Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:34:29 ] [ 01:34:29 ]

    • Bulletin

      [ Autor textu: Michal Ščepán ]

      Muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht v eseji O plači v hudbe píše, že hudba síce nemôže plakať, ale všade tam, kde sa plač v hudbe objaví ako slovo, zmôže mnoho. Je napríklad schopná znázorniť cit, z ktorého plač pochádza, i jeho dôvod. Vyjadrenie týchto citových stavov je možné docieliť, ak sa použijú patričné hudobné prostriedky. V komponovanej hudbe ich predstavujú najmä hudobno-rétorické figúry a analogické paralely možno nájsť aj v hudobnom folklóre. Jedným z prvých skladateľov, ktorý videl v nadväzovaní na ľudovú hudbu možnosť vedomého obrodenia umelej hudby, ktorá sa v prvých desaťročiach 20. storočia dostávala do prvého vážnejšieho krízového postavenia, bol Béla Bartók. Je paradoxné, že napriek osobným či umelecko-vedeckým väzbám tohto skladateľa na Slovensko, bolo jeho meno najmä vplyvom totalitných praktík v domácom hudobnom živote na začiatku 2. polovice 20. storočia značne prehliadané. Slovenská hudba v tomto období svojím smerovaním strácala kontakt s aktuálnym dianím vo svete, východiskom čoho bola jednostranná štýlová orientácia domácej kompozičnej tvorby zahrňujúca schematický prístup k využitiu autentickej ľudovej hudby.

      V roku 1957 v novozaloženom odborom periodiku Slovenská hudba uverejnil mladý skladateľ a muzikológ Ladislav Burlas svoj príspevok Myšlienky o vývine národnej hudby. V ňom poukázal na potrebu prekonania týchto izolačných a mentálnych bariér aj za pomoci osvojenia podnetov z tvorby zahraničných skladateľov, medzi ktorými uviedol aj meno Bélu Bartóka. Hoci bol Burlas za svoje názory z ideologických pozícii kritizovaný, nič nebránilo jeho odhodlaniu hľadať inšpirácie v tvorivom odkaze tohto veľkého maďarského skladateľa. Ako rozhľadený teoretik v oblasti hudby 20. storočia dobre poznal Bartókovu tvorbu a postrehol jej schopnosť a perspektívu integračného prepojenia prvkov pochádzajúcich z ľudovej hudby s kompozičnými postupmi príznačnými pre rôzne štýlové epochy od čias J. S. Bacha až po predstaviteľov Druhej viedenskej školy. Medzi Burlasove skladby, v ktorých došlo k skĺbeniu uvedených podnetov, zastáva dôležité miesto dielo Planctus pre sláčikový orchester. Pôvod názvu i stvárnenie tejto jednočasťovej skladby naznačuje samotný dátum vzniku. Burlas ju napísal v priebehu posledného augustového týždňa roku 1968 ako reakciu na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, ktorý znamenal koniec demokratizačných procesov v krajine. Skladba je teda skladateľovou osobnou výpoveďou a zároveň odzrkadlením toho, čo po Operácii Dunaj prežívala značná časť spoločnosti.

      Pocity žiaľu a zároveň vzdoru v skladbe sugeruje permanentné napätie vychádzajúce z konfrontácie medzi potvrdzovaním a zároveň obmieňaním počiatočného nápadu na všetkých úrovniach hlavných formotvorných prvkoch hudobnej štruktúry. Základom horizontálnej línie je melódia na slede stúpajúceho poltónu, celého tónu a klesajúceho poltónu. Malo a veľkosekudnový pokles patrí jednak medzi základné stavebné prvky tradičných ľudových plačov a jednak je prepojením dvoch rôznorodých hudobnokultúrnych svetov – predstavuje vhodný základ pre budovanie 12-tónového radu. Z neho vychádzajú ďalšie rozmanité horizontálne a vertikálne tvary v rôznych obmenách, fragmentoch a vzťahoch, postúpených kontrapunktickému spracovaniu. Sledovaný interval má dôležité postavenie vo výbere akordov pri spájaní dvoch molových trojzvukov v poltónovej väzbe, čím sa zároveň zabezpečuje aj ďalšia vrstva homogénnosti skladby – jednota medzi horizontálnymi a vertikálnymi prvkami. Ďalším aspektom podieľajúcim sa na expresívnom vyznení, pochádza tiež zo slovenského hudobného folklóru, je aplikácia nepravidelného rytmu. V rozvíjaní formového pôdorysu skladby možno zachytiť niekoľko gradácií, ktoré v rámci organického celku vystupujú ako vyústenie k meditatívne ladeným pasážam. Skladbu ukončuje sled zadržiavaných tónov, nad ktorými sa ako reminiscencia lamentu objavuje pre názov a celkové vyznenie skladby kľúčový malosekudnový povzdych.

