Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 1 H 38 MIN ] [ 1 H 38 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      Mohol by som svoju hudbu prirovnať k svetlu, ktoré obsahuje všetky farby. Tie sú však viditeľné len cez hranol, na ktorom sa svetlo láme. Tým by mohla byť duša poslucháča,“ povedal o svojom diele estónsky skladateľ Arvo Pärt. Identita jedného z najznámejších tvorcov hudby 20. storočia sa formovala na zvláštnom priesečníku kultúr „Východu“ (Rusko, ortodoxná cirkev) a „Západu“ (Pobaltie ako historická sféra vplyvu Nemecka a Škandinávie) a pod vplyvom skúseností s totalitným sovietskym režimom. V 50. a 60. rokoch 20. storočia bola sloboda v „hudbe za Železnou oponou“ často spájaná s kompozičnými technikami a konštruktivistickou či expresionistickou estetikou západoeurópskej avantgardy a tvorba jej predstaviteľov (Webern, Boulez, Nono a ď.) cirkulovala (podobne ako na Slovensku) prostredníctvom ilegálne šírených nahrávok a partitúr. Arvo Pärt bol prvým estónskym skladateľom, ktorý použil začiatkom 60. rokov 20. storočia v skladbe Nekrológ dodekafonické postupy. „Skladby ako Pärtova ukazujú, že 12-tónové experimenty sú neudržateľné,“ povedal o tomto diele venovanom obetiam fašizmu na zjazde v roku 1962 tajomník Zväzu sovietskych skladateľov Tichon Chrennikov. V rovnakom čase sa Arvo Pärt stal jedným z laureátov celosovietskej skladateľskej súťaže. Pärtova situácia tak začala v niečom pripomínať osudy Šostakoviča: bol talentom, ktorý sa nedal ignorovať, jeho hudba zaznievala, príležitostne dokonca aj na Západe, súčasne sa však so skupinou tvorcov, medzi ktorých patril napríklad Alfred Schnittke (1934 – 1998), stal terčom ideologicky motivovanej kritiky. Arvo Pärt sa pod tlakom životných okolností a politickej situácie nerozhodol pre kompromis, ani cestu ironizovania či skrytých odkazov (Šostakovič). Po škandále so skladbou Credo (1968), poslednou z kompozícií vystavaných na princípe koláže, sa na niekoľko rokov ponoril do úplného ticha. Pärtova osobná („nájdenie“ Boha, vyrovnávanie sa s podlomeným zdravím) i tvorivá kríza (viera v zmysel umeleckého gesta, konflikt medzi „tonálnosťou“ a „atonálnosťou“ prítomný od istého obdobia v Pärtovom hudobnom myslení, najlepšie vyjadrený v názve jeho skladby Pro et Contra) priniesli v 70. rokoch zmenu jeho prístupu k hudbe. Tá bola tiež jedným z dôsledkov Pärtovho intenzívneho štúdia starej hudby (gregoriánsky chorál, renesančná polyfónia Machauta, Ockeghema, Obrechta, Josquina). Nový tonálny štýl, ktorý preslávili skladby ako Fratres alebo Tabula rasa, dostal symbolické pomenovanie tintinnabuli („zvončeky“). „Komplexná mnohovrstvovosť pôsobí v hudbe zmätočne, mojím cieľom je hľadanie jednoty. Čo je touto jednotou a ako k nej dospieť? (...) V prípade tintinnabuli ostávam osamote s tichom. Objavil som, že v skladbe postačí jediný krásne znejúci tón. Tento jediný tón, tichý pulz, okamih mlčania, ma dokážu uspokojiť,“ povedal Pärt, ktorý prirovnal zmenu vo svojej tvorbe k situácii, kedy sa človek učí nanovo chodiť. Stíšenie, metafora svetla, hľadanie „stratenej jednoty“, toto všetko premietnuté do hudby, ktorá v dobe svojho vzniku paradoxne spojila „archetypálnosť“ s „novosťou“ (ktorú netreba v umení nevyhnutne zamieňať s „progresom“), umožňujú povedať, že Pärtov dialóg s minulosťou je viac než „krásnou hrou“ (ako v prípade neoštýlových konceptov), „sentimentálnym poohliadnutím“, či prostriedkom na dosiahnutie kontrastu, ale niečím viac. Cantus in memoriam Benjamin Britten pre zvony a sláčikový orchester (1977) patrí medzi prvé skladby vytvorené technikou tintinnabuli. Dielo predstavuje osobné vyznanie, elégiu na smrť anglického skladateľa, ktorého si Pärt, podobne ako Šostakovič, mimoriadne vážil. „V posledných rokoch svet zaznamenal veľa strát, ktoré treba oplakávať. Prečo sa ma práve dátum Brittenovej smrti, 4. decembra 1976, tak dotkol? V tom čase som sa nachádzal v období, kedy som si dokázal uvedomiť veľkosť tejto straty, ktorá vo mne vyvolala pocity nevysvetliteľnej viny. Práve som Brittena objavil, tesne pred jeho smrťou som začal obdivovať neobvyklú čistotu jeho hudby, čistotu istým spôsobom pripomínajúcu Machautove balady,“ povedal o vzniku skladby Pärt, ktorý Brittenovu hudbu začal objavovať až po emigrácii do Rakúska. Podľa Paula Hilliera je skladba meditáciou o smrti, ktorá sumarizuje poznanie, že náš vzťah k životu závisí od vysporiadania sa so smrťou. Toto konštatovanie umožňuje analógiu: „...náš vzťah k hudbe závisí od nášho vzťahu k tichu (...) prichádzame z ticha a do ticha sa vraciame...“ (P. Hillier).

