Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:26:50 ] [ 01:26:50 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Igor Javorský, redakcia BHS ]

      Starovekí učenci a polyhistori vo svojich filozofických dišputách o princípoch sveta uvažovali o ich mýtickej podstate. Čo keby sme vstúpili do ich úvah a dialógov doplňujúcim podnetom a do systému mystických živlov zaradili aj zvuk...? Je všade vôkol nás. Je s nami na každom kroku v každom okamihu a vytvára duchovné podmienky k našim aktivitám. Ak nastane okamih, že tu odrazu nie je, ak nastane „hrobové ticho“, tak sa ocitáme v amfiteátri nášho vnútra a opäť vnímame zvuky. Zvuk sa šíri bez zábran. Ak na zábranu narazí, efektne zmutuje do iných frekvencií. Pri kontakte s hudbou cítime vždy čosi mimoriadne. Je vyabstrahovaná zo zvuku. Zo živla. Zo životnej prahmoty. Preto ju neustále vyhľadávame. Prahneme po návrate očarujúcich situácií, kedy sme počúvali uspávanku a tajne sa večer modlili k rozprávkovým bytostiam. „Anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku...“ Hudba a detstvo sú pre nás výnimočnými životnými kategóriami. V útlom vývojovom štádiu, pri odriekaní modlitbičiek, intonovaní riekaniek alebo pri reflexii uspávaniek drobučká ľudská bytosť nevníma „Hudbu“; vníma zvuk. Vníma kúzelnú akustickú energiu s nevídaným emočným obsahom. Už v týchto dôležitých okamihoch spontánne vnikajú podvedomé plány na veľké hudobné projekty. Je preto určite rozumné, ak sa im už ako vyspelé a vyzreté osobnosti poddávame a čerpáme z nich miazgu pre ďalšie aktivity. Nemusíme konať vedome, s konkrétnym cieľom; fragmenty živelných hudieb sa k nám nesú ponad dlhé desaťročia. Tí senzitívnejší jedinci tieto ozveny reflektujú a rešpektujú ich ako akýsi inšpiračný mýtický mlynček šťastia a života – ešte nikým neobjavený, ale vytúžený.

      Mirko Krajči vstúpil do slovenského hudobného života v nepokojnom období; lámali sa okovy progresívnych poetík 20. storočia, strácala sa pevná platforma, hudobníci strácali orientáciu. „Klasika...? Nie! Neaktuálne...“ „Avantgarda...? Nie! Es ist genug...!“. Čosi tu však stále zotrvávalo a chvelo sa v každom človeku ako nenápadný zdroj invencie. Modlitby a uspávanky pre soprán, miešaný zbor a komorný súbor – prejav najrýdzejšej podstaty človeka bez pretvárky a bez omietok umelosti. Mirko Krajči situáciu analyzoval, pochopil a vydal sa vlastnou cestou. V jeho dielach sa akoby hudba vracia tam, kde na nás účinkuje bez obáv z neúspechu. V projekte Modlitby a uspávanky Mirko Krajči odkryl svoju siedmu komnatu...

      „Skladba vznikla na objednávku Speváckeho zboru Lúčnica. Na základe zadania som sa rozhodol vytvoriť 6-časťový cyklus zložený z troch ľudových uspávaniek a troch modlitieb Milana Rúfusa. Usporiadal som ich do troch párov, pričom jednotlivé dvojice sa vzájomne dopĺňajú a zároveň celý cyklus tvorí kompaktný celok. V obsadení je okrem miešaného zboru so sopránovým sólom ešte sláčikové kvarteto, harfa a organ ad libitum. Za účelom čo najväčšej variability a možnosti skladbu koncertne uvádzať môžu byť všetky tri inštrumentálne zložky (sláčiky – harfa – organ) ľubovoľne kombinovateľné. Napriek tomu, že som básnickú tvorbu Milana Rúfusa poznal relatívne dobre, toto bolo pre mňa prvé stretnutie s jeho poéziou z pozície skladateľa, ktorý ju zhudobňuje. A bolo to mimoriadne inšpiratívne stretnutie. Mal som pocit, že verše samotné ma priam vedú svojím smerom. Že hudba je už v nich obsiahnutá, akoby bola ich súčasťou. Mojou úlohou bolo len stíšiť sa do takej miery, aby som ju dokázal vnímať, nesnažiť sa zasahovať do procesu tvorby vlastnou vôľou alebo predstavami, a len zapísať to, čo sa mi zjaví pri tomto výnimočnom duchovnom stretnutí. Toto som nezažil pri žiadnych iných textoch. Verím tomu, že ak aj pri interpretácii a tiež pri počúvaní nastane niečo podobné, výsledok môže byť vskutku jedinečný, doslova zázračný.“

      Hľadanie svojich koreňov a navracanie sa k hudbe, ktorá sprevádzala vývoj skladateľa od útleho detstva môžeme zreteľne počuť i v tvorbe českého velikána Antonína Dvořáka. Samozrejme jeho hudba má iný zvukový náboj ako Krajčiho, veď je staršia o viac ako storočie. Skladateľ v nej vychádza z tradičnej českej hudby, na čo odkazuje i názvom Česká suita D dur, op. 39. Dvořák týmto dielom nadväzuje na úspešné serenády (E dur, d mol), no uvedomujúc si charakter českej ľudovej hudby, rozhodol sa skomponovať suitu. Tá sa štandardne skladá z niekoľkých tancov, v tomto prípade ide napríklad o polku a typický český furiant. Práve v ňom živelne vrcholí v stále zrýchľujúcom sa tempe a narastajúcom zvuku päťčasťová kompozícia. V celom cykle sú príznačné kontrasty medzi dychovou a sláčikovou sekciou orchestra, ktoré sa striedajú v prednášaní hlavných melódií častí. Milovníkov dychových nástrojov iste potešia sóla fláut, klarinetu, hoboja, či pridanie trúbky v samom závere kompozície. Práve vďaka zmyselnej inštrumentácii môžu mysle poslucháčov zaletieť do farbistej, faunou i flórou prekypujúcej českej krajiny.

