Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:34:30 ] [ 01:34:30 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Mojim pocitom pri premére Rienziho sa už nič iné nepodobalo. (...) Necítil som radosť ani dojatie, moje dielo mi bolo cudzie,“ píše Richard Wagner v autobiografii Môj život o udalosti, ktorá sa stala jeho prvým veľkým operným úspechom. Päťdejstvový príbeh o poslednom rímskom tribúnovi, jeho víťazstvách i páde, na motívy románu anglického spisovateľa Edwarda Bulwera-Lyttona (1803–1873) začal vznikať v Rige a toto dielo v tradícii francúzskej grand opery nasledovalo Wagnera, rovnako ako jeho dlhy v tom čase, do Paríža, vrátilo sa s ním do Nemecka, až sa napokon stretlo s mimoriadne priaznivým prijatím v Kráľovskom dvorskom divadle v Drážďanoch. A to aj napriek tomu, že prvé uvedenie s prestávkami trvalo celých šesť hodín. Skladateľ operu ovplyvnenú estetikou, ktorú v tom čase najvýraznejšie reprezentoval Meyerbeer, následne radikálne skrátil. Je zaujímavé, že aj neskorší Wagnerov oponent, viedenský kritik Eduard Hanslick, podľahol čaru tohto diela a nazval ho najsofistikovanejším výdobytkom opery za posledných dvanásť rokov. Podobný názor zastával aj Gustav Mahler. Sám autor bol k Rienzimu s odstupom času rezervovanejší, nazval ho „hriechom mladosti“. Temnejšiu stránku recepcie Rienziho predstavuje Hitlerov obdiv k tomuto dielu, ktoré podľa niektorých svedectiev odštartovalo jeho politickú kariéru. Fašistický diktátor dokonca vlastnil autograf opery, ktorý dostal ako narodeninový dar. Wagnerov rukopis i notové materiály z drážďanského predstavenia boli zničené vo víre 2. svetovej vojny. Predvedenia opery sú preto založené na klavírnom výťahu diela a neskorších verziách partitúry vytvorených pod Wagnerovým dohľadom. Predohru otvára volanie trúbok, jej hudba obsahuje tiež pôsobivú melódiu Rienziho modlitby (Allmächt’ger Vater) zo začiatku 5. dejstva, skladba sa končí vojenským pochodom. Wagnera a Liszta nespájali len spoločné názory na hudbu a vzájomný rešpekt (ten našiel vyjadrenie napríklad v Lisztovej klavírnej parafráze melódií z Rienziho), ale tiež rodinné väzby. Lisztova nemanželská dcéra Cosima (1837–1930) sa stala Wagnerovou druhou manželkou a neskôr prebrala úlohu strážkyne jeho svätyne v Bayreuthe.

      Po usadení vo Weimare v roku 1848 sa Franz Liszt, uctievaný v celej Európe ako klavírny virtuóz, naplno oddal tvorbe symfonickej hudby. Nielen ako skladateľ, ale aj ako dirigent. V tomto období vzniklo aj šesť z jeho trinástich symfonických básní. Tretia z nich, Les Préludes, dodnes patrí medzi skladateľove najpopulárnejšie diela. Pôvodne malo ísť o úvod k cyklu skladieb Štyri živly pre klavír a mužský zbor na poéziu dnes menej známeho francúzskeho básnika Josepha Autrana (1813–1877). Začiatkom 50. rokov 19. storočia viaceré z hudobných tém z tohto diela zostali, no pôvodná idea sa zmenila na ambíciu vytvoriť orchestrálne dielo, ktoré ako jedno z prvých nesie pomenovanie symfonická báseň. Zmenil sa tiež oficiálny zdroj inšpirácie, program. Stala sa ním báseň zo zbierky Nouvelles méditations poétiques (Nové poetické meditácie, 1823), ktorej autorom bol básnik, historik a istý čas i politik Alphonse de Lamartine (1790–1869). Lamartine sa Novými poetickými meditáciami, ktoré spájali filozofiu s poéziou, etabloval ako popredný predstaviteľ francúzskeho literárneho romantizmu. Jeho tvorba bola obdivovaná súčasníkmi, pretože synergiu poetického a filozofického nazerania na svet a bytie romantici pokladali za optiku umožňujúcu najprenikavejší vhľad do vážnych, metafyzických tém. Voľba Lamartinovej poézie umožnila Lisztovi nechať sa inšpirovať obsahom, ten bol však natoľko abstraktný, že hudobná inšpirácia mohla plynúť voľne a neohrozovala ju prílišná deskriptívnosť. „Čo iné je život než sled prelúdií k neznámemu Hymnu, ktorého prvý vážny tón intonuje Smrť?“ Tak znie slávna otázka, ktorá otvára Lisztovo dielo. Láska ako úsvit existencie, dezilúzia zo smrteľnosti, liečenie zranenej duše ako pastorálny obraz, vzdor voči osudu. Lisztove Les Préludes čerpajú po hudobnej stránke z Beethovenovho dramatického symfonizmu i z Berliozovej vízie hudobných obrazov diktovaných mimohudobným obsahom. Na dosiahnutie pocitu celku Liszt dômyselne využíva techniku tematických metamorfóz, transformácií, ktorých pôvod možno hľadať v idée fixe autora Fantastickej symfónie. Okrem Les Préludes sa Liszt Lamartinovou tvorbou inšpiroval aj v cykle skladieb pre klavír Harmonies poétiques et religieuses.

