Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:32:09 ] [ 01:32:09 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

      „Váš syn je najväčší skladateľ, ktorého osobne a menom poznám; má vkus a navyše najväčšie skladateľské znalosti.“
      Joseph Haydn Leopoldovi Mozartovi deň po premiére Koncertu d mol.

      Väčšina skladieb Wolfganga Amadea Mozarta je písaná v durových tóninách, no jeho najzávažnejšie a najobľúbenejšie diela sú výsledkom jeho prienikov do ponurejších molových tónin. Predovšetkým tónina d mol mala preňho zrejme zvláštny význam – opera Don Giovanni aj Rekviem, ktoré zaznie v druhej časti dnešného večera, sú práve v tejto tónine. Viedenské publikum si Mozarta po jeho príchode v roku 1781 zamilovalo najmä ako výnimočného klaviristu a bolo ochotné od neho prijať všetky hudobné novinky v jeho interpretácii. Priazeň divákov Mozart odmenil napísaním dvanástich jedinečných klavírnych koncertov v priebehu troch rokov. Všetky sú citovo hlbšie, rozsiahlejšie a farebne bohatšie než koncerty, ktoré dovtedy napísal on sám alebo iní skladatelia. Koncert pre klavír a orchester č. 20 d mol, KV 466 mal nesmierny úspech už na svojej premiére 11. februára 1785, hoci ho Mozart dokončil len deň predtým a atrament na rozpísaných partoch ledva stačil zaschnúť. Ako bolo jeho bežným zvykom, sólový klavírny part hral sám a orchester dirigoval od klaviatúry. Jeho otec Leopold v liste skladateľovej sestre Anne Márii píše, že „koncert bol skvelý, orchester znamenitý.“ A to napriek tomu, že „... kopista, keď sme prišli, ešte (koncert) rozpisoval a Rondo nemal Tvoj brat ani čas prehrať, pretože musel skontrolovať opis.“

      Orchestrálny úvod koncertu sa nesie v tajomnej, znepokojivej a pochmúrnej atmosfére. Napätie medzi synkopovaným rytmom huslí a viol a bodavou líniou violončiel a kontrabasov vyústi do zvukovej explózie celého orchestra. Klavír do tejto atmosféry vstúpi s jemnou clivou témou, následne sa rozihrá v sledoch virtuóznych pasáží a postupne sa „preladí“ do atmosféry orchestrálneho úvodu. Druhá časť, Romanca, charakteristická jednoduchosťou a spevnosťou, prináša slávnu a nádhernú tému, ktorá s prvou časťou kontrastuje pokojnou náladou. So svojím charakteristickým zmyslom pre drámu však Mozart pred koncom tejto časti vytrhne poslucháčov zo zasnenej atmosféry búrlivým a virtuóznym úsekom, aké často nachádzame v úvodných a záverečných častiach jeho koncertov.

      Vo finále prinesie hlavnú tému klavír, aby vzápätí ustúpil ohnivému a vzrušenému orchestrálnemu vstupu. Klavír vstúpi do niekoľ kých koncertantných dialógov s dychovými nástrojmi, no vo vzduchu stále visí akási hrozba a konfliktný charakter sa stupňuje. V duchu tradície „šťastných koncov“ vyústi finále nakoniec predsa len do D dur, hoci bez prípravy a náhle. Alfred Einstein vo svojej knihe Mozart tento nečakaný obrat nazýva „kódou očarujúcej sladkosti, ktorá zároveň predstavuje dojemný lúč svetla, návrat k spoločenskej atmosfére predchádzajúcich diel, uhladené gesto veľkého panovníka, ktorý chce vo svojich hosťoch zanechať priateľský dojem.“ Na začiatku 19. storočia sa začal meniť vkus publika aj nároky na virtuozitu a väčšina Mozartových klavírnych koncertov sa na pomerne dlhý čas prestala hrávať. Koncert d mol takýto osud nestretol, zrejme aj vďaka jeho dramatizmu, ktorý zodpovedal novej dobovej estetike. Bol súčasťou repertoáru Johanna Nepomuka Hummela, Ludwiga van Beethovena, Clary Schumannovej, Johannesa Brahmsa a Ferruccia Busoniho, pričom každý z nich k nemu vytvoril aj vlastné kadencie. Beethoven ho hral napríklad aj medzi dejstvami Mozartovej opery La clemenza di Tito na benefičnom koncerte, ktorý štyri roky po skladateľovej smrti zorganizovala jeho vdova Constanze.

