Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:36:25 ] [ 01:36:25 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Igor Javorský ]

      V posledných troch desaťročiach 19. storočia sa hudobnícka Európa zmietala v postupne sa prehlbujúcej kríze; osvedčené a výdatné pramene energie sa vyčerpávali a tvorcovia strácali orientáciu. Otrasy spôsobované Richardom Wagnerom a jeho stúpencami vrásnili terén, mizli míľniky a nivelizačné body. Horizont bledol, strácal sa v temnom opare neznáma. Našli sa takí, ktorí v záujme záchrany neradostnej situácie kládli obete na oltár; lásku k dedičstvu nahradzovali pokusmi stanoviť nové pravidlá hry v hudbe (Arnold Schönberg – obdivovateľ slobodných duchov Bacha, Brahmsa, Dvořáka a jeho nekompromisné postuláty dodekafónie z roku 1924). Iní čerpali duchovnú energiu z mýtu, archaickej pred-časovosti (Igor Stravinskij a jeho Svätenie jari v roku 1913). Ďalší autori uctievali význam etnickej hudby, ľudového tanca a ľudovej piesne; implantovaním najrýdzejšieho hudobného systému do takzvaného „veľkého umenia“. Do tejto kategórie záchranárskych operácií výdatne prispel genetický import životaschopných buniek kreativity spoza Atlantiku. Nárazníkovou zónou uvedeného importu bol Pyrenejský polostrov. Španielsko a Portugalsko razantne vstúpili na pódium. Spontánne očarili takmer celý Starý kontinent a zabezpečili kontinuitu v koncepte profesionálnej hudobnej tvorby. V krajinách ležiacich tisícročia za masívmi Pyrenejí tlel výdatný potenciál už dlhšie pred vznikom krízového stavu. Španielsko je pre cudzinca atraktívne z mnohých dôvodov; jedným z nich je fascinujúca multikultúrnosť. Dodnes silná katolícka krajina bola dlhé roky súčasťou obrovskej Arabskej ríše; v dôsledku masívneho exodu Židov z Blízkeho Východu našli utečenci útočisko práve v Španielsku; bohatým žriedlom nezlomnosti etnika je cigánska hudba. Úspechy moreplavcov zabezpečili Španielom aktívny kontakt na Zámorie, na krajiny Karibiku a Južnej Ameriky. Každá z oblastí za Pyrenejami má špecifický spôsob vytvárania kultúrnych väzieb, čo vnáša do celkového profilu takisto dynamiku a rôznorodosť základných čŕt. Hudobné inšpirácie z karibskej oblasti azda najvýraznejšie zmagnetizovali unavenú Európu. Dialo sa tak aj priamo vo vzdialených končinách; skladatelia pôsobiaci v Spojených štátoch amerických mali k uvedenému zdroju najbližšie a radi doň načierali.

      Jedným z mágov a kultových autorov bol Aaron Copland. Bol jedným z Američanov, ktorí neodolali túžbe navštíviť Európu a priučiť sa skladateľskej profesii. Ovplyvnil ho pobyt v Paríži – vtedajšej európskej hudobníckej metropole. V meste nad Seinou v prvej tretine 20. storočia to doslova kypelo v kotle experimentu a avantgardných koncepcií. Copland teda zavetril možnosť čosi z týchto smelých tendencií transportovať do USA. V tridsiatych rokoch Copland navštívil aj oblasti Severnej Afriky a Maroko, kde nemohol uniknúť magickému účinku etnických tradícií. Treťou výraznou destináciou jeho putovania bolo Mexiko. Krajina, ktorá dodnes fascinuje originálnou hudobnou tradíciou Coplanda očarila. Nadviazal priateľstvo s dirigentom a skladateľom Carlosom Chávezom. Ich rozhovory a zážitky nakriatli Američana k prvému výraznému skladateľskému opusu – k symfonickej skici El Salón México. Už pred návštevou karibskej krajiny Copland v akomsi bedekri natrafil na informácie o legendárnom hudobnom salóne v Mexico City. Po tom, ako v spoločnosti Cháveza toto ohnisko hudby navštívil neodolal a začal skicovať svoj dnes veľmi slávny symfonický opus. V roku 1936 túto dynamickú skicu napokon finalizoval. Tri tanečné sály v klube El Salón Mexico – to sú tri výrazné prvky mexického pôvodu. Vďaka Coplandovej bravúrnej skladateľskej technike sa miesia v odvážnych zvukových konšteláciách a dvíhajú poslucháča zo sedadla. El Salón México je jedným z hmatateľných dôkazov vplyvu, akým naše mysle ovplyvňuje odveká, nečasová, mýtická hmota etnickej hudby. Odkrýva čosi zabudnuté, odložené, nezmyselne potlačované. Odkrýva pravdu o tých najvznešenejších „chúťkach“ človeka – byť slobodný, vznášať sa nad povrchom všednosti, byť prepojený na dávnovekú minulosť. Efektná koncertná skladba má pre každého z nás veľký význam v procese sebaidentifikácie, v dešifrovaní kódu podstaty existencie.

