Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:34:16 ] [ 01:34:16 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Zuzana Buchová Holičková ]

      Hovorí sa, že v posledných momentoch života sa človeku premietne jeho celý život. Desaťročia životných skúseností sa dokážu vtesnať do niekoľkých sekúnd medzi poslednými výdychmi zomierajúceho. Obrazom tohto momentu sa začína Messa da requiem Giuseppe Verdiho. Nečujne nastupujúce violončelá sprevádza tichý šepot prosby „Requiem aeternam dona eis Domine“. Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že posledné momenty života bude sprevádzať možno najsilnejší emočný boj plný bázne, strachu, bezmocnosti a túžby oslobodiť sa od smrti. Verdiho Requiem nie je výpoveďou veriaceho človeka plnou nádeje na večný život, naopak, monumentálne dielo je priam štúdiou ľudského prežívania jediného momentu. Momentu smrti.

      História vzniku Requiem sa začala písať, trochu paradoxne, s jeho poslednou časťou Libera me. Mala byť súčasťou zádušnej omše za zomrelého velikána talianskej hudby Gioachina Rossiniho v roku 1868. Samotný Verdi vtedy inicioval vznik rekviem, na ktorom sa mali podieľať vtedajší poprední talianski skladatelia a ako hudobný pomník malo zaznieť na prvé výročie Rossiniho smrti. Každý z vybraných skladateľov napísal jednu časť bez nároku na honorár, no napokon veľkolepý projekt z rôznych dôvodov stroskotal a jednotlivé časti sa vrátili ich autorom. Verdiho časť Libera me sa dokonca v archíve vydavateľa Ricordiho zapatrošila a na nejaký čas sa na ňu zabudlo (kompletná omša Requiem per Rossini bola objavená v roku 1970 v archívoch vydavateľstva Ricordi a napokon v plnom rozsahu zaznela v roku 1988 v Stuttgarte).

      Verdi pôvodne neplánoval zádušnú omšu dopísať. Prvý impulz k jej vytvoreniu prišiel od jeho priateľa Alberta Mazzucata, ktorý prachom zapadnutú časť Libera me objavil v archíve u Ricordiho. Uchvátený jej krásou sa snažil presvedčiť Verdiho, aby dopísal aj ostatné časti. Verdi, presvedčený o zbytočnosti vzniku ďalšieho rekviem, pomerne dlho odolával. Napokon však nemohol vzdorovať nasledujúcej, preňho nesmierne bolestnej udalosti – smrti národného básnika a spisovateľa Alessandra Manzoniho v roku 1873, ktorý významnou mierou prispel k národným snahám o zjednotenie rozdrobených talianskych mestských štátov, a ku ktorému oddaný patriot Verdi vzhliadal ako k modle. Verdi bol tak zdrvený spisovateľovou smrťou, že nebol schopný ani zúčastniť sa na jeho pohrebe. S o to väčším zanietením sa pustil do písania Requiem, a tiež do organizácie jeho premiéry, pričom tentoraz sa sám postaral aj o zabezpečenie interpretov, tlač, publicitu a dokonca aj o výber priestoru. Premiéra sa napokon konala 22. mája 1874 v milánskej Katedrále Sv. Marka na prvé výročie Manzoniho smrti. Bol to výnimočný úspech.

      Verdimu však nešlo len o prejav úcty voči zosnulému spisovateľovi, uvedenie diela bolo preňho aj gestom patriotizmu – ešte pred premiérou zabezpečil tri ďalšie koncerty v divadle La Scala. Requiem však nežalo úspechy len na území Talianska – v krátkom čase nasledovalo turné po hlavných mestách Európy. Len v Paríži ho ešte v tom istom roku dirigoval sedemkrát, v nasledujúcom dokonca osemkrát. Na londýnsku premiéru zohnal impresário v Albert Hall 1200-členný zbor a viedenské publikum neodradili od štyroch uvedení ani letné horúčavy. Z Verdiho sa definitívne stal národný hrdina.

