Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:07:12 ] [ 01:07:12 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Redakcia a archív Slovenskej filharmónie, Štefan Bučko ]

      Pomoci my tvé žádáme, smiluj se nad námi, utěš smutné, zažeň vše zlé, svatý Václave! Kriste, eleison.

      Prvá globálna vojnová smršť 20. storočia prepukla v dobe, kedy boli európski hudobníci zahltení prácou a hľadaním odpovedí na otázniky súvisiace s hlbokou krízou, ktorá ovládla Európu v poslednej tretine 19. storočia. Český autor Josef Suk senior (zať Antonína Dvořáka) venoval reflexii 1. svetovej vojny voľný triptych zostavený z Meditácie na staročeský chorál Svatý Václave, op. 35a, Legendy o mŕtvych víťazoch a z pochodu V nový život (za ktorý bol Suk neskôr ocenený v rámci umeleckej súťaže Letných olympijských hier v Los Angeles v roku 1932 striebornou medailou, pričom zlatá nebola udelená). Každá z týchto troch častí triptychu spracováva tému vojny špecifickým spôsobom. V Meditácii na chorál Svatý Václave, ktorá existuje v troch autorských verziách, ide o spontánnu reflexiu silnej tradície českej kultúry a kultúrnosti, symbolizovaných osobnosťou významného svätca. Suk sa nevzdal rétoriky, ktorú zdedil po predchodcoch, najmä po svojom svetoznámom svokrovi Dvořákovi. Nepatril teda k reformátorom, ktorí by sa počas vojny pripravovali na zásadný útok voči tradícii. Naopak, Suk hľadal možnosti v existujúcom systéme a vďaka silnému emočnému apelu sa mu jeho cieľ aj darilo presadzovať. Meditácia je jednou zo silných inšpirácií, v ktorej dochádza k fúzii troch časov: pradávneho stredovekého, času konca 19. storočia a času nového, poznačeného hrôzami spôsobenými dehumanizovanými vzťahmi v spoločnosti. Meditácia je síce pokorná, je však sugestívna a expresívna.

      Veľké umenie sa často rodí v podmienkach núdze, tragédie, nešťastia. Vojnové hrôzy preto najmä v optike skladateľov 20. storočia pôsobili ako výdatný zdroj inšpirácie. V súvislosti s 2. svetovou vojnou a jej dôsledkov v hudobnej produkcii akosi automaticky vyskakuje do popredia meno Dmitrija Šostakoviča – hudobníka, ktorý vojnové udalosti sledoval z bezprostrednej blízkosti a videl aj do zákulisia iniciatív sovietskeho vedenia. Šostakovič nekonal tak, ako jeho kolegovia skladatelia, či interpreti – neemigroval z krajiny, hoci možností by určite mal nadostač. Prežil pozemské peklo. Niekoľko rokov nespával. Mal zbalený kufrík s nevyhnutnými osobnými vecami pre prípad, že by pri jeho dverách zazvonili príslušníci komanda KGB. Vpisoval do partitúr nezmyselné podtituly, chlácholil súdruhov veľkým „sovietskym“ zvukom. To na nich platilo a oni súdruhovi Šostakovičovi tlieskali. Pod ťarchou týchto pseudoargumentov vnímame hudbu plnú lamentácií, hudbu zúfalca zmietaného pochybnosťami o perspektívach sveta a jeho osobných nádejach. Šostakovič takmer v každom diele po roku 1936 podáva obžalobu – občiansku aj profesionálnu. Žaluje akéhokoľvek človeka, schopného zneužívať moc a ovládať svet demagógiou – a nemusia to byť len súdruhovia Stalin, Ždanov, Berja a ďalší členovia politbyra KSSZ. K najsugestívnejším projektom tohto typu patrí 8. sláčikové kvarteto c mol z roku 1960, ktoré ruský dirigent a violista Rudolf Baršaj zaranžoval so súhlasom autora pre sláčikový orchester ako Komornú symfóniu, op. 110a. Šostakovič verejne priznal, že inšpiráciou k napísaniu diela boli jeho silné dojmy z návštevy Drážďan zruinovaných počas 2. svetovej vojny. Dielo sa rozhodol venovať pamiatke obetí fašizmu a vojny. Skladba je však zároveň expresívnou autobiografickou výpoveďou skladateľa. Päť častí tohto naliehavého diela je prejavom zúfalstva a beznádeje. To, že sa jedná i o vyjadrenie autorovej osobnej drámy a tragédie, potvrdzuje aj intenzívne využitie kryptogramu jeho mena D-Es-C-H ako tvrdošijného leitmotívu, ako chrbtovej kosti z hľadiska štrukturálneho aj významového. Motív prekonáva podobne ako Šostakovič turbulencie a otrasy. Pramení z hĺbky duše, de profundis, vzápätí sa škerí v danse macabre sťaby démonická odrhovačka. Dominancia pomalej hudby sa snúbi s veľkou dávkou kontemplatívnosti. Toto dielo (v podobe sláčikového kvarteta) zaznelo aj v deň Šostakovičovho pohrebu v auguste 1975.

