Záverečný koncert 57. ročníka BHS57th Bratislava Music Festival Closing Concert

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Robert Schumann mal k poetickému slovu i k žánrom európskej literárnej spisby blízko po celý svoj tvorivý život. S veľkolepou dramatickou básňou Manfred, vrcholného anglického romantika Lorda Byrona z roku 1817, sa oboznámil ešte ako dospievajúci chlapec, keď mu jej lektúru sprostredkoval otec August, inak tiež známy dobový prekladateľ anglickej poézie a drámy do nemčiny. Citlivého mladíka text poémy o osamelo žijúcom romantickom hrdinovi, ktorý bezcieľne blúdi po alpskom pohorí a hľadá dušu svojej mŕtvej priateľky, silne oslovil a už vtedy sa rozhodol, že ho zhudobní. Byronova poézia mu už pred Manfredom niekoľkokrát poslúžila ako silný inšpiračný zdroj (jeho lyrické básne zhudobnil napríklad v cykle piesní Myrty). V lete 1848 sa Schumannovi dostal do ruky nový nemecký preklad Byronovej poémy z pera teológa K. A. Suckowa a skladateľ sa hneď pustil do práce: text poémy výrazne skrátil a dielo začal koncipovať ako melodrámu s hovoreným slovom, sólami, zborom a orchestrálnymi číslami na spôsob Beethovenovej scénickej hudby ku Goetheho slávnej dráme Egmont. V roku 1852 dielo zavŕšil a ešte v tom istom roku ho ponúkol na premiérové uvedenie vo Weimare, kde sa ho dirigentsky ujal Franz Liszt, v tom čase pôsobiaci v durínskej metropole ako jej generálny hudobný riaditeľ. Hoci sa Schumannov Manfred vo forme melodrámy tešil vo svojej dobe mimoriadnemu diváckemu úspechu, v priebehu času z diela ostala v koncertnej prevádzke iba razantná a dynamická predohra op. 115. Jej hudba dodnes fascinuje poslucháčov. 

Camille Saint-Saëns, skladateľ obdivuhodne širokého žánrového spektra, patril medzi ťažiskové osobnosti francúzskej hudby 19. storočia. Vari niet formového útvaru, ktorý by nebol vo svojej tvorbe intenzívne rozvíjal: komponoval komornú hudbu, symfónie, symfonické básne, oratóriá, inštrumentálne koncerty, sláčikové kvartetá, piesňové cykly, skladby pre rôzne sólové nástroje až po sériu opier, z ktorých najmä monumentálna biblická freska Samson a Dalila získala skladateľovi rešpekt a nesmrteľnú slávu. A mal aj nemalý zmysel pre hudobný humor: jeho suita Karneval zvierat pre dva klavíry a orchester, v ktorej vtipne imituje charakteristické zvuky zvieracej ríše, je dodnes jedným z jeho najznámejších a najčastejšie uvádzaných diel (hoci skladateľ ho počas svojho života zakázal hrávať a vydať tlačou). Navyše, popri hudbe ho rovnakou mierou zaujímali aj rôzne vedné odbory: filozofia, archeológia, astronómia či dejiny umenia; vášnivo a na svoju dobu netradične často cestoval aj do vzdialených destinácií (napokon, aj smrť ho v decembri 1921 zastihla pri krátkej návšteve Alžírska). A aby toho nebolo málo, Saint-Saëns bol rešpektovaným hudobným pedagógom (medzi jeho významných žiakov patrili André Messager a Gabriel Fauré), spolu s Lisztom patril medzi najväčších klavírnych virtuózov svojej doby (samotný Liszt ho označil za najväčší improvizačný talent storočia) a významne sa zaslúžil o renesanciu francúzskej barokovej hudby (okrem iného inicioval vydanie kompletného diela legendárneho krajana Jeana-Philippa Rameaua). Prežil dlhý a tvorivo plodný život: na jeho začiatku bol spolupútnikom Chopina a Mendelssohna, a na konci zasa autorom hudby k prvému francúzskemu filmu či účastníkom škandalóznych parížskych premiér Schönbergovho Pierrota lunaire a Stravinského Svätenia jari. Hoci vehementne bránil francúzsku hudbu pred nemeckým vplyvom, zároveň bol priaznivcom a veľkým obdivovateľom tvorby Liszta, Schumanna, ba i samotného Richarda Wagnera. 