      Aaron Copland – to sú Spojené štáty americké, to je pomerne hlučný a extravagantný začiatok 20. storočia. Celkom inak pôsobia ohnivé etnické inšpirácie v dielach autorov 19. storočia. Pokusy implantovať do ich „národnej“ rétoriky cudzokrajné, teda inonárodné prvky boli prítomné na západe a juhozápade Európy už desaťročia pred Coplandom a jeho neodolateľnou mexickou tančiarňou. Stratégia aktivizácie etnického prvku vo vznešenom prostredí sa zväčša autorovi vyplatila a pomohla k výraznému oživeniu jeho tvorivých procesov. Publikum takisto rado vítalo exotizmy, cudzokrajné ingrediencie. Aktívni boli v tomto slova zmysle Francúzi. Gália je akousi nárazníkovou zónou Európy. V 19. storočí sa spoza Pyrenejí začali do Francúzska šíriť silné echá z multikultúrneho Španielska, respektíve z Portugalska. Španielsko odpradávna poskytovalo svetu široké spektrum poetík a tradícií; Andalúzia a jej flamenco, maurské motívy, separdická múdrosť, horalské námety, vplyvy latinskoamerickej hudby, trpké, boľavé portugalské „fado“, to všetko dodnes naplno žije za Pyrenejami a je veľmi pozitívne, že tieto prvky sa začali aktivizovať v pravý čas na celom Starom kontinente (spomeňme Glinku a jeho španielske inšpirácie, Rimského-Korsakova, Ravelove španielske projekty a podobne). O čo väčšmi sa Európa dusila v ťaživej kríze, smerujúcej k dekadencii, o to viac zaujímali skladateľov hudobné prostriedky cudzokrajnej hudobnej proveniencie. Silný etnický gén postupne rozširoval množinu alternatív a de facto vďaka nemu sa postwagnerovská trauma postupne eliminovala a terén sa presvetľoval. Pojem „národ“ a fenomén „národnosti“ začali fungovať na celkom odlišných úrovniach ako dovtedy.

      Prvým francúzskym kozmopolitom a „lovcom perál“ bol Georges Bizet v opere Carmen. Nespútaná andalúzska vášeň sa v nej snúbila s francúzskou eleganciou a rafinovanosťou. Na premiére dnes už legendárnej opery sa však stalo čosi šokujúce; publikum Bizeta vypískalo a kruto odignorovalo. Na jeho vôľu zjednocovať svety poslucháči akoby ešte neboli dostatočne pripravení. Je to prekvapujúca okolnosť; len mesiac pred tragickou premiérou Carmen Francúzi búrlivo aplaudovali huslistovi Pablovi de Sarasatemu a skladateľovi Édouardovi Lalovi po premiére Španielskej symfónie pre husle a orchester d mol, op. 21. Písal sa rok 1875. Pôsobivá kompozícia šarmantne kombinuje model klasického virtuózneho koncertu, či modelu „sinfonie concertante“ s novodobými elementmi. Pod Lalovým autorským dohľadom určite nejde o stav „ani ryba, ani rak“. Tradičný európsky symfonizmus dostal v tejto skladbe novú, ohnivú energiu. Klasické štruktúry nadobudli dynamiku etnickej nástojčivosti... Po symfonických alebo koncertantných opusoch Ludwiga van Beethovena bolo naozaj ťažké nájsť odvahu pustiť sa do boja. Bizet a Lalo prišli s niečím, čo potrebovala celá Európa; elegantne prerazili stuchnuté a popraskané bariéry. Priniesli energiu, životodarný oheň a tým aj nové inšpirácie a možnosti.

