Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:20:48 ] [ 01:20:48 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Juraj Bubnáš ]

      Ján Levoslav Bella bol prvým slovenským skladateľom, ktorému sa podarilo výrazným spôsobom prekročiť hranice domácej hudobnej tradície. Vďaka štúdiu teológie vo Viedni, kde bol aj žiakom Simona Sechtera a dvorského kapelníka Gottfrieda von Preyera, a tiež vďaka študijným cestám po Európe, nadobudol široký hudobný rozhľad a dobre sa oboznámil aj so súdobým vývojom v oblasti opery. Bolo preto len otázkou času a nájdenia vhodnej inšpirácie, kedy sám pokúsi aj o vytvorenie scénického diela. Ešte počas pôsobenia v Kremnici začal písať operu Jaroslav a Laura, no po dokončení prvej scény sa rozhodol po porade so svojím priateľom, pražským skladateľom Janom Ludevítom Procházkom, prácu zanechať. Podnetom pre jeho druhý, tentoraz už úspešný hudobnodramatický pokus bola kniha nemeckého básnika a libretistu Oskara Schlemma Tri drámy, v ktorej Bellu upútala nordická sága o legendárnom kováčovi Wielandovi. Schlemm ju spracoval podľa skíc nerealizovaného operného libreta Richarda Wagnera. Bella si Wagnera a jeho opery vysoko cenil, nie je preto prekvapivé, že pri komponovaní vychádzal práve z wagnerovských hudobnodramatických princípov (príznačné motívy, jednoliaty tok hudby s minimom uzavretých čísel, presunutie akcentu sprievodnej úlohy orchestra smerom k nosnému stvárňovaniu deja a psychológie postáv). Zároveň bol obsah príbehu pre Jána Levoslava Bellu osobne v mnohom autobiografický – vo Wielandovi videl seba ako človeka trpiaceho pre ľudskú lásku a túžiaceho po novom živote. Na opere Kováč Wieland pracoval celých 10 rokov (1880 – 1890), z väčšej časti teda už počas svojho pôsobenia v sedmohradskej Sibini, no dielo na svoju premiéru muselo čakať až viac ako tri ďalšie desaťročia – do roku 1926. Hoci Bella si pôvodne zvolil ako jazyk opery nemčinu práve z dôvodu väčšej nádeje na realizáciu, jej jediné doterajšie scénické uvedenie sa uskutočnilo v Slovenskom národnom divadle v slovenskom preklade. V repertoári divadla ostala do roku 1929 a odvtedy opera Kováč Wieland v celosti zaznela už len jediný raz, v septembri 1993 v podobe koncertného uvedenia – tento raz už s pôvodným nemeckým textom – v podaní Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru a sólistov pod taktovkou Ondreja Lenárda. Stabilnejšie miesto v hudobnom živote si zachovala len Predohra k opere. Vyznačuje sa heroickým pátosom, charakteristickým pre celú operu, a dominuje v nej príznačný bodkovaný rytmus (v priebehu opery spájaný s motívom Wielandovho kovania na nákove).