      „Ó, šťastní sme, že máme takto skvostne osvetlenú minulosť, ktorá ináč temno je, je hluchota, mlk, priepasť zábudy...“, tak nazeral na veci minulé veľký slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav, ktorého verše boli hlavnou inšpiráciou pre skladateľa Egona Kráka. V jeho tvorbe ide už o niekoľký počin, ktorým si pripomína našich významných literárnych dejateľov. „Hudobnodramatický projekt k Storočnici úmrtia veľkej postavy slovenskej literatúry Pavla Országha Hviezdoslava som vytvoril ako zavŕšenie imaginárneho ‚slovenského triptychu‘ na pamiatku velikánov slovenskej literárnej histórie – po Cirillometodiade v bernoláčtine podľa Jána Hollého (2013) k 1150. výročiu svätých Cyrila a Metoda, po Pútnikoch – melodráme na oslavu výročia Ľudevíta Štúra (na vybranú poéziu básnikov štúrovskej generácie, 2015), nasleduje pocta P. O. Hviezdoslavovi k jeho Storočnici. Storočnica veľkého slovenského literáta je súčasne jedinečnou príležitosťou upriamiť pozornosť slovenskej spoločnosti na podujatie takéhoto druhu v čase, ktorý nasleduje po prekonávaní pandémie. Význam verejného koncertu, na ktorom sa spája hudba s literatúrou, históriou, tradíciou a výnimočnosťou chvíle, v kontexte uvedených súvislostí narastá a pobáda k radosti, k spoločenskému ohlasu, obohatených nielen o znovuobjavené kultúrne vedomie, nadlho umlčané krutou realitou Covidu 19...“

      Krák vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje prostredie a kontexty, v ktorých diela vznikajú. Prepája hudobné a literárne umenie, aby tak vytvoril dielo, v ktorých sa Hviezdoslavove verše rozozvučia v podaní recitátora i speváka. Šesť častí cyklu Hviezd nežný svit pre bas, recitátora, violončelo a orchester na poéziu P. O. Hviezdoslava, „je hudobným stvárnením intímnej poézie sonetov P. O. Hviezdoslava. Vybral som si práve túto pôvabnú a krehkú poéziu, ktorá akoby stála v tieni jeho známych Krvavých sonetov... Celkovú koncepciu skladby dopĺňa Hviezdoslavov text oslavnej básne, venovanej svojho času inej storočnici – storočnici troch velikánov Sama Chalupku, Daniela Licharda a Jonáša Záborského, – prednášanej recitátorom v jednoliatom hudobnom prúde. Tento Hviezdoslavov text nepotrebuje komentár – je oslavou a súčasne varovaním pre tých, ktorí si veľkosť ducha pletú s pokryteckými vlasteneckými agitkami. Hudobná koncepcia privádza na scénu mnohovýznamový jazyk slovenského génia nielen ako básnika, ale aj filozofa – mysliteľa, ktorý vníma svet okolo seba v celej jeho zložitosti s plnou vážnosťou a neobvyklou tvorivou silou. Tak sa Hviezdoslav básnik, dramatik i mysliteľ stáva v istom zmysle zavŕšením aj mojich zámerov v oblasti spojenia hudby s literatúrou. Cyklus sonetov Hviezd nežný svit je určený pre oslavu Storočnice veľkého spisovateľa a mojou túžbou je, aby bola dôstojnou oslavou pamiatky slovenského literárneho velikána a jeho nádherného, sofistikovaného básnického jazyka.“

      Veci živé i neživé, udalosti nové i minulé, realistické i fantastické príbehy – čokoľvek čo nás obklopuje sa môže stať inšpiráciou pre hudobného skladateľa. Čaro hudby tkvie práve v tom, že i ten istý príbeh môže znieť v pohľade iného skladateľa odlišne. Tak ako farby vidí každý mierne inak aj jednotlivé zhluky tónov v nás môžu vyvolávať iné pocity a myšlienky. Preto ako písal Hviezdoslav „Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna“ a snáď hudba do nás príjemne prenikne a myseľ bude spokojnosťou plná.

      Igor Javorský, redakcia BHS

      –––––
      Bibliografický údaj: JAVORSKÝ,Igor – Redakcia BHS: Text ku koncertu 6. 10. 2021, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      ZUZANA WEISEROVÁ

      od roku 2011 študuje spev pod vedením Ivice Neshybovej na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Počas štúdia sa objavila ako sólistka v mnohých študentských predstaveniach, ako napr. spevohra Brundibár (Hans Krása) a Popoluška (Pauline Viardot). V slovenskom umeleckom súbore Lúčnica pôsobila ako zboristka v rokoch 2010 až 2014. Od roku 2014 tu pôsobí ako sólistka.

      Vďaka súboru získala profesionálne skúsenosti nielen na domácej pôde, ale aj v Číne, Rusku, Taliansku, Rakúsku, Českej republike, Belgicku a vo Francúzsku. V roku 2014 naštudovala Omšu A dur (César Franck) so sólistami Slovenského národného divadla, kde spievala časť omše skomponovanú pre sólo soprán. V apríli 2016 absolvovala Majstrovský kurz – Interpretácia vokálnych diel W. A. Mozarta pod vedením rakúskeho dirigenta Friedricha Haidera. Medzi rokmi 2016 a 2017 uplatnila svoje skúsenosti v Oper Frankfurt am Main (Frankfurtská Opera) v uvedení opery Trójania Hectora Berlioza ako súčasť zboru. V októbri 2016/2017/2018 absolvovala Majstrovský kurz – Mozart v mojej kariére pod vedením slovenskej sopranistky Magdalény Hajóssyovej. V júli 2018 absolvovala Majstrovský kurz vokálnej akadémie Gabriely Beňačkovej pod vedením slovenskej sopranistky Gabriely Beňačkovej. Zúčastnila sa medzinárodnej speváckej súťaže R. Petráka v Žiline 2018, kde získala 3. miesto. V októbri 2018 sa stala finalistkou a víťazkou na Medzinárodnej súťaži Gabriely Beňačkovej v Jihlave. V máji 2019 sa zúčastnila na medzinárodnej speváckej súťaži Iuventus Canti vo Vrábľoch, kde získala 1. miesto a špeciálnu interpretačnú cenu Silesia (PL). Stala sa finalistkou v medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského 2019 v Trnave. V júli 2020 absolvovala Majstrovský kurz pod vedením Boženy Ferancovej a Petra Feranca.