      Hoci krátko po vzniku bol Burlasov Planctus odmenený cenami Slovenského hudobného fondu a Zväzu slovenských skladateľov, z existenčných dôvodov musel skladateľ pri prebiehajúcom nástupe normalizácie priamu nadväznosť na augustové dni odmietať. Jej skutočné pozadie vyšlo najavo až v slobodnejších časoch.

      V roku 1955 vyšla z pera Zdenka Nováčka objemná publikácia s názvom Súčasná slovenská hudba. Jej autor v chronologicky koncipovaných kapitolách rozdelil skladateľov do troch skupín: autorov hľadajúcich metódu socialistického realizmu, autorov, ktorí ju plne uplatňovali, a napokon na tvorcov nezorientovaných a blúdiacich. Skladby kompozičného autodidakta Ota Ferenczyho z konca 40. rokov boli pre ich inšpiráciu tvorbou Bélu Bartóka či Igora Stravinského označené ako nežiadúce, pričom Nováček vyhlásil, že pred skladateľom stála naliehavá úloha zásadného preorientovania. Pod tlakom okolností a ohrozenia ďalšej existencie v umeleckej oblasti Ferenczymu nezostávalo nič iné, iba sa podvoliť. Nováček tak v ďalšom priebehu svojej práce mohol spokojne konštatovať, že Ferenczy svoj tvorivý prerod vybojoval pomerne v krátkej dobe a problém umeleckej národnosti je u neho už vyriešený. Ukončenie stalinskej éry, ktoré prinieslo zmiernenie dogmatického postoja k umeleckej tvorbe, znamenalo, že sa Ferenczy mohol pozvoľne a bez hrozby represií vrátiť ku kompozičným východiskám z predchádzajúceho decénia. Stelesnením týchto umeleckých impulzov sa stala Serenáda pre flautu, klarinet, fagot, harfu a sláčikové nástroje, ktorú skladateľ dokončil v roku 1955. Vo Ferenczyho prípade ide po koncepčnej stránke o výsostne moderné poňatie tohto inštrumentálneho druhu s akcentom na zvukovú rozmanitosť v rámci zvoleného nástrojového obsadenia, čo tiež súvisí so symfonickým tvarovaním tematického materiálu. Hoci skladateľ v rámci cyklického rozvrhu serenády upustil od zasadenia tanečnej časti, v troch formovo široko vystavaných častiach sa vynímajú rozmanité a často protichodné motívy, ktoré sú jednak charakterovo typické a zároveň dostatočne nosné pre naplnenie tohto hudobného útvaru. Súvislý kaleidoskop myšlienok a nálad v dynamickom oblúku skladby, v ktorej prevláda polyfónna faktúra, tvoria v prvej časti Introduzione (Allegro moderato), koncipovanej v sonátovej forme, dve hlavné spevné témy, ktorých rozpracovanie sa vyznačuje uvedomelou hudobnou hravosťou a vtipom. V druhej časti Aria (Lento), ktorá je rondom, vystupujú pri uplatnení koncertantného princípu v bezprostrednom kontraste dva hudobné charaktery – lyrická meditácia voči žartovnej, hravej groteske. Tretia časť Finale (Vivace), rovnako organizovaná vo forme ronda, vyniká svojou výbojnosťou a temperamentom. Po úvodnej myšlienke zreteľne inšpirovanej ľudovým tancom, dostáva v ďalšom priebehu na základe precíznej imitačno-variačnej práce rázne fugáto ľúbostný, ba až žartovný charakter. Po návrate hlavnej myšlienky nastupuje namiesto pôvodnej gracióznej vedľajšej témy nový, výrazne energický a dravý úsek, po ktorom dielo končí pravidelným pochodovým pohybom v miernom tempe.

