Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.
OdkazyLinks
Team Streamboyz+ Contact
Slovak Philharmonic
Bratislava Music Festival
Johann Nepomuk Hummel International Piano Competition
Ministry of Culture of Slovak Republic Kontakt na tím Streamboyz+
Slovenská filharmónia
Bratislavské hudobné slávnosti
Klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
1 H 52 MIN 1 H 52 MIN
-
Bulletin
[ Autor textu: Andrej Šuba ]
„Verím, že nemateriálna povaha hudby predstavuje výzvu pre dnešný svet s jeho materializmom,“ povedal v jednom z rozhovorov Sir James MacMillan.
Škótsky skladateľ a dirigent, ktorý tiež zdôrazňuje, že tvorcovia hudby, bez ohľadu na štýlovú orientáciu, sú v európskej kultúre nositeľmi tradícií, patrí k tým autorom 20. a 21. storočia, ktorí svojimi dielami dokázali osloviť široké publikum. MacMillan študoval hudbu na Univerzite v Edinburgu, neskôr kompozíciu na Univerzite v Durhame. Skladateľ vo svojej tvorbe spočiatku vychádzal z moderny obohatenej o výdobytky tzv. poľskej školy (Lutoslawski, Penderecki). Po návrate do Škótska v roku 1988 sa v jeho dielach začínajú objavovať národné motívy (v hudbe i námetoch) a inšpirácia katolicizmom s akcentom na sociálny aspekt viery (tzv. teológia oslobodenia). Súčasne sa jeho hudba stáva eklektickejšou (ako svoje vzory skladateľ označuje Harissona Birtwistla, Alfreda Schnittkeho či Sofiu Gubajdulinu), expresívnejšou a prístupnejšou po harmonickej a melodickej stránke. Tieto kvality priniesli MacMillanovi prvé významné úspechy v dielach Búsqueda (1989) a The Confession of Isobel Gowdie (1990). Sugestívne spracovanie vízií a osudov slávnej škótskej čarodejnice zo 17. storočia, ktorú MacMillan predstavil ako obeť doby, slávilo úspech na BBC Proms. Nasledovala spolupráca s osobnosťami ako Dame Evelyn Glennie (koncert pre perkusie Veni, veni Emmanuel) alebo Mstislav Rostropovič (Violončelový koncert), symfónie, opery a početné duchovné diela, ktoré zarezonovali u poslucháčov i hudobnej kritiky. MacMillanovu Stabat mater označil The Guardian za jedno z najvýznamnejších umeleckých diel nového milénia. Neoromantické Larghetto pre orchester vzniklo v roku 2017 ako objednávka Pittsburgh Symphony Orchestra k 10. výročiu pôsobenia Manfreda Honecka na poste hudobného riaditeľa tohto prestížneho amerického telesa. Skladba je úpravou pôvodne vokálneho Miserere z roku 2009, pričom dielo si nielen zachováva kantabilné kvality svojej predlohy, ale ostáva verné aj atmosfére jednotlivých veršov Žalmu č. 51: „Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje milosrdenstvo...“
Koncert pre klarinet a orchester A dur, KV 622 Wolfganga Amadea Mozarta patrí medzi kompozície, ktoré vznikli v poslednom roku umelcovho života. Je súčasne poslednou veľ kou inštrumentálnou skladbou, ktorú skladateľ stihol dokončiť. Dielo Mozart zapísal do svojho tematického katalógu ako „Ein Konzert für die Clarinette, für Herr Stadler den Älteren“. Priateľstvo klarinetového virtuóza Antona Stadlera (1753 – 1812) a Mozarta vzniklo v 80. rokoch 18. storočia a jeho výsledkom nebol len Klarinetový koncert, ale aj Klarinetové kvinteto KV 581, Klarinetové trio KV 498 („Kegelstatt trio“) a obligátne party árií Parto, ma tu ben mio a Non più di fiori z opery La clemenza di Tito (Titova milosť), ktorá mala premiéru v Prahe v roku 1791. Mozart pôvodne zamýšľal skomponovať koncert pre basetový roh (dychový nástroj, ktorý na