      Verdi od začiatku plánoval vystavať Requiem ako koncertné, nie liturgické dielo. A hoci použil text katolíckej zádušnej omše, ide o výsostne subjektívne poňatý prejav zármutku. Ako predovšetkým operný skladateľ nezaprel v rukopise expresívnosť vo vyjadrovaní všetkých odtieňov emócií, no najmä zmysel pre výstavbu dramatického oblúka, pričom na to využil všetky možnosti telies, ktoré mal v tom čase k dispozícii. Slovami jeho manželky Giuseppiny: „Muž ako Verdi musí písať ako Verdi, to znamená v súlade s jeho vlastnými pocitmi a interpretáciou textu. Náboženský charakter a spôsob, akým tvorí výraz diela, musí niesť pečať jeho doby a autorovej osobnosti.“

      Rozmery Requiem, čo do náročnosti, dĺžky aj obsadenia, sú priamo úmerné skladateľovmu obdivu k Manzonimu. Z liturgických textov nevynechal ani riadok, pričom najväčšiu časť diela zaberá stredoveký hymnus Dies irae (Deň hnevu).

      Úvodná časť Requiem aeternamKyrie sa začína v takmer bezvládnom tichu, prosbe vyslovenej z posledných síl. Postupne sa pridávajú ďalšie hlasy zboru aj sólisti, aby eskalovaná prosba Kyrie eleison opäť klesla do vysileného ticha.

      V o to ohromnejšom kontraste nastupuje prvá časť hymnu, Dies irae, využívajúc maximálny volúmen orchestra a zboru. Aký ohromujúci efekt musela mať na vtedajších poslucháčov, keď dokáže strhnúť aj súčasného diváka, denne obklopeného hlukom a tisíckami vnemov!

      Hymnus Dies irae z 13. storočia verne odzrkadľuje stredovekú mystiku pracujúcu s prelínaním sa obrazov trestajúceho Boha – Sudcu s nádejou na jeho milosrdenstvo a vykúpenie. Text hymnu vychádza predovšetkým zo starozákonnej Knihy proroka Sofoniáša a novozákonného Evanjelia podľa Matúša a niektorých apoštolských listov. Z textov liturgie zádušnej omše bol, spolu s responzóriom Libera me, vyradený po druhom vatikánskom koncile (1969 – 1970) ako príliš „zdôrazňujúci súd, strach a zúfalstvo“. Nahradili ho texty, ktoré upriamujú pozornosť na nádej a vieru vo vzkriesenie. Vzhľadom na jeho obsah však nemožno Verdimu zazlievať, že mu venoval v rámci diela najväčší priestor – plne zodpovedá jeho zámeru vyjadriť predovšetkým ľudské pocity zo smrti. Každú z devätnástich strof rozpracoval na pomerne veľkorysej ploche, striedajúc zbor, ansámble aj sólové party. Vykresľuje tak širokú škálu nálad a pocitov vo všetkých podobách od extatických zvolaní, cez stupňujúcu sa naliehavosť, až po kontemplatívne, vnútorne precítené modlitby.

      Offertorium už od prvých tónov prináša úplne odlišnú atmosféru, oslobodenú od strachu a bázne predchádzajúcich obrazov. Priezračnejšou inštrumentáciou aj čisto sólistickým obsadením vnáša do prosby o vyslobodenie duší z pekelných útrap pocit nádeje a dôvery v milosrdenstvo.

      Pokojnú atmosféru vzápätí pretne slávnostná fanfára a radostné zvolanie Sanctus. Nasleduje dvojzborová fúga s rytmickou pulzáciou ostro kontrastujúcou s predchádzajúcim charakterom diela – akoby chcel Verdi ukázať, že dokonale ovláda remeslo kontrapunktu a nie je len „obyčajným“ operným skladateľom. Hoci, trochu paradoxne, má táto časť k efektnosti operného predstavenia z celého Requiem najbližšie. Pocit, že by mala počas posledných taktov padnúť opona a účinkujúci odkráčať vo veľkolepom štýle s hlavou hrdo vztýčenou, je úplne primeraný.

