Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

[ 01:31:44 ] [ 01:31:44 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Ivan Marton ]

      „Skriabin, to je neobyčajný kompozičný zjav – sťa ohnivý meteor či kométa“ – týmito slovami charakterizoval skladateľa známy poľský hudobný publicista Stefan Kisielewski. Tvorca, ktorý v Rusku v období pred I. svetovou vojnou pôsobil svojou hudbou ako mystický prorok, otvárajúci pred ľudstvom prostredníctvom hlbokých religiózno-filozofických úvah nové pohľady na kultúru a synkretické umenie. Pri počúvaní jeho symfonických diel sa poslucháčovi pred očami vynárajú, či mali by sa vynárať, zvláštne farebné kombinácie, ktorými chcel skladateľ pôsobiť na jeho imagináciu a spájať sluchové i vizuálne dojmy. Alexander Skriabin pochádzal zo starého ruského šľachtického rodu. Narodil sa v Moskve, matka, talentovaná klaviristka, zomrela, keď mal chlapec čosi vyše roka. Otec, kariérny diplomat, sa znova oženil, presídlil na Ďaleký východ a synovu výchovu prenechal starým rodičom. Mladý Skriabin už ako dieťa trávil za klavírom celé hodiny a v úkryte pod nástrojom fascinovane študoval jeho vnútornú konštrukciu. Prvé diela napísal ešte pred vstupom na moskovské konzervatórium, kde študoval v klavírnej triede slávneho pedagóga Vasilija Safonova. Skriabin bol klavírom doslova posadnutý, svojmu milovanému nástroju venoval celé svoje kompozičné tvorivé úsilie. Štúdium klavírnej hry na konzervatóriu ukončil so zlatou medailou, no štúdium skladby v triede Antona Arenského nedokončil a školu opustil bez záverečného diplomu. Tento fakt však nijako neovplyvnil závratnú popularitu Skriabinových neskorších symfonických opusov. Ujali sa ich významní svetoví dirigenti (premiéru 3. symfónie napr. v Paríži uviedol legendárny Arthur Nikisch) a skladateľovo posledné orchestrálne dielo, opulentná Poéma extázy, op. 54 dodnes dvíha poslucháčov zo sedadiel. Skriabin zomrel v Moskve ako štyridsaťtriročný na náhlu krvnú sepsu. Impresívnu miniatúru Snenie, op. 24 napísal skladateľ v novembri 1898; bol to jeho prvý pokus o orchestrálnu sadzbu. Skladba zaujala Rimského-Korsakova, ktorý ju premiérovo dirigoval na koncerte 5. decembra 1898 v Sankt Peterburgu.