      Stala sa členkou operného štúdia Slovenského národného divadla v Bratislave v sezóne 2019/2021, počas ktorých naštudovala postavu 1.čarodejnice a dvornej dámy v opere Dido a Aeneas od H. Purcella. Počas operného štúdia absolvovala majstrovské kurzy pod vedením Dalibora Jenisa, Petra Mikuláša, Adama Plachetku a Markéty Cukrovej.

      V júni 2021 naštudovala sopránový part Haydnovej Missa brevis Sancti Joannis de Deo (Kleine Orgelmesse), ktorú spoločne so Speváckym zborom Lúčnica, Štátnym komorným orchestrom Žilina a dirigentom Leošom Svárovským úspešne uviedla na Medzinárodnom festivale Piešťany, festivale Musica Sacra v Nitre a počas Cyrilometodských dní v Terchovej.


      ŠTEFAN KOCÁN

      vyštudoval operný spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u Hany Štolfovej-Bandovej. V štúdiu spevu pokračoval na viedenskom Konzervatóriu pod vedením svetoznámeho ruského basistu Jevgenija Nesterenka. Je laureátom medzinárodných súťaží P. I. Čajkovského v Moskve, Hommage á Lucia Popp v Bratislave, A. Dvořáka v Karlových Varoch, M. Schneidera-Trnavského v Trnave a prestížnej súťaže Belvedere vo Viedni.

      Po štúdiách sa stal členom operného súboru Landestheater v rakúskom Linzi, kde stvárnil celý rad významných basových postáv. V sezóne 2003 – 2004 získal za stvárnenie úlohy Veľkého inkvizítora vo Verdiho opere Don Carlos ocenenie Eberharda Waechtera za najlepší výkon mladého interpreta v danej sezóne. Následne v tejto úlohe a v úlohe Komtúra v Mozartovej opere Don Giovanni debutoval na scéne Viedenskej štátnej opery, kde sa v nasledujúcich sezónach predstavil v úlohách Sarastra (Čarovná flauta), Banca (Macbeth), Raimonda (Lucia di Lammermoor), Filipa II. (Don Carlos), Padre Guardiana (Sila osudu). Od roku 2006 do roku 2008 bol členom opery vo švajčiarskom Bazileji, kde stvárnil závažné basové postavy ako Filip II., Osmin (Mozart – Únos zo Serailu), Mefisto (Gounod – Faust), Mustafa (Rossini – Talianka v Alžíri) a Roi de Trèfle (Prokofiev – Láska ku trom pomarančom). Ďalšie hosťovania ho zaviedli do Gran Teatro del Liceo v Barcelone, Kráľovskej dánskej opery v Kodani, Opéra de Nice vo francúzskom Nice, Vlaamse Opera v belgických Antverpách, Opéra national de Paris v Paríži, Tokyo Opera Nomori a NHK Hall v japonskom Tokiu, Theater Graz v rakúskom Grazi. Spieval v talianskych divadlách – Teatro Communale v Modene, Teatro Communale vo Ferrare, Teatro Municipal Santiago de Chile v Čile, Aalto Theater v nemeckom Essene, Staatstheater v Kasseli, Staatsoper v nemeckom Hannoveri, Štátnej opere aj Národnom divadle v Prahe a tiež v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

      Po debute v newyorskej Metropolitnej opere v roku 2009 ako Kráľ (Verdi – Aida) sa na túto scénu každoročne vracia v úlohách Sparafucila (Verdi – Rigoletto) a Veľkého inkvizítora (Verdi – Don Carlos), Ramfisa (Verdi – Aida), Ferranda (Verdi – Trubadúr) a Gremina (Čajkovskij – Eugen Onegin). V roku 2011 debutoval v milánskej La Scale ako Masetto (Mozart – Don Giovanni), po ktorom nasledoval Banco (Verdi – Macbeth), Veľký inkvizítor a Filippo II. (Verdi – Don Carlos). V Bayerische Staatsoper v Mníchove vystúpil v úlohách Zachariasa, Osmina a Komtúra, v Lyric Opera v Chicagu v úlohách Banca a Ramfisa, v Los Angeles LA Phil v úlohách Komtúra a Ramfisa, vo Vlaamse Opera v Antwerpách v úlohách Modrofúza (Bartók – Hrad kniežaťa Modrofúza) a Leporella (Mozart – Don Giovanni). Pravidelne sa venuje aj koncertnej činnosti. Spomeňme veľké vokálno-inštrumentálne diela ako Verdiho, Mozartovo a Dvořákovo Rekviem, 9. symfónia L. van Beethovena, 8. symfónia Gustava Mahlera „Symfónia tisícov“, alebo komorné koncerty s klavírnym sprievodom. V komornom repertoári má piesne a cykly piesní širokého spektra autorov rôznych štýlových období a národností. V júni 2020 sa v Slovenskej filharmónii predstavil piesňovým recitálom z tvorby Schumanna a Schuberta spolu s Marianom Lapšanským.


      JÁN SLÁVIK

      študoval hru na violončele na bratislavskom Konzervatóriu u G. Večerného a K. Filipoviča a na Vysokej škole múzických umení u J. Podhoranského. Komornú hru študoval vo Viedni na Hochschule für Musik und darstellende Kunst u F. Samohyla a G. Pichlera. Od roku 1993 pôsobí ako pedagóg na VŠMU. V roku 2012 bol prezidentom republiky menovaný za vysokoškolského profesora v odbore hudobné umenie. Ján Slávik je zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta (1975), s ktorým koncertoval takmer vo všetkých štátoch Európy, Japonsku, USA a Kanade a nahral s ním už viac ako 40 kompaktných diskov. Sólisticky nahral viac ako 15 CD. V roku 2020 nahral druhýkrát komplet 6 Bachových suít pre sólové violončelo (Real Music House). Premiéroval a dedikované mu boli violončelové koncerty Jozefa Kolkoviča, Egona Kráka, Ladislava Kupkoviča a Ilju Zeljenku. Od roku 2008 pôsobí Ján Slávik ako koncertný majster skupiny violončiel v Slovenskej filharmónii. Od roku 2010 je členom Bergerovho tria. Je spoluzakladateľom občianskeho združenia Albrechtina (2010) a zakladateľom Medzinárodného festivalu jazzu a komornej hudby Hudba Modre, Slovenského festivalu umenia Hudba Trnave, ako aj Medzinárodného festivalu Divergencie v Skalici.