      Verný kontrastom však Verdi necháva namiesto opony nastúpiť sólový soprán a alt v krehkej, akoby gregoriánsky chorál evokujúcej melódii Agnus Dei, rafinovane náročnej v unisone a cappella. Zachoval aj responzóriový charakter tejto časti ordinária, keď trikrát vyslovenú úprimnú prosbu zakaždým zopakuje zbor.

      Hudba časti Lux aeterna je takmer opisná – vzdušnou faktúrou trojice sólistov s pomerne úspornou orchestráciou necháva Verdi prežiariť koncertnú sieň večným svetlom. Sofistikovaná náročnosť, ale zároveň nádhera tohto tercetu tkvie práve v jednoduchosti podčiarknutej a cappella pasážami v štýle motet klasickej polyfónie.

      O to naliehavejšie preniknú cez závoj svetla slová záverečnej modlitby Libera me, ktorá v sólovom sopráne pôsobí vo svojej nástojčivosti až démonicky a evokuje skôr zaklínanie než úpenlivú prosbu. Poryvy zúfalstva a strachu sa ostro menia z extatických výkrikov na hypnotizujúci šepot zboru. Vrátia sa obrazy strachu z posledného súdu a večného zatratenia druhej časti Requiem, ktoré sa plynulo pretavia do skvostného a cappella chorálu so sólovým sopránom, aby vzápätí nastúpil posledný veľkolepý kontrast v podobe zborovej fúgy. Po poslednom emočnom vypätí už zostávajú sily len na posledný tichý výdych s prosbou na perách.

      Verdimu podľa všetkého išlo o vyjadrenie ľudského, nie duchovného vnímania smrti a všetkých emócií s ňou spojených – a to predovšetkým z pohľadu živých, ktorí strácajú blízku, milovanú bytosť. Mal s tým dostatok skúseností, sám pochoval svoju prvú manželku a ich dve deti. No zároveň sa mu neplánovane podarilo vykresliť aj ohromujúcu škálu emócií, ktoré možno zmietajú aj zomierajúcim človekom v posledných záchvevoch života, keď zostáva jediné – prosiť libera me

      Zuzana Buchová Holičková

      –––––
      Bibliografický údaj: BUCHOVÁ HOLIČKOVÁ, Zuzana: Text ku koncertu 29. 9. 2021, 19.30, in: Bratislavské hudobné slávnosti, 56. ročník, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      DINARA ALIAEVA

      „Speváčka s darom z nebies“ – tak opísala azerbajdžanskú sopranistku Dinaru Alievu sopranistka Montserrat Caballé.

      Dinara Alieva sa stala sólistkou Veľkého divadla v Moskve roku 2010 a odvtedy vystupovala na veľkých operných scénach a v koncertných sálach na celom svete: patrí k nim napríklad Viedenská a Berlínska štátna opera, Nemecká opera Berlín, Bavorská štátna opera a ďalšie. Spolupracovala s dirigentmi ako Jurij Temir- kanov, Vladimir Fedosejev, Vladimir Spivakov, Jurij Bašmet, Constantine Orbelian, Giuseppe Sabbatini, Marcello Rota, Emmanuel Villaume, Pier Giorgio Bruno Morandi, Giuseppe Carello, Vasilij Sinajskij či Tugan Sohiev.

      V roku 2010, keď sa Dinara Alieva stala sólistkou súboru Veľkého divadla, debutovala aj ako Liù v Pucciniho Turandot a následne stvárnila Tatianu (Eugen Onegin), Violettu (La traviata), Donnu Elviru (Don Giovanni), Mimi (Bohéma), Leonoru (Trubadúr), Micaelu (Carmen), Marfu (Cárova nevesta), Neddu (Komedianti) a iné.

      V uplynulých sezónach debutovala s mimoriadnym úspechom vo Viedenskej štátnej opere ako Donna Elvíra (Don Giovanni), vďaka čomu získala ďalšie príležitosti ako Violetta (La traviata) a Tatiana (Eugen Onegin). K významným angažmán patrí úloha Magdy v novej produkcii opery Lastovička v Nemeckej opere pod vedením režiséra Rolanda Villanzona, Mimi (Bohéma) vo Frankfurte a pre drážďanskú Semperoper, Violetty a Donny Elvíry v berlínskej Nemeckej opere, Violetty vo Frankfurte, Violetty, Mimi a Micaely (Carmen) vo Veľkom divadle a predvedenia v Bavorskej štátnej opere v Mníchove a Stuttgarte.