      Édouard Lalo je v našom prostredí málo známym autorom. Pre Francúzov je však jedných z duchovných vodcov novej epochy. O jeho Španielskej symfónii sa v profesionálnych kuloároch hovorí ako o úkaze „The Lalo“. Znamená to, že táto skladba je unikátna vo všetkých položkách hudobnej štruktúry. Lalo bol veľmajstrom v oblasti melodiky a orchestrácie. Lalo a po jeho boku aj Gabriel Fauré kyprili čerstvú pôdu, do ktorej neskôr zasiali semienka nových čias Maurice Ravel (slávne španielske inšpirácie v opere Španielska hodinka, v Bolere a podobne). Na tento trend sa nechal veľmi spontánne naladiť aj Španiel Manuel de Falla, ktorý takisto stál jednou nohou na Pyrenejskom polostrove, druhou v Paríži. Etnický rozmer Španielskej symfónie je zárukou atraktívnosti a vo svojej dobe Lalo zaspieval túto elégiu na lepšie časy celkom spontánne a nenásilne. Symfóniu obdivoval najmä Piotr Iľjič Čajkovskij; výsledkom tohto záujmu a nadšenia je jeho Husľový koncert D dur. Lalo teda svojou Španielskou symfóniou stál pri zrode jedného z najpopulárnejších husľových koncertov v dejinách.

      Pobyt v Španielsku doslova fatálnym spôsobom zamiešal karty v životnom príbehu Mexičana Silvestra Revueltasa Sáncheza. Pochádzal z umením presýteného prostredia; výtvarníci, literáti, hudobníci zdobili rodostrom Sánchezovcov. Mimoriadne talentovaný Silvestre s úspechmi študoval ako skladateľ, huslista a dirigent v Mexico City, v americkom Texase (Austin) a v Illinois (Chicago). Tak, ako Aarona Coplanda v prípade skladby El Salón México, aj Revueltasa inšpiroval k výrazným aktivitám mexický dirigent a skladateľ Carlos Chávez; v Revueltasovom prípade to bol prestížny post dirigenta Mexického národného orchestra. V roku 1937, počas občianskej vojny v Španielsku sa Revueltas rozhodol vycestovať do Európy a aktívne podporiť ľavicové hnutie. Žiaľ, po Francovom brutálne dosiahnutom víťazstve sa pôvodne veľmi ambiciózny a agilný Revueltas vrátil do Mexika celkom zlomený. Podľahol alkoholizmu. Ten sa podpísal aj pod jeho predčasné úmrtie vo veku 41 rokov. Ibéria teda v Revueltasovom prípade zohrala skôr tragickú úlohu. Udalosti krviprelievania však celkom neochromili hudobníkovu myseľ a odhodlanie tvoriť. Práve naopak; dve najslávnejšie Revueltasove partitúry pochádzajú z konca tridsiatych rokov 20. storočia. Pre danú dobu je symptomatické, že obidva projekty súvisia s rituálnymi obradmi dávnovekých civilizácií, so šamanskými tradíciami, s okultizmom, tajomnou mágiou. V roku 1938 to bola symfonická kompozícia Sensemayá podľa poémy kubánskeho literáta Nicolása Guilléna. Hypnotizujúci výjav obradu obete posvätného hada, kultové tance a spevy fascinujú poslucháča svojou hodnovernosťou a priamosťou. Čosi, čo je temné, z pohľadu civilizovaného človeka možno zvrátené a odsúdeniahodné je odrazu pravdivé a neuveriteľne účinné. Len rok po úspechu diela Sensemayá Revueltas naplno bodoval filmovou hudbou k epopeji režiséra Chana Uruetu La noche de los Mayas. Takzvaná Mexická tragédia je sugestívnou fikciou udalostí odohrávajúcich sa v Mexiku z predkolumbovských čias. Tridsaťšesť hudobných sekvencií v ničom nepresahuje štandardy filmovej hudby danej doby; Revueltas si ani nenárokoval byť „novátorom“ alebo objaviteľom nových alternatív. Až symfonická suita založená na báze adaptácií jednotlivých sekvencií zaujala verejnosť ako čosi, čo prináša do sveta symfonizmu novú miazgu. Revueltas v roku 1940 podľahol následkom alkoholizmu, takže sa úspechov Nocí Mayov nedožil. O adaptáciu fragmentov sa postaral mexický dirigent José Limantour (1919 – 1976). Sekvencie v roku 1959 rozvrstvil na pôdorys tradičnej štvorčasťovej suity; tá je dodnes atraktívnym vývozným artiklom mexických orchestrov a dirigentov. Ešte pred Limantourom sa o Revueltasovu filmovú hudbu zaujímal nemecký skladateľ Paul Hindemith. Ten v roku 1946 navštívil Revueltasovu sestru Rosauru a nahliadol do partitúr jej brata. Vznikla tak Hindemithova dvojčasťová suita pre malý orchester. Zatiaľ čo Hindemithov opus je skôr okrajovým titulom, ten Limantourov láme srdcia poslucháčom na celom svete znovu a znovu. Tri impresie ševeliace v duchu Claudea Debussyho a Mauricea Ravela vyústia v štvrtej časti do rituálnej, doslova orgiastickej scény, kde preberajú žezlo bicie a perkusívne nástroje – odveké symboly pravekej hudby nachádzajúcej sa kdesi v hlbinách duchovného sveta človeka. Dnes je Revueltasova a Limantourova symfonická suita prvotriednou dramaturgickou atrakciou. Nečudo; najmä jej záver oslobodzuje každého z nás z pút nezdravej pretvárky a zbytočnej štylizácie.