      ŠTEFAN BUČKO

      absolvoval štúdium herectva na Divadelnej fakulte bratislavskej VŠMU, odbor technika reči, neskôr odbor javiskovej reči a umeleckého prednesu.

      Po ukončení vysokoškolského štúdia začal v roku 1981 hrať na scéne Činohry SND. Na VŠMU prednáša teóriu javiskovej reči a umelecký prednes. Okrem hereckej práce, prednesu poézie a pedagogickej činnosti sa Štefan Bučko venuje aj moderovaniu kultúrnych a spoločenských programov. Pôsobí v dabingu, televízii a v rozhlase.

      V roku 1998 bol členom, neskôr, do roku 2010, predsedom Rady Slovenskej televízie (STV). Bol členom správnej rady Nadácie na podporu Katolíckej univerzity v Ružomberku a laureátom Ceny Fra Angelica Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku. V rokoch 2008 – 2010 bol riaditeľom Činohry Slovenského národného divadla. V roku 2011 mu vyšla debutová básnická zbierka Tušené ostáva v tieni, s reedíciou v roku 2013. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Fra Angelica Rady KBS pre vzdelanie, vedu a kultúru (2008), Krištáľová ruža – najvyššieho česko-slovenského ocenenia za celoživotné majstrovské interpretovanie a šírenie poézie (2013), Cena Literárneho fondu za postavu Adama v inscenácii hry Lúče otcovstva (2015), Osobnosť Bratislavy (2017).


      OLIVER DOHNÁNYI

      dirigoval na začiatku tohto roka v Maďarskej štátnej opere dva zaujímavé opusy – operu Cremonský husliar (Le luthier de Cremone) od Jenö Hubaya a Teta Simona od Ernesta Dohnányiho, ktoré sa stali súčasťou repertoáru a boli zaznamenané na DVD a CD. V októbri 2020 otváral tento operný dom nový priestor Eiffel Art Studios Mahlerovou ôsmou Symfóniou tisícov pod taktovkou Olivera Dohnányiho.

      Dirigent spolupracuje od minulého roka aj s Bulharskou národnou operou v Sofii, kde diriguje Toscu; tento rok na uvedenej scéne koncertne naštudoval Verdiho Macbetha s Alexandrinou Pendachanskou a Kirilom Manolovom v hlavných úlohách.

      Od sezóny 2015/2016 bol vymenovaný za šéfdirigenta Uralskej opery v ruskom Jekaterinburgu. Hneď v roku 2015 získala prvá inscenácia, ktorú hudobne naštudoval – opera Philipa Glassa Satyagraha dve Zlaté masky, najvyššie ruské divadelné ocenenie. V rámci tohoto divadelného festivalu bola inscenácia uvedená vo Veľkom divadle v Moskve a mimoriadne zaujala ruských i svetových odborníkov a kritikov. Okrem tejto opery, ktorá je na repertoári dodnes, dirigoval v Jekaterinburgu aj Čarovnú flautu, Lietajúceho Holanďana, Eugena Onegina, Bohému, Otella, Carmen a Rigoletta.

      V roku 2018 sa Oliver Dohnányi stal laureátom Zlatej masky v kategórii Najlepšia práca dirigenta v opere spomedzi 85 dirigentov z operných divadiel v Rusku. Cena bola udelená za hudobné naštudovanie opery Mieczyslawa Weinberga Pasažierka, ktorú dirigoval (v ruskej premiére) v moskovskom Veľkom divadle.

      Na Zlatej maske 2020 získala opera Tri sestry od Petra Eötvösa, na ktorej naštudovaní sa Dohnányi podieľal, cenu Najlepšia operná inscenácia roku a s veľkým ohlasom bola uvedená v Moskve.

      Oliver Dohnányi po štúdiu na Hudobnej akadémii v Prahe (prof. Václav Neumann) a na Akadémii hudby vo Viedni (prof. Otmar Suittner) zvíťazil v konkurze na pozíciu dirigenta orchestra Československého rozhlasu/ SOČR, kde pôsobil sedem rokov.

      Po prvej inscenácii v SND, Rossiniho opere Barbier zo Sevilly, sa ako 28-ročný stal najmladším šéfdirigentom v histórii tejto prvej slovenskej opernej scény. Neskôr v SND naštudoval a dirigoval opery Madam Butterfly, Aida, Bohéma, Rusalka, Macbeth, Tosca, Námesačná, Faust a Margaréta, Krútňava a ďalšie. S operou SND hosťoval v Španielsku, vo Veľkej Británii, v Číne, ale aj v Bulharsku, Maďarsku, Nemecku či v Holandsku. Na prestížnom medzinárodnom festivale v Edinburghu (1990) dirigoval Gounodovu operu Faust a Margaréta (réžia Jozef Bednárik), ktorá získala Cenu hudobnej kritiky a SND sa na tomto festivale predstavilo tiež Borodinovu operou Knieža Igor. V tomto období bol Oliver Dohnányi aj stálym dirigentom Slovenskej filharmónie (1986 – 1990).

      Kariéra Olivera Dohnányiho sa neskôr rozvíjala v Prahe, kde mu po úspešnom naštudovaní Pucciniho Bohémy ponúkli miesto šéfdirigenta v Národnom divadle (1993 – 2007), kde oddirigoval stovky operných i baletných predstavení. Okrem spomínanej Bohémy naštudoval Predanú nevestu, Rigoletta, La traviatu, Rusalku, Samsona a Dalillu, Macbetha, Libušu, Toscu, Normu, Aidu, ale aj baletné inscenácie Mozart-Mozart?, Prokofievov balet Romeo a Júlia a Popolušku. V Stavovskom divadle to boli opery Don Giovanni, Figarova svadba, Čarovná flauta a Don Pasquale, v Štátnej opere Rossiniho dielo Turek v Taliansku.

