Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:06:49 ] [ 01:06:49 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Marek Štrbák ]

      Jeden z najvýznamnejších ruských skladateľov Piotr Iľjič Čajkovskij je autorom desiatich dokončených opier, pričom najznámejšími z nich sa stali Piková dáma a Eugen Onegin. Prvým impulzom k vzniku druhej menovanej bol podľa spomienok skladateľa rozhovor s vtedajšou hviezdnou mezzosopranistkou Elizabetou Lavrovskou v máji 1877 o vytvorení operného diela na základe tohto známeho Puškinovho románu. Čajkovskému sa nápad pôvodne vôbec nepozdával. Podľa jeho názoru dielo neobsahovalo výrazný dej a silné stránky spočívali skôr vo vývoji charakterov, sociálnej kritike a umeleckom literárnom spracovaní. Po prebdenej noci sa však skladateľova nevôľa zmenila doslova na nadšenie. Pri komponovaní sa rozhodol použiť originálne verše zo štyroch pasáží Puškinovej predlohy a k zhudobneniu vybral práve scény, ktoré sa bytostne týkali emócií a osudu jednotlivých hrdinov. Aj z toho dôvodu dal opere výstižný podtitul Lyrické scény. Už z podnázvu je zrejmé, že v diele absentuje kontinuálny dej a obsahuje skôr vybrané dôležité obrazy z Oneginovho života. Kompozícia bola dokončená v januári 1878. Autor každé z troch dejstiev venoval inej hlavnej postave. V prvom stojí v popredí Tatiana Larinová, ušľachtilá citlivá a do snov ponorená mladá žena, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi. Druhé dejstvo patrí Vladimírovi Lenskému, romantickému a zasnívanému básnikovi, ktorý sa stal Oneginovým dobrým priateľom napriek veľkým osobnostným rozdielom. Posledné dejstvo je venované Eugenovi Oneginovi, v istom zmysle „zbytočnému“ človeku, ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie. Všetky z jeho životných snáh sú márne, čo vedie k hrdinovej osamelosti a uzavretosti napriek nesporným vedomostným kvalitám a nadaniu. Podľa niektorých muzikológov mal autor veľmi blízky vzťah ku každej z postáv – on sám sa podobne ako Onegin pri Tatiane ocitol pred dilemou, keď obdržal zaľúbený list od jeho neskoršej manželky Antoníny Ivanovny. V Lenskom zas spoznával sám seba vo svojich mladíckych rokoch. V čase premiéry opery bol Čajkovskij už známym a renomovaným skladateľom, ktorý však zatiaľ nezaznamenal žiaden výraznejší úspech v opernom žánri. Keďže sa mu priečili pompézne inscenácie, prvé uvedenie sa konalo v priestoroch moskovského Konzervatória pod vedením jeho riaditeľa a autorovho dobrého priateľa Nikolaja Rubinštejna (brata známejšieho Antona Rubinštejna) v interpretácii mladých študentov. Prvého uvedenia v tradičnom opernom dome sa opera dočkala o dva roky neskôr v moskovskom Boľšoj teatri, no nesmrteľnou a jednou z najhrávanejších ruských opier sa stala až po uvedení v Prahe pod dirigentskou taktovkou samotného autora. Veľkolepá tanečná Polonéza s dramatickým nádychom je prvou skladbou tretieho dejstva. Tvorí hudobný sprievod scény, ktorá sa odohráva v dome bohatého kniežaťa Gremina v St. Petersburgu. Onegin sa po piatich rokoch zahraničných ciest vracia do svojej rodnej krajiny. Ani na veľkolepom bále sa nevie zbaviť pocitov viny, osamelosti a prázdnoty svojho života. Premkýna ho ľútosť nad smrťou svojho dobrého priateľa Lenského. Zrazu sa zjaví nádherná manželka kniežaťa – Tatiana...