      Koniec dvadsiatych rokov minulého storočia znamenal pre široké vrstvy umelcov v bývalom Sovietskom zväze obdobie slobody, mohutného kultúrneho rozmachu a vrcholného rozkvetu zaujímavých avantgardných tendencií vo všetkých oblastiach. Znie to takmer nepravdepodobne, no stalinský teror sa v tom čase ešte iba začínal: diktátor bol zaneprázdnený bojom s trockistami a výtvarníkom, divadelníkom, filmárom, literátom a hudobníkom nevenoval pozornosť (v obdobnej situácii sa ocitla v posledných rokoch svojej existencie aj nemecká Weimarská republika, keď umenie, na rozdiel od žalostného stavu hospodárstva a politiky, utešene prekvitalo, kým v januári 1933 nedošlo k náhlemu totalitnému zvratu). Medzi ruskými skladateľmi sa popri Šostakovičovi (Prokofiev a Stravinskij boli už v exile) presadili vtedy najmä dvaja autori, takmer rovesníci s podobným osudom – Gavriil Popov (1904–1972) a Alexander Mosolov. Ich mená poznajú dnes už iba naslovovzatí znalci. Obaja začínali svoju tvorivú púť ako tvrdí avantgardisti, oboch v mladých rokoch spájala spoločenská rebélia a opilecké výtržnosti, obaja neskôr podľahli politickému tlaku, rezignovali a začali písať hudbu v duchu princípov socialistického realizmu. Kým Gavriil Popov upadol po vylúčení zo Zväzu skladateľov veľmi skoro do zabudnutia, v ktorom ho sužovala depresia a svoj život dožil na okraji spoločnosti, takmer v chudobe, Mosolovova životná a tvorivá dráha bola pestrejšia. Narodil sa v ukrajinskom Kyjeve do rodiny vyššej strednej triedy a ako tínedžer sa stretol s Leninom. Po revolúcii sa pridal k vojskám Červenej armády a počas občianskej vojny bojoval na ukrajinskom i poľskom fronte. Ešte pred demobilizáciou v roku 1921 ho za hrdinstvo na bojisku dvakrát vyznamenali Radom červenej zástavy. Neskôr presídlil do Moskvy, kde študoval na konzervatóriu v kompozičnej triede Reinholda Gliera a Nikolaja Miaskovského. Svoj mimoriadny a vysoko oceňovaný hudobný talent však utápal v alkohole, barových bitkách a v milostných avantúrach. V roku 1932, po jednom z mnohých incidentov, napísal list Stalinovi, v ktorom ho požiadal o možnosť vycestovať do cudziny, „kde by som mohol lepšie slúžiť sovietskej kultúre“ (o čosi podobné sa, rovnako neúspešne, pokúsil známy prozaik Michail Bulgakov). Nasledovalo vylúčenie zo Zväzu skladateľov a zákaz uvádzania skladateľových diel. Mosolov sa pred autoritami pokajal a na dôkaz svojho prerodu presídlil do sovietskej Strednej Ázie, kde sa venoval štúdiu folklórnej hudby. Ani to mu však nepomohlo. V novembri 1937 ho zatkli za údajnú kontrarevolučnú činnosť a odsúdili na osem rokov nútených prác. Na zásah Gliera a Miaskovského, ktorí v prospech Mosolova vášnivo interpelovali najvyššie politické miesta, sa mladý autor po ôsmich mesiacoch dostal z trestného tábora na slobodu, no ďalších päť rokov strávil vo vyhnanstve. Tam sa jeho prerod z nekompromisného rebelanta na konvenčného skladateľa sovietskeho strihu definitívne zavŕšil; začal komponovať agitky a ďalšie, ideologicky spoľahlivé opusy. Do hudobnej histórie tak Alexander Mosolov vstúpil ako autor jediného diela – futuristického symfonického obrazu Fabrika z roku 1926.

      Koncert pre harfu a orchester vznikol v roku 1939 a nesie výsostné znaky skladateľovho neskorého, teda „pacifikovaného“ kompozičného štýlu. Po bývalom búrlivákovi v tomto kváziromantickom diele už nenájdeme ani stopu. Koncert ešte pred vojnou premiérovala v Moskve známa ruská harfistka Viera Dulová, no potom sa partitúra i party diela stratili a skladba upadla do zabudnutia. Za jej renesanciu vďačíme dirigentovi Arthurovi Arnoldovi a americkej sólistke Taylor Ann Fleshman, ktorí materiál koncertu objavili, zrekonštruovali a za sprievodu Moskovského symfonického orchestra premiérovo uviedli 26. januára 2019 v Moskve.

      Škandinávske krajiny nemali v 19. storočí šťastie na veľkých symfonikov. Na severe Európy žili a tvorili zväčša majstri menšieho formátu, ktorí sa z koncertného repertoáru postupne vytratili (môžeme tu uviesť mená Niels Wilhelm Gade, Franz Berwald či Wilhelm Stenhammar). Ako skutoční velikáni sa tak v symfonickom žánri presadili len tri severské skladateľské osobnosti: Dán Carl Nielsen, Nór Edvard Grieg a Fín Jean Sibelius. Všetkých troch spája významná črta, ktorá charakterizuje aj vyššie menovanú trojicu tých malých: svoje hudobné štúdiá absolvovali v nemeckých krajinách a po celý život mali k nemeckej orchestrálnej hudbe blízko. Jean Sibelius je vo svojej krajine dodnes uctievaný ako národná celebrita, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o rozvoj klasickej hudby a jeho tvorba sa stala symbolom boja za nezávislosť krajiny až do tej miery, že sa skladateľova podobizeň ocitla aj na fínskych bankovkách (pred zavedením eura každú stomarkovú bankovku zdobila monumentálna Sibeliova hlava). Sibelius bol však ako autor veľmi zraniteľný, trpel depresiami a častými melancholickými náladami, ktoré zaháňal liekmi a masívnym príklonom k alkoholu. Hoci sa dožil vysokého veku, krátko po dovŕšení šesťdesiatky prestal komponovať a v štyridsiatych rokoch minulého storočia dokonca spálil podstatnú časť svojej tvorby. Veľkosť jeho zjavu neznižuje ani skutočnosť, že vo svojom obdive k nemeckej kultúre zašiel tak ďaleko, že podporil nacistické obsadzovanie Európy a prijímal pocty nacistických pohlavárov. Dnes tvorí sedem symfónií Jeana Sibelia (ôsmu nikdy nedokončil a jej náčrty zničil) pevnú súčasť európskeho kultúrneho dedičstva, ktorá tvorivým spôsobom rozvíja neskororomantický kompozičný naratív z konca 19. storočia.

