Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:10:06 ] [ 01:10:06 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Marek Štrbák ]

      Brandenburský koncert č. 3 G dur, BWV 1048 patrí do zbierky šiestich koncertov pod názvom Six Concerts avec plusieurs instruments, ktorú Johann Sebastian Bach zaslal v marci 1721 markgrófovi Christianovi Ludwigovi von Brandenburg-Schwedt. Jednotlivé koncerty sa výrazne líšia v obsadení, rozsahu i charaktere. Tretí v poradí vznikol pravdepodobne v rokoch 1714 – 1715 a je venovaný trom husliam, trom violám a trom violončelám v sprievode violone a basso continuo. Veľmi známa prvá časť v alla breve je charakteristická sólistickou konfrontáciou husľovej a violovej sekcie. V ďalšom priebehu sa nástroje predstavia aj sólovo – predovšetkým prvé a druhé husle, ako aj prvá viola. Violončelá majú prevažne sprievodný charakter a rozdelené sú len v krátkych úsekoch. V tradícii Giuseppe Torelliho a Tomasa Albinoniho koncertu chýba štandardná druhá pomalá časť – nahrádzajú ju iba dva akordy frygickej kadencie označené ako Adagio. Je možné, že na tomto mieste malo – a zaiste môže! – zaznieť krátke improvizované sólo prvých huslí alebo čembala. Nasledujúca časť je označená ako Allegro assai a komponovaná v 12/8 takte, ktorý je charakteristickým pre tanec Gigue. Skladateľ tu často necháva zaznieť husle a violy v šesťhlase, sekcia violončiel však ostáva v prísnom unisone. Pre tento tanec charakteristický opakujúci sa dvojdielny pôdorys je naplnený radostným, vzrušeným a podmanivým vírom šestnástinových hodnôt, ktorý poslucháčovi doslova berie dych.

      Luboš Sluka je absolventom Pražského konzervatória v odboroch skladba, dirigovanie a bicie nástroje, ako aj Akadémie múzických umení v odboroch skladba a filmová a scénická hudba. V roku 1951 sa mal stať študentom Arthura Honeggera, avšak zahraničný pobyt v Paríži mu bol z politických dôvodov zamietnutý. Jeho tvorba je veľmi rozsiahla a žánrovo rôznorodá. Autor nikdy úplne nepodľahol žiadnej z moderných kompozičných techník alebo štýlov, verný svojmu originálnemu skladateľskému prejavu však nadviazal na odkaz Leoša Janáčka, Josefa Suka a Bohuslava Martinů. Dodnes sa venuje taktiež literárnej a výtvarnej tvorbe. Cesta stínu je súčasťou Slukovho voľného cyklu troch organových skladieb Viae (Cesty). Tieto hudobné básne reflektujú vnútorné prežívanie človeka ohrozeného – La via dell’ombra (Cesta stínu), strádajúceho – Via del silenzio (Cesta ticha) a nachádzajúceho životnú rovnováhu – La via della guarigione (Cesta uzdravení). Prvú z nich skomponoval v roku 1984 a venoval významnému českému organistovi a pedagógovi Janovi Horovi. Skladba má trojdielnu formu s malou kódou v posledných štyroch taktoch. Hlavná téma v pravej ruke je písaná v Messiaenovom druhom móde. Sprevádzajú ju zostupné molové kvintakordy v chromatickom slede – symbol „tieňov“. V druhom diele sa objavuje ústredný motív kompozície – klesajúca malá tercia. Harmonický sprievod je tu bohatší, autor strieda septakordy s kvartovou harmóniu a vyúsťuje ňou až do vrcholu, ktorý tvorí kvintakord e mol. Tretí diel je vernou reprízou prvého a končí v zmierlivom akorde C dur v pianissime.

      V roku 1859 postavil významný francúzsky organár Aristide Cavaillé-Coll v parížskej bazilike Sainte-Clotilde jeden zo svojich najslávnejších organov. Inauguračného koncertu sa zhostil tamojší titulárny organista a skladateľ César Franck. Veľ ký trojmanuálový symfonický organ, reprezentujúci novú zvukovú estetiku a nové technické výdobytky v oblasti stavby organov, sa stal autorovou celoživotnou inšpiráciou. Takmer všetky jeho diela sú bytostne späté s týmto nástrojom. Výnimkou nie je ani cyklus Six pièces pour grand orgue (Šesť kusov pre veľký organ), ktorý Franck vytvoril v rokoch 1860 – 1863 – vôbec ako prvý pre „svoj“ nový nástroj. (Kompletný cyklus uviedol prvýkrát 17. novembra 1864 a vydal tlačou o štyri roky neskôr.) Prelúdium, fúga a variácie h mol, op. 18 sú v poradí treťou skladbou cyklu a patria medzi Franckove najznámejšie kompozície. Autor ich venoval svojmu dobrému priateľovi Camillovi Saint-Saënsovi. Neskôr skladbu upravil vo verzii štvorručný klavír, ako aj pre klavír a harmónium (s venovaním svojim študentkám Louise a Geneviève Deslignièresovým). Je pozoruhodné, ako sa vo Franckovom organovom diele snúbi estetika „modernej“ romantickej hudby so „starými“ formami a kompozičnými prostriedkami. Úvodné prelúdium predstavuje nádhernú, lyrickú, typicky „franckovskú“ melódiu na hobojovom zvuku. Za ním nasleduje slávnostná, kantabilná, no prísne kontrapunktická fúga. V tretej časti sa vracia kantiléna z prelúdia v sprievode rozložených akordov v šestnástinových hodnotách.