Slovensku spopularizoval súbor Lotz trio). Dielo z roku 1789 však nedokončil, pôvodný materiál revidoval a transponoval z tóniny G dur do A dur. Stalo sa tak pravdepodobne preto, aby Stadler mohol skladbu hrávať na basetovom klarinete, nástroji s rozsahom rozšíreným smerom nadol, na ktorého vývoji sa podieľal a ktorý sa napokon v koncertnej praxi nepresadil. No tónina A dur bola v 18. storočí spojená aj so špecifickými afektívnymi obsahmi. Napríklad nemecký organista, básnik, skladateľ a teoretik Christian Friedrich Daniel Schubart (1739 – 1791) v knihe Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst (Viedeň, 1806) píše, že v tejto tónine je možné vyjadriť lásku, spokojnosť, nádej a vieru. Jeho kolega Georg Christoph Kellner (1765 – 1808) k týmto emóciám pridáva ešte hrdosť a veselosť. Osudy originálnej podoby koncertu ostávajú zahalené tajomstvom. Podľa Mozartovej vdovy si Stadler na európske turné vzal so sebou autograf Mozartovho diela. Ten mu podľa jeho tvrdenia ukradli spolu s batožinou, no Constanze bola presvedčená, že partitúru koncertu dal v skutočnosti do záložne. Originál diela je tak do dnešných dní nezvestný. Prvé tlačené vydania koncertu (André, Breitkopf & Härtel, Siebert) pochádzajú až z roku 1801. Vznikli teda desať rokov po skladateľovej smrti, navyše sú upravené pre obvyklý rozsah klarinetu (niektoré pasáže museli byť teda transponované do vyššej polohy), čo sa stalo predmetom kritiky už v dobe vydania kompozície tlačou. Prvá časť Klarinetového koncertu (Allegro), podobne ako Mozartove klavírne koncerty, ťaží z jazyka opery buffa, no objavia sa aj melancholicky ladené miesta, ktorých vyznenie podporuje inštrumentácia a využívanie chromatiky. Za zmienku stojí tiež kontrapunkt, používaním ktorého skladateľ, obvykle hýriaci nápadmi, dokazuje, že keď chce, dokáže byť v motivicko-tematickej práci rovnako koncízny a efektívny ako Haydn. Delikátna inštrumentácia umocňuje intímnosť i výraz pomalej časti, Adagia. Finále Klarinetového koncertu tvorí živé rondo, o ktorom Mozart písal manželke v liste z 8. októbra 1791: „Práve som dokončil inštrumentáciu Stadlerovho ronda.“ Len niekoľko týždňov pred smrťou tak skladateľ skomponoval ďalšie zo svojich nesmrteľných diel. „Takmer sa zdá, ako by si Stadler povedal: Mozart mi musí ešte niečo napísať kým s ním bude koniec, musí ešte zaspievať, i keby to bola labutia pieseň,“ píše v skladateľovej biografii Wolfgang Hildesheimer.
Ruský muzikológ a kritik Daniel Žitomirskij (1906 – 1992) patril k raným kritikom Dmitrija Šostakoviča, no neskôr sa zaradil medzi jeho zástancov. Existujú domnienky, že bol dokonca autorom skladateľových oficiálnych prejavov. Súčasná sovietska muzikológia ho považuje za pôvodcu obrazu skladateľa žijúceho vo vnútornom exile a v opozícii voči sovietskemu režimu. Tento pomerne jednostranný pohľad na Šostakoviča presadil na Západe kontroverznou knihou Svedectvo Solomon Volkov (1944). Bez ohľadu na to, či bezpodmienečne príjmeme „mýtus martýra“ alebo akceptujeme fakt, že symbióza umelca a totalitného režimu bola komplikovanejšia a komplexnejšia, Žitomirskij tento vzťah vcelku výstižne popisuje. Uvádza, že moc bola na jednej strane frustrovaná Šostakovičovou odvahou a nepredvídateľnosťou, svojou neschopnosťou ovládať umelca, na strane druhej umelca využívala, zvlášť v medzinárodnom kontexte, ako symbol prestíže. Z tohto ambivalentného vzťahu, v ktorom musel skladateľ hľadať východisko zo zdanlivo neriešiteľnej dilemy medzi zachovaním osobnej integrity a „službou režimu“, vyplynuli mnohé zvraty v skladateľovom živote i kariére. Kým Siedma symfónia, známa aj ako „Leningradská“, bola v dobe vzniku v Sovietskom zväze i v zahraničí všeobecne akceptovaná ako prejav patriotizmu, recepcia nasledujúcich diel bola v Šostakovičovej vlasti podstatne problematickejšia. Je známe, že Ôsmu symfóniu (1943) skladateľ označil za svoje rekviem. V čase, kedy sa situácia na fronte začínala obracať v prospech Rusov, bolo oficiálne prijatie temnej aťaživej skladby prinajmenšom rezervované. Skladateľov blízky priateľ Ivan Sollertinskij (1902 – 1944) napísal po premiére manželke, že Ôsma symfónia na neho urobila nesmierny dojem, no nikdy sa kvôli svojej náročnosti nestane populárnou, dokonca si hneď po premiére získala nepriateľov. Potvrdilo to aj zasadnutie Zväzu sovietskych skladateľov v marci roku 1944, kde bolo dielo podrobené kritike. Skladateľovo duševné rozpoloženie pred zasadnutím, ktoré sa posúvalo kvôli Šostakovičovej chorobe, dokumentujú listy ďalšiemu z blízkych priateľov, Isaakovi Glikmanovi (1911 – 2003). V jednom z nich píše, že nepochybuje, že diskusia na Zväze skladateľov prinesie množstvo kritických postrehov, ktoré ho podnietia k ďalšej kreativite, revízii všetkých predchádzajúcich diel a namiesto krokov späť, bude už len napredovať vpred. Skrytú iróniu a obavy z ďalšieho vývoja vo vlasti cítiť aj v jeho komentári k blížiacemu sa víťazstvu Sovietskeho zväzu vo vojne, po ktorom „bude panovať na celom svete mier živený slnečnými lúčmi Stalinovej vlády.“ Napriek nominácii na Stalinovu cenu sa Ôsma symfónia postupne vytratila z koncertných programov. „Uvažujem o ďalšom diele, o Deviatej symfónii. V prípade, že nájdem vhodný text, rád by som použil nielen veľký orchester, ale aj zbor a sólistov,“ povedal na jar roku 1944 Šostakovič v jednom z rozhovorov. Deviata symfónia z roku 1945 bola skladateľom pravdepodobne pôvodne zamýšľaná ako pointa, vyvrcholenie „vojnových symfónií“, epickej Siedmej a tragickej Ôsmej. V tomto zmysle sa objavovali aj správy v sovietskej tlači, o „novej symfónii na oslavu Veľkého víťazstva“, Šostakovič dokonca v januári 1945 prehral študentom expozíciu plánovaného diela, heroického a energického. Deviata symfónia napokon vznikla v lete roku 1945. Verziu pre klavír štvorručne predstavil skladateľ spolu so Sviatoslavom Richterom pred predstaviteľmi Ministerstva kultúry a Zväzu sovietskych skladateľov. Skladba, v istom zmysle paradoxná reakcia na recepciu Ôsmej symfónie, bola prekvapením, ak nie priamo šokom. Namiesto veľkolepej oslavy víťazstva nad fašizmom projektovanej do monumentálneho orchestrálneho zvuku zaznelo komorne pôsobiace neoklasické dielko vyvolávajúce mnohé otázky. „Hudobníci ju budú hrať radi, no kritika dielo roztrhá na kusy,“ predikoval osudy Deviatej symfónie jej autor. Jevgenij Mravinskij, ktorý 3. novembra 1945, dirigoval v Leningrade premiéru, sa v hudbe snažil nájsť kritiku buržoáznej konvenčnosti. Šostakovičov priateľ, obdivovateľ a skladateľ Gavriil Popov (1904 – 1972) mal iný názor. Do denníka si zapísal: „Miťa ma dnes napoludnie prišiel navštíviť. Prehral mi z partitúry svoju Deviatu symfóniu. (...) Je to priezračné, vzdušné dielo plné svetla. Má výborné tutti, výrazné témy (hlavná téma prvej časti je čistý Mozart) (...) Dielo je plné emócií. Nádherné finále je stelesnením joie de vivre, brilantnosti a ostrovtipu.