      Oratórium Kristus vzniklo v rokoch 1862 – 1866 a bolo u Franza Liszta v poradí druhým po Legende o sv. Alžbete. Autor o svojich plánoch zhudobnenia Kristovho života hovoril prvýkrát s Richardom Wagnerom už v júli 1853. Niekoľkoročný proces tvorby diela sa stáva pochopiteľným pri pohľade na jeho dĺžku – trvá takmer tri hodiny. Liszt pôvodne zamýšľal prizvať k tvorbe libreta známych básnikov Petra Cornelia a Georga Herwegha, napokon ho však vytvoril sám výberom textov z biblie, katolíckej liturgie a stredovekých gregoriánskych hymnov. Od roku 1861 žil skladateľ v Ríme, kde ho v komponovaní obmedzovali spoločenské povinnosti. O dva roky neskôr sa dokonca svojmu organovému žiakovi Alexandrovi Gottschalgovi ponosoval na nedostatok času pre tvorbu. S úmyslom uniknúť víru spoločenského života sa v júni 1863 utiahol do kláštora Madonna del Rosario mimo Ríma, kde si nechal do svojej kláštornej cely priniesť klavír so špeciálnym utlmením a mohol sa naplno venovať komponovaniu. Prácu na oratóriu oficiálne ukončil v októbri 1866, neskôr však k nemu pridal ešte dve skladby a rozšíril ich celkový počet na štrnásť. Obsadenie orchestra bolo mimoriadne aj na pomery 19. storočia – zdvojené drevené dychové nástroje s anglickým rohom, štyri lesné rohy, tri trúbky, tri pozauny, tuba, tympany, veľký bubon, činely, zvony, organ, harmónium, mimo pódia ďalší spevácky zbor, sláčiky a drevené dychové nástroje. Po niekoľkých čiastkových uvedeniach bolo kompletné oratórium premiérované 29. mája 1873 vo Weimare, dočkalo sa však iba chladného prijatia. Až začiatkom 20. storočia si získalo nesmierny obdiv u Arnolda Schönberga, Antona Weberna či Richarda Straussa a dočkalo sa zaslúženého uznania. Lisztovi sa podarilo vytvoriť monumentálne a komplexné dielo, ktorého zámerom nebol obyčajný hudobný opis Kristovho života a utrpenia. Badateľný je predovšetkým autorov úmysel vzbudiť v poslucháčovi kresťanské hodnoty ako láska alebo pokoj, ba preniesť ho do meditatívnej roviny pomocou širokej palety hudobno-výrazových prostriedkov a kontrastov, rozmanitej inštrumentácie, striedaniu symfonickej zvukovosti a jednoduchého „cirkevného“ štýlu, modálnej i odvážnej chromatickej harmónie a rôznorodého vokálneho či inštrumentálneho obsadenia jednotlivých častí. Príznačné je aj Lisztove motto oratória – Veritatem autem facientes in caritate – Činiť pravdu v láske... Tristis est anima mea (Smutná je duša moja) predstavuje v poradí jedenástu skladbu cyklu, ktorá otvára jeho tretiu a poslednú časť – Passion und Auferstehung (Pašie a Zmŕtvychvstanie). V oratóriu zaujíma zvláštne miesto – vzdialená akýmkoľvek vplyvom gregoriánskeho chorálu predstavuje snáď najsubjektívnejšiu a z hudobného hľadiska veľmi progresívnu výpoveď skladateľa o utrpení Krista na Olivovej hore. Vyjadrené slovami Eugena Segnitza: „Tóny, ktoré tu našiel Liszt, aby poslucháčovi sprítomnil túto zdrvujúcu duševnú drámu, ešte nikdy predtým nezazneli.“ Skladateľ tu vôbec prvýkrát v celom oratóriu využíva formu recitatívu pre sólo barytón a orchester bez speváckeho zboru, pričom Ježiš zohráva úlohu rozprávača. Atmosféra skladby prináša dych berúce vykreslenie pocitov trpiaceho Krista – jeho zúfalstvo, túžbu po živote, strach pred bolesťou, predtuchu utrpenia a smrti, rezignáciu, no i uvedomenie si povinnosti splniť vôľu Otca...