      Igor Javorský

      –––––
      Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 5. 10. 2021, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

       IVAN ŽENATÝ

      Husľový virtuóz Ivan Ženatý opakovane hosťuje so slávnymi medzinárodnými telesami ako je BBC Symphony Orchestra London, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks, Berliner Symphoniker, Orchesta Nacional de Madrid, ale aj poprednými českými orchestrami ako je Česká filharmónia, FOK či Symfonický orchester Českého rozhlasu. Veľkú pozornosť vzbudzujú tiež sólové a komorné projekty Ivana Ženatého (kompletné Bachove sólové sonáty či Beethovenove a Brahmsove sonáty z posledných sezón). Svojím mimoriadne bohatým repertoárom zahŕňajúcim viac než päťdesiat husľových koncertov oslovuje široké publikum, bez toho aby čo i len na okamžik opustil svet klasickej hudby. Okrem samozrejmej technickej dokonalosti býva oceňovaný jeho vkus pre štýl a podmanivá krása tónu.

      Svoju profesionálnu kariéru zahájil Ivan Ženatý účasťou vo finále Čajkovského súťaže v Moskve, po ktorej nasledoval debut s Českou filharmóniou pod vedením Libora Peška, víťazstvo v súťaži Pražskej jari a laureátsky titul Medzinárodnej tribúny mladých interpretov UNESCO. V roku 1990 debutoval Ivan Ženatý v Londýne, 1991 v Berlínskej filharmónii a Concertgebouw v Amsterdame, 1994 v Tokiu, 1996 v New Yorku a Buenos Aires. Hral spoločne s takými umelcami ako Yehudi Menuhin, Yo-Yo Ma, Serge Baudo,Valeryj Gergiev, Andrej Boreyko, Neville Marriner a ďalšími.

      Hudobný výraz Ivana Ženatého ovplyvnili najviac osobné stretnutia s Nathanom Milsteinom, Ruggierom Riccim a Andrem Gertlerom, výraznú zmenu v jeho hudobnom myslení inicioval prof. Igor Bezrodnyj na Čajkovského konzervatóriu v Moskve. Najväčší význam ale mali pre Ivana Ženatého súkromné hodiny u Josefa Suka a následná dlhoročná spolupráca vrcholiaca vystúpeniami na Würzburger Mozart-Festspiele, Pražskej jari a kompletnou nahrávkou diel W. A. Mozarta.

      Gramofónové nahrávky Ivana Ženatého však všeobecne vzbudzovali vždy nadšený ohlas u poslucháčov a hudobných kritikov. Počas celého obdobia umeleckej činnosti je zjavná koncentrácia na súborné diela veľkých autorov ako sú Telemann, Bach, Mendelssohn, Schumann, Schulhoff alebo Dvořák a Grieg nahrané pre Dorian Recordings v New yorku. Mimoriadny záujem vzbudil nový dvořákovský komplet (www.audite.de) a nahrávka oboch husľových koncertov J. B. Foerstera s BBC SO London a jeho šéfdirigentom Jiřím Bělohlávkom (www.supraphon.cz).

      Vďaka newyorskej Harmony Foundation hrá Ivan Ženatý na vzácne husle Giuseppe Guarneriho “del Gesu” z roku 1740.

      Okrem majstrovských kurzov v USA, Kanade a Nemecku vyučoval Ivan Ženatý na Hudobnom inštitúte v Clevelande, Kráľovskej hudobnej akadémii v Kodani a od roku 2019 prijal profesúru na Vysokej hudobnej škole v Drážďanoch. Je zároveň profesorom Meadowmount School of Music v New Yorku.


      CHRISTIAN VÁSQUEZ

      je šéfdirigentom Symfonického orchestra Teresa Carreño z Venezuely, s ktorým zvykne realizovať turné po Európe.