      Serenáda patrí k jednej z Ferenczyho najcharakteristickejších skladieb a jej osobitosť v inštrumentácii a stavbe ocenil aj samotný strážca ideologickej čistoty Nováček. Neodpustil si však poznámku, že skladateľ je (opäť) v etape kompozičného hľadania. K nemu však (aspoň v takom regresívnom rozsahu ako na začiatku 50. rokov) už napokon neprišlo a Ferenzcy si patričnú úroveň svojho osobitého štýlu zachoval aj naďalej.

      Začiatok vrcholnej tvorby Georga Friedricha Händla sa prekrýva s prvými rokmi, ktoré skladateľ strávil v Anglicku. Od svojho príchodu v októbri 1712 sa Händel postupne stal najslávnejším a najvplyvnejším skladateľom v krajine, pričom svoj adoptívny domov a jeho osobnosti zvykol vo svojej bohatej žánrovo-druhovej tvorbe príležitostne velebiť. Do skupiny týchto panegyrických diel patrí aj vokálno- inštrumentálna kompozícia Te Deum D dur, HWV 283 s prívlastkom Dettingenské. Tá vznikla pri príležitosti víťazstva britskej armády a jej spojencov pod velením kráľa Juraja II. nad francúzskou armádou v bitke pri Dettingene 27. júna 1743. Dielo vzniklo medzi 17. a 29. júlom 1743 a prvýkrát bolo uvedené 27. novembra 1743 v kráľovskej kaplnke Paláca sv. Jakuba v Londýne za osobnej prítomnosti samotného kráľa Juraja II. Výsledkom zhudobnenia hymnického textu (anglická verzia pochádza z Book of Common Prayer) z roku 1662, je takmer 40- minútová monumentálna kompozícia pre jeden ženský a dva mužské sólové hlasy, miešaný zbor a orchester.

      Oslavný charakter skladby je takmer okamžite umocnený nástupom trúbkových fanfár a bicích, ktoré po krátkej predohre dominujú úvodnej časti s päťhlasným triumfálnym zborom Wir preisen dich, o Gott. Händel ani v tejto kompozícii neostal nič dlžný zaužívanej výpožičke materiálu od iných skladateľov. V tomto prípade ide o rovnomennú skladbu talianskeho skladateľa Francesca Antonia Uria, z ktorej Händel použil tematický materiál napríklad v časti Alle Welt verehret dich, alebo v posledných taktoch Der hochgelobte Chor der Apostel preiset dich. Händel pri práci so zborom využíva viaceré hlasové konštelácie, nevyhýba sa jeho redukcii na trojhlas v Dir singt der Engel lauter Chor, dômyselnému dopĺňaniu s energickým basovým sólom v Du bist der Ehren König alebo osamostatneniu sopránov zdôrazňujúcich prosebnosť v závere Und darum fleh’n wir. Jednou z najpôsobivejších častí celého Te Deum je nepochybne vášnivé arioso Verleih’ uns, Herr, zu schirmen uns heut’ vor aller Sünd’, ktoré predchádza do záverečnej časti O Herr, auf dich steht mein Hoffen. Tá je v porovnaní s vrúcnym charakterom predchádzajúcej časti opäť v slávnostnej nálade, hoci v úvodnom nástupe altov s jemným hobojovým sprievodom a neskôr v kompletnom zbore je badať menej pompéznosti a viac duchovného rozmeru, ktorý bol v prechádzajúcom priebehu častí podstatne tlmenejší. V zmysle kvalitatívne vypracovaných kontrastov je Te Deum dôkazom Händlovej kultivovanosti a všestranného komponovania, keď pôsobivo do jedného celku dokázal skĺbiť až vzrušujúco- bojovne pôsobiace celky s krehkými a pritom vznešenými vokálnymi melódiami a pružnou nástrojovou súhrou, kde zbory tvoria piliere a sóla klenby tejto mohutnej a impozantnej stavby.