      Tajomný posol v plášti a v maske, búchajúci na dvere ako smrť, horúčkovité delírium, v ktorom Mozart diktuje zborové hlasy Salierimu sediacemu pri jeho smrteľnej posteli, skon uprostred práce, opustený neuznaný génius pochovaný v hrobe pre chudobných... Tak presne takto Rekviem d mol, KV 626 nevzniklo.

      Napriek fabuláciám a legendám okolo vzniku Rekviem a Mozartovej smrti sú fakty pomerne jasné – v priebehu leta 1791 Mozartovi neznámy posol odovzdal list bez podpisu, ktorý okrem lichôtok obsahoval otázku, či by prijal objednávku na napísanie omše za zosnulých, koľko by to stálo a kedy by ju mohol dodať. Mozart objednávku prijal, stanovil si podmienky a onedlho posol priniesol nielen žiadanú sumu, ale aj sľub, že vzhľadom na nízku požadovanú cenu dostane po odovzdaní diela značný príplatok. Písať môže podľa nálady, ale nesmie sa snažiť zistiť, kto je objednávateľom.

      Hoci sa o to Mozart pravdepodobne ani nesnažil, identita „tajomného objednávateľa“ sa prezradila ešte za jeho života. Rekviem si objednal gróf Franz von Walsegg zo Stuppachu na pamiatku svojej manželky Anny. Walsegg bol veľkým milovníkom hudby, hral na flaute a violončele, dvakrát do týždňa usporadúval vo svojom sídle večery so sláčikovým kvartetom a – údajne rád vydával cudzie diela za svoje. Rovnaký zámer mal aj s Mozartovým Rekviem. Mozartvšakdielonestiholdokončiťapríbehjehovznikutak zostal spätý s poslednými chvíľami jeho života. Skladateľ sa na zhoršujúce sa zdravie sťažoval už niekoľko týždňov. O svojom pocite, že Rekviem píše pre seba, sa v septembri zdôveril aj v liste libretistovi Lorenzovi Da Ponte. Napokon ho choroba koncom novembra pripútala na lôžko, opuchli mu nohy aj ruky a nemohol sa takmer vôbec hýbať. Mozart od detstva trpel reumatizmom a s ním spojené neustále zdravotné problémy ho sprevádzali aj po celý jeho dospelý život. Výrazné fyzické aj psychické vyčerpanie z jeho prepracovanosti a nestriedmy životný štýl uňho zrejme vyvolali silný záchvat reumatickej horúčky. Vtedajšie liečebné postupy, predovšetkým púšťanie žilou, extrémne oslabili horúčkou vyčerpaný organizmus a napokon mu pravdepodobne zlyhalo srdce.

      Nedokončená objednávka však znamenala pre vdovu Constanze problém. Zálohu vrátiť nemala z čoho, sľúbené peniaze potrebovala. Hotové však boli len Introitus a Kyrie, v nasledujúcich častiach po Confutatis stihol Mozart napísať len zbor a basso continuo, z Lacrimosy len osem taktov zboru a dva takty huslí a viol. Vdova sa obrátila na manželových žiakov, aby dielo dokončili. Túto úlohu sľúbil vykonať najprv Joseph Eybler, no bolo to nad jeho sily. Napokon Rekviem dokončil Franz Xaver Süssmayr, dokomponoval chýbajúce časti Sanctus, Benedictus a Agnus Dei a dokončil inštrumentáciu. V záverečnom Lux aeterna zopakoval Introitus a Kyrie, podľa jeho slov to bolo Mozartovo želanie.

      Dielo gróf napokon dostal, predtým však prezieravo vyhotovili opisy. Walsegg vlastnoručne skopíroval partitúru, podpísal ju svojím menom a dielo uviedol v decembri 1793 vo Wiener Neustadt. A to aj napriek tomu, že jedenásť mesiacov predtým ho Mozartov mecenáš barón Gottfried van Swieten uviedol vo Viedni v rámci koncertu na Mozartovu pamiatku, z ktorého výťažok 1300 zlatých pripadol Mozartovej vdove a jej deťom.