      Na Slovensku spolupracuje so Slovenskou filharmóniou a Štátnym komorným orchestrom Žilina, kde pôsobí ako hosťujúci dirigent. V zahraničí dirigoval v mnohých divadelných domoch, spomeňme ENO (Anglická národná opera) – Falstaff, Mefistofeles a opereta Veselá vdova; Opera North v anglickom Leeds – Carmen, La Gioconda, Rusalka, Andrea Chénier, Hamlet, La traviata, Predaná nevesta (režisér Daniel Slater, 1998, najlepšia operná inscenácia v UK). V roku 2012 v Leeds naštudoval operu Norma, ktorej inscenácia vzbudila veľký ohlas a získala cenu British Opera Award (The Theatre Award 2012 and Achievement in Opera 2012, režisér Christopher Alden).

      V rokoch 2017 – 2020 dirigoval operu Leoša Janáčka Kaťa Kabanová v Seattli, operu Richarda Wagnera Zákaz lásky (Das Liebesverbot) v Trieste a v slávnom Teatro Colon v Buenos Aires, operu Hugenoti od Giacoma Meyerbeera v Maďarskej štátnej opere; Bizetovu Carmen na Novom Zélande, Mozartovu Čarovnú flautu, Dvořákovu Rusalku a Grécke pašie od Bohuslava Martinů v Jekaterinburgu.

      Oliver Dohnányi je laureátom Európskej ceny Gustava Mahlera (2011) a Ceny Európskej únie pre umenie (2011).


      ELENA MATUŠOVÁ

      je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor zborové dirigovanie v triede prof. Petra Hradila (1993). Už počas štúdií pracovala ako asistentka dirigenta, od roku 1998 ako dirigentka a od sezóny 2003/2004 prevzala post umeleckej vedúcej a dirigentky Speváckeho zboru Lúčnica.

      S týmto telesom absolvovala stovky koncertov na mnohých medzinárodných súťažiach a festivaloch na Slovensku a v zahraničí (Soul, Pchjongjang, Tours, Middlesbrough, Mar del Plata, Jeruzalem, Mexico City, Barcelona, Maribor, Bergen, Isla de Margarita, Sardínia, Petrohrad, Šanghaj, Assisi a iných). Ako zbormajsterka pravidelne spoluúčinkuje na podujatiach významných slovenských hudobných festivalov, ako sú Bratislavské hudobné slávnosti, Zámocké hry zvolenské, Melos-Étos, Musica Sacra v Nitre, Banskobystrické hudobné dni, Music Festival Piešťany.

      Spolupracovala s významnými slovenskými a zahraničnými orchestrálnymi telesami – Komorná opera Bratislava, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna opera v Banskej Bystrici, Cappella Istropolitana, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Solamente naturali, Slovenský komorný orchester, Virtuosi di Praga, Jihočeská komorní filharmonie, Plzenská filharmónia, Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, Junge Philharmonie Wien, Franz Lehár Orchestra a ďalšie pri uvádzaní vokálno-inštrumentálnych diel a opier pod taktovkou dirigentov Ondreja Lenárda, Róberta Stankovského, Mariána Vacha, Igora Bullu, Adriana Kokoša, Maria Košika, Zdeňka Macháčka, Martina Leginusa, Ewalda Danela, Oldřicha Vlčeka, Jaroslava Kyzlinka, Jaromíra Krygela, Kirka Trevora, Allana Wilsona, Dalie Atlas, Flavia Colussa, Didiera Talpaina, Waltera Attanasiho, Leoša Svárovského. Sólistami koncertov boli Katia Ricciarelli, Ľubica Vargicová, Terézia Kružliaková, Miroslav a Peter Dvorskí, Adriana Kučerová, Adriana Kohútková, Ján Galla, Marta Beňačková, Ľudovít Ludha, Tomáš Juhás, Gustáv Beláček, Peter Mikuláš, Martin Malachovský, Pavol Bršlík, Otokar Klein a iní. Naštudovala a nahrala zbory do muzikálov, pravidelne spolupracuje pri nahrávkach zborov do filmov pre slovenské a zahraničné spoločnosti. V ostatnom období sa začala venovať aj dirigovaniu komorných inštrumentálnych zoskupení, s ktorými uviedla a nahrala diela Juraja Zrunka, Césara Francka, Wolfganga Amadea Mozarta, Josepha Haydna, Giu Kančeliho a Normana Luboffa.


      ŠTÁTNY KOMORNÝ ORCHESTER ŽILINA,

      v zahraničí hosťuje pod názvom Slovak Sinfonietta Žilina, vznikol v roku 1974 ako jediný orchester „mozartovského typu“ na Slovensku. Kvalita hráčov, z ktorých mnohí sú absolventmi žilinského konzervatória, skúsenosti a majstrovstvo prvého šéfdirigenta Eduarda Fischera umožnili rýchly umelecký rast orchestra. Jeho ďalšími šéfdirigentmi boli Jan Valta, Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi a Simon Chalk.

      V roku 1977 získal orchester medzinárodné uznanie, keď sa stal festivalovým orchestrom Salzburger Festspiele. Zakrátko dostal pozvanie na Pražskú jar a nasledovali ďalšie úspešné koncerty na mnohých medzinárodných festivaloch ako sú Wiener Festwochen, Frühling Festival a Haydn Festival vo Viedni, Sofijské hudobné týždne, Festa Musica Pro v Assisi, Katalánsky festival, Festival El Džem v Tunisku, Festival de Bonaguil vo Francúzsku, Hudba v starom Krakove, Jarný festival Budapešť, Bratislavské hudobné slávnosti, Melos Etos v Bratislave, Janáčkov máj v Ostrave, Mozartfest Schwetzingen, Festival slovanskej hudby na Cypre, Schleswig-Holstein Festival, Festival de Manaus v Brazílii, Flámsky festival v Belgicku, Aspekte Salzburg, Johann Strauss Festival vo Viedni, Bodensee Festival v Švajčiarsku, Medzinárodný hudobný festival v Ankare, Slovinské hudobné dni v Ľubľane, NCPA Festival Peking a iné.