      Michal Ščepán

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠČEPÁN, Michal: Text ku koncertu 4. 10. 2022, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti , 57. ročník, 4. 10. 2022, 19.30, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      Martina Kuštárová

      študovala hru na flaute na Konzervatóriu v Bratislave (M. Braunsteinerová). V roku 2004 získala 2. cenu na Medzinárodnej rozhlasovej súťaži mladých hudobníkov Concertino Praga a účinkovala na koncerte víťazov v pražskom Rudolfíne. Nasledovali úspechy na rôznych slovenských aj medzinárodných súťažiach (Anglo-Czecho-Slovak Trust Competition, Londýn 2005; Súťaž študentov slovenských konzervatórií, 2006, 2008; International Independent Music Competition „Individualis“, Kyjev 2007). V štúdiu pokračovala vo Viedni na Universität für Musik und darstellende Kunst (H. Schmeiser), kde v júni 2015 skončila štúdium hry na flautu s vyznamenaním. Počas zahraničného študijného pobytu na Hochschule für Musik und Theater v Mníchove (Ph. Boucly) vyhrala konkurz na stáž v divadelnom orchestri Landestheater Niederbayern v Passau. Martina Kuštárová je členkou viacerých komorných zoskupení, s jedným z nich Flautissimom sa úspešne zúčastnili na súťaži a festivale Musik auf der Strasse v Bad Ragaz či Concorso Musicale Europeo v Citta di Filadelfia. S netradične inštrumentovaným kvartetom Excess Quartet pôsobí koncertne doma aj v zahraničí. Skúsenosti ako orchestrálna hráčka získavala v rôznych mládežníckych orchestroch ako Central European Initiative Youth Orchestra, Junge Philharmonie, Mahler Philharmoniker.

      V júni 2015 vyhrala konkurz do Youth Philharmonic Orchestra v New Yorku, s ktorým absolvovala mesačné turné v New Yorku so záverečným koncertom v Carnegie Hall. Od roku 2016 je 1. flautistkou v Českom národnom symfonickom orchestri, s ktorým koncertovala na svetových turné s Enniom Morriconem, Andreom Bocellim či na turné s filmovou hudbou. Momentálne pôsobí v Slovenskej Filharmónii ako sólo-flautistka a na Konzervatóriu v Bratislave, kde vyučuje hru na flaute.


      Zuzana Hudecová

      študovala hru na klarinete na Konzervatóriu v Žiline (P. Bienik), absolvovala konzervatórium v Brne (B. Winkler). V rokoch 2006 – 2007 študovala v triede Jozefa Luptáčika na VŠMU v Bratislave. V roku 2007 sa stala poslucháčkou Janáčkovej akadémie múzických umení v triede Víta Spilku. Ešte počas vysokoškolského štúdia na JAMU úspešne absolvovala konkurz a stala sa členkou klarinetovej skupiny Slovenskej filharmónie, kde pôsobí dodnes (basklarinet). Počas štúdií sa zúčastnila na viacerých súťažiach ako Dyremose Prisen (Kodaň, 1996), Animato Stiftung (Zürich, 2006), Concours de Genéve (Ženeva, 2007), Pražská jar (Praha, 2008). Svoje hráčske zručnosti obohacovala o medzinárodné interpretačné kurzy akými boli napríklad Hudební ateliér, Rožnov pod Radhoštem ( E. Drápela, 2000); Klarinetový festival Žirovnice (V. Spilka, J. Luptáčik, P. Čáp, 2002); Interpretačné kurzy Ostrava (K. Dohnal, I. Františák, S. Hue, J. Montila, 2003); Basklarinetové kurzy JAMU Brno (Renate Rusche, 2008). Patrí medzi vyhľadávané orchestrálne i komorné hráčky. Vo svojej umeleckej profesii sa sústreďuje prevažne na hru na basklarinete. Okrem pôsobenia v Slovenskej filharmónii aktívne spolupracuje aj s ďalšími orchestrálnymi telesami ako sú Slovenský komorný orchester, Štátny komorný orchester Žilina, Symfonický orchester slovenského rozhlasu, Orchester SND, Mestský orchester Bratislava, Melos-Étos Ensemble, Filharmonie Brno, Czech Virtuosi, Brnenští komorní sólisté, Orchester VIVA MUSICA. Vo svojom voľnom čase sa rada venuje aj folklórnej hudbe v oblasti dychovej hudby – aktívne spolupracovala s mnohými dychovými hudbami na Slovensku a južnej Morave.


      Denisa Beňovská

      vyrastala v Bratislave v muzikantskej rodine. Konzervatórium v Bratislave začala navštevovať v rámci mimoriadneho štúdia v trinástich rokoch. Potom nasledovali štúdiá na Pražskom konzervatóriu, ktoré absolvovala prevedením fagotového koncertu W. A. Mozarta so sprievodom Talichovej komornej filharmónie. Od roku 2017 študovala na Hochschule für Musik und Theater v Lipsku u Jörga Michaela-Thomého.