      „Berger nevidí človeka svojej doby ako „homo sapiens“, ale ako rozporuplnú bytosť, oscilujúcu medzi anjelom a beštiou.“ (Ľ. Chalupka)

      Komorná hudba sa stala jedným z ťažísk tvorby slovenského skladateľa poľského pôvodu Romana Bergera, pričom množstvom dokonca prevažuje nad orchestrálnou. Jej charakteristickou črtou je sústredenosť na motivický tvar, na sledovanie logiky jeho rozvoja, vytváranie veľkých formových plôch, v ktorých je motivickej práci poskytnutý čas na realizáciu, čo korešponduje s orientáciou na kontemplatívne poňatie hudby a umenia vôbec.

      Pred premiérou trojčasťovej skladby Post scriptum skladateľ uviedol: „Maestro Ewald Danel ma vlani požiadal o skomponovanie skladby pre Slovenský komorný orchester. Ako autorovi skladby ,Korczak in memoriam‘, ktorú som napísal na objednávku festivalu Krakov 2000, mi navrhol zohľadniť nápis na stene vo varšavskom gete: ,Verím v slnko, aj keď nesvieti. Verím v lásku, aj keď ju necítim. Verím v Boha, aj keď mlčí.‘ Po dlhých mesiacoch pokusov som zistil, že nie som v stave túto ideu zrealizovať. Že nie som schopný skomponovať hudbu na ,slová‘, ktoré ktosi v zúfalstve zanechal na ceste do plynovej komory. Skomponoval som potom v lete triptych, ktorý som nazval ,Post scriptum‘. Je totiž pravdepodobné, že uvedený príbeh ovplyvnil kompozičný proces, a to aj napriek tomu, že som sa snažil sústrediť na čisto hudobné aspekty. O nich, pravda, nemienim hovoriť; takéto informácie odvádzajú od podstaty veci: umenie nám má pripomínať, že existuje sféra Nevysloviteľného.“

      Hudobná púť Valentina Silvestrova nebola jednoduchá. Rodák z Kyjeva sa na hudobnom poli ZSSR nemohol prejavovať úplne voľne. Po tom, čo komisia pri jeho záverečných skúškach identifikovala v jeho Symfónii č. 1 avantgardné postupy musel študovať o rok dlhšie. Do ešte výraznejšej nemilosti sa dostal v roku 1970, keď opustil schôdzu Zväzu sovietskych skladateľov, na ktorej sa hovorilo o vstupe vojsk do Československa. Keďže sa za svoje konanie neospravednil, súdruhovia jeho hudbu zakázali. Silvestrovova tvorba sa preto prezentovala v menších, privátnych kruhoch. Avšak Sovietsky zväz skladateľovi dovolil komponovať diela sakrálne. Silvestrov v tvorbe pre spevácke zbory nadväzuje na tradíciu ortodoxnej hudby. Svojou tvorbou reaguje aj na politické konflikty, ktoré sa na Ukrajine v posledných desaťročiach dejú. Séria piesní pre zbor a capella Maidan-2014 je jeho odpoveďou na konflikty z roku 2014. Reflexiou tejto udalosti je aj Modlitba za Ukrajinu, ktorú napísal rovnako pre zborové obsadenie. „Pane, ochraňuj Ukrajinu. Daj nám silu, vieru a nádej... Otče náš“, slová modlitby sú posolstvom, ktoré v posledných mesiacoch vysielajú orchestre po celom svete ako podporný odkaz občanom Ukrajiny. V nedávnom rozhovore pre New York Times sa Silvestrov k vojnovej situácii vyjadril nasledovne: „Je zjavné, že to nie je problém Ukrajiny a Ruska. Je to problém civilizácie.“