      Prezývka Klavírneho koncertu č. 5 Es dur, op. 73 „Emperor“ (Cisársky), patriaceho medzi najpopulárnejšie diela klavírnej literatúry, nepochádza od Ludwiga van Beethovena, napriek tomu je toto dielo tóninou i svojim heroickým charakterom blízke skladateľovej Tretej symfónii (známej pod názvom „Eroica“) a dedikovanej pôvodne Bonapartovi. Dnes si je ťažko predstaviť, že dielo v 19. storočí vypadlo na dlhšie obdobie z repertoáru a svoje miesto v kánone klavírnych koncertov získalo až vďaka Franzovi Lisztovi (1811 – 1886). Pomenovanie „Emperor“ údajne vzniklo, keď na prvom viedenskom predvedení diela, ktoré sa uskutočnilo až vo februári roku 1812, akýsi francúzsky dôstojník vykríkol: „C'est 1'Empereur!“ (To je cisár!). Na tomto príbehu je isté len to, že patrí do obsiahlej beethovenovskej mytológie a viedenská premiéra na rozdiel od lipskej v roku 1811 nebola triumfom – skladba bola kritizovaná za prílišnú dĺžku a komplexnosť. Faktom však ostáva, že klavírny koncert, venovaný skladateľovmu patrónovi a žiakovi arcivojvodovi Rudolfovi (ten bol v roku 1811 aj sólistom na privátnom uvedení diela), vznikal od marca roku 1809, teda v období, kedy Napoleonovi vojaci bombardovali a obsadzovali Viedeň. Toto vojenské ťaženie znepríjemnilo posledné dni Josepha Haydna (1732 – 1809), ktorý zomrel 31. mája toho istého roku. Skice Beethovenovho koncertu skutočne obsahujú poznámky ako „Angriff – Sieg“ (Útok – víťazstvo) alebo „Auf die Schlacht Jubelgensang“ (Slávnostná pieseň do boja) a možno v ňom identifikovať (podobne ako v Husľovom koncerte) aj znaky estetiky tzv. francúzskej revolučnej hudby, no vzťahovať vojenský idióm (okrem typickej inštrumentácie do neho neodmysliteľne patria aj pochodové rytmy) výlučne k dramatickým udalostiam, ktoré v tom čase zmietali Európou, by znamenalo nevziať do úvahy dlhú tradíciu skladieb v rakúsko-nemeckom kultúrnom priestore, ktoré tieto štýlové znaky využívali. Ich syntéza v hudobnej reči klasicizmu dosiahla stupeň, kedy ich nemožno interpretovať len ako deskripciu, vojenský idióm získal tiež svoj vlastný prenesený, metaforický význam. V tomto kontexte slová známeho klaviristu Alfreda Brendela o Piatom klavírnom koncerte ako o „ušľachtilej vízii slobody“ prekračujú obvyklé klišé o Beethovenovi, „slobodnom umelcovi“. Ďalšiu z možností ako interpretovať poetiku tohto koncertu (i tradované pomenovanie „Emperor“) je vztiahnuť ju k „imperiálnemu majestátu“, jeho moci, noblese a sprostredkovane k dedikantovi diela, arcivojvodovi Rudolfovi. Kým v predchádzajúcom klavírnom koncerte (G dur) skladateľ nástroje, asociované obvykle s vojenskou hudbou (dychové nástroje, tympany), rozoznieva až vo finále, v Cisárskom koncerte sú dôležitou súčasťou orchestrálneho zvuku, a to hneď od efektného úvodu diela, ktoré sa stalo jednou z kľúčových kompozícií syntetizujúcich štýlové znaky koncertu a symfónie. Toto konštatovanie sa v literatúre objavuje často, o niečo menej zdôrazňovaný býva fakt, že v tomto diele Beethoven v sólovom parte vo viacerých ohľadoch prichádza s novou estetikou brilantného koncertu, ktorý sa stal doménou romantikov. Triumfálnu hudbu úvodného Allegra strieda hymnické Adagio, v zvuku ktorého dominuje mäkký zvuk sláčikov a drevených dychových nástrojov a skladbu uzatvára energické a elegantné Allegro non troppo v rondovej forme. Beethovenov životopisec