      Legendy o okolnostiach Mozartovej smrti a aj pohrebu sa začali vynárať až nejaký čas po jeho skone. Šírili sa stále nové zvesti o zdravotných príčinách, no hovorilo sa aj o tom, že Mozarta niekto otrávil. Verejnosť si na mušku vzala rôznych podozrivých – žiarlivého manžela jednej z jeho žiačok, jeho žiaka Süssmayra, no predovšetkým Antonia Salieriho, a to aj napriek tomu, že túto fámu poprel aj na smrteľnej posteli. Medvediu službu mu následne vykonali Alexander Sergejevič Puškin, ktorý o travičovi Salierim napísal divadelnú hru, a Nikolaj Rimskij-Korsakov, ktorý ju neskôr zhudobnil ako operu. No a Miloš Forman so svojím filmovým Amadeom vytvoril síce realisticky pôsobiaci, no od historickej reality značne vzdialený obraz skladateľa a jeho života.

      Neskorší životopisci a historici, a spolu s nimi aj senzáciechtivá verejnosť, si zgustli aj na okolnostiach pohrebu. Príbeh o géniovi, zabudnutom najbližšími i svetom, na ktorého pohrebe šetrila aj vlastná manželka, a tak skončil vo vreci v masovom hrobe pre chudobných, je všeobecne známy. Nuž, do spoločného hrobu skutočne pochovaný bol, no tam sa realita končí.

      Už 30 rokov po Mozartovej smrti totiž životopisci „zabudli“, že v roku 1791 bola stále v platnosti jedna z najspornejších reforiem cisára Jozefa II., ktorá okrem iného rušila individuálne hroby a veľké pohrebné ceremónie – z hygienických aj ekonomických dôvodov. Cintoríny vo vnútorných častiach miest boli zrušené a nové boli vytvorené v „dostatočnej vzdialenosti od ľudských obydlí“. Pozostatky previezli v rakve na cintorín, no pochovali bez odevu, len v plátenom vreci do jedného hrobu s ďalšími telami a bez pohrebnej ceremónie.Akchcelipozostalínechaťzhotoviťpomník,mohli ho umiestniť len pozdĺž múru cintorína. Po rozsiahlych protestoch panovník neochotne povolil pochovávať nebožtíkov aj v truhle. Nič viac.

      V rámci týchto prísnych obmedzení mal však Mozart najlepší možný pohreb. V Dóme sv. Štefana za zvonenia zvonu priviezli v procesii Mozartovo telo v prikrytej rakve, za ňou kráčal kňaz, miništranti niesli sviece. Útržkovité svedectvá o smútočných hosťoch uvádzajú asi desať priateľov a kolegov hudobníkov a šesť rodinných príslušníkov. Nevie sa nič o cirkevnej hudbe, ktorá pravdepodobne znela, vo výdavkoch za pohreb však nebola vyčíslená. Z dochovaných účtov je však možné doložiť, že Mozarta pochovali riadne v truhle, bola mu teda poskytnutá maximálna posmrtná starostlivosť. A chýbajúci pozostalí na cintoríne? Mŕtvych mohli hrobári prevážať až po zotmení, dovtedy telá ležali v márnici. Cintorín, na ktorom Mozarta pochovali, bol od dómu vzdialený viac ako štyri kilometre, viedla k nemu len poľná cesta. Úmysel sprevádzať telo na cintorín tak museli jeho dvaja žiaci vzdať, lebo hrobár im v mimoriadne zlom počasí jednoducho ušiel aj s vozom.

      Ťažko teda hovoriť o nezáujme – k Mozartovej smrteľnej posteli sa prišli rozlúčiť stovky smútiacich, jeho slobodomurárski spolubratia usporiadali vlastnú smútočnú lóžu, v Prahe sa na zádušnej bohoslužbe zúčastnilo štyritisíc ľudí a správu o Mozartovej smrti priniesla tlač naprieč celou Európou. Vyvrátenie romantických predstáv a legiend však Mozartovmu Rekviem evidentne neškodí. Geniálna hudba poslucháčov uchváti aj bez nich.