      Technika pedálovej hry je dôležitou súčasťou organovej interpretácie. Nejeden skladateľ neodolal pokušeniu a výzve vytvoriť dielo len pre sólový pedál. Jednou z prvých známych skladieb tohto typu je napríklad Bachove Pedalexercitium BWV 598. Hermann Gabriel Kummer si ako predlohu svojich Variácií na Paganiniho tému pre sólový pedál zvolil tému snáď najznámejšieho Capriccia č. 24 od talianskeho husľového mága Niccola Paganiniho. V trinástich variáciách ju spracúva mimoriadne originálnym, pútavým, ba humorným spôsobom. Ak mal poslucháč doposiaľ pocit, že hra nohami musí byť s istotou ťažkopádnejšia než u zvýhodnených horných končatín, práve táto skladba ho presvedčí o skutočnosti, že zdanie môže na prvý pohľad veľmi ľahko klamať.

      Josef Klička bol český organista, skladateľ, dirigent, klavirista, huslista a pedagóg. Svojho času bol považovaný za jedného z najlepších českých organových interpretov a improvizátorov, zároveň ho môžeme označiť aj ako zakladateľa modernej českej organovej a improvizačnej školy. Hudobní historici ho tiež pokladajú za „organového symfonika“ českého romantizmu. Na rozdiel od svojich súčasníkov, ktorí sa v duchu cirkevnej reformy venovali komponovaniu menších prelúdií a fúg, prípadne iných „klasických“ foriem s tradičnejšími harmonickými postupmi, prišiel Klička s neobvyklými emocionálnymi prejavmi a veľmi virtuózne zameranými koncertnými fantáziami, ktoré očaria romantickým orchestrálnym cítením. Táto vášeň pre orchestrálny zvuk ho opantala už v mladosti a ostal jej verný do konca života. Fantázia na symfonickú báseň Vyšehrad B. Smetanu, op. 33 má medzi jeho skladbami výnimočné postavenie. Už na prvé počutie je zrejmé, že nepredkladá originálne dielo, ale transkripciu Smetanovej symfonickej básne. Klička ju pravdepodobne zamýšľal prepísať celú, avšak niektoré úseky by boli nehrateľné alebo neuspokojivé. Z toho dôvodu skladateľ upravil pôvodnú verziu vynechaním niektorých častí a dokomponovaním iných, čím kompozícia získala trochu inú formu. Tento počin by mohol pôsobiť ako rúhanie sa voči českému národnému dielu, avšak opak je pravdou. Je až obdivuhodné, ako prirodzene skladba vyznieva na organe. Nepoznajúc originálnu orchestrálnu verziu by sme poľahky uverili, že Smetana ju zložil práve pre organ. Právom sa stala Kličkovým najhrávanejším organovým dielom.

      Dva dni po dokončení Vyšehradu začal Bedřich Smetana pracovať na novej symfonickej básni, ktorú nazval Vltava. Spracoval v nej taliansku ľudovú pieseň renesančného pôvodu s názvom La Mantovana. Premiéra diela sa odohrala 4. apríla 1875. Skladateľ o ňom napísal: „Skladba líčí běh Vltavy, začínaje od prvních obou praménků, chladná a teplá Vltava, spojení obou potůčků do jednoho proudu; pak tok Vltavy v hájích a po lučinách, krajinami, kde zrovna se slaví veselé hody; při noční záři lůny rej rusalek; na blízkých skalách vypínají se pyšně hrady, zámky a zříceniny, Vltava víří v proudech Svatojánských; teče v širokém toku dále ku Praze. Vyšehrad se objeví, konečně mizí v dálce v majestátním toku svém v Labi.“ Transkripcia pre organ ponúka poslucháčovi dôverne známu skladbu v novom, nevšednom a pôsobivom zvukovom šate.