Saint-Saëns obohatil husľový repertoár troma inštrumentálnymi koncertmi a mnohými kratšími skladbami, spomedzi ktorých najväčšiu popularitu si získali Introdukcia a Rondo capriccioso a Havanaise. Koncert pre husle a orchester č. 3 h mol, op. 61 skomponoval v roku 1880 a venoval ho svetoznámemu španielskemu virtuózovi Pablovi Sarasatemu, ktorý ho vo februári 1881 v rámci parížskych Concerts Colonne aj premiéroval. Ten, kto by očakával virtuózne dielo v štýle koncertov Paganiniho či Wieniawského, bude sklamaný: klasická trojčasťová formová štruktúra je tu naplnená hlbokým lyrickým ponorom, výnimočnou eleganciou a štýlovou čistotou. Poslucháčovu pozornosť si nepochybne získa vrúcna pomalá časť v štýle šesťosminovej siciliany a tretia časť, koncipovaná v tvare energických španielskych rytmov, tvoriacich bohatý inšpiračný zdroj francúzskych hudobných autorov. 

Skladateľ, organista a pedagóg César Franck bol jedným z nemnohých predstaviteľov vrcholného hudobného romantizmu vo frankorománskej oblasti. Hoci pochádzal z belgického mesta Liège, prežil prakticky celý svoj život v Paríži, kde najprv súkromne študoval u Antona Rejchu a Pierra Zimmermana. Neskôr pokračoval v štúdiu na miestnom konzervatóriu, no štúdium z neznámych dôvodov nedokončil. Vo francúzskej metropole sa živil príležitostným vyučovaním klavírnej hry (jedna z jeho súkromných žiačok sa neskôr stala Franckovou manželkou), komponoval a získal si tiež meno ako zručný organový improvizátor. V roku 1858 sa stal organistom parížskeho kostola Sainte-Clotilde a na tomto poste ostal až do smrti. V roku 1872 získal miesto profesora kompozície na konzervatóriu, kde medzi jeho žiakov patrili významné osobnosti francúzskeho hudobného života (Vincent d’Indy, Ernest Chausson či Henri Duparc). Pri autonehode v máji 1890 utrpel vážne zranenie hlavy, ktorému o niekoľko mesiacov neskôr podľahol. 

César Franck toho veľa nenapísal, no diela, ktoré po sebe zanechal, patria medzi klenoty orchestrálnej a komornej tvorby 19. storočia. Skladateľova jediná Symfónia d mol (1988), symfonické básne Prekliaty lovec a Džinovia, skladby pre klavír a orchester nádherná Husľová sonáta A dur, klavírne kvinteto, organové skladby a najmä dvojica sólových klavírnych diel (Prelúdium, chorál a fúga či Prelúdium, ária a finále), to všetko sú ikonické stálice v repertoároch orchestrov a svetoznámych koncertných umelcov. Sedemčasťovú symfonickú báseň Psyché komponoval Franck v rokoch 1886 – 1888 na námet starogréckeho mýtu o láske krásnej pozemšťanky Psyché a Erosa, boha lásky. Uprostred príbehu zostupuje Psyché do podsvetia, kde upadne do hlbokého spánku – a práve od tejto chvíle sa začína odvíjať Franckova „symfónia lásky“. 

V úvodnej časti sníva Psyché svoj takmer erotický sen o Erosovi a o šťastí, ktoré nebude pochádzať z tohto sveta. Skladateľ stvárňuje tento sen podmanivou melódiou sólového klarinetu, z ktorej sa za vlniaceho sprievodu sláčikových nástrojov stáva jedna z hlavných tém skladby. Druhá časť opojným preludovaním fláut líči prebudenie Psyché. Nasleduje opis jej cesty do Erosovej záhrady. Príroda šumí a zbor šepká slová o sile lásky: „Láska! Prameň života.“ Znejú témy z úvodnej časti, skladateľ nadväzuje na sen Psyché a hudobnými prostriedkami nám zvestuje, že sen sa stal skutočnosťou. Zbor varuje Psyché pred pohľadom na Erosa, no vášnivá orchestrálna medzihra svedčí o tom, že došlo k spojeniu milencov. V piatej časti nám zbor podáva svedectvo o zlyhaní krásky a o jej neochote vypočuť si varovanie. Psyché sa trápi, zdá sa, že jej šťastie navždy uniklo. V rozpore s pôvodným mýtom sa však príbeh Psyché a Erosa končí u Francka happyendom. Eros dievčine odpustí a dvojica za sprievodu zborového spevu a preludovania hárf stúpa k nebesiam. 