      K angažmán v sezóne 2015/2016 a nasledujúcim patrí úloha Magdy (znovuoživenie produkcie Lastovičky s Villanzonom) v berlínskej Nemeckej opere, Leonory (Trubadúr) pre Izraelskú operu, Marie (Mazeppa) pre Operu v španielskom Oviedo, ako aj debuty v produkciách Rusalky a Otella (ako Desdemona).

      Dinara Alieva je aj skvelou koncertnou speváčkou, účinkovala vo svetových koncertných sálach vrátane Carnegie Hall v New york City, Salle Gaveau v Paríži, Smetanovej sály v Prahe a Cadogen Hall v Londýne. Spievala aj v Koncertnej sále v Solúne a v Megaron koncertnej sále v Aténach na spomienkových koncertoch venovaných Marii Callasovej.

      Roku 2010 vystupovala spoločne s Plácidom Domingom vo svojom rodnom meste Baku. Účinkovala aj na koncerte, ktorý dirigoval tenorista José Cura.

      Umelkyňu možno čoraz častejšie vídať aj v nahrávacom štúdiu. V roku 2013 debutovala na CD Russian Songs and Arias pre spoločnosť Naxos sprevádzaná Novým ruským symfonickým orchestrom; CD si vyslúžilo mnohé uznanlivé reakcie, vrátane chvály Ronniho Reicha, kritika pre noviny Star Ledger v Newarku, ktorý vyzdvihol jej „nosný a sebaistý soprán“. V januári 2014 Dinara Alieva vydala svoje debutové CD Pace mio Dio pre značku Delos, na ktorom ju sprevádza Český štátny symfonický orchester pod taktovkou Marcella Rotu. Robert Levine nahrávku komentoval v Classics Today slovami „Pace mio Dio je drahokam – zriedkavo človek počuje takú strhujúcu interpretáciu.“ Edward Greenfield v Gramophone napísal „Na speve Alievy je mimoriadne pozoruhodný jej hlboký cit, tlmočený bez preháňania, priamo zo srdca… Toto je skutočne výnimočný sopránový recitál, ktorý by mal vyniesť meno Dinary Alievy na výslnie“.

      Aj jej nahrávka pre značku Delos vyvolala pochvalné reakcie: „Dinara Alieva je najlepšou novou verdiovskou speváčkou od čias Sondry Radvanovskej. Tu potvrdzuje to, čo sme už počuli na jej sólovom albume ruských piesní a árií pre Naxos a jej predchádzajúcom recitálovom CD operných skvostov pre Delos. Jej hlas vydáva veľký, čistý, prežiarený ale aj mierne zastretý zvuk.“


      OLESYA PETROVA

      Mezzosopranistka Olesya Petrova má vrúcny zaoblený hlas s vynikajúcimi nízkymi, strednými a vysokými polohami. Je to charizmatická speváčka s očarujúcim pódiovým vystupovaním.

      Od roku 2016 je Olesya Petrova sólistkou v Michailovskom divadle, kde účinkuje okrem iných v úlohách Ulriky (Maškarný bál), Santuzzy (Sedliacka česť) a ako Grófka (Piková dáma). V rokoch 2007 až 2016 bola sólistkou Opery a baletu Divadla Petrohradského konzervatória. Už roku 2014 debutovala v Metropolitnej opere v New yorku ako Madelon (Andrea Chénier), spievala aj Antoniinu matku (Hoffmannove poviedky), Federiku (Luisa Miller), Amneris (Aida), Maddalenu (Rigoletto), Končakovnu (Knieža Igor) a Marfu (Chovančina). Roku 2018 debutovala vo Veľkom divadle v Moskve v úlohe Poliny v novej produkcii Pikovej dámy v hudobnom naštudovaní Tugana Sochijeva, režisérom inscenácie bol Rimas Tuminas.