      Pri svojich štúdiách na Hudobnej fakulte Akadémii múzických umení v Prahe sa venovala komornej hudbe a získala niekoľko ocenení so svojím dychovým kvintetom Kalabis Quintet a to dve prvé ceny na súťaži ISA 2014 vo Viedni; 1. cenu na medzinárodnej súťaži Karla Dittersdorfa, 2014 vo Vidnave; 3. cenu a titul laureáta na Medzinárodnej súťaži Henriho Tomasiho v Marseille; a 3. cenu na medzinárodnej súťaži v Bukurešti, 2019 BIMC. V sólovej hre si odniesla 1. cenu na súťaži Letní fagotové akadémie v Ratajích nad Sázavou, 2015. Ako jediná Slovenka reprezentovala krajinu na súťaži nemeckého rozhlasu ARD 2019 a prebojovala sa do semifinále medzinárodnej súťaže v talianskom meste Chieri, 2018.

      Na pódiách sa opakovane predstavila ako sólistka po boku svetoznámeho huslistu Václava Hudečka a pravidelne vystupuje s orchestrami Barocco sempre giovane, Vivaldi Collegium Praha a ďalšími. Od roku 2019 bola členkou Symfonického orchestra Českého rozhlasu na pozícii prvej fagotistky a od roku 2022 je členkou orchestra Štátnej opery v Prahe. Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom hl. mesta Praha FOK, Pražskou komornou filharmóniou, Slovenskou filharmóniou, Orchestrom Berg a ďalšími. Od roku 2020 vyučuje hru na klavír, flautu a fagot na ZUŠ Stochov.


      Katarína Turnerová

      študovala hru na harfe na Konzervatóriu v Žiline (T. Kováč) a na Akadémii múzických umení v Prahe (K. Patras, R. Kodadová). S úspechom sa zúčastnila aj na súťažiach slovenských konzervatórií, kde získala v rokoch 1985 a 1988 1. miesto a cenu Slovenského hudobného fondu. Už počas vysokoškolského štúdia sa stala sólo-harfistkou Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, kde pôsobila v rokoch 1990 – 1995. V rokoch 1994 – 1998 zastávala zároveň aj post sólo-harfistky v medzinárodnom orchestri United Philharmonic Vienna vo Viedni a od roku 1995 až do dnes je sólo-harfistkou Slovenskej filharmónie. Doktorandské štúdium absolvovala na VŠMU v Bratislave. Vďaka jej sólovým aktivitám zazneli mnohé diela svetového i domáceho harfového repertoáru u nás po prvý raz (C. Reinecke, R. Glière, M. Novák a ďalší).

      Popri bohatej koncertnej a nahrávacej činnosti v orchestroch, účinkuje aj ako sólová a komorná hráčka v rôznych zoskupeniach doma i v zahraničí. Spolupracovala s poprednými sólistami z oblasti klasickej sféry – P. Domingo, J. Camarena, Ľ. Vargicová, J. Kurucová, A. Dumay, R. Wallfisch alebo R. Stoltzman. Rovnako participovala aj na podujatiach svetových sólistov z oblasti mimo klasického žánru (R. Charles, L. Minnelli, S. Bassey, V. Mae a ď.). V oblasti komornej hudby vystupuje s manželom flautistom M. Turnerom, s huslistami D. Karvayom a E. Danelom, s violončelistom E. Prochácom, so švajčiarskym flautistom a dirigentom K. Zehnderom, Moyzesovým kvartetom, Mucha Quartet, Bratislavským chlapčenským zborom, Slovenským filharmonickým zborom, Speváckym zborom Lúčnica a i. Často participuje aj na nahrávkach filmovej hudby pre domáce a svetové kinematografické spoločnosti. K úspešným projektom ostatných rokov patria aj jej sólové profilové CD albumy Royal Harp (harfové koncerty z 18. storočia), Nocturne (romantické a impresionistické skladby pre flautu a harfu) a Mozart – Reinecke (koncerty pre harfu a orchester). Za CD Canto Amoroso – Katarína Turnerová hrá Milana Nováka jej udelil Slovenský Hudobný fond v roku 2021 Cenu Frica Kafendu.