Dielo prijali súčasníci s rozpakmi, mnohí recenzenti mali pocit, že v zhudobnenom texte je priveľa erotiky a zmyselnej vášne, ktorá nie je v súlade so skladateľovým životným a umeleckým krédom (Franck bol hlboko veriacim katolíkom). Na autorovu stranu sa však postavil jeho oddaný žiak Vincent d’Indy, keď tvrdil, že Franckova skladba nemá erotické, lež mystické vyznenie; skladateľ mal vraj v úmysle „vytvoriť nadpozemský dialóg medzi dušou Ježiša Krista a anjelom z raja“. Použitý text však nie je natoľko dôležitý, napokon, jeho autormi sú dnes už zabudnutí literáti Sicard a Louis de Fourcard. Hudba Psyché je však mimoriadne pôsobivá: kto má rád lyrické scény bez výrazných dramatických poryvov, étericky vláčne melodické línie, podmanivú harmóniu a sugestívnu kontemplatívnu hudobnú atmosféru, ten dielo Césara Francka mimoriadne ocení.

Ivan Marton

GIL SHAHAM

patrí k najpoprednejším huslistom našej doby; jeho bezchybná technika kombinovaná s nenapodobiteľným vrúcnym a šľachetným duchom upevnila jeho renomé ako amerického „pána huslistu“. Je vyhľadávaným sólistom prominentných orchestrov a pod vedením najvýznamnejších dirigentov; pravidelne uvádza recitály a vystupuje so súbormi na tých najznámejších koncertných pódiách a najprestížnejších festivaloch.

K mimoriadne významným počinom posledných rokov patrí preslávená nahrávka a s tým súvisiace predvedenia kompletného súboru sonát a partít pre sólové husle J. S. Bacha. V nadchádzajúcich sezónach k uvádzaniu sólových skladieb pridá aj spoluprácu so svojím dlhoročným hudobným klavírnym partnerom Akirom Eguchim a spoločne uskutočnia recitály v Severnej Amerike, Európe a Ázii.

K vystúpeniam so sprievodom orchestra patrí spolupráca s Berlínskou filharmóniou, so symfonickými orchestrami v Bostone, Chicagu, San Franciscu, s Izraelskou filharmóniou, Losangelskou filharmóniou, Newyorskou filharmóniou, Orchestre de Paris, ako aj dlhoročné rezidenčné pobyty s orchestrami v Montreale, Stuttgarte a Singapure. Gil Shaham v spolupráci s orchestrami pokračuje v skúmaní koncertov 30. rokov 20. storočia vrátane skladieb od Barbera, Bartóka, Berga, Korngolda, Prokofieva a mnohých iných.

Gil Shaham sa podpísal pod vyše dva tucty koncertantných a sólových CD nahrávok, ktoré získali mnohé ocenenia: Grammy, Grand Prix du Disque, Diapason d’Or a Gramophone Editor’s Choice. Mnohé z týchto nahrávok vyšli na značke Canary Classics, ktorú v roku 2004 sám založil. Medzi CD nájdeme husľové koncerty, virtuózne husľové diela, Elgarov Husľový koncert, CD Hebrew Melodies či Butterfly Lovers a mnohé iné diela z 30. rokov 20. storočia. K nahrávkam z tejto série patrí Prokofievov a Bartókov Husľový koncert č. 2, ktorých CD bolo nominované na Grammy Award. V roku 2020 vyšla nová nahrávka koncertov Beethovena a Brahmsa, na ktorej Shahama sprevádza súbor The Knights.

Gil Shaham sa narodil v meste Champaign-Urbana, štát Illinois, v roku 1971. S rodičmi sa presťahoval do Izraela, kde začal svoje husľové štúdiá už ako sedemročný pod vedením Samuela Bernsteina na Rubinovej hudobnej akadémii. Jeho vzdelávanie každoročne podporila štipendiom Americko-izraelská kultúrna nadácia. V roku 1981 debutoval s Jeruzalemským symfonickým orchestrom a Izraelskou filharmóniou a v nasledujúcom roku získal prvú cenu v súťaži Israel’s Claremont Competition. Získal štipendium na Juilliard School of Music a študoval aj na Columbia University. Gil Shaham je nositeľom Avery Fisher Career Grant (1990) a roku 2008 získal prestížnu Avery Fisher Prize. V roku 2012 ho časopis Musical America označil za Inštrumentalistu roka. Hrá na husliach 1699 „Countess Polignac“ Stradivarius, žije v New York City s manželkou huslistkou Adele Anthony a ich tromi deťmi.

