástrojov, vo Waltz for Colonel Brumble; Šesť tancov pre flautu sólo si dokonca z oficiálnych miest vyslúžilo označenie „výtvor idiota“...

V susedstve týchto diel a tiež Benešovej komornej, v poradí už tretej opery, Skameneného na texty Janka Kráľa, vzniklo aj Allegro per orchestra. Na prvý pohľad ho s partitúrami ďalších Benešových diel z tohto obdobia spája veľmi špecifické obsadenie orchestra: dychové nástroje, okrem štandardnej trojice trombónov, sú obsadené po jednom, zato je tu však výrazne zastúpená sekcia bicích nástrojov. Tie aj vysielajú úvodný impulz v podobe hlasnej intrády a udávajú tón prakticky celému Allegru. Mohli by sme v tom vidieť recesistickú parafrázu barokových tokát či fanfár pred zdvihnutím divadelnej opony (napríklad tej z Monteverdiho Orfea). Spočiatku by sa mohlo zdať, že prím bude hrať výsostne rytmická invencia, že celý orchester bude skladateľ ponímať ako gigantický bicí nástroj.

Podstatou pradiva skladby je však kontrapunkt: chvíľami priam zúrivo, prekotne jachtajúci, chvíľami odľahčene úsmevný (pikola s kontrabasmi a tympanmi: flauta s tubou...), chvíľami zasa zvedavo hľadajúci tie najzaujímavejšie kombinácie zvukových farieb.

Rytmický pulz sa ku koncu navracia, správne symfonické allegro vyžaduje reprízu, všetka jeho energia sa sústredí do záverečného unisona na tóne D. Podobne ako v Dychovom kvintete Arnolda Schönberga, keď sa po 40 minútach vytrvalého dodekafonického kontrapunktu všetky nástroje napokon zhodnú na spoločnom tóne. Našla sa tonika...?

Ukrajinská skladateľka Victoria Vita Poleva prešla podobnou dráhou vývinu osobného štýlu ako mnohí jej kolegovia z niekdajšieho sovietskeho teritória. Avantgardný postoj či experimenty s polyštylistikou ustúpili po prevratných spoločenských zmenách počiatkom 90. rokov do úzadia a nahradil ich na prvý pohľad komunikatívnejší, poslucháčsky prístupnejší spôsob vyjadrovania. V tomto zmysle si Poleva podáva ruku so svojím slávnejším krajanom Valentinom Silvestrovom a jeho generačnými druhmi z ďalších „satelitných“ republík zaniknutého impéria. Pravda, „návrat ku kvintakordom“ by bol príliš hrubým zjednodušením obrazu reality, hoci aj on je súčasťou transformácie skladateľkinho jazyka.

Skladba Null je orchestrálnou verziou pôvodne akordeónovej kompozície, vytvorenej v predchádzajúcom roku. Nejde iba o jednoduchý posun do iného typu interpretačného média s vyriešením problému reprodukovania zaujímavých špecifík akordeónovej sadzby. Je to v zásade nová skladba, v ktorej sa menia časové proporcie aj akustické pomery, prenáša sa dôraz z intervalovej stavby vstupných „krížových“ motívov (ktoré vo fortissime orchestrálneho tutti prakticky zanikajú) na hypnotizujúcu farebnosť veľmi pomaly sa prelievajúcich a vzájomne sa prekrývajúcich harmonických plôch. Efekt „spomalenia času“ pred poslucháčom roztvára netušený zvukový horizont...

Robert Kolář

MARIÁN LEJAVA

slovenský dirigent, skladateľa pedagóg je absolventom kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede prof. Vladimíra Bokesa (2002) a orchestrálneho dirigovania v triede Ondreja Lenárda (2006). Následne absolvoval majstrovské kurzy u mnohých dirigentských osobností ako Zsolt Nagy, Günter Herbig, Peter Eötvös, Iván Fischer a u skladateľov ako Tristan Murall, Erich Urbanner, Klaus Huber, Christian Wolff a i. Počas svojej kariéry spolupracoval s poprednými umeleckými a kultúrnymi inštitúciami o. i. Slovenská filharmónia, Slovenské národné divadlo, orchester Slovenského rozhlasu, Štátna filharmónia Košice, Štátne divadlo Košice, Štátny komorný orchester Žilina, Filharmónia Brno, PKF, Filharmónia Hradec Králové, Filharmónia Ostrava, Ensemble Opera Diversa Brno, Prague Modern, Opera National de Lorraine Nancy, Orchestra Symphonique de Nancy, Filharmonický zbor Brno, ansámblami ako VENI ensemble, VENI ACADEMY, Bratislava Contemporary Players, Melos Ethos Ensembie, Chantensemble, Musica Aeterna Bratislava, Capella Istropolitana, Komorný orchester Zoe, Požoň sentimentál a vydavateľstvami Pavlikrecords, Real Music House, USE Music Publishing a renomovanými domácimi umelcami ako Milan Paľa, Ladislav Fanzowitz, Ronald Šebesta, Nora Skuta, Veronika Lovranová, Jozef Lupták, Ivan Šiller, Andrej Gál a i. Dirigoval na festivaloch ako Varšavská jeseň, Maerz Musik, Bienále Muzički Zagreb, Pražská jar, Contempuls Praha, Výstava novej hudby Brno, Melos-Étos, Radio Head Festival, Viva Musica a Mozart Festival Bratislava a i.