      Katarína Porubanová

      je od sezóny 2021/2022 stálou členkou zboru Viedenskej štátnej opery. Predstavila sa tu aj v menších sólových postavách ako Amorino II (L’incoronazione di Poppea), Fisherwoman (Peter Grimmes) a Madrigalist (Manon Lescaut). V lete 2022 účinkovala na prestížnom letnom festivale Salzburger Festspiele 2022, kde participovala na kompletnom uvedení Pucciniho operného Triptychu pod vedením dirigenta Franza Welsera-Mösta a režiséra Christopha Loya. V jednej z opier Triptychu - Suor Angelica sa predstavila aj na festivale Schulzendorf v Berlíne, kde scénicky stvárnila postavu La zia Principessa.

      Katarína Porubanová sa venuje aj koncertnému repertoáru. V roku 2020 uviedla piesňové cykly R. Wagnera (Wessendonck Lieder) a J. Iršaia (Lost Wor(l)ds) v Slovenskej filharmónii v pandemickom období v cykle Koncertov bez publika. Spievala altové sólo v Mozartovej Korunovačnej omši i v Pergolesiho Stabat Mater. Svoj barokový repertoár predviedla aj na medzinárodnom festivale sakrálnej hudby Musica Sacra v Nitre v spolupráci s Agnes Ferienčíkovou. V rámci projektu Slovak Sound spievala altové sólo v diele Apocalypsis Iohannis od skladateľa Petra Zagara v Bratislave a Olomouci (Festival Opera Schrattenbach), pod vedením dirigenta Mariána Lejavu. Od roku 2018 sa venuje aj operetnému repertoáru a spolupracuje na koncertoch s Metropolitným orchestrom Bratislava.

      Je laureátkou súťaže Slovenských konzervatórií, Medzinárodnej súťaže Rudolfa Petráka a držiteľkou ocenenia Perspektívy za hudobné umenie v Dubnici nad Váhom. V roku 2022 úspešne skončila svoje štúdium spevu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.


      Martin Gyimesi

      sa začal venovať spevu už ako šesťročný ako člen Bratislavského chlapčenského zboru (BCHZ) pod vedením dirigentky Magdalény Rovňákovej. Študoval operný spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (F. Livora, G. Ovsepian) a na VŠMU (Ľ. Rybárska). Od roku 2013 bol sólistom Opery SND, kde naštudoval viaceré postavy lyrického repertoáru: Nemorino v Nápoji lásky, Tamino v Čarovnej flaute, Don Ottavio v opere Don Giovanni, Ferrando v opere Così fan tutte, Belmonte a Don Riccardo v opere Ernani, Malcolm v Macbethovi, Edmondo v Manon Lescaut, Gróf Almaviva v Barbierovi zo Sevilly, Pong v Turandot a iné. Od roku 2009 pravidelne hosťuje aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici v postavách Janio (Indigo a štyridsať zbojníkov), Desire (Fedora), Triquet (Eugen Onegin), Princ Sou - Chong (Zem úsmevov), Ernesto (Don Pasquale), Don Gasparo (La favorita). V roku 2019 absolvoval so Štátnou operou dvakrát umelecké turné v Japonsku. V Štátnom divadle v Košiciach stvárňoval postavu Fentona (Falstaff) v réžii Jiřího Menzela. Spolupracoval aj s Národným divadlom v Prahe v úlohe Tybalta (Romeo a Júlia) a Dona Louisa (Donna Diana). Od roku 2015 pravidelne hosťuje v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. Martin Gyimesi spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Slovenskou filharmóniou, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Umeleckým súborom Lúčnica, Speváckym zborom mesta Bratislavy, Štátnou filharmóniou Košice a Komorným orchestrom mesta Bratislavy.


      Gustáv Beláček

      študoval na Konzervatóriu (R. Szűcs) a VŠMU v Bratislave (E. Blahová). Vzdelanie si prehĺbil na Mozartovej akadémii a na Medzinárodnej Bachovej akadémii v Stuttgarte. Je absolútnym víťazom Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch (1993), ocenenie si odniesol aj z Medzinárodnej speváckej súťaže Rocca delle Macie v Siene (3. cena, 1994) a z Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského (1. cena). Je držiteľom Ceny nemeckého časopisu Opernwelt (1993) v rámci Speváckej súťaže Belvedere vo Viedni.