      Hudobný skladateľ Alexey Shor patrí k najzáhadnejším zjavom súčasnej klasickej hudby. Narodil sa v Kyjeve, kde prežil prvé roky svojho života. Od mladosti sa prejavoval ako matematický génius a matematiku aj vyštudoval na Moskovskej štátnej univerzite. V roku 1991 emigroval do Izraela a následne do Spojených štátov amerických. Tu pokračoval vo vedeckej kariére ako matematik, no čoraz viac pomýšľal na to, že by mohol svoj celoživotný záujem o hudbu pretaviť do profesionálnej podoby. Skladby, ktoré pôvodne komponoval len pre vlastné potešenie, sa začali dostávať na svetlo vďaka americkému violistovi Davidovi Aaronovi Carpenterovi a dnes sa nimi prezentujú umelci ako Evgeny Kissin, Vadim Repin, Maxim Vengerov, Nikolaj Znaider, Denis Kozukhin, Vadym Kholodenko, Sergei Dogadin, Gautier Capuçon, Ray Chen, Shlomo Mintz a mnohí ďalší. Shorova hudba znie na takých významných koncertných pódiách ako newyorská Carnegie Hall, Kennedyho centrum vo Washingtone, londýnska Wigmore Hall, Concertgebouw v Amsterdame, Berlínska filharmónia, viedenský Musikverein či Mariinské divadlo v Petrohrade. V septembri 2021 bude Alexey Shor rezidenčným skladateľom festivalu InClassica v Dubaji, kde okrem iného v podaní Slovenskej filharmónie zaznie aj jeho klarinetový koncert (s Andreasom Ottensamerom, sólovým klarinetistom Berlínskej filharmónie) a tiež dielo dnešného večera – Seascapes pre husle a symfonický orchester, kde sa ako sólista predstaví izraelsko-americký huslista Gil Shaham.

      Alexey Shor komponuje hudbu, ktoré je vďaka príklonu k neoklasicistickému a neoromantickému idiómu prístupná a zrozumiteľná širokému publiku. Zároveň vždy nesie jasné programové črty, pretavené do poetických názvov diel. Skladba Seascapes, ktorej názov by sa dal preložiť ako „morská krajina", ale tiež „morské krajinky" v zmysle obrazov zachytávajúcich prímorské scenérie, pochádza z roku 2016 a je Shorovým prvým väčším koncertantným dielom pre husle a orchester. Jeho obrazotvorný charakter podčiarkujú aj názvy jednotlivých častí – Opustený maják, Osamelá plavba, Stretnutie s búrkouLetné krupobitie, inak ale ide z hľadiska formy o klasicisticky koncipovaný štvorčasťový koncert.

      Hoci šesť symfónií Piotra Iľjiča Čajkovského nebýva považovaných za typicky programovú hudbu (takou je len symfónia Manfred, nezaradená s poradovým číslom do radu jeho symfónií), aj on sám ako skladateľ pri každom diele riešil otázku jeho vnútorného obsahu a poslania. Napokon, väčšina jeho symfónií nesie aspoň náznakový programový podtitul (č. 1 Zimné sny, č. 2 Maloruská, č. 3 Poľská, č. 6 Patetická) – Symfónia č. 5 e mol, op. 64 však nie. Môžeme sa len domnievať, že sa pri komponovaní upieral myšlienkami k Beethovenovi a jeho slávnej 5. symfónii Osudovej. Vo svojich poznámkach si k úvodu symfónie zapísal: „Úplná rezignácia pred osudom, pred nevyspytateľným riadením prozreteľnosti." Práve motív osudu je aj z hudobnej stránky tým, čo jednotlivé časti prepája a zjednocuje (tento princíp Čajkovskij takisto použil už aj v 4. symfónii a v symfónii Manfred). Zaznieva hneď na úvod symfónie v zádumčivom sóle klarinetov, pripomínajúcom smútočný pochod. Samotná prvá časť sa odvíja na pôdoryse sonátovej formy s dvoma novými témami, motív osudu sa však priebežne vracia a vedie s nimi dialóg. K nasledujúcemu Andante, pomalej časti v trojdielnej piesňovej forme, si Čajkovskij poznamenal otázku: „Mám sa viere hodiť do náručia?" a hlavnú tému, nastupujúcu v sóle lesného rohu, označil za „lúč svetla". Tretia časť, vystupujúca v úlohe scherza, je pokojným valčíkom, ktorý postupne prechádza do radostných a svetlých farieb. Tak sa aj motív osudu, opäť otvárajúci záverečnú časť, predstavuje tentokrát už v durovej transpozícii a prevádza nás postupne gradujúcim vírom strhujúceho finále. Premiéra Čajkovského 5. symfónie sa uskutočnila pod taktovkou samotného autora 17. novembra 1888 v Mariinskom divadle v Petrohrade. Hoci patrí dodnes k jeho ikonickým a najhrávanejším dielam, on sám s ňou nebol spokojný. V liste svojej mecenáške Nadežde von Meck napísal: „Už som svoju symfóniu uviedol v Petrohrade aj v Prahe, ale prišiel som na to, že je to omyl. Je v nej niečo odpudivé, určitá prehnane zveličená farba, neúprimnosť invencie, ktorú publikum inštinktívne rozpozná." Našťastie, z dnešného pohľadu už môžeme konštatovať, že Piotr Iľjič Čajkovskij bol k sebe až príliš sebakritický a jeho obavám z neúspechu symfónie u publika čas nedal za pravdu. Jeho Symfónia č. 5 predstavuje majstrovský príklad splynutia európskej tradície hudobného symfonizmu a ruskej národnej hudby a plným právom dodnes obhajuje svoje miesto na koncertných pódiách.