      Olesya Petrova hosťovala v Gréckej národnej opere v role Ulriky (Maškarný bál) a Suzuki (Madama Butterfly), v zürišskej opere sa predstavila ako Končakovna (Knieža Igor), v Lotyšskej štátnej opere ako Azucena (Trubadúr) a Amneris (Aida), v hamburskej Štátnej opere ako pani Sedley (Peter Grimes) a Federika (Luisa Miller), v Madride v Teatro Real ako slúžka Amelfa (Zlatý kohútik), v Barcelone v Gran Teatre del Liceu ako Emilia (Otello), v Opéra de Montréal ako Fenena (Nabucco) a Amneris (Aida), v Perme v Divadle opery a baletu ako Johanka (Panna Orleánska) a Duenna (Zásnuby v kláštore), ako aj na festivale Arena di Verona. Roku 2016 Olesya Petrova účinkovala v úlohe Marguerity vo Faustovom prekliatí na výročnom koncerte Lotyšského štátneho symfonického orchestra pod taktovkou Vasilija Sinajského.

      Koncertný repertoár umelkyne zahŕňa mezzosopránové úlohy v Bachových kantátach, v Händlovom Mesiášovi, Pergolesiho Stabat Mater, v Mozartovom Rekviem a Korunovačnej omši, v Rossiniho Malej slávnostnej omši, Beethovenovej Deviatej symfónii, Verdiho Rekviem, Mahlerovej Druhej, Tretej a Ôsmej symfónii, v Piesni o zemi a Piesňach o mŕtvych deťoch, v Prokofievovej kantáte Alexander Nevskij a v Pendereckého Rannej modlitbe.

      Okrem toho spieva piesňové cykly Wagnera, Berlioza, Mahlera, Musorgského a Schnittkeho.

      Olesya Petrova spolupracuje s mnohými ruskými divadelnými a koncertnými scénami, s orchestrami a komornými súbormi a renomovanými dirigentmi ako napríklad Valerij Gergiev, Leo Kremer, Fabio Mastrangelo, Vladimir Fedosejev.

      Olesya Petrova je absolventkou petrohradského Štátneho konzervatória Rimského-Korsakova kde do roku 2008 študovala v triede Iriny Bogačevy.

      Je víťazkou a finalistkou významných speváckych súťaží: II. súťaž operných spevákov Paríž (2012; 1. cena a Cena publika), XIII. medzinárodná Čajkovského súťaž (Moskva, 2007, 2. cena), 1. medzinárodná súťaž operného spevu Galiny Višnevskej (Moskva, 2006, 2.cena) finalistka BBC Singer of the World Competition (Cardiff, 2011).

      K jej minulým a budúcim angažmánom patrí účinkovanie v Metropolitnej opere v New yorku, v Opere San Diego, v Arena di Verona a Michailovskom divadle, vo Veľkom divadle v Moskve, v Aucklandskej filharmónii, v Opere Østfold, so Singapurským symfonickým orchestrom, s Orchestra Cadaques Barcelona, so Symfonickým orchestrom NHK v Tokiu, Teatro San Carlo di Napoli, s Izraelskou filharmóniou v Tel Avive. Jej umeleckými kolegami budú okrem iných Gianandrea Noseda, Fabio Luisi, Zubin Mehta a mnoho iných.


      ȘTEFAN POP

      Držiteľ ceny Operalia Ștefan Pop patrí k medzinárodne vyhľadávaným tenoristom najmä v talianskom repertoári – od belcanta po Verdiho a Pucciniho.

      V sezóne 2021/2022 sa Stefan Pop opätovne predstaví v Berlínskej štátnej opere v úlohe Pinkertona (Madame Butterfly) a postavu Cavaradossiho (Tosca) bude spievať v Kráľovskej opere v Londýne. V budapeštianskej Müpa ho budú počuť ako Gennara v opere Lucrezia Borgia. Medzi operné scény, v ktorých pravidelne v Taliansku účinkuje patrí Pollione (Norma) v Parme, Gennaro (Lucrezia Borgia) v Bologni a Rodolfo (Bohéma) v Palerme.