      Zuzana Buchová Holičková

      –––––
      Bibliografický údaj: BUCHOVÁ HOLIČKOVÁ, Zuzana: Text ku koncertom 2.–3. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      MARIAN LAPŠANSKÝ

      zohráva pozoruhodnú úlohu ako organizátor slovenského hudobného života, o. i. ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis a prezident Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela v Bratislave. Od roku 2004 do konca roku 2021 zastával post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie. Je častým členom porôt medzinárodných klavírnych súťaží, o. i. F. Liszta v Budapešti, L. v. Beethovena v Bonne, A. Skriabina v Grossete, Prix Amadeo v Aachene, Premio Giuliano Pecar v Gorizii, Medzinárodnej súťaže komornej hry vo Frankfurte, Súťaže Pražskej jari a ďalších. Jeho študenti získali na medzinárodných interpretačných súťažiach už viac ako 30 rôznych ocenení. Je pedagógom na AU v Banskej Bystrici. Do roku 2012 pôsobil aj na AMU v Prahe a do roku 2019 na VŠMU v Bratislave.

      Interpretačné umenie M. Lapšanského je zachytené na početných rozhlasových, televíznych i štúdiových nahrávkach, ktoré získali napr. Cenu Zlatej harmónie (1995, Rachmaninov, Schnittke, Pärt; spolu s J. Bártom), cenu Classic za nahrávku roka (1997, Zdeněk Fibich: Nálady, dojmy a upomínky – súbor 12 CD), Cenu za najlepšiu českú nahrávku roku 1998 (1999, Leoš Janáček: Zápisník zmizelého; spolu s P. Strakom a D. Peckovou), Európsku cenu Gustava Mahlera za rok 2002 a medzinárodné ocenenie Trebbia za celoživotné dielo 2019. Marian Lapšanský uskutočnil množstvo sólových recitálov i komorných koncertov na prestížnych festivaloch ako Wiener Festwochen, Salzburger Festspiele, Berliner Festtage, Dresdner Musikfestspiele, Pražská jar a ďalších.


      LENKA MÁČIKOVÁ

      už ako študentka VŠMU získala prvé miesto na medzinárodnej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch, dvakrát za sebou jej bola udelená cena Literárneho fondu za stvárnenie postáv Amora (Orfeus a Eurydika, SND) a Despiny (Così fan tutte, ND Praha). Hosťovala v Národnej opere vo Varšave, v talianskych operných domoch v Brescii, Como, Pavii, Cremone, ale i vo Francúzsku v Nancy, Angers a Nantes, na koncertných pódiách v Katare, Štokholme, Sarajeve a na festivale Pražská jar. S Národným divadlom Praha, s ktorým naďalej pravidelne spolupracuje, absolvovala koncertné turné po Japonsku v postave Paminy (Čarovná flauta). V roku 2014 v Prahe debutovala ako Líška Bystrouška (réžia Ondřej Havelka), naštudovala tu tiež postavy v operách Don Giovanni (Zerlina), Così fan tutte (Despina), Parsifal (Kvetinové dievča) a v Čarokraji Marka Ivanovića (Penelopka). V režijnom naštudovaní O. Havelku nahrala DVD s barokovou operou Domenica Scarlattiho Dove è amore è gelosia (Grófka Clarice). Ako Zerlina sa v roku 2014 s úspechom predstavila na opernom festivale v anglickom Glyndenbourne. V SND hosťovala okrem iného ako Pamina (Čarovná flauta), Júlia (Rozprávka o šťastnom konci) a Prvá lesná žienka (Rusalka). V roku 2017 naštudovala postavu Mirindy vo Vivaldiho Arsilde, s ktorou sa ako jediná Slovenka podieľala na získaní prestížneho ocenenia Dosky za najlepšie predstavenie sezóny. S touto operou absolvovala aj európske turné (Luxemburg, Lille, Caen, Versailles). V roku 2019 účinkovala s José Carrerasom na koncerte v O2 Aréne v Prahe. Aktívne spolupracuje s Českým národným symfonickým orchestrom, s ktorým vystúpila po boku Ramóna Vargasa v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe.