      Krvavé sonety

      Krvavé sonety napísal P. O. Hviezdoslav na začiatku 1. svetovej vojny v auguste až v septembri 1914. „Ide o najsilnejší hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch“, píše v eseji k svojmu prekladu Krvavých sonetov do angličtiny John Minahane (írsky ctiteľ a znalec Hviezdoslava a slovenskej poézie, ktorý od 90-tych rokov pôsobí na Slovensku). Skúmaním prišiel na to, že išlo vtedy o ojedinelý počin v rámci Európy, pretože len v nemčine vyšlo údajne jeden a pol milióna básní, ktoré burcovali za vojnu. V prospech vojny sa vyjadrovali aj také významné osobnosti poézie ako Rudyart Kipling alebo jemný a citlivý básnik Rainer Maria Rilke. „Dalo by sa povedať, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol ako akýsi slovanský Don Quijote do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov.“ (Minahane) V tom období nemal Hviezdoslav šancu tento jedinečný básnický výkrik rozšíriť do všeobecného povedomia, pretože sonety nesmeli vyjsť, a tak urobil pre niekoľkých zasvätených verejnú produkciu na Nový rok 1915 v Dolnom Kubíne. Ďalej sa šírili iba samizdatom medzi pár vyvolenými. Hviezdoslav si pre svoj spontánny protivojnový výkrik zvolil sonetovú formu, ktorá je určená na spievanie o láske, ale v tomto prípade sa ukázalo, že má nesmiernu výrazovú silu aj keď hovorí o utrpení, skaze a stáva sa prorockou obžalobou každého, kto si chce podmaniť iné národy ničivou silou. Vo svojom plamennom sonetovom prejave Hviezdoslav nenachádza jediný dôvod, ktorý by mohol byť ospravedlnením na vyvolanie vojny a obžalúva tých, ktorí zneužívajú kresťanstvo (Sonet 8, 9):

      Ó ľudstvo, ľudstvo! Tak si vzdialené
      nebolo nikdy od príkazu Krista:
      Blížneho miluj ako seba, sčista
      a bez výhrady splna, iskrenne.
      .

      Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!
      Mlč o pohanoch! Zle sa vyhováraš:

      Hviezdoslav nešetrí ani osvietenstvo (Sonet 12): „Vzdelanstvo – cha-cha-cha! – jak ľudožrút!...“. Vie, že pred ničivou silou zbraní niet pre človeka úniku (Sonet 3):

      ... Ale kryje sa
      nadarmo v svete; všade ľudská jatka:
      či tvŕď, či oceán, či nebesá!

      V trinástom sonete sa pýta: „Kto zapríčinil tento úpadok,zosurovenie, zdivočenie mravov?“ A v tom istom sonete si aj odpovedá: „Ech sebectvo! To! – a niet nad ohavou; tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.“ Kladie si otázky, či sa ľudstvo po vojne poučí (Sonet 18):

      A keď sa toto peklo vyvzteká,
      či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
      Nenávisť ovládze-li sama seba,
      z nástrahy zrodí-li sa bezpeka
      a pravda sadne za stôl odveká?

      Z básnikových nástojčivých otázok však cítiť skepsu a tú, žiaľ, historická skúsenosť ľudstva i ďalej potvrdzuje. Až desivo aktuálne vyznieva Sonet 28, ktorý sa oplatí zacitovať celý. (Nie, Puškin môj, mysľou vysoký,

      ty mýlil si sa, podráždením chorý:
      Vraj, musejú sa stiecť-zliať v ruskom mori
      tie naše bystré slavian-potoky,
      alebo ono – vyschne ráztoky.
      Už príroda, viď! sama s tebou sporí:
      má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
      no trvá aj ich poťah hlboký...
      Ja myslím; duch sa rovná vode, hore
      čo parou stúpa, prší návratom;
      tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
      zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom...
      Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
      ni potoky zájsť ducha v mori tom!)

      V čase, keď vznikli tieto sonety, išlo o mimoriadne ľudské, aktuálne a umelecké vzopätie. Žiaľ, vtedy, kedy by najviac zarezonovali, o nich vedel málokto a vyšli až po vojne zásluhou českého intelektuála Alberta Pražáka. Keby bol vtedy k dispozícii kvalitný preklad vo svetovom jazyku aký máme dnes zásluhou Johna Minahanea, nie je trúfalé sa domnievať, že by Slovensko pravdepodobne veľmi silným spôsobom tĺklo na vedomie sveta. Ale dnes nie je dôvod na radosť, bezmála 108 rokov po svojom vzniku majú Krvavé sonety stále až mrazivo aktuálnu hodnotu.