      Sezóna 2020/2021 sa začala pre Ștefana Popa úlohou Rodolfa (Bohéma) v Liège, jeho partnerkou v úlohe Mimi bola Angela Gheorghiu. Ďalším významným predstavením bol jeho Vojvoda (Rigoletto) v Taormine pod taktovkou Plácida Dominga. Mimoriadny úspech zaznamenal ako Jacopo (I due Foscari) v novej inscenácii v Parme, ktorá bola zachytená aj na CD a Blu-ray, ako aj Rodolfo (Bohéma) vo Viedenskej štátnej opere.

      Repertoár Ștefana Popa zahŕňa najmä postavy z Verdiho opier ako Alfredo (La traviata), Vojvoda (Rigoletto), Ricardo (Maškarný bál), Macduff (Macbeth), Ismael (Nabucco) a Cassio (Otello), ale aj z belcantového repertoáru, napríklad Gennaro (Lucrezia Borgia), Pollione (Norma), Edgardo (Lucia di Lammermoor) a Nemorino (Nápoj lásky), od Roberta Devereux po Gounodovho Fausta a Talianskeho speváka v Gavalierovi s ružou, ktorého spieval na Salzburskom festivale.

      Ștefan Pop získal pozvania do mnohých významných operných domov po celom svete, ako je Viedenská štátna opera, Opéra de Paris, Kráľovská opera Covent Garden v Londýne, Štátna opera v Hamburgu, Deutsche Oper Berlin, Operný dom v Zürichu, Teatro Real Madrid a Nová izraelská opera v Tel Avive. Pop je tiež častým hosťom na operných scénach v Japonsku.

      Sóĺista spolupracoval s dirigentmi ako Zubin Mehta, Fabio Luisi, Daniele Gatti, Michele Mariotti, Nello Santi a ďalšími. Počas koncertného turné s Angelou Gheorghiu spieval v Soule, Šanghaji a v Maskate, hlavnom meste Ománu. V roku 2019 získal ocenenie Oscar della Lirica young Generation.

      Stefan Pop pochádza z mesta Bistrita (Rumunsko). Absolvoval hudobnú akadémiu Ghoergheho Dima v Kluži-Napoči. S úspechom sa zúčastnil na súťaži Hariclea Darcleea a Medzinárodnej hudobnej súťaži v Soule. Stefan Pop je od roku 2015 čestným občanom svojho rodného mesta.


      DMITRY BELOSSELSKIY

      patrí k medzinárodne uznávaným basistom svojej generácie; rýchlo sa presadil v opernom svete a získal sympatie divákov i kritikov.

      Umelec začal aktuálnu sezónu 2021/2022 debutom na Wagner- festspiele v Bayreuthe, po ktorom nasleduje účinkovanie v Opera di Roma a Teatro Regio di Torino. Predstaví sa v nových inscenáci- ách opery Chovančina v Opéra national de Paris, Wozzeck vo Viedenskej štátnej opere a Nabucco v Teatro Real v Madride.

      Dmitry Belosselskiy má za sebou pozoruhodnú kariéru – účinkoval v najlepších svetových operných domoch a na významných koncertných pódiách vrátane scén ako Metropolitná opera v New yorku, Teatro alla Scala v Miláne, Teatro dell’Opera di Roma Salzburger Festspiele, Bavorská štátna opera v Mníchove, Nemecká štátna opera v Berlíne, Viedenská štátna opera, Lyrická Opera v Chicagu, Maggio Musicale Fiorentino v talianskej Florencii, Opéra de Paris, Chorégies d'Orange, Opernhaus Zürich, Theater an der Wien, Washington National Opera, Canadian Opera Company Toronto, Palau de les Arts Reina Sofia a ďalšie. Predstavil sa tiež s Londýnskym filharmonickým orchestrom, Chicago Symphony Orchestra, ako aj na pódiách Avery Fisher Hall, New york, Harris Theatre, Chicago, John Hancock Hall Boston, Philharmonie Luxembourg, Wiener Konzerthaus, Gewandhausorchester Leipzig, na Medzinárodnom hudobnom festivale v Macau, v Centre umenia v Soule, v Opere v Palm Beach a na Bregenzer Festspiele.