      Beláček nahráva pre Bayerischer Rundfunk, BBC a mnohé iné rozhlasové a televízne spoločnosti. Spolupracuje s vydavateľstvami Opus, Mezzo, Supraphon, BBC, Harmonia Mundi, Brilliant Classics, BR Klassik, Mirabilia, Radioservis, Naxos, Delos. Nahrávka Dvořákovho Rekviem pre firmu Delos Label bola ocenená v roku 2001 americkou cenou Grammy. Koncertne vystúpil s orchestrami ako Drážďanská filharmónia, Orchestre de la Suisse Romande, Orchestre National de France, New Jersey Symphony, San Francisco Symphony, Montreal Symphony, Camerata New York, National Orchestra Taiwan a ďalšími. Stvárnil mnohé postavy na operných scénach v Prahe, Brne, Grazi, Bazileji, Ľubľane, Düsseldorfe, Norimbergu, Berlíne, Mníchove, Kodani, Drážďanoch a inde.

      Na scéne SND v Bratislave stvárnil role ako Osmin, Thibaut, Raimondo, Alidoro, Modrofúz, Escamillo, Dulcamara, Figaro, Bartolo, Gianni Schicchi, Leporello, Pimen, Ramfis, Vodník či Gremin.


      Adrian Kokoš

      pôsobí od januára 2004 ako zbormajster a dirigent v Slovenskom rozhlase, kde nanovo založil Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu. Popri rozhlasovom zbore je dominantnou jeho dlhoročná spolupráca so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu. Realizoval celý rad premiér domácich i svetových autorov. Od roku 2003 spolupracuje so slovenským skladateľom Víťazoslavom Kubičkom, v premiére uviedol vyše dvadsať skladateľových diel. Spolupracuje s domácimi a zahraničnými hudobnými telesami, ako napr. Cappella Istropolitana, Štátna filharmónia Košice, Štátny komorný orchester Žilina, Moravská filharmónia Olomouc, Janáčkova filharmónia Ostrava, Filharmónia Bohuslava Maritnů Zlín, Karlovarský symfonický orchester, Johann Strauss orchester v nemeckom Coburgu, Metropolitný orchester Bratislava, Sinfonietta Bratislava, Slovenskí symfonici, Spevácky zbor Lúčnica, Slovenský filharmonický zbor. So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a Detským rozhlasovým zborom nahral množstvo diel klasického repertoáru, hudbu k rôznym rozhlasovým hrám, ale i hudbu k filmom ako napríklad Wilsonov, Anděl Pána 2, Svetozár Stračina, Učiteľka, Po strništi bos, Dubček.


      Spevácky zbor mesta Bratislavy

      vznikol v roku 1971 pri Mestskom kultúrnom stredisku v Bratislave s názvom Bratislavský komorný zbor. V súčasnosti pôsobí pri Bratislavskom kultúrnom a informačnom stredisku. Pri jeho zrode bol Anton Kállay, ktorý ho viedol do roku 1976. Od roku 1977 bol jeho dirigentom a umeleckým vedúcim Ladislav Holásek, ktorý zásadne ovplyvnil umelecký profil telesa a priviedol ho na vrcholnú úroveň vokálneho interpretačného umenia. Významne rozširoval repertoár zboru, čím zároveň pribúdali požiadavky na uvádzanie náročných vokálno-symfonických diel. Od roku 2022 vedie zbor Adrian Kokoš. SZMB sa môže pochváliť plodnou umeleckou spoluprácou a účinkovaním s poprednými zahraničnými orchestrami ako sú Česká filharmónia, Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, Haydn Orchester Bolzano, Israel Philharmonic Orchestra Tel Aviv, Moravská filharmónia Olomouc, Mozartorchester Salzburg, Orquesta Filarmonica de Gran Canaria, RAI Torino, Štátna filharmónia Brno, St. Peterburská filharmónia, SWF- Sinfonieorchester Baden-Baden, Pražská komorná filharmónia, Solistes Européens Luxemburg, Wiener Symphoniker, Münchener Symphoniker, Radio Symphonieorchester Wien a domácimi orchestrami. S viacerými z nich sa predstavil na medzinárodných hudobných festivaloch a koncertoch v mnohých mestách Európy. V rozsiahlom repertoári zboru je viac ako 133 omší, oratórií a kantát i opier rôznych štýlových období a aj diela súčasnej svetovej tvorby. Repertoár à cappella obsahuje stovky diel z renesancie, baroka, klasicizmu a romantizmu a diel skladateľov 20. storočia. Premiéroval mnohé skladby súčasných slovenských skladateľov. Bohatá je aj jeho nahrávacia činnosť, vydal niekoľko CD, LP a SP nosičov (z najznámejších spomeňme: Mesiáša G. F. Händla, Svatební košile A. Dvořáka, Stvorenie J. Haydna, Requiem G. Verdiho). Zbor je oceňovaný aj odbornou kritikou. Zásluhou umeleckého majstrovstva, náročnosťou repertoáru a popredným umiestneniam na medzinárodných festivaloch sa zaraďuje medzi špičkových reprezentantov zborovej scény nielen na Slovensku, ale aj v Európe.