      Juraj Bubnáš

      –––––
      Bibliografický údaj: BUBNÁŠ, Juraj: Text ku koncertu 18. 6. 2021, in: Slovenská filharmónia, Koncertné cykly A/B, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      SERGEI DOGADIN,

      jeden z najskvelejších predstaviteľov ruskej husľovej školy, si vďaka svojim podmanivým výkonom buduje úspešnú medzinárodnú kariéru ako sólista i komorný hráč. Vyhral niekoľko najprestížnejších husľových súťaží, vrátane XVI. ročníka Medzinárodnej súťaže P. I. Čajkovského v Moskve, kde získal prvú cenu a zlatú medailu (2019). Toto ocenenie viedlo k pozvaniam od Valeryho Gergieva, aby spolu s Orchestrom Mariinského divadla vystúpili na európskych letných festivaloch. Okrem toho sa Dogadin zúčastnil na turné víťazov Čajkovského súťaže v Japonsku, kde účinkoval ako sólista na koncertoch s Tokyo Symphony Orchestra pod taktovkou Norichika Iimori, ako aj na komorných recitáloch.

      V sezóne 2020/2021 debutuje s WDR Sinfonieorchester pod vedením Cristiana Măcelaru a s Orchestre National du Capitole de Toulouse pod taktovkou Fuada Ibrahimova. Koncertuje aj v Parížskej a Luxemburskej filharmónii s Ruským národným orchestrom pod vedením Valeryho Gergieva, s L’Orquestre Symphonique de L’Opera de Toulon a dirigentom Eivindom Gullbergom Jensenom, na Ľubľanskom zimnom festivale s Estónskym národným symfonickým orchestrom pod vedením Nikolaja Alexejeva.

      V nedávnej dobe spolupracoval s Tonkünstler-Orchester a Fabienom Gabelom na Festivale v Grafeneggu, so Šanghajským symfonickým orchestrom pod vedením Manfreda Honecka, s NDR Filharmóniou Hannoverského rozhlasu pod taktovkou Andrewa Manzeho a Roberta Trevina a s West Australian Symphony Orchestra a Nicholasom Carterom. V Rusku koncertoval so všetkými hlavnými orchestrami a okrem vystúpení s Orchestrom Mariinského divadla pod vedením Valeryho Gergieva rozvíja naďalej aj spoluprácu s Petrohradskou filharmóniou a dirigentom Yurim Temirkanovom. Hral s nimi na turné v Spojenom kráľovstve v roku 2019 pod taktovkou Vassilija Sinaiského a v sezóne 2019/2020 spolupracoval s orchestrom na mnohých projektoch, vrátane otváracieho koncertu Rostropovičovho festivalu v Moskve.