      Marek Štrbák

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 1. 5. 2021, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      PAVEL KOHOUT

      Víťaz prestížnej Medzinárodnej súťaže J. S. Bacha a najväčšej svetovej medzinárodnej súťaže organistov Musashino – Tokyo (2000) je jedným z najbrilantnejších Európskych organistov svojej generácie.

      Pavel Kohout študoval na Konzervatóriu a Akadémii múzických umení v triede Jaroslava Tůmu. Od roku 1999 pokračoval v štúdiu na Konzervatóriu v Amsterdame so zameraním na historickú organovú prax pod vedením Jacquesa van Oortmerssena. V roku 2010 získal doktorát z filozofie a historicko-poučenej interpretácie na Akadémii múzických umení v Prahe s témou Juhonemecká a Česká baroková organová hudba.

      Pavel Kohout vyhral niekoľko cien na medzinárodných organových súťažiach, okrem iného i v Ľubľane (1998), Vilniuse (1999) a niekoľko špeciálnych cien zahrňujúcich cenu Dancing Angel na European Music Competition for Youth. Ako koncertný organista, klavirista a sólista koncertoval v Európe, Rusku, Ázii, Austrálii, Novom Zélande a USA. Medzi jeho stále aktivity patrí spolupráca s Českým rozhlasom na projekte Historické organy, ale i pôsobenie na medzinárodných majstrovských kurzoch, účasť v porotách organových súťaží a nahrávanie CD nosičov.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Organový recitál IV. – Pavel Kohout

    Nedeľa 1. 5. 2022, 16.00 h
    O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Johann Sebastian BachJohann Sebastian Bach (1685–1750) [upr. arr. Omar CaputiOmar Caputi]
      Brandenburský koncert č. 3 G dur, BWV 1048 Brandenburg Concerto No. 3 in G major, BWV 1048
      AllegroAllegro
      Adagio cadenzaAdagio cadenza
      AllegroAllegro
    Luboš SlukaLuboš Sluka
      Cesta stínu Ways of Shadow
    César FranckCésar Franck (1822–1890)
      Prelúdium, fúga a variácie h mol, op. 18 Prélude, Fugue et Variation in B minor, Op. 18
    Hermann Gabriel KummerHermann Gabriel Kummer (1930–2008)
      Variácie na Paganiniho tému pre sólový pedál Variations on the Paganini‘s Theme for Solo Pedal
    Josef KličkaJosef Klička (1855–1937)
      Fantázia na symfonickú báseň Vyšehrad B. Smetanu, op. 33 Fantasia on Bedřich Smetana’s Symphonic Poem Vyšehrad, Op. 33
    Bedřich SmetanaBedřich Smetana (1824–1884) [upr. arr. Barbara BannaschBarbara Bannasch]
      Vltava z cyklu symfonických básní Má vlast The Moldau, from symphonic poem cycle My Country
    PrídavokEncore
    Johann Sebastian BachJohann Sebastian Bach (1685–1750)
      Chorálové prelúdium „Wachet auf, ruft uns die Stimme“, BWV 645 Choral Prelude “Wachet auf, ruft uns die Stimme”, BWV 645

    Six Concerts Avec Plusieurs Instruments (Šesť koncertov pre viaceré nástroje) neskôr známe ako Brandenburské koncerty napísal Johann Sebastian Bach pre markgrófa Christiana Ludwiga počas svojho pôsobenia na dvore v Köthene. Cesta stínu je jednou z trojice skladieb z cyklu Cesty pre sólový organ od českého skladateľa Luboša Sluku. César Franck napísal pre trojmanuálový organ z baziliky Sainte-Clotilde v Paríži väčšinu svojich diel. Prelúdium, fúga a variácie, op. 18 patrí k jeho najznámejším dielam. Paganiniho husľové Capricio č. 24 inšpirovalo vznik diela pre sólový pedál skladateľa Hermanna Gabriela Kummera. Skladateľ a zároveň organista Josef Klička napísal Fantáziu na symfonickú báseň Vyšehrad, svoju najhrávanejšiu skladbu, v roku 1886. Využíva zvukové a technické možnosti dobového organu takým spôsobom, aby čo najlepšie evokoval orchestrálne obsadenie, pre ktoré Bedřich Smetana populárnu symfonickú báseň Má vlast napísal. Vltava je druhou spomedzi šiestich básní cyklu, ktorý vznikol pod vplyvom národnobuditeľských snáh.

    Pavel Kohout, odchovanec pražského konzervatória vyhral už ako dvadsaťštyriročný Medzinárodnú organovú súťaž Musashino v Tokyu. Dnes pravidelne spolupracuje s Českým rozhlasom na projekte Historické organy, vedie majstrovské kurzy a nahráva CD.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022