      Redakcia a archív Slovenskej filharmónie, Štefan Bučko

      –––––
      Bibliografický údaj: Redakcia a archív Slovenskej filharmónie – BUČKO, Štefan: Text ku koncertu 9. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Slovenského komorného orchestra, Cyklus SKO, 73. koncertná sezóna, bratislava, SLovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      ŠTEFAN BUČKO

      absolvoval štúdium herectva na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU, odbor technika reči, neskôr odbor javiskovej reči a umeleckého prednesu.

      Po ukončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1981 hrať na scéne Činohry SND. Na VŠMU prednáša teóriu javiskovej reči a umelecký prednes. Okrem hereckej práce, prednesu poézie a pedagogickej činnosti sa Štefan Bučko venuje aj moderovaniu kultúrnych a spoločenských programov. Pôsobí v dabingu, televízii a v rozhlase.

      V roku 1998 bol členom, neskôr, do roku 2010, predsedom Rady Slovenskej televízie (STV). Bol členom správnej rady Nadácie na podporu Katolíckej univerzity v Ružomberku a laureátom Ceny Fra Angelica Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku. V rokoch 2008 – 2010 bol riaditeľom Činohry Slovenského národného divadla. V roku 2011 mu vyšla debutová básnická zbierka Tušené ostáva v tieni, s reedíciou v roku 2013. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Krištáľová ruža – najvyššieho česko-slovenského ocenenia za celoživotné majstrovské interpretovanie a šírenie poézie (2013), Cena Literárneho fondu za postavu Adama v inscenácii hry Lúče otcovstva (2015), Osobnosť Bratislavy (2017).


      EWALD DANEL

      študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u Karla Österreichera, kurz zborového dirigovania u Jana Wierszyłowského a doktorandské štúdium u Bohdana Warchala. Po ukončení štúdia dva roky pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. Od roku 1985 je koncertným majstrom Slovenskej filharmónie. V roku 2001 prevzal po Bohdanovi Warchalovi post umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra.

      Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfonica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, hosťovsky vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, orchestrom PKF – Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkovou filharmóniou Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít s orchestrami a účinkovaním v sólových recitáloch má umelec bohaté skúsenosti aj v oblasti komornej hry, ktoré získal predovšetkým ako primárius Slovenského kvarteta od r. 1986, od r. 1987 ako spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria. Stál pri zrode Kubínovho kvarteta (na violovom poste) a niekoľko rokov hral tiež v súbore Musica aeterna. V rokoch 1992 – 1996 pôsobil ako umelecký vedúci komorného orchestra mesta Bratislavy Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. V roku 2012 mu bola udelená Cena Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha. Získal tiež cenu Cieszynit Uznania 2019 za mimoriadnu reprezentáciu regiónu Tešínskeho Sliezska v zahraničí.

      Ako pedagóg pôsobil v rokoch 1987 – 1998 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v rokoch 1999 – 2003 a 2007 – 2009 bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V r. 2001 viedol interpretačné majstrovské kurzy pre profesionálnych orchestrálnych hráčov na Affinis Music Festivale v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

      Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra uskutočňuje mnohé zaujímavé projekty, pre slovenské publikum objavuje doposiaľ neuvedené diela svetovej hudobnej literatúry, významnou mierou sa podieľa na uvádzaní nových diel slovenských autorov. Inicioval cyklus koncertov v chrámoch a tiež koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Od roku 2004, stého výročia úmrtia Antonína Dvořáka, opakovane uvádza jeho Biblické piesne v zborovom unisone na pôde Slovenskej filharmónie, ale aj ako projekt otvorený pre široký okruh záujemcov, napr. na festivale Pohoda 2018 za účasti vyše 250 spevákov. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.


      SLOVENSKÝ KOMORNÝ ORCHESTER

      vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930–2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Pod vedením majstra Warchala sa sformoval na popredného predstaviteľa slovenského interpretačného umenia v zahraničí. V roku 2001 prevzal vedenie orchestra Ewald Danel.

      Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie, účinkovania na festivaloch a koncertných turné v zahraničí, orchester uskutočňuje mnohé mimoriadne zaujímavé koncertné projekty. Po prvýkrát na Slovensku predniesol na jednom koncerte kompletné Bachove Orchestrálne suity a Brandenburské koncerty. Postupne uviedol všetky concerti grossi G. F. Händla, A. Corelliho a raritný komplet sláčikových symfónií mladého F. Mendelssohna Bartholdyho, opakovane uviedol Händlovo oratórium Mesiáš. Pre slovenské publikum objavil mnohé, doteraz na Slovensku neuvedené diela svetových autorov, uskutočnil slovenskú premiéru diela „Osem ročných období“ A. Vivaldiho a A. Piazzollu, vo vlastnom aranžmáne viackrát uviedol piesne J. Ježka. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako šesťdesiat skladieb.

      Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage a Bohdal Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu neprofesionálnych zborov. Spolupráca so zbormi sa medzičasom rozšírila i do úspešnej kooperácie s neprofesionálnymi komornými orchestrami a v posledných rokoch sa realizuje v celoslovenskom meradle.

      Z ďalšej pozoruhodnej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Dóme sv. Martina na Kvetnú nedeľu; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením; spolupracuje s významnými slovenskými, či zahraničnými sólistami. Okrem toho sa každoročne venuje príprave a realizácii koncertov pre deti a mládež v pravidelných koncertných cykloch Slovenskej filharmónie a v spolupráci s Detskou univerzitou v Bratislave. V marci 2019 premiéroval SKO spolu s Jurajom Kukurom hudobno-dramatické predstavenie „Biblia“ v Divadle Aréna, ktoré uvádzajú aj na rôznych festivaloch na Slovensku a v Českej republike.

      V nedávnom období SKO koncertoval v Japonsku, Južnej Kórei, Francúzsku, Španielsku, Nemecku, Švajčiarsku a Českej republike. Vo februári 2021 na Slávnostnom koncerte k 60. výročiu založenia SKO uviedol rovnaký program, aký zaznel na prvom koncerte SKO vo februári 1961. V sezóne 2021/2022 sa predstavil v rôznych mestách na Slovensku a Poľsku. V júni ho čaká ešte koncertné turné v Taliansku (Varna, Lana, Desenzano del Grada). Na jeseň 2022 sa predstaví v Berlíne a na Szymanowského festivale v Krakove.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Suk / Šostakovič / Berger / Silvestrov

    Pondelok 9. 5. 2022, 19.00 h
    SKO – Slovenský komorný orchester, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Koncert venovaný 77. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny a obetiam vojnového konfliktu na Ukrajine.

    Záštitu nad podujatím prevzal predseda vlády SR Eduard Heger.

    Nedej zahynouti nám ni budoucím, svatý Václave!“ Meditácia na staročeský chorál Svatý Václave, op. 35a českého skladateľa Josefa Suka je súčasťou voľného triptychu, reflektujúceho 1. svetovú vojnu. V Meditácii autor odkazuje k tradícii českej kultúry cez osobnosť významného svätca. Komorná symfónia, op. 110a Dmitrija Šostakoviča – jedno zo skladateľových najsugestívnejších diel – patrí medzi tzv. vojnové diela a je venovaná obetiam vojny a fašizmu. Vojnové udalosti a nápis z varšavského geta „Verím v slnko, aj keď nesvieti. Verím v lásku, aj keď ju necítim. Verím v Boha, aj keď mlčí.“, stoja za kompozíciou Romana Bergera. Modlitbu za Ukrajinu napísal Valentin Silvestrov v roku 2014 pre miešaný zbor v reakcii na vtedy aktuálne demonštrácie a nepokoje počas Euromajdanu. Žiaľ, slová „Pane, ochraňuj Ukrajinu. Daj nám silu, vieru a nádej…“ sú dnes opäť aktuálne a vyznievajú ešte srdcervúcejšie. Na koncerte zaznie jej orchestrálny aranžmán.

    Charizmatický Ewald Danel vedie už viac ako dvadsať rokov Slovenský komorný orchester – teleso, ktoré na Slovensku už roky udržiava tradíciu komornej hry. Recitácia Hviezdoslavových Krvavých sonetov v podaní špecialistu Štefana Bučka bude príjemným ozvláštnením večera, dôjde tak k prepojeniu reflexií vojnových udalostí v literárnom i hudobnom umení.


    • VideozáznamVideorecording
    • JakubJakub SmolákSmolák svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, AndrejAndrej OsvaldOsvald kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022