Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 2 H 01 MIN ] [ 2 H 01 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      „... v Benátkach udalosti ostávajú stáť a čas sa spomaľuje, znehybňuje a mení na beztvarú hmotu a sny...“ Juan Manuel de Prada: Búrka (Slovart, 2002)

      Hoci predstava znehybneného času výstižne korešponduje so vžitým obrazom mesta na lagúne, do istej miery sa v nej zrkadlí i konkrétna situácia Benátok v 18. storočí.

      La Serenissima nebola viac vládkyňou Stredomoria a z vitálnej politickej a obchodnej mocnosti sa zmenila na destináciu či útočisko pre tých, ktorých priťahovali hry, zašlá sláva i hriechy rôzneho druhu. Casanovu, súdeného a väzneného v rodnom meste za špionáž a vzťah s mníškou z váženej rodiny, možno považovať za ich extravagantné zosobnenie.

      Nebude pravdepodobne náhoda, že dobrodruh pochádzal zo známej hereckej rodiny. Divadlá boli v Benátkach záležitosťou módy, miestami zvádzania, kde sa spomalený čas menil na sny. Niekedy aj doslova: „...čoskoro som sa tak oduševňoval za operu, že sa mi protivilo tárať, jesť a hrať v lóžach, keď som chcel iba počúvať, a neraz som sa vytratil zo spoločnosti a šiel na druhú stranu. Tam som sa zavrel do lóže a celkom sám a nerušene som sa oddával svojmu potešeniu až do konca predstavenia, nech trvalo čo ako dlho. Raz som zaspal v divadle San Crisostomo spánkom hlbším než doma v posteli. Hlučné a virtuózne árie ma nezobudili. Ale kto vypovie ten pocit, ktorým na mňa zapôsobila sladká harmónia a anjelská melódia árie, ktorá ma zobudila? Aké prebudenie, aké čaro, aká extáza, keď som zrazu otvoril oči a počúval! Mojou prvou myšlienkou bolo, že som v raji. Ten úchvatný úryvok mám doteraz v pamäti a nikdy ho nezabudnem. Chcel som tú skladbu mať; dostal som ju a dlho som ju mal u seba; no na papieri nebola už taká ako v mojej pamäti. Bola to tá istá melódia, no nebolo to to isté. Ten božský spev znie iba v mojej hlave taký, aký bol, keď ma zobudil,“ spomína Jean Jacques Rousseau vo Vyznaniach a je jedným z mnohých, ktorí podľahli vytrženiu, ktoré, zdá sa, bolo obyvateľom mesta na lagúne vlastné. Zmieňuje sa o ňom aj Charles Burney, keď o Benátčanoch vo svojom hudobnom cestopise píše: „Pri hudbe vyzerajú, akoby boli v agónii od vzrušenia hraničiaceho takmer s bolesťou. V špitáloch a kostoloch, kde sa nesmie tlieskať ako v opere, vyjadrujú svoj obdiv aspoň kašľaním, pohmkávaním či vzdychmi. V čase minulého karnevalu sa tu hralo súčasne sedem opier, tri boli vážne, štyri komické, okrem toho sa uvádzali ešte iné komédie a divadlá boli každý večer preplnené.“

      Nemecký muzikológ Reinhard Strohm, venujúci sa dejinám barokovej opery, prirovnáva vplyv a popularitu opery v Taliansku 18. storočia (akokoľvek neobvykle to môže znieť) k filmu, televíznemu vysielaniu či dokonca k futbalovým zápasom a zdôrazňuje jej význam pre všeobecnú vzdelanosť. Podľa jeho odhadu sa v krajine ročne uviedlo približne sto opier a Benátky ich v priebehu storočia videli viac než tisícku, pričom hlad po opere sýtili najmä obdobia karnevalu. Prvé verejné divadlo v Európe otvorili v tomto meste už v roku 1637 a azda až deň, keď sa tak stalo, možno považovať za skutočný okamih zrodu opery. Experimenty umelcov a intelektuálov z okruhu Florentskej cameraty, vzývajúcich antickú drámu a ich vyvrcholenie v Monteverdiho Orfeovi (1607), boli určené vkusu, potrebám a prostrediu šľachty, bola to však Benátska republika (s Monteverdiho Poppeou, 1643), kde sa opera stala skutočne „vecou verejnou“, pričom vďaka tomuto novému statusu sa hudba začala posudzovať na základe popularity a virtuozity, ktorých sprievodným javom bol kult speváckych hviezd.