      Umelec spolupracoval s mnohými poprednými dirigentmi vrátane Riccarda Mutiho, Zubina Mehtu, Daniela Barenboima, Riccarda Chaillyho, Vladimíra Spivakova, Jurija Bašmeta, Vladimíra Fedosejeva, Marca Armiliata, Jamesa Levina, Phillippa Jordana, Jamesa Conlona, Jana Lathama Koeniga, Bertranda de Billyho, Thomasa Sanderlinga, Jesusa Lópeza-Cobosa, Riccarda Frizza a Michaila Pletneva.

      Dmitry Belosselskiy absolvoval Ruskú akadémiu hudby. V roku 2007 získal druhú cenu na XIII. Medzinárodnej súťaži Čajkovského. Účinkoval na svetovom umeleckom turné ako sólista so Zborom Stretenského kláštora v Moskve.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA, Ománe a Dubaji.

      Predchádzajúca koncertná sezóna 2020/2021 bola výrazne ovplyvnená pandémiou koronavírusu, ktorá znemožnila orchestru vystupovať v zahraničí. Plánované turné orchestra SF do Japonska a Južnej Kórey sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022 a 2023. V sezóne 2021/2022 sa orchester predstaví na turné v nemeckých a rakúskych mestách (Kolín nad Rýnom, Wiesbaden, Villach, Viedeň a i.), na otváracom koncerte festivalu Smetanova Litomyšl a na festivale Neuberger Kulturtage (Rakúsko).


      EMMANUEL VILLAUME

      je od sezóny 2015/2016 šéfdirigentom a hudobným riaditeľom PKF — Prague Philharmonia a ôsmy rok je hudobným riaditeľom Opery v Dallase.

      V sezóne 2019/2020 sa okrem iných aktivít úspešne vrátil do Kráľovskej opery Covent Garden v Londýne, spoločne s PKF debutoval v Sheikh Jaber Al-Ahmad Cultural Centre v Kuvajte. V sezóne 2020/2021 sa Emmanuel Villaume vrátil do Metropolitnej opery v New yorku (Romeo a Júlia), Lyric Opera v Chicagu (Samson a Dalila) a do Opery v Dallase (Figarova svadba, Lohengrin a svetová premiéra The Diving Bell and the Butterfly).

      Spolu so sopranistkou Dianou Damrau získal v roku 2017 prestížnu nemeckú cenu ECHO Klassik v kategórii Operný album roka za nahrávku Meyerbeerových árií. V decembri 2017 naštudoval Emmanuel Villaume v Metropolitnej opere v New yorku očakávanú inscenáciu Pucciniho opery Tosca, ktorú vysielala MET v rámci série Live in HD do vyše 2000 kín v 73 krajinách sveta.

      Umelec pravidelne spolupracuje s najprestížnejšími opernými domami sveta, ako sú Kráľovská opera Covent Garden v Londýne, Deutsche Oper Berlin, Mariinské divadlo v Petrohrade, Metropolitná opera v New yorku, Lyric Opera v Chicagu, San Francisco Opera, Gran Teatre del Liceu v Barcelone a ďalšími. Naštudoval inscenácie vo Washingtonskej národnej opere, Teatro Colón v Buenos Aires, Tokyo Bunka Kaikan, Teatro Real v Madride, Bavorská štátna opera či Teatro La Fenice.

      Emmanuel Villaume spolupracoval s poprednými svetovými orchestrami, napríklad s Bavorským rozhlasovým orchestrom, Orchestre de Paris, Kráľovskou filharmóniou v Londýne, Chicagským, Sanfranciským a Bostonským symfonickým orchestrom, Losangeleskou filharmóniou, NHK Symphony Orchestra v Tokiu a ďalšími.

      Je vyhľadávaným partnerom najväčších operných hviezd súčasnosti, spomeňme Annu Netrebko, Dianu Damrau, Bryana Hymela alebo Angelu Gheorghiu.