      TERÉZIA KRUŽLIAKOVÁ

      študovala spev na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici (D. Rohová-Boksová) a na VŠMU v Bratislave (Z. Livorová). Vokálne sa neskôr zdokonaľovala na majstrovských kurzoch Reginy Resnik v talianskom Trevise. Už počas štúdia účinkovala v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Od roku 2003 je sólistkou Opery SND v Bratislave. Ako mladá interpretka zaznamenala viacero úspechov na vokálnych súťažiach na Slovensku, v Poľsku či v Taliansku. V Českej republike zvíťazila na Medzinárodnej súťaži A. Dvořáka v Karlových Varoch a je laureátkou súťaže Toti dal Monte v talianskom Trevise. Terézia Kružliaková sa predstavila na popredných hudobných festivaloch doma i v zahraničí (Bratislavské hudobné slávnosti, Festival Carla Dittersa von Dittersdorf v Jeseníkoch, Dvořákova Olomouc, Pražská jar, Smetanova Litomyšl, Podzimní festival duchovní hudby v Olomouci a i.). Často účinkuje aj ako koncertná speváčka, spolupracuje s poprednými domácimi a zahraničnými orchestrálnymi a vokálnymi telesami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Symfonický orchester Českého rozhlasu v Prahe, Moskovský akademický symfonický orchester, Slovenský filharmonický zbor, Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK, Moravská filharmónia Olomouc, ŠKO Žilina, Cappella Istropolitana, Slovenský komorný orchester či Štátna filharmónia Košice. Rad operných postáv stvárnila na domácej scéne opery SND, ale i v Brne (Orsini, Suzuki, Siebel, Oľga, Flora, Zuzka, Rosina, Armando di Gondi).


      MARTIN GYIMESI

      začal spievať ako šesťročný v Bratislavskom chlapčenskom zbore pod vedením dirigentky Magdalény Rovňákovej. Študoval operný spev na Konzervatóriu v Bratislave (F. Livora, G. Ovsepian) a na VŠMU (Ľ. Rybárska). Od roku 2013 je členom sólistického ansámblu opery Slovenského národného divadla v Bratislave, kde naštudoval viaceré postavy lyrického repertoáru (Nemorino – Nápoj lásky, Tamino – Čarovná flauta, Malcolm – Macbeth, Edmondo – Manon Lescaut, Gróf Almaviva – Barbier zo Sevilly, Bronio von Popiel – Polenblut, Pong – Turandot a i.). Od roku 2009 pravidelne hosťuje ako sólista aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici (Janio – Indigo a štyridsať zbojníkov, Desire – Fedora, Ernesto – Don Pasquale, Don Gasparo – La favorita, a i.), pričom s operou v roku 2019 absolvoval s titulmi Don Pasquale a Tosca dve turné v Japonsku. V Štátnom divadle Košice stvárňoval postavu Fentona (Falstaff) v réžii oscarového režiséra Jiřího Menzela. Spolupracoval aj s Národným divadlom v Prahe (Tybalt – Romeo a Júlia, Don Louis – Donna Diana), od roku 2015 pravidelne hosťuje v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave (Junoš – Braniboři v Čechách, Tinca a Gerard – Il Trittico, Il Conte Bandiera – La scuola de’ gelosi). Martin Gyimesi je takisto hosťujúcim umelcom telies, ako je Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenská filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice či Komorný orchester mesta Bratislavy.


      GUSTÁV BELÁČEK

      študoval na Konzervatóriu (R. Szűcs) a VŠMU v Bratislave (E. Blahová). Vzdelanie si prehĺbil na Mozartovej akadémii a na Medzinárodnej Bachovej akadémii v Stuttgarte. Je absolútnym víťazom Medzinárodnej speváckej súťaže A. Dvořáka v Karlových Varoch (1993), ocenenie si odniesol aj z Medzinárodnej speváckej súťaže Rocca delle Macie v Siene (3. cena, 1994) a z Medzinárodnej speváckej súťaže M. Schneidera-Trnavského (1. cena). Je držiteľom Ceny nemeckého časopisu Opernwelt (1993) v rámci Speváckej súťaže Belvedere vo Viedni.