      Súčasťou benátskej opernej tradície sú spolu s dielami iných skladateľov aj opery Antonia Vivaldiho. „Ryšavý páter“ podľa vlastného vyjadrenia skomponoval 94 (!) operných diel.

      V súčasnosti je známych 49 opier, ktoré možno s istotou spojiť so 67 produkciami, čo podľa Frédérica Delaméua, ktorý verí skladateľovmu „odpočtu“, robí z Vivaldiho spolu s Neapolčanom Alessandrom Scarlattim (1660 – 1725) najproduktívnejšieho operného skladateľa svojej doby. Faktom ostáva, že len málo hudobníkov sa venovalo operným dobrodružstvám s podobnou vášňou ako Vivaldi, ktorý vo svete opery pôsobil medzi rokmi 1713 až 1739 ako skladateľ, upravovateľ, impresário i agent a len nemecký barokový génius Georg Friedrich Händel (1685 – 1759) dokázal súčasne vytvoriť porovnateľný odkaz v oblasti inštrumentálnej hudby. Opera seria alebo „drama per musica“ bola už počas Vivaldiho života predmetom intenzívnej kritiky a reformných snáh, hlavne v oblasti tvorby libriet.

      Kritikom sa nepozdávali absurdné zápletky, zlá charakterizácia postáv, spájanie vážnych a komických prvkov, nízka hodnota poézie, prílišný počet árií, dlhé trvanie, priveľa zmien scény či trojdejstvovosť namiesto päťdejstvovosti. Aj po čiastočnom vyriešení týchto problémov (libretá Apostola Zena a Pietra Metastasia redukujúce počet postáv, zohľadňujúce princípy aristotelovskej drámy a preferujúce historické námety) ostávala opera seria až do konca 18. storočia svojou alegorickou podstatou a metaforickou projekciou cností „starého sveta“ ideovo spätá s dvorskou kultúrou a nezodpovedala novej spoločenskej situácii.

      Ak sa v dielach Glucka, Mozarta (Idomeneo, La Clemenza di Tito) a výnimočne i Händla preniesla do nasledujúcich storočí, bolo to najmä vďaka renomé jej tvorcov. Medzičasom sa však situácia zásadným spôsobom zmenila a už niekoľko dekád zažíva baroková opera v muzikologickom bádaní, na pódiách i na nahrávkach svoj návrat.

      K renesancii a oceneniu Vivaldiho diela prispelo od 20. rokoch 20. storočia významnou mierou okrem záujmu o Johanna Sebastiana Bacha (ktorý upravil viacero Vivaldiho koncertov pre klávesové nástroje) aj objavenie vzácnej zbierky skladateľových rukopisov – vrátane kompletných alebo čiastočných notových materiálov k 22 operám – v Národnej univerzitnej knižnici v Turíne. Ide svojím spôsobom o výnimky i zázrak, pretože partitúry opier kvôli nákladnosti nevychádzali tlačou a po sezóne ich nebol dôvod viac uchovávať.

      Dramma per musica Il Giustino RV 717 (1724) na staršie libreto Nicolò Beregana, ktorá mala premiéru v Ríme, patrí k pomerne často uvádzaným skladateľovým dielam. Dôvodom je fakt, že ide o prvú Vivaldiho operu dostupnú v 20. storočí v modernej edícii. Editor tohto diela, Reinhard Strohm, charakterizuje libreto ako typicky benátske spojenie tém lásky, vojny, zázrakov, vízií a politiky. Obidve árie z tejto opery – Sento in seno i Vedro con mio diletto – sú určené postave byzantského cisára Anastázia. Dielo na historický námet malo presah do súčasnosti. V čase vzniku libreta (1683) útočili Turci na Viedeň a Benátčania boli v boji proti Otomanskej ríši spojencami cisára. Opera Farnace RV 711 patrí medzi najväčšie skladateľove úspechy. Mala premiéru v roku 1727, no popularitu si udržala aj v nasledujúcej dekáde, kedy zaznela v Sporckovom divadle v Prahe (1731), v Pávii, v Mantove a v Trevise.