      Čajkovského Symfónia č. 6 h mol, op. 74 je skladateľovou poslednou. Vznikala v období medzi februárom a augustom 1893. Prívlastok „Patetická“ (vášnivá, plná citov) jej prisúdil skladateľov brat Modest priamo po premiére. Tej sa od dirigentského pultu ujal sám autor. Vtedy nikto netušil, že o deväť dní opustí tento svet a skladba sa stane poslednou premiérou v jeho živote... Do jej komponovania vložil podľa vlastných slov toľko lásky a zápalu ako do žiadnej inej, ba v liste Modestovi ju opísal ako najlepšiu zo všetkých svojich diel. Venoval ju svojmu synovcovi Vladimírovi Davidovovi a v liste mu napísal, že jej program (pôvodný zamýšľaný názov bol Programová symfónia) má ostať pre všetkých tajomstvom. V tónoch symfónie sa však poslucháčovi bezpochyby prihovárajú nenaplnené túžby, búrlivá vášeň, rezignácia i zmierlivé sa oddanie osudu. Sotva v nej nájdeme takt, ktorý by neodzrkadľoval skladateľov vnútorný život a citové prežívanie. Obsah diela je napokon úzko spätý aj s tematikou smrti – predovšetkým posledná časť Adagio lamentoso nápadne pripomína rekviem. Spätosť symfónie a Čajkovského náhlej smrti ostane navždy jedným z najväčších tajomstiev sveta hudby... Tretia časť Allegro molto vivace je naozajstným Scherzom plným živelného temperamentu. Začína ho rýchly vzrušený motív v sláčikoch a drevených dychových nástrojoch. Druhú tému prináša klarinetové sólo v sprievode sláčikov. V repríze skladba nadobúda čoraz viac pochodový a búrlivý charakter. Uzatvára ju triumfálna kóda ako „klamný záver“ celej symfónie. Inštrumentácia a spracovanie tejto časti pripomína 3. symfóniu od Joachima Raffa, ktorá patrila v tej dobe medzi najhrávanejšie a Čajkovskij sa ňou inšpiroval aj pri komponovaní svojej 5. symfónie. Transkripcia Scherza vyžaduje od sólového interpreta dokonalé technické ovládanie svojho nástroja a schopnosť verne znázorniť nielen zvukomalebnosť, ale aj charakter diela.

      Jean Guillou patril medzi najvýznamnejších francúzskych organistov, skladateľov a improvizátorov druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Pochádzal zo západofrancúzskeho mesta Angers a už vo veku dvanásť rokov sa stal titulárnym organistom v tamojšom kostole Saint-Serge. Na parížskom Konzervatóriu bol žiakom slávnych organistov a chýrnych pedagógov Marcela Duprého, Maurica Duruflého a Oliviera Messiaena. V roku 1955 sa stal profesorom organovej interpretácia a kompozície na Instituto di Musica Sacra v Lisabone. O tri roky neskôr sa zo zdravotných a liečebných dôvodov presťahoval do Berlína. V roku 1963 sa vrátil do Paríža, kde prevzal post titulárneho organistu v kostole Saint-Eustache ako nástupca Andrého Marchala. Na tomto mieste zotrval neuveriteľných 52 rokov. Od roku 1970 bol lektorom renomovaných Medzinárodných majstrovských kurzov v Zürichu, ktoré navštevovali adepti interpretačného a improvizačného umenia. V roku 2015 sa stal čestným profesorom Vysokej školy pre hudbu v Saarbrückene. O tri roky neskôr mu Royal College of Organists udelila prestížnu RCO medailu za celoživotné zásluhy v oblasti organovej interpretácie a improvizácie. Po jeho smrti Guillouove „dvorné“ vydavateľstvo Schott zhrnulo umelcovu umeleckú dráhu nasledovne: „Ako interpret revolucionalizoval umenie organovej hry, ako improvizátor fascinoval celé generácie návštevníkov koncertov, ako skladateľ otvoril repertoár „kráľa nástrojov“ oblastiam, ktoré boli dovtedy považované za nepredstaviteľné...“ Veľká časť Guillouovho oeuvre je venovaná nástroju, s ktorým bol počas celej svojej umeleckej kariéry priam bytostne zžitý – organu. Originalita, nekonvenčnosť, rozmanitosť, rôznorodosť, farebnosť – plným priehrštím podobných slov a synoným je možné charakterizovať jeho skladateľský rukopis. Hudobnému repertoáru venoval aj komorné skladby pre organ a nezriedka nevšedné kombinácie nástrojov, napríklad La Révolte, op. 69, pre osem pozitívov, veľký organ a perkusie, Colloque No. 4, op. 15, pre organ, klavír a dvoch perkusionistov alebo Colloque No. 9, op. 71, pre organ a panovu flautu. Významnú úlohu v jeho tvorbe zohráva aj osem koncertov pre organ a orchester. Je zároveň autorom ďalších, nemenej originálnych orchestrálnych, komorných, klavírnych a vokálnych či vokálno-inštrumentálnych diel. Medzi organovými interpretmi sú mimoriadne cenené a často hrávané transkripcie skladieb J. S. Bacha, W. A. Mozarta, M. P. Musorgského, S. Prokofjeva, I. Stravinského, S. Rachmaninova a ďalších. Jeho interpretačné a improvizačné umenie sa zachovalo na vyše 100 CD nosičoch, medzi ktoré patrí aj kompletná nahrávka organových diel J. S. Bach, C. Francka a R. Schumanna. Nechýba medzi nimi ani interpretácia vlastných skladieb... Skladba Hyperion ou la Rhétorique de Fou, op. 45, (Hyperion alebo rétorika ohňa) vznikla v roku 1988 a pozostáva zo štyroch častí – Hermès, Les feux du silence (Ohne ticha), Phlogistique de l’ame (Phlogiston duše) a Agni-Ignis. Možno ho označiť za veľkolepé a monumentálne organové dielo, ktoré zaujme svojou bohatou farebnosťou, hudobným vývojom a nápaditosťou, zároveň akýmsi „zakrádajúcim sa chaosom“, ktorý kulminuje v bezuzdnom „hneve“ záverečných akordov poslednej časti.