      Fantastická symfónia, op. 14 Hectora Berlioza, ktorá má podtitul Epizóda zo života umelca, patrí medzi tie diela, ktoré vystavili rodný list romantizmu. Je súčasne jednou z najpozoruhodnejších prvých symfónií, aké boli kedy napísané. No vlastne všetky Berliozove symfónie sú pozoruhodné: Harold v Taliansku obsahuje part sólovej violy, čím sa blíži koncertu či koncertantnej symfónii, „dramatická symfónia“ Rómeo a Júlia pokračuje v Beethovenom začatej tradícii diel so sólistami a zborom a Grande Symphonic funèbre et triomphale využíva ako súčasť orchestra zvuk vojenskej kapely. Berlioz, možno aj preto, že bol v podstate autodidakt, nekráčal po vychodených cestách a jeho inštinkt ho viedol k prostriedkom, ktoré mali silu osloviť nové publikum. Fantastická symfónia mala premiéru 5. decembra v roku 1830 na Parížskom konzervatóriu a svojmu autorovi získala status hudobného vizionára. François-Antoine Habeneck dirigoval aj revidovanú podobu tohto autobiografického opusu o dva roky neskôr. Zaujímavosťou je, že pri tejto príležitosti bol skladateľ jedným z tympanistov. K dielu, ktoré navždy vstúpilo do dejín, priviedol Berlioza zhodou okolností Shakespeare, obľúbený literárny idol romantikov. Jedenásteho septembra roku 1827 skladateľ navštívil v parížskom divadle Ódeon predstavenie Hamleta. Hru uvádzala londýnska spoločnosť, ktorej členkou bola aj herečka Harriet Smithsonová. Kvôli írskemu akcentu sa ťažšie presadzovala v Anglicku, no ako Ofélia Paríž očarila. Berlioza Shakespeare uchvátil, nazval ho „bleskom z jasného neba“ a rovnako sa zamiloval aj do Harriet Smithsonovej. Tieto city však v tom čase ešte zostali neopätované. A keďže romantici radi vzhliadali k nedosiahnuteľnému, stali sa priamou inšpiráciou pre vznik Fantastickej symfónie. Skladateľ načrtol program tejto 5-dejstvovej „inštrumentálnej drámy bez podpory slov“ nasledovne:

      Umelec so živou imagináciou sa zamiluje do ženy, ktorá je pre neho stelesnením krásy. Predstavuje si, že má nádej.“ No keď neskôr preváži beznádej, „pokúsi sa otráviť ópiom, ale nezomrie, len upadne do desivých halucinácií“. Má pocit, že „zavraždil svoju milovanú, je odsúdený na smrť a stáva sa svedkom vlastnej popravy.“ Po smrti je obklopený čarodejnicami a démonmi, s ktorými sa jeho milá zúčastňuje orgií. V poslednej piatej časti (Sabat čarodejníc) zaznieva sugestívna citácia Dies irae. Tento program, o ktorom sa hovorí, že prinajmenšom sčasti vznikol ako dôsledok požitia módneho ópia, Berlioz neskôr rozšíril a trikrát prepísal. Od vydania Fantastickej symfónie tlačou v roku 1845 predstavuje niečo ako libreto, ktoré spolu s názvami jednotlivých častí slúži na lepšie pochopenie tejto fantasknej a farebnej hudby pre orchester. Jednotlivými časťami prechádza idée fixe, ktorá predstavuje jednotiaci prvok diela, no súčasne neustále metamorfuje podľa aktuálneho obsahu. Podobne ako Fantastická symfónia, ani príbeh skladateľa a herečky sa neskončil happyendom. Harriet Smithsonová a Berlioz sa stretli pri už spomenutej druhej premiére diela. V roku 1833 sa vzali, ich manželstvo však nebolo šťastné. Od 40. rokov 19. storočia žili preto odlúčení, herečka medzičasom stratila svoj pôvab a kvôli nehode prestala aj hrať. Zomrela v roku 1854, jej posledné roky boli poznačené alkoholom, no Berlioz ju až do smrti finančne podporoval. Mimochodom, ako pripomína americký muzikológ Richard Taruskin, Berliozova symfónia je síce fantastická, no ďalší možný preklad jej názvu je „symfónia fantázií“.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 28.–29. 4. 2022, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022

    • Životopisy

      EMMANUEL VILLAUME

      Pôvodom francúzsky dirigent viedol podmanivé interpretačné výkony tých najprominentnejších operných súborov a symfonických orchestrov na celom svete. Od sezóny 2015/2016 je šéfdirigentom a hudobným riaditeľom PKF – Prague Philharmonia a je aj hudobným riaditeľom Opery v Dallase.