      Opera L’Olimpiade RV 725 je najznámejším z Vivaldiho nepočetných zhudobnení textov Pietra Metastasia (1698 – 1782). Toto libreto bolo v 18. storočí mimoriadne obľúbené, o čom svedčí aj 120 dobových vydaní tlačou. Ako prvý ho použil Antonio Caldara vo Viedni v roku 1733, medzi posledné zhudobnenia patrí opera Domenica Cimarosu uvedená v roku 1798 v Lisabone. Vivaldiho opera L’Olimpiade zaznela počas karnevalu vo februári roku 1734 v Teatro Sant’Angelo v Benátkach. Špecialista na skladateľovu tvorbu Frédéric Delaméa uvádza, že opera L’Olimpiade bola výsledkom Vivaldiho snahy výraznejšie sa presadiť v konkurencii prestížnych produkcií Teatro San Giovanni Grisostomo, ktoré lákalo publikum na diela skladateľov neapolskej školy. Tomuto cieľu podriadil výber libreta, štýl i voľbu interpretov. Dej opery sa odohráva neďaleko gréckej Olympie v čase konania hier. Štyri hlavné postavy spájajú city lásky a priateľstva. Aténsky atlét Megakles je zamilovaný do Aristei, ich láske však bráni princeznin otec. V podobnej situácii sa ocitol aj Megaklov priateľ, domnelý syn krétskeho kráľa Licidus, ktorý musel opustiť Argenu a v Olympii sa zamiloval do Aristei. Tá sa má vydať za víťaza hier. Ária Mentre dormi, Amor fomenti sa viaže k scéne, keď si Megakles uvedomí, že Licidus sa stal jeho sokom v láske. Smutný ho žiada, aby ho nechal osamote, zatiaľ čo šťastný Licidus želá pri odchode priateľovi pokojné sny. Ária Gemo in un punto e fremo je vyvrcholením 2. dejstva opery. Intrigy a súperenie v láske doženú Megakla (ktorý na hrách súťažil pod Licidovým menom) k pokusu o samovraždu. Licidus zdrvený udalosťami i odhalením, za ktoré mu hrozí smrť sa ocitá na hranici šialenstva. Z 30. rokov 18. storočia pochádza aj ďalšia dramma per musica La fida ninfa RV 714, ktorá bola po prvýkrát uvedená pri prestížnej udalosti otvorenia Teatro Filarmonico vo Verone. Libreto tohto diela, na ktorom sa podieľal slávny básnik Scipione Maffei, je zaujímavé kombináciou pastorálnych a heroických motívov. Qual serpe tortuosa je príkladom na dobovú prax, v rámci ktorej árie v prípade, že sa to hodilo, putovali z diela do diela. Áriu Osmina z 1. dejstva opery o vernej nymfe možno (v prípade tohto programu určite nie náhodou) nájsť aj v opere L’Olimpiade.

      O Vivaldiho kantáte pre alt Cessate, omai, cessate RV 684 sa nevie mnoho a znalci sa len na základe štýlových znakov domnievajú, že pochádza z neskoršieho obdobia skladateľovho života. Námetom a štruktúrou ide o typickú kantátovú kompozíciu z prelomu 17. a 18. storočia. Text na obľúbený dobový pastiersky námet (nárek nad stratenou láskou) pochádza od neznámeho autora. Hudbu tvorí sled recitatívov a árií sledujúcich premeny nálad zobrazených v texte: od melanchólie cez zúfalstvo až po záverečný vzdor. Vyniká nádherná ária Ah, ch’infelice sempre (Larghetto) s efektne napísanými sláčikovými nástrojmi Tutti pizzicati, uno con l’arco (všetci pizzicato, jeden sláčikom), kde takto štylizovaný inštrumentálny sprievod môže vytvárať obraz padajúcich sĺz. „Vivaldi, hoci nie je spevák, dokáže sa vo svojich skladbách pre spev vyhnúť husľovým skokom tak, že jeho arietty sú tŕňom v oku pre mnohých vyučených skladateľov vokálnej hudby,“ napísal s rešpektom v autoritatívnom dobovom hudobnom kompendiu Der vollkommene Capellmeister (Dokonalý kapelník, 1739) nemecký skladateľ, teoretik a Händelov priateľ, Johann Mattheson (1681 – 1764).