      Beláček nahráva pre Bayerischer Rundfunk, BBC a mnohé iné rozhlasové a televízne spoločnosti. Spolupracuje s vydavateľstvami Opus, Mezzo, Supraphon, BBC, Harmonia Mundi, Brilliant Classics, BR Klassik, Mirabilia, Radioservis, Naxos, Delos. Nahrávka Dvořákovho Rekviem pre firmu Delos Label bola ocenená v roku 2001 americkou cenou Grammy. Koncertne vystúpil s orchestrami ako Drážďanská filharmónia, Orchestre de la Suisse Romande, Orchestre National de France, New Jersey Symphony, San Francisco Symphony, Montreal Symphony, Camerata New York, National Orchestra Taiwan a i. Stvárnil mnohé postavy v operných domoch v Prahe, Brne, Grazi, Bazileji, Ľubľane, Düsseldorfe, Norimbergu, Berlíne, Mníchove, Kodani, Drážďanoch a i. Na scéne SND v Bratislave stvárnil role ako Osmin, Thibaut, Raimondo, Alidoro, Modrofúz, Escamillo, Dulcamara, Figaro, Bartolo, Gianni Schicchi, Leporello, Pimen, Ramfis, Vodník či Gremin.


      THOMAS LANG

      sa narodil v Stuttgarte a na tamojšej Hudobnej vysokej škole, ako aj na Univerzite v Tübingene vyštudoval hudobnú pedagogiku, spev, dirigovanie a muzikológiu. V rokoch 1988–1999 pôsobil ako zbormajster a kapelník v Mestskom divadle v Lübecku. Nasledoval angažmán zbormajstra v Hessenskom štátnom divadle vo Wiesbadene, v roku 2006 získal rovnakú pozíciu vo Viedenskej štátnej opere. Tam ďalej rozširoval svoj repertoár, ktorý dnes zahŕňa vyše 200 titulov z opernej a koncertnej literatúry. Hosťoval naprieč Európou, v Kórei, Japonsku a USA. V rokoch 2006–2011 zastával funkciu zbormajstra v rámci festivalu Salzburger Festspiele. Jeho umelecké pôsobenie dokumentuje aj množstvo nahrávok. Pravidelne spolupracuje s uznávanými dirigentmi ako Daniel Barenboim, Bertrand de Billy, Zubin Mehta, Riccardo Muti, Christian Thielemann a Franz Welser-Möst. Je členom umeleckého vedenia Fóra zbormajstrov Nemeckej hudobnej rady a ako hosťujúci profesor zborového dirigovania pôsobí na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. So Slovenským filharmonickým zborom spolupracoval už niekoľkokrát v nedávnej minulosti.


      MARTIN LEGINUS

      študoval na Konzervatóriu v Bratislave (Z. Bílek) a na VŠMU (O. Lenárd). Od roku 2006 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 2013–2016 bol hudobným riaditeľom Štátnej opery v Prahe. V sezóne 2015/2016 bol hlavným hosťujúcim dirigentom Pražského komorného orchestra. Dirigoval v koncertných sálach ako viedenský a berlínsky Konzerthaus a na významnej japonskej scéne Bunka Kaikan v Tokiu. V októbri 2015 absolvoval úspešné japonské turné so Štátnou operou Praha, kde dirigoval 20 predstavení Verdiho opery La traviata. V rokoch 2018–2020 bol stálym hosťujúcim dirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina.

      Martin Leginus dirigoval opery Orfeus a Eurydika, Carmen, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Dvaja Foscariovci, Macbeth, La traviata, Aida, Nabucco, Othello, Simon Boccanegra, Rigoletto, Falstaff, Don Carlo, Hänsel und Gretel, Sedliacka česť, Komedianti, Madama Butterfly, Bohéma, La Rondine, Manon Lescaut, Tosca, Il Tabarro, Gianni Schicchi, Suor Angelica, Predaná nevesta, Rusalka, Martin a Slnko a balety Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Ivan Hrozný, Romeo a Júlia, Sylfida a Giselle. Spolupracoval s radom významných sólistov, ako sú Leo Nucci, Ferruccio Furlanetto, Simon Keenlyside, José Cura, Anna Samuil, Jana Kurucová, Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Sergej Larin, Dalibor Jenis, Eva Hornyáková, Peter Mikuláš, Eva Urbanová, Štefan Kocán a i.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako K. Ančerl, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, N. Järvi, K. Kobayashi, Ch. von Dohnányi, V. Gergiev, A. Rahbari, Sir Y. Menuhin, P. Steinberg, G. Pehlivanian, J. Märkl, E. G. Jensen, a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. V marci 2022 absolvoval turné v rakúskych a nemeckých mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach a i.), a čaká ho účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivaloch Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a Murten Classics (Švajčiarsko).


      SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

      vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930–2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel. Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike.

      V sezóne 2021/2022 koncertoval na Slovensku, v Poľsku a v júni ho čakajú koncerty v talianskych mestách. Počuť ho budeme môcť i na festivale BHS.


      SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

      je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková). Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr. Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť Opus, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

      Na jar 2022 sa SFZ predstavil na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene, kde pod vedením Kirilla Petrenka naštudoval opery Piková dáma a Jolanta, pričom Pikovú dámu koncertne uviedol aj v Berlínskej filharmónii. V závere sezóny čaká SFZ zájazd do Švajčiarska, kde sa predstaví mužská časť zboru v diele Kráľ Oidipus Igora Stravinského (dir. Jac van Steen). SFZ sa v júni predstaví aj v Nemecku (Dortmund) a Srbsku (Novi Sad), kde s Dortmundskou a Belehradskou filharmóniou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu (dir. Gabriel Feltz).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Wolfgang Amadeus Mozart

    Piatok 3. 6. 2022, 19.00 h
    D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Wolfgang Amadeus MozartWolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
      Koncert pre klavír a orchester č. 20 d mol, KV 466 Piano Concerto No. 20 in D Minor, KV 466
      AllegroAllegro
      RomanzeRomanze
      Rondo, Allegro assai Rondo, Allegro assai
    PrídavokEncore
    Edward Hagerup GriegEdward Hagerup Grieg (1843–1907)
      Lyrické skladby Lyric Pieces
      Motýľ, op. 43 č. 1Butterfly, Op. 43, No. 1
    Wolfgang Amadeus MozartWolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
      Rekviem d mol, KV 626 Requiem in D minor, K. 626
      I. Introitus: RequiemI. Introitus: Requiem
      II. KyrieII. Kyrie
      III. Sequentia: Dies IraeIII. Sequentia: Dies Irae
      III. Sequentia: Tuba MirumIII. Sequentia: Tuba Mirum
      III. Sequentia: Rex TremendaeIII. Sequentia: Rex Tremendae
      III. Sequentia: RecordareIII. Sequentia: Recordare
      III. Sequentia: ConfutatisIII. Sequentia: Confutatis
      III. Sequentia: LacrimosaIII. Sequentia: Lacrimosa
      IV. Offertorium: Domine JesuIV. Offertorium: Domine Jesu
      IV. Offertorium: HostiasIV. Offertorium: Hostias
      V. SanctusV. Sanctus
      VI. BenedictusVI. Benedictus
      VII. Agnus DeiVII. Agnus Dei
      VIII. Communio: Lux AeternaVIII. Communio: Lux Aeterna

    Koncert solidarity v spolupráci so Slovenským Červeným krížom pod záštitou prezidentky SR Zuzany Čaputovej

    Veľa koncertov pre klavír napísal Wolfgang Amadeus Mozart ešte ako adolescent v Salzburgu, ďalších sedemnásť klavírnych koncertov vzniklo neskôr počas pôsobenia vo Viedni. Vo forme koncertu sa mohol pred publikom prezentovať nielen ako skvelý skladateľ, ale aj ako výborný klavirista. Klavírny koncert č. 20 je prvým koncertom v molovej tónine. Skladba v tónine neskoršieho Rekviem je predzvesťou Mozartovej labutej piesne. Omša za zosnulých pre sóla, zbor a orchester v tónine d mol je posledným Mozartovým dielom, ktoré si v ďalších dekádach získalo srdcia poslucháčov na celom svete. Sám skladateľ zanechal dielo rozpracované. Do finálnej, dnešnej podoby, dielo dopracoval jeho žiak Franz Xaver Süssmayr. Dielo sa hralo napríklad na pohreboch Josepha Haydna alebo Fryderyka Chopina. Jeho časti sú často využívané ako hudba vo filmoch.

    Dlhoročný riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský sa predstaví po boku orchestra, ktorého umelecký vývoj dlhé roky kreoval. Slovenské operné hviezdy Lenku MáčikovúTeréziu KružliakovúMartina Gyimesiho a Gustáva Beláčka bude viesť skúsený dirigent SND Martin Leginus.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022