      Symfónia č. 2 D dur, op. 43 patrí medzi najznámejšie a najčastejšie uvádzané Sibeliove orchestrálne diela. Okolnosti jej vzniku sú dodnes zahalené tajomstvom. Skladateľ dostal v júni 1900 zvláštny list, ktorým ho neznámy priaznivec vyzval, aby nadchádzajúcu jeseň i zimu strávil na tvorivom pobyte v Taliansku, „v krajine, kde sa umelec naučí spevnosti, harmónii, plasticite a symetrii línií. Je to zem, kde aj ohavné je krásne.“

      Neskôr sa ukázalo, že pisateľom listu bol slobodný pán Axel Carpelan, mecenáš umenia a oddaný ctiteľ Sibeliovej tvorby. Bol to on, kto pre skladateľa zabezpečil štipendium, ktoré tvorca využil a vo februári 1901 spolu so ženou a dcérami vycestoval do talianskeho mesta Rapallo neďaleko Janova, kde si rodina prenajala horskú vilu. Tu sa Sibelius pustil do intenzívnej práce na novom symfonickom diele. V príjemnom prostredí ligurského morského pobrežia prestal ťažiť z mystického pozadia fínskeho národného eposu Kalevala, ktorý ho dosiaľ významne inšpiroval. Počas celodenných prechádzok v blízkej prírode si na zdrap notového papiera poznamenal nový motív: „Don Juan. Sedím v súmraku vo svojom paláci, prichádza hosť. Kamenný hosť. Pýtam sa ho, opakovane, kto je. Žiadna odpoveď. Usilujem sa ho rozptýliť. Mlčí. Napokon cudzinec začína spievať. Až vtedy ho Don Juan spoznáva: je to smrť.“ Pôvodne chcel Sibelius napísať symfonickú báseň na tému Don Juan, neskôr však svoj zámer zmenil a skomponoval klasický štvorčasťový symfonický cyklus bez väzieb na mimohudobný program. Premiéra diela sa uskutočnila 8. marca 1902 v Helsinkách pod skladateľovou taktovkou. Úspech u prítomného publika predčil všetky očakávania, v nasledujúcich dňoch museli symfóniu koncertne trikrát zopakovať.

      Ivan Marton

      –––––
      Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertom 11. a 12. 11. 2021, in: Slovenská filharmónia, Hudba troch storočí, Cyklus DE, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      KATARÍNA TURNEROVÁ

      študovala hru na harfe na Konzervatóriu v Žiline v triede T. Kováča a na Akadémii múzických umení v Prahe, ktorú absolvovala v roku 1992 pod vedením prof. K. Patrasa a doc. R. Kodadovej. S úspechom sa zúčastnila aj na súťažiach slovenských konzervatórií, kde získala v rokoch 1985 a 1988 1. miesto a cenu Slovenského hudobného fondu. Už počas vysokoškolského štúdia sa stala sólovou harfistkou Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, kde pôsobila v rokoch 1990 – 1995. V rokoch 1994 – 1998 zastávala zároveň aj post sólovej harfistky v medzinárodnom orchestri United Philharmonic Vienna vo Viedni a od roku 1995 až dodnes je sólovou harfistkou Slovenskej filharmónie. V súčasnosti si dokončuje doktorandské štúdium na VŠMU v Bratislave, kde zároveň začala aj vyučovať. Za svoju umeleckú činnosť bola Katarína Turnerová nominovaná na ocenenia Slovenka roka 2019 a Osobnosť Bratislavy 2021. V roku 2021 jej Slovenský Hudobný fond udelil prestížnu hudobnú Cenu Frica Kafendu za CD a DVD album „Canto Amoroso – Katarína Turnerová hrá Milana Nováka“. Popri bohatej koncertnej a nahrávacej činnosti v orchestroch účinkuje ako sólová a komorná hráčka v rôznych zoskupeniach doma i v zahraničí. Slovenské interpretačné umenie reprezentovala na prestížnych pódiách v mnohých krajinách Európy i Ázie. Spolupracovala s poprednými sólistami z oblasti sféry klasickej hudby – P. Domingo, J. Camarena, Ľ. Vargicová, J. Kurucová, A. Dumay, R. Wallfisch alebo R. Stoltzman. Rovnako participovala aj na podujatiach svetových sólistov z oblasti mimoklasického žánru (R. Charles, L. Minnelli, S. Bassey, V. Mae, a ď.).