      Koncert D dur pre 2 huslí, sláčikové nástroje a basso continuo RV 513 pochádzajúci z 20. rokov 18. storočia popiera rozšírený a neveľmi duchaplný bonmot o tom, že Vivaldi skomponoval jediný koncert niekoľko stokrát. V tomto virtuóznom diele skladateľ stiera hranice medzi dvojkoncertom, sólovým koncertom a fantáziou pre dvoje huslí. Ďalšiu z početných metamorfóz koncertantného princípu predstavuje komorný koncert Koncert D dur pre lutnu, 2 huslí a basso continuo RV 93. Toto dielo, podobne ako aj triá RV 82 a 85, vznikli pre slávneho českého lutnového virtuóza Johanna Josepha von Wrtby. Pri počúvaní Vivaldiho hudby sa aj s odstupom storočí čas spomaľuje, znehybňuje a mení sa na sny...

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 4. 10. 2021, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      ENSEMBLE MATHEUS

      sa od svojho vzniku venuje širokému repertoáru od barokových diel po súčasnú tvorbu so zámerom stierať hranice medzi hudobnými štýlmi a získavať nové publikum. Vďaka tomuto prístupu patrí orchester medzi vyhľadávané hudobné súbory nielen vo Francúzsku, ale aj na medzinárodnej hudobnej scéne.

      Ensemble Matheus udržiava intenzívne kontakty s významnými inštitúciami vo Francúzsku, ako sú Théâtre du Châtelet, Théâtre des Champs-Elysées, Opéra Royal du Château Versailles a Les Grands Concerts de Lyon. Súbor pravidelne hosťuje v dôležitých hudobných centrách, spomeňme Viedeň (Konzerthaus), Salzburg, Moskvu, Madrid, Mníchov, Londýn (Royal Albert Hall, Barbican), Barcelonu (Gran Teatro del Liceu, Palau de la Música), New york (Carnegie Hall), Buenos Aires, Quebec, Soul a ďalších.

      Ensemble Matheus spolupracoval s renomovanými sólistami akými sú Cecilia Bartoli a Philippe Jaroussky, s ktorými realizoval sériu nahrávok vysoko hodnotených odbornou kritikou. Viaceré nahrávky súboru získali ocenenia vo Francúzsku, ako aj v zahraničí, napríklad Victoire de la Musique, Diapason d’Or, Choc de Classica, ffff de Télérama, BBC Music Choice of the Month.

      Pri príležitosti 150. výročia otvorenia Suezského prieplavu v roku 2019 účinkoval Ensemble Matheus v Káhire a v Alexandrii. V súčasnosti pripravuje projekt Olimpiade, ktorým má – až do júla 2024, kedy sú Olympijské hry v Paríži – ambíciu preukazovať ako sa svety hudby a športu vzájomne inšpirujú a môžu podporovať tvorbu a šírenie nových diel.


      JEAN-CHRISTOPHE SPINOSI

      Charizmatický dirigent s dynamickým gestom na pódiu Jean-Christophe Spinosi je hlboko humanisticky založeným umelcom, ktorý sa snaží ponúkať rôzne hudobné žánre, aby pritiahol a pre hudbu získal nové publikum. S nadšením študuje barokový, klasický, romantický a súčasný repertoár snažiac sa vymaniť z konvencií a rušiť hranice medzi žánrami.

      Jean-Christophe Spinosi počas svojej umeleckej kariéry nadviazal spoluprácu s poprednými umeleckými osobnosťami Ceciliou Bartoli či Philippom Jarousskym. Nahrávky s nimi vzbudili nadšené reakcie publika a odbornej medzinárodnej kritiky.