      Marek Štrbák

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 21. 11. 2021, in: Slovenská filharmónia, Organové koncerty, Cyklus O, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      ZUZANA FERJENČÍKOVÁ

      je slovenskou organistkou, klaviristkou a skladateľkou. Od raného detstva bola vyučovaná v tradícii ruskej klavírnej školy (Oľga Ormisová, Jevgenij Iršai). Hru na organe študovala na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici, na Vysokej Škole Múzických Umení v Bratislave a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (Milan Hric, Ján Vladimír Michalko, Peter Planyavsky). Kompozíciu študovala privátne u Juraja Beneša. Uviedla premiéry diel niekoľkých slovenských skladateľov. Mimoriadny význam malo pre ňu štúdium a spolupráca u Maestra Jeana Guilloua (Paríž). Počas svojej kariéry získala niekoľko ocenení na medzinárodných súťažiach a je prvou ženou, ktorá vyhrala prestížnu súťaž v organovej improvizácii v holandskom Haarleme (2004).

      Bola hlavnou organistkou Benediktínskeho opátstva Unserer Lieben Frau zu den Schotten vo Viedni. V Bazilike Notre Dame des Tables v Montpellier zastáva na historickom romantickom organe Dom Bedos-Th. Puget pozíciu organiste co-titulaire. V roku 2011 založila vo Viedni pri príležitosti 200. výročia narodenia Franza Liszta spoločnosť Wiener Franz Liszt-Gesellschaft, ktorej predsedá. Pravidelne vedie majstrovské kurzy a pôsobí ako člen poroty na medzinárodných organových súťažiach. V septembri 2021 prijala funkciu profesorky hry na organe na Codarts University v Rotterdame.

      Ťažisko jej interpretačnej činnosti spočíva v hudbe romantizmu, predovšetkým v tvorbe Franza Liszta, a v hudbe 20. storočia (Marcel Dupré, Jean Guillou). Ako skladateľka píše koncertné skladby pre organ, klavír a rôzne inštrumentálne obsadenia, tiež sa venuje transkripcii orchestrálnych a klavírnych diel pre organ.

      Od roku 2018 vydáva svoje nahrávky ako exkluzívny umelec pre firmu Musikhaus Dabringhaus und Grimm (MDG). Medzi posledné CD tituly patrí Jean Guillou, complete organ works Vol. 1 (2018) a Franz Liszt, complete organ works Vol. 1 (2020).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Organový recitál I. – Zuzana Ferjenčíková

    Nedeľa 21. 11. 2021, 16.00 h
    O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Transkripcie symfonických, respektíve vokálno-symfonických diel pre organ poskytujú jedinečnú možnosť konfrontácie a vzájomného porovnania zvukovej farebnosti orchestrácie a organovej registrácie. Veľkolepá polonéza z opery Eugen Onegin od Piotra Iľ jiča Čajkovského sľubuje naozaj slávnostný úvod organového recitálu. Časť z oratória Kristus Franza Liszta sa kontrastne odvíja najmä v intenciách kontemplatívnosti a bôľu. Vtip a kaskády technickej bravúry sálajú zo Scherza z Čajkovského 6. symfónie. Jean Guillou patrí k najznámejším reprezentantom francúzskej organovej tradície. Improvizačné umenie poslucháčov vždy znovu nadchýna a udivuje.

    Zuzana Ferjenčíková je renomovanou organistkou. Pochádza zo Slovenska, no trvalo žije v zahraničí. Koncertuje naprieč Európou i v zámorí. Ťažiskom jej repertoáru je romantická literatúra.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021