Lewis Lockwood vo svojej knihe Beethoven. Hudba a život cituje Adorna, ktorý pri počúvaní Cisárskeho koncertu (i Tretej symfónie) pociťoval „exaltovanosť“, „výraz hrdosti, že pri takej udalosti môže byť priamym svedkom“, no uvedomoval si tiež rozpor medzi „idealizmom“ Beethovenovej hudby a realitou moderného sveta. Napriek tomuto rozporu, píše Lockwood, sa v každej novej generácii stále objavujú poslucháči a interpreti, ktorí túto hudbu nevnímajú ako výraz anachronického politického idealizmu, ale ako spôsob evokácie ľudských možností, ktoré majú potenciál naplnenia v lepšom svete. „A vďaka tomu, že nahliadnu do vnútornej i vonkajšej podstaty skladieb, veria stále v odvahu a krásu, ktorú podobné diela vykresľujú“ (L. Lockwood).

      Symfónii č. 4 a mol, op. 63, vznikajúcej v rokoch 1910 až 1911, sa fínsky skladateľ Jean Sibelius pomerne radikálnym a pre mnohých nepochybne aj prekvapivým spôsobom vymanil z dovtedy prevažujúceho obrazu národného skladateľa, ktorý sa vo svojich dielach inšpiruje folklórom, škandinávskymi mýtmi a krajinou. Štvrtá symfónia, hoci mnohé z charakteristických znakov skladateľovej hudobnej reči sú v tomto diele i naďalej prítomné, predstavuje v kontexte symfonickej hudby začiatku 20. storočia osamotenú a introspektívnu kompozíciu, ktorá sa vyznačuje vážnosťou obsahu, čistotou štýlu a zvláštnou „severskou“ krásou. Kompozícia, v ktorej počuť vzdialené ozveny takých zdanlivo rôznorodých vplyvov, akými sú symfónie Čajkovského, Brucknera i Wagnerova hudba, vznikala v Sibeliovom vidieckom sídla Ainola, ktoré pomenoval po svojej manželke Aino, a odkiaľ v tomto období podnikal cesty do Karélie, známej drsnou poetickosťou prírodných scenérií. Okrem umeleckých výziev v podobe konfrontácií s novou európskou hudbou, ktorá Sibeliovi podľa vlastných slov len potvrdila cestu, po ktorej sa vybral, čelil skladateľ v tomto období aj existenciálnej kríze, keď mu diagnostikovali zhubný nádor v hrdle. Prognózy lekárov v Berlíne v tejto veci neboli nijako povzbudivé, Sibelius však napokon žil ďalšie polstoročie, posledné tri dekády života prakticky bez komponovania. Dielo vznikalo tiež v období rastúcich represií Rusov voči Fínom. Bolo by však chybou redukovať obsah symfónie na prírodné obrazy (voči takémuto pokusu zo strany kritiky sa skladateľ vyslovene ohradil), osobnú krízu či nesúhlas s ruskou politikou vo Fínsku. Sám skladateľ napokon explicitne vyjadril svoju nechuť k „amatérskemu politikárčeniu“, svoj význam videl inde. Štvrtú symfóniu možno vo viacerých ohľadoch považovať aj za Sibeliovu odpoveď na stav modernej hudby v prvých dekádach 20. storočia, s ktorým sa nikdy nedokázal celkom identifikovať. „Vec života a smrti! Stačí sa postaviť pred orchester a devótne predstierať, že ste jediný, kto robí umenie. Mahler, Berlioz...,“ napísal v čase komponovania diela. V súvislosti so Štvrtou symfóniou v liste priateľke Rose Newmarchovej (1857 – 1940), špecialistke na ruskú hudbu, tiež poznamenal, že ide o dielo, ktoré predstavuje „protest proti súčasnej hudbe, ktorý nemá absolútne nič spoločné so všetkým tým cirkusom okolo nej.“ Hoci sa pri zjednodušenom pohľade môže Sibeliova hudba javiť ako zvláštne doznievanie romantizmu, z dobovej recepcie jeho diel je zrejmé, že súčasníci dokázali identifikovať jej vizionárske hodnoty. Svoje miesto v medzi „dlhou kódou romantizmu“ a hudbou 20. storočia napokon vyjadril Sibelius výstižnou metaforou, v ktorej sa symbolicky objavuje voda: kým iní skladatelia ponúkajú pestré koktejly, on ponúka vodu, chladivú a čistú vodu.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 11. 6. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus D/E Hudba troch storočí, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      MATEJ ARENDÁRIK

