Silvestrov / BrahmsSilvestrov / Brahms

[ Autor textu: Jana Majerová ]

Prvé náčrty Koncertu pre klavír a orchester č. 2 B dur, op. 83 začal Johannes Brahms skicovať počas svojho pobytu v Taliansku v roku 1878. Skladbu dokončil ale až o tri roky neskôr, v lete 1881, v idylickom vidieckom prostredí Pressbaumu pri Viedni. S myšlienkou na komponovanie druhého klavírneho koncertu sa však Brahms prvýkrát zdôveril v liste svojmu priateľovi a husľovému virtuózovi Josephovi Joachimovi už približne o dve dekády skôr, keď mu písal o neúspešnom prijatí svojho 1. klavírneho koncertu d mol. V období práce na 2. klavírnom koncerte B dur bol už Brahms uznávanou osobnosťou a jeho renomé a sláva sa šírili naprieč Európou. Žil vo Viedni, kde sa sústredil najmä na komponovanie, no príležitostne ešte vystupoval aj ako klavirista a dirigent. Jeho nové diela, ktoré mali priaznivé ohlasy kritikov, publikovali poprední vydavatelia.

Klavírny koncert B dur venoval Brahms svojmu učiteľovi Eduardovi Marxsenovi, ku ktorému chodil na hodiny klavíra ešte ako chlapec v Hamburgu. Marxsen mal na Brahmsov umelecký vývoj veľký vplyv a zasvätil ho aj do tajov hudby Beethovena a Schuberta, s ktorými sa osobne poznal. Premiéra Brahmsovho Klavírneho koncertu B dur sa uskutočnila 9. novembra 1881 v Budapešti, pričom interpretácie sólového partu sa zhostil sám autor. Na rozdiel od jeho 1. koncertu d mol bol Koncert B dur prijatý s nadšením a v krátkom čase zaznel na viacerých popredných pódiách.

Spisovateľ a vplyvný kritik Max Kalbeck avizoval po vypočutí verzie koncertu pre dva klavíry v októbri 1881 – teda ešte pred jeho verejnou premiérou –, že sa jedná o „skutočne obrovský opus“, ktorý „svojím vonkajším rozsahom a ohromnými intenciami nemá v celej hudobnej literatúre obdobu“. Skladbu označil za „kompletnú klavírnu symfóniu v štyroch častiach“. Po viedenskej premiére v decembri 1881 ju Eduard Hanslick vo svojej recenzii nazval „veľkou symfóniou s obligátnym klavírom“. Aké veľ ké muselo byť prekvapenie tých, ktorým Brahms ešte počas práce na svojej skladbe figliarsky predstavoval v listoch svoje nové dielo ako „celkom malý klavírny koncert“ s „celkom malým, jemným scherzom“, ako to napísal svojej dôverníčke Elisabeth von Herzogenberg. V podobnom duchu sa zmienil o koncerte aj Clare Schumannovej, s ktorou Brahms veľmi rád konzultoval svoje nové klavírne diela. Práve od jej manžela Roberta, vtedy už približne štvrťstoročie zosnulého, pochádza slávny výrok, v ktorom Brahmsa prorocky vyhlásil za dlho očakávaného Beethovenovho nástupcu.

Brahms vo svojom Klavírnom koncerte B dur rozšíril tradičný trojčasťový rámec koncertu na štyri časti, ako je obvyklé v symfónii. Dĺžka koncertu, ako aj hudobne imanentná komplexita nadobúdajú taktiež symfonické rozmery. Sólista a orchester v tomto diele nekoncertujú – „nesúperia“ v tradičnom význame koncertantného princípu, ale navzájom sa dopĺňajú a tvoria akýsi symfonický celok, v ktorom sú si obaja partneri rovní. Rovnocenný vzťah medzi sólistom a súborom uznal vo svojej rozsiahlej recenzii aj Franz Liszt, podľa ktorého má dielo „pregnantný charakter významného umeleckého diela, v ktorom sa myslenie a cítenie pohybujú v ušľachtilej harmónii“. Klavírny part je pritom enormne náročný, virtuozita však nie je prvoplánová, skôr ukrytá v hustej hudobnej štruktúre. Náročné akordické pasáže, terciové, sextové a oktávové behy, pasáže lomených intervalov, široké arpeggiá v protipohybe oboch rúk, plné akordy, veľké skoky, dlhé reťaze trilkov, trilky na vrchnom tóne dvojhmatov v oboch rukách naraz, trilky v oktávach, tremolá v oboch rukách zároveň či komplikovaná rytmika, to všetko vyžaduje technickú bravúru a pritom interpretačnú pokoru a zrelosť. Viacerí klaviristi sa o tomto koncerte vyjadrili ako o „dlhom terore“ a inak pomerne rezervovaný Alfred Brendel v súvislosti s mimoriadnou náročnosťou hry hovoril o „pianistických perverzitách“. Hutný klavírny part však, podobne ako orchester, vytvára bohatý zvukový priestor, čo Brahms často kladie do kontrastu so spôsobom spracovania typickým pre komornú hudbu. Klavír nemá žiadnu sólovú kadenciu v tradičnom zmysle, len niekoľko nie veľmi dlhých sólových úsekov, zato však často tvorí dialóg s orchestrálnymi nástrojmi a zároveň sa spolu s ostatnými hlasmi podieľa na tematickom rozvíjaní.