      V oblasti komornej hudby vystupuje s manželom flautistom M. Turnerom, s huslistami D. Karvayom a E. Danelom, s violončelistom E. Prochácom, so švajčiarskym flautistom a dirigentom K. Zehnderom, Moyzesovým kvartetom, Mucha Quartet, Bratislavským chlapčenským zborom, Slovenským filharmonickým zborom, Speváckym zborom Lúčnice a i. Často participuje aj na nahrávkach filmovej hudby pre domáce a svetové kinematografické spoločnosti. K úspešným projektom ostatných rokov patria aj jej sólové profilové CD albumy „Royal Harp“ – harfové koncerty 18. storočia, „Nocturne“ – romantické a impresionistické skladby pre flautu a harfu, „Mozart – Reinecke“ – koncerty pre harfu a orchester a ďalšie.

      Vďaka jej sólovým aktivitám zazneli mnohé diela svetového i domáceho harfového repertoáru u nás po prvý raz (C. Reinecke, R. Glier, M. Novák a ďalší). Dnešné uvedenie harfového koncertu Alexandra Mosolova v jej podaní je rovnako slovenskou premiérou.


      DANIEL RAISKIN

      „je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“ (Gramophone)

      Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

      Angažmány v sezóne 2021/2022 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Štutgartská filharmónia, Varšavská filharmónia, Sinfonietta Hong Kong, Moskovský symfonický orchester „Čajkovskij“, Orquesta Clásica Santa Cecilia Madrid a ďalšie. S Winnipeg Symphony absolvuje turné po Európe, okrem iného budú vystupovať v Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a Tivoli Vredenburg v Utrechte.

      Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

      Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho. Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike. Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

      V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturiana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a v rokoch 2017 – 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstavil na InClassica International Music Festival v Dubaji. Naplánované je turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.) aj účinkovanie na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Skriabin / Mosolov / Sibelius

    Piatok 12. 11. 2021, 19.00 h
    D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Alexander SkriabinAlexander Scriabin (1872–1915)
      Snenie / Rêverie pre orchester, op. 24 Rêverie, Op. 24
    Alexander MosolovAlexander Mosolov (1900–1973)
      Koncert pre harfu a orchester – slovenská premiéraHarp Concerto – Slovak premiere
      SostenutoSostenuto
      NocturneNocturne
      GavotteGavotte
      ToccataToccata
    Jean SibeliusJean Sibelius (1865–1957)
      Symfónia č. 2 D dur, op. 43 Symphony No. 2 in D major, Op. 43
      1. Allegretto1. Allegretto
      2. Tempo andante ma rubato2. Tempo andante ma rubato
      3. Vivacissimo3. Vivacissimo
      4. Finale. Allegro moderato4. Finale. Allegro moderato

    Orchestrálna miniatúra ruského vizionára a mystika Alexandra Skriabina je jeho vôbec prvým dokončeným symfonickým dielom. Snivá atmosféra, senzitívny výraz a vzrušujúce harmónie naznačujú už v tomto ranom diele čo to zo skladateľovho neskoršieho smerovania. Alexander Mosolov, nie príliš známy skladateľ ruskej avantgardy, zažíva v súčasnosti svoju rehabilitáciu. V Harfovovom koncerte, podobne ako aj v ďalších dielach, ktoré napísal od konca tridsiatych rokov, používa oveľa prístupnejší jazyk, čo bolo dôsledkom jeho skúseností z pracovného tábora. Forma symfónie bola fínskemu skladateľovi Jeanovi Sibeliovi veľmi blízka. Vo svojej nekonvenčnej Druhej symfónii spája typickú severskú nostalgiu s podnetmi, ktoré načerpal v rámci cesty po slnkom prežiarenom Taliansku.

    Katarína Turnerová, popredná slovenská harfistka, je členkou orchestra Slovenskej filharmónie. Okrem toho pravidelne koncertuje doma i v zahraničí ako sólová i komorná hráčka. Vydala niekoľko CD, vrátane „Royal Harp“ s harfovými koncertami majstrov 18. storočia a „Canto Amoroso“ s pôvodnou harfovou tvorbou slovenského autora Milana Nováka.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021