Je jedným z najvýznamnejších dirigentov a skladateľov svojej generácie. Je päťnásobným nominantom a dvojnásobným držiteľom cien Radio Head Awards za album roka (2013 a 2016), dvoch cien Hudobného fondu (Ján Levoslav Bella 2003 a Frica Kafendu 2018) a ďalších domácich a zahraničných skladateľských ocenení. V rokoch 2000–2009 bol hlavným dirigentom súboru VENI ensemble, roku 2010 inicioval vznik VENI Academy, kde pôsobil ako dirigent a lektor do roku 2015. Od roku 2014 je hlavným dirigentom súboru Prague Modern. Pravidelne spolupracuje s domácimi orchestrami (SF, SOSR) a opernými scénami (SND, ŠDKE). Roku 2010 založil Chantsensemble na propagáciu novej vokálnej hudby, inicioval vznik súboru Bratislava Contemporary Players a roku 2019 založil medzinárodný súbor Salvænsemble s hudobníkmi zo Slovenska, Česka, Maďarska a Nemecka. Doposiaľ uviedol na festivaloch doma i v zahraničí viac ako 120 súčasných súborných, orchestrálnych a scénických diel slovenských a svetových skladateľov. Pravidelne hosťuje v zahraničných operných domoch a orchestroch (Česká republika, Nemecko, Maďarsko, Francúzsko, Čína, Japonsko atď.).

Podieľal sa na viac ako 30 CD albumoch (Pavlík Records, Naxos, Hudobný fond, RealMusicHouse a iné). Jeho diela zazneli na domácich a zahraničných festivaloch súčasnej hudby (napr. ISCM World New Music Days: Záhreb 2005, Košice 2013 a Tallin 2019, Varšavská jeseň 2006, Bienale muzički Zagreb 2015 atď.). Vyučuje skladbu a orchestrálne dirigovanie na VŠMU.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1940. Pri jej umeleckom zrode stali Václav Talich (1949 --1952) a Ľudovít Rajter (1949 --1970, do roku 1961 ako jej umelecky šéf). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti --Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume, a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobli v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. V Slovenskej filharmónii hosťovalo množstvo popredných dirigentov (napr. Claudio Abbado, Alain Lombard, Fabio Luisi) a skladateľov --interpretov vlastných diel ako Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenska filharmónia je pravidelným hosťom európskych hudobných festivalov (Pražská jar, Wiener Festwochen, Brucknerfest Linz, Carinthischer Sommer, Berliner Festtage, Festival de Strasbourg, Varšavská jeseň, Athens Festival, Maggio Musicale Fiorentino, Sagra Musícale Umbra, Bratislavské hudobné slávnosti). V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách a realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstva OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo.

BENEŠ, JURAJ (1940–2004)

slovenský skladateľ, pedagóg a klavirista. Študoval hru na klavíri na konzervatóriu v Bratislave u Romana Rychlu a kompozíciu u Jána Cikkera na VŠMU. Pôsobil ako korepetítor, neskôr ako dramaturg v Opere SND. Pedagogicky pôsobil na univerzitách doma (VŠMU Bratislava, Trnavská univerzita) v zahraničí (Londýn, York, Krakov, Praha). Juraj Beneš si už vo svojich kompozičných začiatkoch budoval osobitý jazyk, ktorý vychádza z netradičného narábania s ľudským hlasom a používania netypických nástrojových zostáv. Od druhej polovice 70. rokov sa do jeho hudby dostáva modalita, najskôr v lineárnom myslení, neskôr preniká aj do harmónie. Literárny text ako trvalý zdroj inšpirácie sa v jeho javiskových dielach stáva celkom novou entitou. Osobitý vzťah Beneš prejavuje voči hudbe renesancie a baroka. Nesnaží sa o syntézu súčasnej a starej hudby, ale využívaním kompozičných techník implantuje staré princípy do nového hudobného myslenia.

Významnú časť jeho tvorby predstavujú opery a vokálna tvorba, v ktorých predkladá osobitú a ojedinelú koncepciu antipsychologického stvárnenia postáv. Je tiež autorom desiatok skladieb pre orchester, komorné súbory, zborových, komorných vokálno-inštumentálnych diel i skladieb pre sólové nástroje. Je držiteľom ceny Jána Levoslava Bellu za skladby Tri monódie (1979) a Quartetto d’archi No. 2 (1984).

POLEVA, VICTORIA (1962)

koncom 90. rokov opustila svoju úspešnú kariéru avantgardnej skladateľky polyfonickej hudby, spochybnila a nakoniec zmenila svoje estetické ideály – a v tomto procese aj svoju spiritualitu — v snahe o „absolútnosť odriekania, čistotu experimentu“. Poleva, ktorá prepája sakrálne a svetské texty a hudobné tradície mnohých epoch, sa odvtedy vyprofilovala ako jedna z najoriginálnejších ukrajinských a východoeurópskych skladateliek, ktorej diela často hrajú popredné súbory a sólisti po celom svete. Roku 2005 huslista Gidon Kremer zaradil jej skladbu Warm Wind do svojho koncertného cyklu Sempre Primavera. Jej dielo zahŕňa symfonickú, zborovú a komornú hudbu. Medzi reprezentatívne skladby patria balet Gagaku, Transform pre symfonický orchester, Epiphany pre komorný súbor. Od konca 90. rokov 20. storočia sa jej hudba čoraz viac stotožňovala so sakrálnym minimalizmom.

Dôležitým aspektom tvorby Polevovej bolo intenzívne štúdium a zhudobňovanie textov z bohoslužieb.