      ŠKO Žilina sa predstavil v takých významných koncertných sálach ako Musikverein a Konzerthaus vo Viedni, Rudolfinum v Prahe, Tonhalle Düsseldorf, Komická opera, Konzerthaus, Sála filharmónie a Dóm v Berlíne, Katedrála sv. Františka v Assisi, Veľká sála Petrohradskej filharmónie, Palau de la música v Barcelone, Teatro Arriaga v Bilbau, Concertgebouw v Amsterdame, Symphony Hall v Osake, Metropolitan Art Hall v Tokiu, Kráľovská opera v Bruseli, Teatro Abadia v Madride, Gasteig v Mníchove, Invalidovňa v Paríži, Arena v Ženeve, Palacio de Deportes v Madride, Pavilhao Atlantico v Lisabone, Glenn Studio v Toronte, Národné centrum interpretačného umenia v Pekingu, Centrum umenia v Soule a podobne.

      Orchester doteraz uskutočnil vyše 3 200 koncertov takmer vo všetkých štátoch Európy, v Tunisku, Turecku, Arménsku, Južnej Kórei, na štyroch umeleckých turné v Japonsku a troch v Číne, dvakrát sa predstavil v USA a v Kanade a tiež v Brazílii. Pre hudobné vydavateľstvá Opus, Donau, Naxos, Brilliant Classics, BMG, OEHMS Classics, Hevhetia, Music Master, Pavlík Records, Diskant, Real Music House a iné uskutočnil ŠKO Žilina mnoho nahrávok s dielami Vivaldiho, Telemanna, Mozarta, Haydna, Beethovena, Hummela, Verdiho, Respighiho, Martinů, Dvořáka, Johanna Straussa st., ako aj dielami súčasných slovenských skladateľov.


      SPEVÁCKY ZBOR LÚČNICA

      je súčasťou Umeleckého súboru Lúčnica od jeho vzniku v roku 1948. Prezentuje sa vyspelou speváckou technikou, hlasovou kultúrou a charakteristickým zvukovým prejavom. Jeho výkony sú vysoko hodnotené odbornou kritikou a stretávajú sa s veľkým úspechom aj u širokého publika. Svoju umeleckú kariéru tu začínali aj mimoriadne osobnosti opernej scény – Edita Gruberová, Lucia Popp, Magdaléna Blahušiaková, Ľubica Orgonášová, Marta Beňačková, Štefan Babjak, Ondrej Malachovský a mnohí ďalší, ktorí neskôr dosiahli veľké úspechy na svetových operných pódiách.

      Zbor Lúčnice získal najvyššie ocenenia na medzinárodných speváckych súťažiach v mestách Llangollen, Arezzo, Middlesbrough, Montreux, Gorizia, La Valletta, Maribor, Tours, Oskarshamn, Bergen, Petrohrad, Assisi či Kaunas. Na medzinárodných zborových festivaloch i koncertných zájazdoch v Číne, USA, Južnej Kórei, Argentíne, Jordánsku, Izraeli, Venezuele, na Taiwane, v Mexiku, ako aj vo väčšine štátov celej Európy, kde vystúpil, sa stal doslova miláčikom publika.

      Bohatý repertoár lúčničiarov zahŕňa a cappella diela všetkých štýlových období od renesancie až po súčasnú slovenskú tvorbu. Zbor interpretuje skladby rôznych žánrov – sakrálne diela, svetskú tvorbu, zborové úpravy populárnych skladieb a gospelov, hlavný dôraz však kladie na interpretáciu starších i nových skladieb inšpirovaných slovenskou ľudovou piesňou. Okrem toho neustále rozširuje svoj repertoár o vokálno-inštrumentálne diela, pričom spolupracuje s významnými slovenskými a zahraničnými hudobnými telesami, dirigentmi a sólistami.

      Popri koncertnej činnosti Spevácky zbor Lúčnica pravidelne realizuje zvukové nahrávky pre viaceré hudobné vydavateľstvá a nahrávky filmovej hudby pre významné domáce i medzinárodné kinematografické produkcie.

      Zbormajstrami speváckeho zboru boli v minulosti Štefan Klimo (1951 ‒ 1983), Peter Hradil (1983 ‒ 1998) a Marián Vach (1998 ‒ 2003). Od roku 2003 je umeleckou vedúcou a dirigentkou speváckeho zboru Elena Matušová.

    • Libreto

      Modlitby a uspávanky

      Večerná modlitba (text: Milan Rúfus)

      Ovečky spia.
      Ich teplá vlna
      je mesačného svetla plná.
      Akoby v tráve,
      ležiačky,
      odpočívali obláčky.
      A dnešný dníček prežívajú
      a dnešnú trávu prežúvajú,
      ako keď ktosi spomína.
      A z nôcky ako z komína
      sa dvíha mesiac,
      chmára dymí.
      Ovečky spia, ja spinkám s nimi.
      A Ty nás pritom,
      Otče náš,
      i detičky, i ovce -
      stráž.

      Beľiže mi, beľi (slovenská ľudová)

      Beľiže mi, beľi,
      muoj aňieľik bieli,
      veď ťi mamka verí,
      že ťa hláuka boľí.
      Čičike, čičike,
      vravia ťi pľažike,
      makovie, brindzovie
      budú ťi hotovie.
      Usňi, ďiouča, usňi,
      puojďeš zajtrá z husmi,
      puojďeš húske pásťi
      do zeľenej chrasťi.
      Usňi, ďiouča, usňi,
      takím dlhím sňíčkom,
      žebi ťa viňiesli
      kostolu chodníčkom.
      Spikajže mi, spikaj,
      veľká narasťikaj,
      ľen taká ako ja,
      Anka, duša moja.

      Báseň a modlitba (text: Milan Rúfus)

      Čo sa ty v básni dozvedáš:
      Keď plače oblak, to je dážď.
      Keď nebo plače, to je rosa.
      Keď plače lúka, je v tom kosa.
      Keď plače strom, je priskyrica.
      Keď ty plačeš – dve tvoje líca
      sa rozprávajú o duši.
      Modlitbička to osuší.
      A ako Božie slniečko
      zatlačí slzu pod viečko.
      Báseň a modlitba sú sestry.
      Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.