      Jean-Christophe Spinosi je pravidelným hosťom na najvýznamnejších operných scénach, ako sú Štátna opera vo Viedni, Theater an der Wien, Salzburský festival, Gran Teatro del Liceu v Barcelone, Teatro Colón v Buenos Aires, Kráľovská opera v Štokholme, opery vo Versailles, v Hamburgu, Zürichu, Madride, Londýne, Berlíne či Moskve.

      Spolupracoval s prestížnymi orchestrami, napríklad Viedenskí filharmonici, Symfonický orchester Berlínskeho rozhlasu, Konzerthausorchester Berlín, Nemecký symfonický orchester v Berlíne, Španielsky národný orchester, Filharmónia Monte Carlo, Orchester de Paris, Symfonický orchester v Birminghame, Kráľovský štokholmský filharmonický orchester, New Japan Philharmonic de Tokyo. V júni 2021 dirigoval tri koncerty Berlínskych filharmonikov.


      JAKUB-JÓZEF ORLIŃSKI

      Poľský kontratenorista Jakub-Józef Orliński sa rýchlo presadil ako jeden z najdynamickejších interpretov na medzinárodnej scéne klasickej hudby. Triumfoval na divadelných pódiách, na koncertoch i v nahrávkach. Umelec nadviazal exkluzívnu spoluprácu s vydavateľstvom Warner/Erato. Jeho prvá nahrávka Anima Sacra získala uznanie kritikov a bola ocenená prestížnou cenou Opus Klassik za sólový vokálny album.

      Umelcove vypredané koncerty a recitály v Európe i v Spojených štátoch amerických prilákali nových priaznivcov vokálnej interpretácie. Live prenos z festivalu v Aix-en-Provence v roku 2017, kde uviedol Vivaldiho Vedró con mio diletto, sledovali online vyše štyri milióny poslucháčov. Nasledovali úspešné televízne prenosy v spolupráci s Národným francúzskym orchestrom – koncert pod Eiffelovou vežou, či koncert venovaný obnove Katedrály Notre Dame v Paríži, ktoré sa stretli s mimoriadnou odozvou miliónov divákov na celom svete.

      Jakub Józef Orliński absolvoval Juilliard School v roku 2017 a svoju medzinárodnú kariéru začal úspešným debutom ako Orimeno v Cavalliho Erismene na Festivale Aix-en-Provence.

      V sezóne 2020/2021 účinkoval so súborom Il Pomo d’Oro na koncertoch v Hamburgu, Essene, Budapešti, Trente a Lyone, kde uviedol výber skladieb zo svojho albumu Facce d’amore.

      V úspešnej spolupráci so súborom pokračoval na koncertoch vo Versailles, na festivaloch v Aix-en-Provence a Castell de Peralada, ako aj vo viacerých mestách Južnej Ameriky.

      Z jeho výnimočných úspechov posledných sezón uveďme recitál v Carnegie Hall; účinkovanie v opere v San Franciscu, kde sa predstavil v úlohe Arminda v Händlovej opere Partenope; debutoval v Opere v Zürichu a hosťoval aj v Rusku. Jeho recitály zožali oslavné kritiky vo Wigmore Hall, na Festivale vo Verbier, v Španielsku, Belgicku, Poľsku, Nemecku a Holandsku.

    • Libreto

      Sento in seno che in pioggia di lagrime,

      Si dilegua l’amante mio cor.
      Ma mio core tralascia di piangere,
      Che il tuo pianto non scema il dolor.

      Cítim ako vo mne padá dážď sĺz,  
      a srdce zradené sa láme,  
      neplač, srdce, zanechaj slzy,  
      tvoj nárek len jatrí moju bolesť.  
      

      Mentre dormi, Amor fomenti

      il piacer de' sonni tuoi
      con l’idea del mio piacer.

      Zakiaľ spíš, kiež ti láska  
      prinesie do sna  
      predstavu mojej radosti.  
      

      Abbia il rio passi più lenti;
      e sospenda i moti suoi
      ogni zeffiro leggier.

      Kiež potok zurčí nežnejšie,  
      kiež najjemnejší Zefyros,  
      zadrží svoj vánok.  
      