“ A Daniil Žitomirskij našiel v symfónii ešte ďalšie obsahy: „Pamätám si ako zreteľne som vnímal novosť tohto diela, jeho zásadný význam a mnohovrstevnosť obsahov, ktoré neboli v žiadnom prípade hneď zjavné. Pri povrchnom pohľade je v tejto hudbe mnoho hravosti a bezstarostnosti, príležitostne sa objaví i slávnostnosť, no všetko sa transformuje na čosi tragické a groteskné.“ Šostakovičovu Deviatu a Desiatu symfóniu delí desať rokov. Tento časový odstup súvisí do veľkej miery s atakom kultúrnych predstaviteľov na sovietsky symfonizmus a na Šostakovičovu tvorbu zvlášť. Výčitky ako formalistická perverznosť alebo antidemorkratické tendencie vzdialené sovietskemu ľudu pripomínajú situáciu, v ktorej sa skladateľ ocitol v 30. rokoch 20. storočia po kritike opery Lady Macbeth z Mcenského okresu. No Stalinova smrť v roku 1953 spôsobila, že umelci aj v prípade „pochybenia“ neboli priamo ohrození na životoch. Symfónia č. 10 e mol, op. 93 vznikala pomerne rýchlo, literatúra uvádza, že sa tak stalo počas leta a jesene roku 1953, teda len v krátkom časovom odstupe od diktátorovej smrti. Klaviristka Tatiana Nikolajeva však spomína, že skladateľ jej prehral expozíciu prvej časti symfónie už začiatkom roku 1951. Vznik kompozície teda spadá do obdobia, kedy pracoval aj na Bachom inšpirovaných Prelúdiách a fúgach pre klavír. V rovnakom období vzniká aj skladateľovo Piate sláčikové kvarteto, jeho dovtedy najambicióznejšie dielo pre toto obsadenie. Piate kvarteto je vo všeobecnosti považované za istý pendant či prípravu na vytvorenie Desiatej symfónie. Podobne ako v Piatej symfónii, aj v tomto diela Šostakovič cituje svoje zhudobnenie Puškina, konkrétne Štyri monológy, op. 91 pre bas a klavír. Podľa už zmienenej Volkovovej knihy Svedectvo je druhá časť symfónie portrétom Stalina a skrytou kritikou stalinizmu. Tento pohľad na dielo však nezdieľajú Šostakovičovi životopisci Laurel Fayová, známy muzikológ ruského pôvodu Richard Taruskin ani Elizabeth Wilson, ktorá v knihe Shostakovich. A Life Remembered systematicky zozbierala svedectvá skladateľových súčasníkov a blízkych. No napríklad nemecký dirigent Kurt Sanderling, ktorý bol so Šostakovičom v kontakte, bol presvedčený, že hudba diela skutočne vyjadruje istý konflikt a napätie, ktoré mohli súvisieť s danou érou, má však univerzálne vyznenie. A k tomuto názoru sa pridal aj Šostakovičov súčasník, skladateľ Dmitrij Kabalevskij. Tretia časť diela má charakter nokturna a obsahuje anagram skladateľovho mena, tóny D-Es-C-H. Tento kód sa objavuje aj v záverečnom Finále. Šostakovič v korešpondencii zmieňuje, že atmosféru sugestívneho diela ovplyvnila Mahlerova Pieseň o zemi, ktorú v tom čase počúval. Úspešnú premiéru diela dirigoval 17. decembra 1953 Jevgenij Mravinskij v Leningrade. Veľké dielo možno azda najlepšie charakterizovať prostredníctvom slov legendárneho huslistu Davida Oistracha: „Symfónia vychádza z etických princípov, humanizmu a autentických pocitov veľkého umelca a patriota. Jej sila tkvie v dramatických efektoch, príkrych konfliktoch a kontrastoch, ale rovnako v podmanivej kráse hudobnej reči.“ Kultúrni aparátčikovia neboli ani tentokrát celkom spokojní, dielu vyčítali nedostatok optimizmu, no situácia v Sovietskom zväze sa zmenila, a tak bola skladba napokon prijatá na milosť s absurdnou a paradoxnou charakteristikou „optimistická tragédia“.