      Ako poctu zosnulému prof. Ladislavovi Holáskovi dielo Georga Friedricha Händla diriguje na dnešnom koncerte jeho nástupca na poste zbormajstra Speváckeho zboru mesta Bratislavy Adrian Kokoš.


      Ewald Danel

      študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszylowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.

      Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (na violovom poste), niekoľko rokov člen súboru Musica Aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, vznik nových skladieb a mnohé mimoriadne projekty. Opakovane uvádza Biblické piesne A. Dvořáka ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


      Slovenský komorný orchester

      vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista Ewald Danel.

      Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie a účinkovania na domácich a zahraničných festivaloch, orchester uskutočňuje aj mimoriadne koncertné projekty. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.

      V sezóne 2022/2023 bude orchester účinkovať na festivale BHS, Szymanowski / Poland / World festivale v Krakove a Festivale Janáček a Luhačovice, koncertne vystúpi v Berlíne, Paríži i Helsinkách. Účinkovať bude aj na domácich podujatiach Kubínska hudobná jeseň, Nitrianska hudobná jar, Banskobystrická hudobná jar, Hudobné leto Trenčianske Teplice, Bojnické hudobné leto. Ďalej bude koncertovať v mestách Stupava, Čadca, Terchová, Banská Štiavnica, Ružomberok, Okoličné, Stará Ľubovňa a Stropkov. Počas sezóny s orchestrom vystúpia sólisti ako Shlomo Mintz, Katalin Stefula, Andrej Gál, Peter Zwiebel, Pavel Bogacz a ďalší.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Milí priatelia, tento záznam vám ponúkame minimálne na mesiac od zverejnenia vo vysokom rozlíšení (Full HD), najlepšie si ho vychutnáte pri zobrazení na celú obrazovku poklikom na ikonu v pravom dolnom rohu vo video prehrávači, alebo dvojitým poklikom doprostred videa.

    Dear friends, this footage is offered to you for at least a month after publication in high definition (Full HD), best enjoyed in full screen view by double clicking on the icon in the bottom right corner in the video player, or by double clicking in the middle of the video.

    Slovenský komorný orchester

    Utorok 4. 10. 2022, 19.30 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Dvojica diel slovenských skladateľov staršej generácie, ktoré odznejú v prvej časti koncertu Slovenského komorného orchestra, patrí k tomu najhodnotnejšiemu, čo v komornom žánri našej domácej tvorby vzniklo. Ikonickú skladbu Planctus pre sláčikový orchester napísal Ladislav Burlas ako bezprostrednú reakciu na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Dodnes je to hudba, ktorá hlbokým a veľmi presvedčivým spôsobom reflektuje tragické udalosti augusta 1968. Dielo uvádzame pri príležitosti životného jubilea skladateľa a dlhoročného predsedu Festivalového výboru BHS. Serenádu pre sólové dychové nástroje, harfu a sláčikový orchester skomponoval Oto Ferenczy, jeden z našich najerudovanejších hudobných tvorcov, v roku 1955. Ako sólistky sa predstavia popredné členky Slovenskej filharmónie. Händlovo Dettingen Te Deum v podaní Slovenského komorného orchestra a Speváckeho zboru mesta Bratislavy zaznie ako pocta nedávno zosnulému dlhoročnému zbormajstrovi telesa Ladislavovi Holáskovi.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022