      V sezóne 2019/2020 sa okrem iných aktivít úspešne vrátil do Kráľovskej opery Covent Garden v Londýne, spoločne s PKF debutoval v Sheikh Jaber Al-Ahmad Cultural Centre v Kuvajte. V sezóne 2020/2021 sa Emmanuel Villaume vrátil do Metropolitnej opery v New yorku (Romeo a Júlia), Lyric Opera v Chicagu (Samson a Dalila) a do Opery v Dallase (Figarova svadba, Lohengrin a svetová premiéra The Diving Bell and the Butterfly).

      Spolu so sopranistkou Dianou Damrau získal v roku 2017 prestížnu nemeckú cenu ECHO Klassik v kategórii Operný album roka za nahrávku Meyerbeerových árií. V decembri 2017 naštudoval Emmanuel Villaume v Metropolitnej opere v New Yorku očakávanú inscenáciu Pucciniho opery Tosca, ktorú vysielala MET v rámci série Live in HD do vyše 2000 kín v 73 krajinách sveta.

      Umelec pravidelne spolupracuje s najprestížnejšími opernými domami sveta, ako sú Kráľovská opera Covent Garden v Londýne, Deutsche Oper Berlin, Mariinské divadlo v Petrohrade, Metropolitná opera v New Yorku, Lyric Opera v Chicagu, San Francisco Opera, Gran Teatre del Liceu v Barcelone a ďalšími. Naštudoval inscenácie vo Washingtonskej národnej opere, Teatro Colón v Buenos Aires, Tokyo Bunka Kaikan, Teatro Real v Madride, Bavorská štátna opera či Teatro La Fenice.

      Emmanuel Villaume spolupracoval s poprednými svetovými orchestrami, napríklad s Bavorským rozhlasovým orchestrom, Orchestre de Paris, Kráľovskou filharmóniou v Londýne, Chicagským, Sanfranciským a Bostonským symfonickým orchestrom, Losangeleskou filharmóniou, NHK Symphony Orchestra v Tokiu a ďalšími.

      Je vyhľadávaným partnerom najväčších operných hviezd súčasnosti, spomeňme Annu Netrebko, Dianu Damrau, Bryana Hymela alebo Angelu Gheorghiu.

      Emmanuel Villaume se narodil v roku 1964 v Štrasburgu. Vyštudoval hudbu na Conservatoire de Strasbourg a pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbonne, kde získal diplom v odbore literatúra, filozofia a hudobná veda. Ako autor erudovaných hudobno-vedeckých štúdií sa stal len ako dvadsaťjedenročný dramaturgom Rýnskej národnej opery v Štrasburgu. V rokoch 2001–2010 bol umeleckým riaditeľom festivalu Spoleto. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Je držiteľom čestného doktorátu Univerzity v Indianapolise.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. V marci 2022 absolvoval turné v rakúskych a nemeckých mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach a i.), a čaká ho účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivaloch Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a Murten Classics (Švajčiarsko).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Wagner / Liszt / Berlioz

    Piatok 29. 4. 2022, 19.00 h
    D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Nepochopený, osamelý patriotistický taliansky hrdina Rienzi z tragédie v piatich dejstvách Mary Russell Mitfordovej bol inšpiračným zdrojom pre vznik rovnomennej opery Richarda Wagnera. Literárne inšpirovaná je i tretia z trinástich symfonických básní Franza Liszta Les préludes. Skladateľ však hudbou nekopíruje verše francúzskeho básnika Alphonsa de Lamartina detailne. Naopak podrobne definovaný program má Fantastická symfónia Hectora Berlioza, ktorá je reakciou skladateľa na neopätovanú lásku k herečke Harriet Smithsonovej. Časti Pochod na popravisko či Sabat čarodejníc sú dych berúcimi vyjadreniami utrpenia duše zaľúbenca. Leonard Bernstein sa o symfónii vyjadril ako o prvej hudobnej psychedélii, a to pre jej halucinogénnu a snivú podstatu i pre fakt, že samotný Berlioz napísal jej časť pod vplyvom ópia.

    Bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume dnes pôsobí v susednom Česku ako hudobný riaditeľ a šéfdirigent PKF – Prague Philharmonia, ktorú vedie od roku 2015.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2022A Slovak Philharmonic Production © 2022