      Christian Vásquez bol v rokoch 2013 – 2019 šéfdirigentom Stavangerského symfonického orchestra. Na otváracom koncerte jeho pôsobenia zaznela Mahlerova Symfónia č. 2. V rokoch 2015 – 2020 bol hlavným hosťujúcim dirigentom holandského orchestra Het Gelders Orkest, s ktorým absolvoval turné po Holandsku s programom zostaveným z diel latinskoamerických skladateľov.

      Po debute s Gävle Symfonieorkester v októbri 2009, ktorý bol jedným z jeho prvých vystúpení v Európe, bol Christian Vásquez menovaný hlavným hosťujúcim dirigentom na roky 2010–2013. Spolupracoval s orchestrami ako britský Philharmonia Orchestra, holandský Residentie Orkest, Orchestre de la Suisse Romande, Viedenský rozhlasový symfonický orchester, Camerata Salzburg, Štátny symfonický orchester Ruska, Tokijská filharmónia či Singapurský symfonický orchester. V Severnej Amerike dirigoval Orchester Štátneho centra umení v Ottawe a Losangelskú filharmóniu v rámci účasti na programe young Artist Fellowship.

      Christian Vásquez dirigoval orchestre ako Royal Northern Sinfonia, Orchestre National du Capitole de Toulouse, Galicia Symphony, Berlin Konzerthausorchester, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Orchester Varšavského veľkonočného Beethovenovho festivalu, Filharmonický orchester Turku, Orchestre Philharmonique du Luxembourg, Poznanská filharmónia, Rotterdamská filharmónia, New Jersey Symphony, Helsinská filharmónia, Estónsky štátny symfonický orchester, Kráľovský dánsky orchester, Orchester nórskeho rozhlasu či Štátny symfonický orchester Írska. Prvé operné angažmán Christiana Vásqueza v Európe sa uskutočnilo v Nórskej opere s Bizetovou Carmen.

      Christian Vásquez začal študovať hru na husliach ako osemročný. V roku 2006 sa začal venovať štúdiu orchestrálneho dirigovania pod vedením Josého Antonia Abreua.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA, Ománe a Dubaji.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023.

      V sezóne 2021/2022 sa orchester predstaví na turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.), na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Copland / Lalo / Revueltas

    Utorok 5. 10. 2021, 19.30 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Slovenská filharmónia pripravila iberoamericky ladený program, ktorý otvorí ohnivý, rytmicky bohato štruktúrovaný symfonický obraz El salón Mexico, jedno z najznámejších diel amerického skladateľa Aarona Coplanda. Napísal ho v tridsiatych rokoch minulého storočia pod dojmom návštevy legendárnej tanečnej sály v mexickej metropole. Francúz Édouard Lalo skomponoval svoju populárnu Španielsku symfóniu, ktorá patrí do základného fondu romantických husľových koncertov, pre husľového virtuóza Pabla de Sarasate v roku 1874. Vypočujeme si ju v atraktívnom podaní českej husľovej stálice Ivana Ženatého. Na záver zaznie suita Noc Mayov od mexického skladateľa Silvestra Revueltasa, ktorá vznikla v roku 1939 pôvodne ako hudba k rovnomennému filmu. Skladba neskôr upútala Paula Hindemitha, ktorý ju po skladateľovej smrti upravil do koncertnej podoby. Autor zriedkavým spôsobom využíva veľkú skupinu bicích nástrojov.

    Slovenská filharmónia naštuduje program koncertu pod taktovkou Christiana Vásqueza, jedného z najvýznamnejších venezuelských dirigentov súčasnosti.


    The Slovak Philharmonic has prepared an Ibero-American programme opened by the fierce, rhythmically rich symphonic image El Salón México, one of the most popular works of the American composer Aaron Copland. He wrote it in the 1930s influenced by his visit to the legendary dance hall in the Mexican metropolis. The French Édouard Lalo has composed his popular Spanish Symphony, which belongs to the basic archive of Romantic violin concertos, for the violin virtuoso Pablo de Sarasate in 1874. We will listen to it in an attractive rendering of the Czech perennial star, the violinist Ivan Ženatý, playing the precious violin Giuseppe Guarneri ‘del Gesu’ from 1740. The night will be closed by the suite The Night of the Mayas by the Mexican composer Silvestre Revueltas. It was written in 1939 originally as a film score to the eponymous movie. The work later aroused the interest of Paul Hindemith, who arranged it as a concert work after the composer’s death. A large group of percussion instruments is used in the work in an unusual way.

    The Slovak Philharmonic will prepare the concert under the baton of Christian Vásquez, one of the most important Venezuelan conductors of today.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021