      Cessate, omai, cessate

      rimembranze crudeli
      d’un affetto tiranno;
      già barbare e spietate
      mi cangiaste i contenti
      in un immenso affanno.
      Cessate, omai, cessate
      di lacerarmi il petto,
      di trafiggermi l’alma,
      di toglier al mio cor riposo e calma.
      Povero core affilitto e abbandonato,
      se ti toglie la pace
      un affetto tiranno,
      perché un volto spietato, un’alma infida
      la sola crudeltà pasce ed annida.

      Straťte sa, ach, straťte  
      kruté spomienky  
      na tyranskú lásku  
      bez srdca a zľutovania,  
      čo premenila 
      moje šťastie  
      na nesmierny žiaľ.  
      Straťte sa, ach, straťte,  
      prestaňte mi drásať srdce,  
      sužovať dušu,  
      kradnúť pokoj.  
      Zúfalé, zranené 
      a opustené  
      je srdce, čo tyranská vášeň  
      obrala o kľud.  
      

      Ah, ch’infelice sempre
      mi vuol Dorilla ingrate,
      ah, sempre più spietata
      a’astringe a lagrimar.
      Per me non v’è ristoro,
      Per me non v’è più spene.
      E il fier martoro
      e le mie pene,
      solo la morte.

      Ach, nevďačná Dorilla  
      nechala ma nešťastným,  
      neľútostne 
      dohnala k slzám.  
      Niet pre mňa viac lieku  
      ani nádeje.  
      Len smrť  
      môže zmierniť bolesť  
      a smútok, ktoré cítim.  
      

      A voi dunque ricorro,
      orridi spechi, taciturni orrori,
      solitari ritiri ed ombre amiche;
      tra voi porto il mio duolo,
      perché spero da voi quella pietade
      che Dorilla inumana non annida.
      Vengo, spelonche amate,
      vengo, spechi graditi,
      alfine meco involto
      in mio tromento in voi resti sepolto.

      K vám temné miesta,  
      tiché jaskyne hrôz,  
      priateľské tiene podsvetia;  
      prichádzam so svojím žiaľom,  
      dúfajúc vo vašu ľútosť,  
      od nevďačnej Dorilly 
      sa mi jej nedostalo.  
      Prichádzam, pozdravujem vás,  
      kým nepodľahnem súženiu  
      a nespočiniem tu navždy.  
      

      Nell’orrido albergo,
      ricetto di pene,
      potrò il mio tormento
      sfogare contento,
      potrò ad alta voce
      chiamare spietata
      Dorilla l’ingrata, morire potrò.
      Andrò d’Acheronte
      su la nera sponda,
      tingendo quest’onda
      di sangue innocente,
      gridando vendetta
      ed ombra baccante
      vendetta farò.

      Na tomto hroznom útočisku,  
      ukrytý pred strasťami,  
      dokážem vyjaviť svoj žiaľ,  
      zvolať: 
      „Nevďačná Dorilla bez srdca!“  
      a zomrieť.  
      Pôjdem na temné 
      brehy Acherónu,  
      nasýtim jeho vody 
      mojou krvou bez viny  
      volajúc po odplate.  
      A ako tiene 
      Bakchantiek  
      sa jej dočkám.  
      

      Qual serpe tortuosa

      s’avvolge a tronco e stringe,
      cosí lega e ricinge
      amore i nostri cor.

      Tak ako had,
      ovíja sa okolo kmeňa, 
      zvierajúc ho,
      láska sa zmocní sŕdc.
      

      Ma quanto é dolce cosa
      esserne avvinto e stretto!
      Non sa che sia diletto
      chi non intende amor.

      Aké sladké je,
      toto zovretie, 
      nepozná,
      kto neokúsil lásku.
      

      Vedrò con mio diletto
      l'alma dell'alma mia
      Il core del quisto cor
      pien di contento.

      Uvidím s radosťou
      dušu mojej duše, 
      srdce môjho srdca 
      plné pokoja.
      

      E se dal caro oggetto
      Lungi convien che sia
      Sospirerò penando
      ogni momento.

      A ak od mojej lásky
      sa vzdialim,
      budem trpieť a súžiť sa 
      každým okamihom.
      