V septembri 2021 Gil Shaham účinkoval ako sólista so Slovenskou filharmóniou na festivale InClassica International Music Festival v Dubaji. Na Bratislavských hudobných slávnostiach účinkuje po prvý raz.

ALEXANDRE BLOCH

Francúz Alexandre Bloch je od roku 2016 šéfdirigentom Orchestre National de Lille. K jeho nedávnym a nadchádzajúcim pôsobeniam patrí debut s Bayerische Staatsoper, návrat do USA a jeho prvé vystúpenie so Symfonickým orchestrom Utahu, koncerty s Orchestre National de France, rezidenčný pobyt na Salzburskom festivale s Orchestre National de Lille a vystúpenia po boku medzinárodne renomovaných sólistov, ku ktorým patrí Frank-Peter Zimmermann, Pierre-Laurent Aimard, Patricia Kopatchinskaja, Mischa Maisky, Sharon Kahn, Nemanja Radulovic, Veronika Eberle, Veronique Gens a Victor Julien-Laferrière.

Alexandre Bloch bol šesť rokov hlavným hosťujúcim dirigentom Düsseldorfských symfonikov. V uplynulom období dirigoval Royal Concertgebouw Orchestra, London Symphony Orchestra, Seoul Philharmonic Orchestra, BBC National Orchestra of Wales, Filharmónia Oslo, Deutsches Symphonie-Orchester Berlin, Scottish Chamber Orchestra, Royal Northern Sinfonia, Royal Liverpool Philharmonic Orchestra, Orchestre Philharmonique de Radio France, Deutsche Kammerphilharmonie Bremen, Orchestre National de France, Vancouver Symphony Orchestra, Filharmónia Luxembourg, Adelaide Symphony Orchestra, Brussels Philharmonic, Gurzenich-Orchester Köln, Los Angeles Chamber Orchestra, NCPA (Peking) a Orchestre de la Suisse Romande. Venuje sa aj dirigovaniu operných diel – predstavil sa v Bayerische Staatsoper v Mníchove, Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe, v Opéra de Lille a Opéra de Lyon, kde dirigoval francúzsku premiéru opery Lesson in Love and Violence od George Benjamina. Počas svojho angažmán v Lille dirigoval rozmanitý repertoár. Kritici a publikum mimoriadne ocenili kompletný symfonický cyklus Mahlera (2019), uvedenie väčšiny Stravinského baletov, ako aj majstrovských diel Ravela, Debussyho, Bartóka, Straussa a Brahmsa. Pracoval tiež s komornou verziou orchestra a interpretoval diela Beethovena, Mozarta, Haydna, Mendelssohna, Schumanna, predviedol a nahral francúzsku hudbu od Chaussona, Saint-Saënsa a Poulenca. Presadzuje aj uvádzanie modernej hudby, a preto pozýva súčasných autorov ako rezidenčných skladateľov alebo festivalových hostí, patrí k nim napríklad Magnus Lindberg, George Benjamin či Thierry Escaich. Zaslúžil sa o zorganizovanie množstva špeciálnych projektov, ktoré majú opäť priviesť publikum do koncertnej sály, ako interpretácia lyrického repertoáru (Bernsteinova Omša, Pucciniho Tosca, Bizetova Carmen či Lovci perál, Offenbachova Krásna Helena), organizovanie koncertov pre mladých a koncertných formátov predpokladajúcich aktívnu účasť návštevníkov.

Pod vedením Alexandra Blocha bol Orchestre National de Lille nominovaný časopisom Gramophone na finalistu ocenenia Orchestra of the Year Award 2020.

Dirigent si získava obdiv svojou muzikalitou, nadšením a energiou. V roku 2012 vzbudil medzinárodnú pozornosť vďaka prvej cene na Donatella Flick LSO Conducting Competition, čo mu prinieslo možnosť pôsobiť ako asistent dirigenta v London Symphony Orchestra. Krátko nato (2012) debutoval s Royal Concertgebouw Orchestra ako záskok za Marissa Jansonsa. Viedol tri predstavenia s náročným programom, ktorý zahŕňal symfonickú báseň Richarda Straussa Smrť a vykúpenie a objednávku diela pre veľký orchester od Jörga Widmanna.

Agentúra ADAMI zaradila Blocha medzi Talenty roku 2012. Spolupracoval ako asistent dirigenta na Festivale Hudobného centra Tanglewood (2012 a 2013). Pritiahol tiež pozornosť dirigentov ako Mariss Jansons, Charles Dutoit, Pierre Boulez, Bernard Haitink, sir Mark Elder a Esa-Pekka Salonen.