      Buvikaj, buvikaj (slovenská ľudová)

      Buvikaj, buvikaj,
      do poľa privikaj,
      do poľa šíriho,
      hájka zeľeniho.
      Spikajže mi, spikaj,
      veľkí narasťikaj,
      ľen takí ako ja,
      Jaňík, duša moja.
      Beľiže mi, beľi,
      muoj aňieľik bieli,
      veď ťa ja pochovám,
      za kostoľík bieli.
      Hajaže mi, haja,
      moja duša malá,
      moja duša malá,
      tvrdo vychovaná.
      Búvajže mi, búvaj,
      apa ťi je mumaj,
      a mama mumajka,
      ľúbila šuhajka.

      Básnik sa modlí za deti (text: Milan Rúfus)

      Nevedia prečo,
      no veľmi im ho treba.
      A možno ešte viacej ako chleba.
      Aby im v duši pusto nebolo.
      Aby ich mali radi okolo.
      Aby im bolo mäkko ako v mame.
      Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
      tu každé dieťa,
      plaché ako laň,
      na hlave musí cítiť teplú dlaň.
      Bože,
      o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
      V čase, keď ani nevie, Kto si.
      Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
      Našiel. Dal si im liek.
      A nazval si ho láskou.

      Hviezd nežný svit

      (na poéziu Pavla Országha Hviezdoslava)

      Ostrý tŕň / Sonet 9

      Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,
      za štipku frknutých do mysle čistých zŕn,
      i za ten čudesný a často ostrý tŕň,
      čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie, čuší.

      Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:
      Si krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,
      prach vánkom nadšenia sduj, popol poohrň,
      i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!

      Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;
      pod žiarou zápalu nech puky roztvára
      a dúha vzlietne krás jak z čaropohára...

      Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,
      môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!
      Lež žiaľ — keď voľno mi: plam jeho dohára —

      Čím vyššie... / Sonet 10

      Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
      ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!
      Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes;
      máš v kraj, kam ľudská túžba ešte nedolietla.

      Čím vyššie, milšie duši, inú prelesť stretla;
      vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:
      i chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,
      jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.

      Čím vyššie — sladšie duši: bo sa blíži k paši,
      ku nivám, nad nimiž stráž držia anjeli,
      ku nivám, chlieb kde žitia, potok čistej slasti.

      Ikare, rozumiem už tvojej samopaši:
      len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
      a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.

      Čuj, šumot, rachot... / Sonet 14 14

      Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jak by voza.
      Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;
      spräž v letku nezbednom — no, nič to, Helios,
      nie Faeton, poháňa, nič to, žiadna hrôza!

      Čo — myšlienky sú putom, krídla duše lozia,
      než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká os?
      Huš, k Mliečnej ceste, huš, kraj cesty na pokos,
      kde k hroznu vzopäla sa zlatochlpá Koza.

      Viem, blízko ľúta Saňa... preto Bereniky
      vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,
      a ľakom zsineli i driečni Blíženci;

      no márny Labute kviľ, márne Kvočky kriky:
      toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!
      A spása Pegasa je vesmír preveliký!

      INTERMEZZO / Na storočnú pamiatku...

      Tak jedno za druhým, hľa, rodili
      slovenské matky znamenitých synov:
      hotových navliecť jarmo národné
      si hladkú na šiju a maninou,
      cez protivenstvá sveta, napriek tlaku
      omínavému, k cieľu teružiť
      ohromný jeho náklad napätými
      do pretrhnutia svalov pobočky
      a vlákny všetkých síl; ho každým duše
      dýchnutím podniesť; z miesta na miesto
      ho pomknúť každým srdca pohnutím...
      Toť, povinností naplnených jasný,
      nezmenný úplnok, čo presvieti
      i najčernejšiu polnoc nástrah — Toť,
      vysoké samožertvy hranice,
      plápolajúce z mrákot nenávisti
      jak zore spasenia —

      Ó, šťastní sme,
      že máme takto skvostne osvetlenú
      minulosť, ktorá ináč temno je,
      je hluchota, mlk, priepasť zábudy.
      V nej svetlá horia nám, čo samy svietia
      si k dnešnej oslave: či nie to slávne?
      V nej skrývajú sa pre nás pamiatky,
      čo v pamäti nám zašlej starosťou
      svitajú samy: nie to nesmrteľnosť?
      Z nej príklady nám čnejú ako bašty
      hôr, ktoré nikdy nesploštejú v pláň,
      sa nepreminú: nie to bez príkladu?...
      Nuž a my čo, ich potomci, či ich
      nasledujeme všetci ochotne,
      či snažíme sa dôjsť tak samosvetla,
      tak vkoreniť sa v pamäť, za príklad
      tak poručiť sa pokoleniam po nás?
      A tu si každý práve pri takejto
      príležitosti predlož otázku:
      Nač som sa zrodil, v reťaz národa
      poč vplynul ohnivom, či márnou ničkou
      mu počet zveľadiť —?
      Keď snietkou som
      tiež jeho stromu, či prinášam aj
      v povestne dobrom ovocí mu osoh?
      a či si iba tyjem z jeho miazg,
      výhonok-zlodej? leda prázdnym kvetom
      do očí bľusknem svetu, zašuštím mu
      v sluch novej listvy riasou nádhernou —
      s všakými vetry kolíšem sa v lieni
      a tlieskam-plieskam — v slnci s múšaty
      si halaškujem, toniem v rozkoši —?
      abo som ogrman, ba jablko,
      no červavé?...
      Bo beda národu,
      čo zo dňa na deň žije v jeho údoch:
      bez vzozierania k budúcnosti horám,
      k tým sfingám záhad v hmlistých obrysoch;
      bez naslúchania nových bublotu
      dôb, prúdiacich sa v diaľach z vysokých
      brál všeľudských snáh; vôbec bez zmyslu
      pre jasno pravdy, dobra mohutnosť,
      pre dôstojenstvo krásy — Je on žobrák
      u cesty sveta, priživujúci
      sa na náhody biednej almužne;
      len nad ním zaplakať a — ponechať ho
      osudu, aký vyvolal si sám...