Prvú časť koncertu Allegro non troppo otvára nádherný prológ lesného rohu a klavíra, ktorý anticipuje dielo intenzívnych emócií. Eduard Hanslick napísal, že týmito myšlienkami Brahms rozvíja „netušené bohatstvo, nie podľa suchých receptov školáckeho umenia, ale v živom kvitnutí a raste“. Nasleduje sólový úsek klavíra a až potom prichádza orchestrálna expozícia sonátovej formy s dvomi kontrastnými témami. Hudobný proces sa ďalej odvíja v široko koncipovanom dialógu sólového nástroja a orchestra v intenciách mohutných gest, turbulentných poryvov citov, odhodlanosti, vášne, ale aj pokojnejších, lyrických úsekov s tajomnou atmosférou. Hoci druhú časť Allegro appassionato nazval Brahms ironicky malinkým scherzom, jedná sa o exaltovaný výlev citov, v ktorom búrlivú túžbu a vášeň len miestami pretínajú kontrastné myšlienky, ako napríklad clivý úsek vysokých sláčikov či rozjasnený vstupný úsek a chorálová téma tria, v ktorom sa do popredia dostávajú aj plechové dychové nástroje. Určité zintímnenie, stíšenie prináša tretia časť Andante, ktorá sa začína vrúcnou piesňovou melódiou v sólovom violončele, ktorú Brahms neskôr použil aj vo svojej piesni Immer leiser wird mein Schlummer, op. 105 č. 2. Optimisticky ladené finále Allegretto grazioso v rondovej forme vyvažuje doterajší vypätý hudobný priebeh svojou hravosťou, živosťou, bujarosťou i eleganciou, aké nájdeme aj v Brahmsových Uhorských tancoch. Brahmsov Klavírny koncert B dur, v ktorom sa snúbia symfonické rozmery a komplexnosť s operným dramatizmom i piesňovou intimitou, je sugestívnou ukážkou skladateľovho zrelého kompozičného štýlu a jedným z najintenzívnejších a najpodmaňujúcejších romantických klavírnych koncertov vôbec.

Jana Majerová

ALEXEI VOLODIN

je uznávaný pre svoj veľmi citlivý dotyk s klávesmi a technickú brilantnosť. Jeho mimoriadne široký repertoár siaha od Beethovena a Brahmsa cez Čajkovského, Rachmaninova a Prokofieva až k Skriabinovi, Ščedrinovi a Medtnerovi.

V sezóne 2021/2022 sa opäť predstaví s Belehradskou filharmóniou a Ruským národným orchestrom a tiež debutuje s orchestrami Deutsche Radio Philharmonie a Philharmonisches Staatsorchester Hamburg pod vedením dirigentov Pietariho Inkinena a Kenta Nagana.

Alexei Volodin pravidelne koncertuje aj ako sólista. Predstavil sa v koncertných sálach ako Wiener Konzerthaus, Palau de la Música v Barcelone, Mariinskom divadle, Parížskej filharmónii, Alte Oper Frankfurt, Tonhalle Zürich a Auditorio Nacional de Música v Madride. Ako aktívny komorný hráč dlhodobo spolupracuje s mnohými umelcami. Jeho komornými partnermi boli Sol Gabetta, Janine Jansen, Julian Rachlin, Mischa Maisky, ako aj súbory Borodin Quartet, Modigliani Quartet, Cuarteto Casals a Cremona Quartet.

Pravidelne vystupuje na festivaloch ako Medzinárodný festival komornej hudby Kaposvár, Les nuits du Château de la Moutte, Variations Musicales de Tannay, Letný festival Bad Kissingen, La Roque d’Anthéron, Les Rencontres Musicales d’Évian, La Folle Journée, Biele noci v Petrohrade, St. Magnus International Festival a Moskovský veľkonočný festival. Realizoval nahrávku Prokofievovho 4. klavírneho koncertu pre vydavateľstvo Challenge Classics, taktiež nahral Rachmaninovove, Schumannove, Ravelove a Skriabinove sólové skladby. Jeho skoršie CD s Chopinovými skladbami získalo cenu Choc de Classica a päť hviezdičiek od Diapasonu. Alexei Volodin sa narodil v roku 1977 vo vtedajšom Leningrade a študoval na Hudobnej akadémii sestier Gnesinových v Moskve a neskôr u Eliso Virsaladze na moskovskom konzervatóriu. V roku 2001 pokračoval v štúdiách na International Piano Academy Lake Como. Medzinárodné uznanie si získal po tom, ako v roku 2003 vyhral Medzinárodnú klavírnu súťaž Gézu Andu v Zürichu. Alexei Volodin je exkluzívnym umelcom firmy Steinway.

DANIEL RAISKIN

„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone) Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu

pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula.

Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štuttgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte.

Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005– 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008–2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike. Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949–1952) a Ľudovít Rajter (1949–1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991–2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007–2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009–2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017–2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili

v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007–2018 Leoš Svárovský, 2011–2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V septembri 2021 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji, kam bol opätovne pozvaný na hosťovanie aj v roku 2022. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl, na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko) a na festivale Murten Classics (Švajčiarsko).