–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 10.–11. 11. 2022, in: Slovenská filharmónia, 74. koncertná sezóna 2022/2023, Abonentný cyklus, Cyklus DE, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022 -
Životopisy
PABLO BARRAGÁN
Hudbou sa dá povedať to, čo sa inak vyjadriť nedá. Hudba premieňa nehmotné veci na hmatateľné a dotýka sa nás zvláštnym spôsobom. Pablo Barragán sa so svojim publikom spája pomocou svojej hry. Jeho výkon je elegantný a dokonale nuansovaný, v každom diele hľadá špecifickú tónovú paletu farieb, pričom z týchto dôvodov niekedy hrá na bassetovom klarinete.
Španielsky klarinetista Pablo Barragán študoval na Konzervatóriu v Seville u Antonia Salguera a v Barenboimovej a Saidovej Nadácii u Matthiasa Glandera. Absolvoval majstrovské interpretačné kurzy u renomovaných klarinetistov ako Martin Fröst, Charles Niedich, Reto Bieri, Dimitri Ashkenazy či Vicente Alberola. Je držiteľom Prix Credit Suisse Jeunes Solistes 2013 a ďalších cien z medzinárodných interpretačných súťaží ako ARD Music Competition 2012, prvej ceny zo súťaže Juventudes Musicales de España 2011 alebo špeciálnej ceny z European Music Competitions for Youth 2011 (EMCY).
Barragán je považovaný za jedného z najvšestrannejších anajzaujímavejších hudobníkov svojej generácie. Pravidelne spolupracuje s orchestrami Sinfonieorchester Basel, Orquesta de Radio Television Espańola, Malaga Philharmonic Orchestra, Orchestre du Chambre Delemont, Orquesta Betica de Camara a Neues Orchester Basel pod taktovkou dirigentov Clemensa Schuldta, Adriana Prabavu, Gabriela Feltza, Christiana Knüsela a ďalších. Vystúpil v rámci koncertov a festivalov Mecklenburg Vorpommern, Salzburger Kammermusik, Young Euroclassics Berlin, Davos Festival, Wuppertal Kammermusik, Schleswig-Holstein, Lingotto Torino, Auditorio Nacional de Madrid, Sommer Kammermusik Zürichsee, Montecastelli Pisano Festival a mnohých ďalších. Intimita komornej hudby vytvára nové hudobné perspektívy. Spolupráca s Juanom Pérezom Floristánom (klavír) a Adreiom Ioniţom (violončelo) viedla v roku 2018 k debutovej nahrávke Brahmsových klarinetových trií a sonát pre španielsky label IBS.
DANIEL RAISKIN
„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.
Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).
Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.
V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa (Cena Dánskeho rádia), cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.
Medzi najvýznamnejšie udalosti nadchádzajúcej sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Elīnou Garanča, Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.
MacMillan / Mozart / Šostakovič
Piatok 11. 11. 2022, 19.00 hFriday, November 11, 2022, 7.00 PMCyklus D/E – Hudba troch storočí
Koncertná sieň Slovenskej filharmónieD/E serie – Three Centuries of Music
Concert Hall of Slovak Philharmonic
Škótsky skladateľ James MacMillan prepísal v roku 2017 do orchestrálneho šatu pôvodne zborové Miserere, ktoré pod názvom Larghetto premiéroval Pittsburgský symfonický orchester pri príležitosti slávenia úspešnej desaťročnej spolupráce s hudobným riaditeľom Manfredom Honeckom. Klarinetový koncert Wolfganga Amadea Mozarta vznikol len niekoľko týždňov pred smrťou skladateľa. Interpretovať ho mal Mozartov priateľ, klarinetový virtuóz Anton Stadler, pričom pôvodný zápis je určený pre bassetový klarinet. Tento nástroj je o čosi väčší od štandardného klarinetu, čím sa rozširuje spektrum hrateľných tónov smerom nadol, čo si vyžiadalo dodatočné notové úpravy pri prepise pre dispozície klasického klarinetu. Uvoľnenie atmosféry po Stalinovej smrti, ale aj hrôzy, ktoré jeho éra napáchala, vpísal do tónov svojej Symfónie č. 10 Dmitrij Šostakovič.
Španielsky klarinetista Pablo Barragán získava priazeň publika najmä svojou plastickou farebnou hrou, ktorú niektorí poslucháči prirovnávajú ku kúzleniu. Orchester Slovenská filharmónia povedie šéfdirigent Daniel Raiskin.