      Gemo in un punto e fremo;

      fosco mi sembra il giorno;
      ho cento larve intorno;
      ho mille furie in sen.

      Stonám, chvejem sa,
      deň temnejším sa zdá,
      stovka prízrakov ma obstúpila, 
      tisícka fúrií víri v hrudi.
      

      Con la sanguigna face
      m’arde Megera il petto;
      m’empie ogni vena
      Aletto del freddo suo velen.

      Megera, tvár zmáčaná krvou, 
      páli mi srdce na uhoľ,
      Alecto do žíl leje
      svoj chladný jed.
      

      –––––
      Voľné, neliterárne preklady textov: Andrej Šuba

    Páči sa Likes 0

    Večer s Antoniom Vivaldim

    Pondelok 4. 10. 2021, 19.30 hMonday, October 04, 2021, 7.30 PM
    Cyklus BHS – Bratislavské hudobné slávnosti
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    BHS serie – Bratislava Music Festival
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Antonio Vivaldi (1678–1741)
      L’Olimpiade, predohra k opere, RV 725 L’Olimpiade, overture, RV 725
      AllegroAllegro
      AndanteAndante
      AllegroAllegro
      „Sento in seno ch’in pioggia di lagrime“, ária Anastasia z 2. dejstva opery Il Giustino, RV 717 Il Giustino, RV 717 “Sento in seno ch’in pioggia di lagrime”
      „Mentre dormi amor fomenti“, ária Licida z 1. dejstva opery L’Olimpiade, RV 725 L’Olimpiade, RV 725 “Mentre dormi amor fomenti”
      Koncert pre lutnu, 2 huslí a basso continuo D dur, RV 93 Concerto for Lute, Two Violins and Basso Continuo in D major, RV 93
      AllegroAllegro
      LargoLargo
      AllegroAllegro
      Cessate, omai cessate, kantáta, RV 684 Cantata “Cessate, omai cessate” RV 684
      Farnace, predohra k opere, RV 711 Farnace, overture, RV 711
      „Qual serpe tortuosa“, ária Osmina z 1. dejstva opery La fida ninfa, RV 714 La fida ninfa RV 714 “Qual serpe tortuosa”
      „Vedrò con mio diletto“, ária Anastasia z 1. dejstva opery Il Giustino, RV 717 Il Giustino RV 717 “Vedrò con mio diletto”
      Koncert pre 2 huslí, sláčikové nástroje a basso continuo D dur, RV 513 – Allegro Concerto for Two Violins in D major, RV 513 – Allegro
      „Sovente il sole“, ária Perzea z pasticcia Andromeda liberata, RV Anh. 117 Andromeda liberata RV Anh. 117 “Sovente il sole”
      „Gemo in punto e fremo“, ária Licida z 2. dejstva opery L’Olimpiade, RV 725 L’Olimpiade, RV 725 “Gemo in punto e fremo”

    Pre mnohých melomanov predstavuje rozsiahla tvorba Antonia Vivaldiho kvintesenciu barokovej hudby, ktorú počúvajú s priam posvätnou úctou. Skladateľove diela sa v priebehu storočí stali predmetom nesčíselných úprav, transkripcií, aranžmánov či iných spracovaní, nie vždy v súlade s ich pôvodnou hodnotou. V podaní súboru Ensemble Matheus máme vzácnu príležitosť vypočuť si diela talianskeho majstra v autentickej podobe.

    Ensemble Matheus s dirigentom Jeanom-Christophom Spinosim patrí k vyhľadávaným súborom nielen na európskej hudobnej scéne. Na BHS hosťuje s poľským kontratenoristom Jakubom-Józefom Orlińskim. Mladý umelec triumfuje na divadelných i koncertných pódiách, ako aj v nahrávacích štúdiách. Live prenos z festivalu v Aix-en-Provence (2017), kde uviedol Vivaldiho, sledovali online vyše štyri milióny poslucháčov. Nasledovali úspešné televízne programy v spolupráci s Národným francúzskym orchestrom – koncert pod Eiffelovou vežou, či koncert na podporu obnovy Katedrály Notre Dame v Paríži a ďalšie.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka réžiavideo producer, kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021
  • Facebook

    X (Twitter)