      Emmanuel Villaume se narodil v roku 1964 v Štrasburgu. Vyštudoval hudbu na Conservatoire de Strasbourg a pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbonne, kde získal diplom v odbore literatúra, filozofia a hudobná veda. Ako autor erudovaných hudobno-vedeckých štúdií sa stal len ako dvadsaťjedenročný dramaturgom Rýnskej národnej opery v Štrasburgu. V rokoch 2001 – 2010 bol umeleckým riaditeľom festivalu Spoleto. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Je držiteľom čestného doktorátu Univerzity v Indianapolise.


      SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR/SFZ

      je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka, Marián Vach, Jan Rozehnal a Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu.

      Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do kvalitných výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Semjon Byčkov, Jean-Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dmitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Daniel Raiskin, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert.

      Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko, Japonsko a Omán.

      Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Londýn, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).

      Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť OPUS, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších.

      V sezóne 2021/2022 sa SFZ opätovne predstaví vo Viedenskej štátnej opere v opernej produkcii Eugen Onegin (dirigent Tomáš Hanus) a v máji 2022 v opere Boris Godunov (dirigent Sebastian Weigel). V júni je plánovaný zájazd do Nemecka a Srbska, kde s Dortmundskou a Belehradskou filharmóniou uvedie Beethovenovu 9. symfóniu (dirigent Gabriel Feltz). Mužská časť SFZ sa v závere sezóny predstaví vo Švajčiarsku v diele Oidipus Rex Igora Stravinského (dirigent Jac van Steen).


      JOZEF CHABROŇ

      ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napríklad Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 „Babij jar“ D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie.

      Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval Jozef Chabroň s viacerými renomovanými dirigentmi ako napríklad J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, y. Sado, P. Valentovič a iní.

      Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operu v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline, Nových Zámkoch a Piešťanoch.

      V sezóne 2021/2022 pripraví SFZ na účinkovanie v operných produkciách (Eugen Onegin, Boris Godunov) vo Viedenskej štátnej opere, ako aj na koncerty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku. Čaká ho aj spolupráca s festivalom v Baden-Baden pri naštudovaní opier P. I. Čajkovského (Piková dáma, Jolanta, dirigent K. Petrenko).

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Giuseppe Verdi – Messa da Requiem

    Streda 29. 9. 2021, 19.30 h
    BHS – Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Francúzsky dirigent Emmanuel Villaume uvedie so Slovenskou filharmóniou, Slovenským filharmonickým zborom a kvartetom vynikajúcich zahraničných sólistov monumentálne Verdiho dielo, ktoré ideálne súzvučí s dirigentovým interpretačným naturelom. Requiem vzniklo v roku 1874 ako tryzna za Alessandrom Manzonim, vrcholným predstaviteľom talianskeho literárneho romantizmu, ktorého mal Verdi vo veľkej úcte. Premiéra sa konala na prvé výročie Manzoniho úmrtia v milánskom chráme sv. Marka pod taktovkou samotného skladateľa a dielo čoskoro nastúpilo triumfálnu cestu po európskych koncertných pódiách.

    Slovenská filharmónia – BHS uvádzajú Verdiho Requiem na pamiatku všetkých obetí pandémie COVID-19.


    The French conductor Emmanuel Villaume leading the Slovak Philharmonic, Slovak Philharmonic Choir and a quartet of excellent soloists from abroad will perform Verdi’s monumental work, which ideally harmonizes with the conductor’s performing nature. Requiem originated in 1874 as a remembrance ceremony for Alessandro Manzoni, the top representative of the Italian literary Romanticism, whom Verdi held in high esteem. The premiere took place on the first anniversary of Manzoni’s death in Milano’s St Mark Church under the baton of the composer himself. The work soon set out on a triumphal journey through European concert stages.

    The Slovak Philharmonic – BMF dedicate Verdi’s Requiem to the memory of all victims of the COVID-19 pandemic.


    • VideozáznamVideorecording
    • VašoVašo FrkalFrkal svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, AndrejAndrej OsvaldOsvald kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021