      Čuj, šum, sfér hudba... / Sonet 15

      Čuj, šum, sfér hudba — iste nápev skvostnej Lýry,
      zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol hral;
      ku hodom pozýva Sírius, slávny kráľ,
      Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.

      Okamih: Arktur, Regul... všetci bohatýri
      v oruží nádhernom sa hrnú z diaľnych brál.
      Orión hupol v kruh a zápas započal;
      ryk Aldebarana, čuj — viď, jak okom víri!

      Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.
      No turnaj nemá konca, nemá, bársi všetci
      sú reci udatní. Nadarmo Korún jas

      plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,
      — kde Herkul? — zvolal kráľ. A onen skrsol vraz:
      i najskôr korisť on na bujnom znesie pleci.

      Bez konca / Sonet 18

      Bas sólo:
      Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,
      navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;
      nie púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,
      pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.

      Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lože;
      sú hmoty obrazy, a preto idú v zmar.
      Ja smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!“
      ja červ smiem! — Čože vesmír povie na to, čože?

      Recitátor:
      Tak jedno za druhým...
      — Ostatne i tie všetky spomienky
      a pamiatky, nech akokoľvek drahé
      a vzácne sú jak minulosti odkaz:
      i ony sú preds’ mŕtvy kapitál
      len, zakopaný poklad — klenoty
      kés’ rodinné: ak totiž šťastný dedič
      ich stráži ich len, sediac na truhle
      jak povýšenec slávy šedej, ináč
      na pohodlnom lone s rukami
      a s hlavou v odporný dym zatratenou
      rodinnej pýchy — Áno, úrok ich
      len ruky prítomna, len dedičove
      to ruky môžu prácou vyzískať,
      tak uplatniť ich mincou v obehu;
      len ony, zdravé, pilné, voľné ruky
      s pomocou umu rád i dvíhadiel
      a okrídlených túžob srdca vstave
      sú znásobiť aj tú ich istinu
      za podklad, základ, poklad veľkej, slávnej
      nám budúcnosti rodnej — bez konca —

      Bas sólo:
      Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;
      predo mnou rozkrídlené dleje arcidielo,
      tu v rozkvete už plnom, tamto v čaropuku —

      Recitátor:
      Dosť — teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,
      všeslávy obličaj! — Môj vodca, podaj ruku,
      po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Štátny komorný orchester Žilina

    Streda 6. 10. 2021, 19.30 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Mirko KrajčiMirko Krajči (1968)
      Modlitby a uspávanky pre soprán, miešaný zbor a komorný súbor na verše Milana Rúfusa a ľudové texty – premiéra Prayers and Lullabies for soprano, choir and orchestra on poetry by Milan Rúfus and folk texts – premiere
      Večerná modlitbaVečerná modlitba / Evening Prayer
      Beľiže mi, beľiBeľiže mi, beľi
      Báseň a modlitbaBáseň a modlitba / Poem and Prayer
      Buvikaj, buvikajBuvikaj, buvikaj
      Básnik sa modlí za detiBásnik sa modlí za deti / Poet prays for children
      Beľi, Anka, beľiBeľi, Anka, beľi
    Antonín DvořákAntonín Dvořák (1841–1904)
      Česká suita D dur, op. 39 Czech Suite, Op. 39
      Preludium: Pastorale (Allegro moderato)Preludium: Pastorale (Allegro moderato)
      Polka (Allegretto grazioso)Polka (Allegretto grazioso)
      Sousedská (Allegro giusto)Sousedská (Allegro giusto)
      Romanza (Andante con moto)Romanza (Andante con moto)
      Finale: Furiant (Presto)Finale: Furiant (Presto)
    Egon KrákEgon Krák (1958)
      Hviezd nežný svit pre bas, recitátora, violončelo a orchester na poéziu P. O. Hviezdoslava – premiéra Gentle Starlight for baritone, narrator and orchestra on poetry by P. O. Hviezdoslav – premiere
      Ostrý tŕň / Sonet 9Ostrý tŕň / Sonet 9
      Čím vyššie... / Sonet 10Čím vyššie... / Sonet 10
      Čuj, šumot, rachot... / Sonet 14Čuj, šumot, rachot... / Sonet 14
      Intermezzo / Na storočnú pamiatku...Intermezzo / Na storočnú pamiatku...
      Čuj, šum, sfér hudba... / Sonet 15Čuj, šum, sfér hudba... / Sonet 15
      Bez konca / Sonet 18Bez konca / Sonet 18

    Skladateľskú poetiku Mirka Krajčiho charakterizuje príklon k intímnym religióznym témam a stíšený rozjímavý naturel. K skomponovaniu diela, ktoré zaznie v premiére, ho v tomto duchu inšpirovali emotívne básne Milana Rúfusa a ľudová poézia. Egon Krák, po svojej pôsobivej mahlerovskej meditácii v roku 2011 a beethovenovskej reflexii v roku 2020, vzdáva tentoraz symfonický hold veľkej básnickej osobnosti slovenskej literatúry, P. O. Hviezdoslavovi pri príležitosti 100. výročie úmrtia básnika. Koncert obohatí populárny opus Antonína Dvořáka.

    ŠKO Žilina a Spevácky zbor Lúčnica patria k umelcom zapáleným pre uvádzanie premiér slovenských skladateľov opäť s dirigentom Oliverom Dohnányim.


    Mirko Krajči’s compositional poetics is characteristic by its inclination towards religious themes and a calm contemplating nature. The work premiered tonight was inspired by emotional poems of Milan Rúfus and folk poetry. Following his impressive Mahler-like meditation in 2011 and Beethovenian reflection in 2020, Egon Krák pays his symphonic tribute to the weighty representative of the Slovak poetry, P. O. Hviezdoslav, on the occasion of the centenary of the poet’s death. The concert will be enriched with the famous opus of Antonín Dvořák.

    Sinfonietta Žilina **and **Lúčnica Chorus are artists eager to give premieres of works of Slovak composers; tonight at the BMF again with the conductor Oliver Dohnányi.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021