      Ako aktívny a vášnivý komorný hráč účinkuje Sergei Doganin v sezóne 2020/21 okrem iného v parížskom Théâtre des Champs-Élysées a v sále Petrohradskej filharmónie s Jevgenijom Sinaiskim a pravidelne vystupuje s medzinárodne uznávanými hudobníkmi ako Daniil Trifonov, Narek Hakhnazaryan, Denis Matsuev, David Geringas, Elisabeth Leonskaya, Alexander Knyazev, Maxim Rysanov a Alexei Ogrintchouk. Úspech zožal aj na Singapurskej medzinárodnej husľovej súťaži (2018) a IX. ročníku Medzinárodnej husľovej súťaže Josepha Joachima v Hannoveri (2015).

      Sergei Dogadin v súčasnosti pokračuje v štúdiu u Borisa Kuschnira na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, s ktorým predtým študoval aj v Grazi. Dogadin tiež študoval na Petrohradskom konzervatóriu u Vladimira Ovchareka, na International Menuhin Music Academy v Gstaade u Maxima Vengerova a na Hochschule für Musik und Tanz v Kolíne nad Rýnom u Mihaely Martin. Hrá na husliach 1721 Domenico Montagnana zapožičaných od Rin Collection v Singapure a mal príležitosť hrať na rôznych vzácnych nástrojoch, vrátane legendárnych Paganiniho „Sivori“ huslí z dielne Jean-Baptista Vuillaumea a Amati, ktoré kedysi vlastnil Johann Strauss.


      DANIEL RAISKIN

      je hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.

      Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

      Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

      Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi a orchestrami v Miláne, Madride a v Moskve.

      Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

      Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

      Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

      Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

      V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

      Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Bella / Shor / Čajkovskij

    Piatok 18. 6. 2021, 19.00 h
    A/B – Symfonicko-vokálny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Koncert sa uskutočňuje v spolupráci s Európskou nadáciou na podporu kultúry (European Foundation for Support of Culture).

    Daniel Raiskin zaradil na úvod piatkového večera predohru k opere Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu, predstaviteľa slovenskej národnej hudby 19. storočia. Šéfdirigent počas sezóny s orchestrom uviedol viacero Bellových diel – Koncertnú skladbu v uhorskom štýle, Fantáziu na motívy Rákociho pochodu. Všetky sú súčasťou pripravovaného nového propagačného CD mapujúceho Bellovu symfonickú a symfonicko-vokálnu tvorbu. Patria do edície diel, ktorej kompletné vydanie pripravuje v tomto období Hudobné centrum. Program bude pokračovať Koncertom pre husle a orchester č. 1 Seascapes Alexeya Shora, rodáka z Kyjeva žijúceho v USA, ktorého kompozície, napriek jeho mladému veku znejú na prestížnych svetových koncertných pódiách. Husľový koncert zaznie v interpretácii ruského virtuóza Sergeia Dogadina, ktorý si vďaka svojim podmanivým výkonom buduje úspešnú medzinárodnú kariéru ako sólista i komorný hráč. Je víťazom prestížnych husľových medzinárodných súťaží – P. I. Čajkovského v Moskve (2011, 2019), Josepha Joachima v Hannoveri (2015) a ďalších. V súčasnosti pokračuje v štúdiu na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Borisa Kuschnira. Hrá na husliach 1721 Domenico Montagnana zapožičaných od Rin Collection v Singapure. Hráva na rôznych vzácnych nástrojoch, vrátane legendárnych Paganiniho „Sivori“ huslí z dielne Jeana-Baptiste Vuillaumea a Amati, ktoré kedysi vlastnil Johann Strauss. Koncert pre husle a orchester č. 1 Seascapes Alexeya Shora bude súčasťou programu jesenného turné Slovenskej filharmónie so šéfdirigentom v Dubaji. Na záver programu zaznie populárna Čajkovského Symfónia č. 5 e mol, op. 64 v autentickom naštudovaní Daniela Raiskina, rodáka z Petrohradu.


    Concert in cooperation with the European Foundation for Support of Culture.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček streamstream, réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021