Alexandre Bloch sa narodil v roku 1985, študoval hru na violončele, harmóniu a dirigovanie na konzervatóriách v Tours, Orléans a Lille. V roku 2012 ukončil svoje magisterské štúdium na Conservatoire National Supérieur de Musique et de Danse de Paris v dirigentskej triede Zsolta Nagya. Vzápätí absolvoval postgraduál na Royal Northern College of Music v Manchestri.

K jeho nahrávkam s Orchestre National de Lille (Alpha Classics/ Outhere) patrí aj nová nahrávka Mahlerovej Siedmej symfónie, dve nahrávky s Véronique Gens, ktoré približujú poslucháčom dielo Ernesta Chaussona a Francisa Poulenca, a nahrávka Ravelových skladieb Valčík a Španielska rapsódia. Mnohé koncerty orchestra sa uvádzali prostredníctvom virtuálnej koncertnej sály L’Audito 2.0, prípadne ich vysielali rozhlasové či televízne stanice, vrátane France Musique a Mezzo.

Aj na sezónu 2022/2023 chystá Alexandre Bloch v Lille pestrý repertoár. V hlavnom koncertnom cykle bude dirigovať napríklad diela Brittena, Bartóka, Mahlera, Berlioza, predstaví svetovo uznávaných sólistov, medzi nimi Isabelle Faust, Dame Sarah Connolly a Pierre-Laurenta Aimarda. Súčasťou sezóny bude aj turné do Salzburgu s Nemanjom Radulovićom. K hosťujúcim dirigentským angažmán patrí opätovné vystúpenie s Opera de Lyon (Figarova svadba) a Orchestre Métropolitain (Montréal). Po prvý raz sa predstaví so Symfonickým orchestrom Utah, realizuje turné po Veľkej Británii s National Youth Orchestra of Great Britain.

Dirigentské umenie Alexandra Blocha máme na festivale Bratislavské hudobné slávnosti možnosť sledovať prvýkrát.

JOZEF CHABROŇ

ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom/SFZ ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ.

Jozef Chabroň pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálnoinštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline, Nových Zámkoch a Piešťanoch.

V sezóne 2021/2022 pripravil SFZ na koncerty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku. Na jar spolupracoval s festivalom v Baden-Badene pri naštudovaní opier P. I. Čajkovského (Piková dáma, Jolanta, dirigent K. Petrenko). V tejto sezóne pripraví SFZ na domáce koncerty i zahraničné spolupráce v Mannheime, Berlíne (Mahler), Stuttgarte (Beethoven), Prahe a Litomyšli (Schönberg).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter

Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch.

Medzi najvýznamnejšie udalosti nadchádzajúcej sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Elīnou Garanča, Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Prochádzka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková). Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti ako C. Abbado, S. Baudo, S. Byčkov, J. Conlon, Ch. von Dohnányi, V. Fedosejev, J. Ferencsik, D. Gatti, P. Halffter, R. Chailly, D. Kitajenko, L. Maazel, Z. Mehta, F. WelserMöst, A. Pedrotti, K. Richter, E. Pekka-Salonen, P. Schreier, V. Talich, E. Villaume, R. Weikert a ďalší.

Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie

spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

V sezóne 2021/2022 vzbudil SFZ medzinárodný ohlas na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene v scénickom predvedení opery Piková dáma a koncertnou verziou opery Jolanta, ako aj na koncertoch s Berlínskou filharmóniou (Piková dáma) pod vedením Kirilla Petrenka.

Zbor účinkoval aj v produkcii Boris Godunov vo Viedenskej štátnej opere (dirigent S. Weigle). Mužská časť zboru predviedla oratórium Kráľ Oidipus Igora Stravinského vo Švajčiarsku (dirigent J. van Steen). V rámci Beethoven Marathon 2022 zbor spieval Symfóniu č. 9 na koncertoch v Nemecku a Srbsku (dirigent G. Feltz).

V sezóne 2022/2023 sa SFZ predstaví na koncertných pódiách v Nemecku – v Mannheime v dielach Tallisa (Spem in allium), Ligetiho (Lux Aeterna), Stravinského (Žalmová symfónia) a Skriabina (Prometheus). V Berlíne uvedie Mahlerovu Symfóniu č. 2 a v Stuttgarte Beethovenovu Symfóniu č. 9. Mužská časť zboru vystúpi na sklonku sezóny v Schönbergovej kantáte Piesne z Gurré v Prahe a Litomyšli.