      je jedným z najvýraznejších talentov mladej generácie slovenských klaviristov. Študoval na Konzervatóriu v Žiline v triede Dariny Švárnej a na AMU v Prahe v triede Mariana Lapšanského. Je absolútnym víťazom Súťaže študentov slovenských konzervatórií a laureátom medzinárodných súťaží Pražská jar, European Union Piano Competition, Medzinárodnej súťaže Leoša Janáčka, Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela a Concorso pianistico internazionale „Giuliano Pecar“ v talianskej Gorizii.

      Svoje interpretačné umenie si zdokonaľoval ako aktívny účastník majstrovských kurzov u umelcov ako Mikhail Voskresensky, Robert Roux, Piotr Paleczny, Eugen Indjic, Diane Andersen, Boris Berman, Peter Eicher, Eugene Pridonoff a ď. Ako sólista debutoval v roku 1998 so Chopinovým Klavírnym koncertom e mol v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Odvtedy vystúpil v mnohých prestížnych sálach ako napr. Concertgebouw Amsterdam, Stadthalle v Bayreuthe, Forbidden City Concert Hall v Pekingu, Southbank Centre v Londýne, Palacio de Congresos de Zaragoza, Rudolfinum a Smetanova sieň v Prahe, či Besední dům v Brne. Koncertoval na významných hudobných festivaloch ako Beethovenfest v Saint-Étienne, Pražská jar, Bratislavské hudobné slávnosti, World of Jewish Music London, Stredoeurópsky festival koncertného umenia Žilina, Festival klasickej hudby Afyon v Turecku, Svatováclavský hudební festival, či v rámci cyklu New Masters on Tour v Holandsku. Spolupracuje s poprednými slovenskými a českými orchestrami ako Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Českého rozhlasu, Plzenská filharmónia, Filharmónia Brno, Janáčkova filharmónia Ostrava, Slovenský komorný orchester, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice pod vedením dirigentov ako Andrés Orozco Estrada, José Ferreira Lobo, László Kovács, Leoš Svárovský, Petr Vronský, Oliver Dohnányi, Rastislav Štúr, Theodore Kuchar, Mario Košik, Petr Altrichter a ď. Ako komorný hráč spolupracoval s Talichovým kvartetom a Suchoňovým kvintetom. Vytvoril množstvo nahrávok pre Slovenský a Český rozhlas, spolupracuje so Slovenskou a Českou televíziou. Jeho profilové CD (Zeljenka, Suchoň, Janáček, Brahms, Liszt) vydalo vydavateľstvo Diskant.


      JAMES JUDD

      Britský dirigent James Judd sa do medzinárodnej pozornosti dostal ako asistent Lorina Maazela v Clevelandskom orchestri. O štyri roky neskôr ho Claudio Abbado vymenoval za výkonného riaditeľa European Community Youth Orchestra. Odvtedy viedol Berlínskych filharmonikov a Izraelskú filharmóniu, dirigoval vo veľkých koncertných sálach Európy, vrátane salzburského Mozartea a viedenského Musikvereinu, ako hosťujúci dirigent účinkoval s Viedenskými symfonikmi, s Gewandhausorchestrom v Lipsku, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Orchestre National de France, Orchestre de la Suisse Romande, Tonhalle-Orchester Zürich, so Symfonickým orchestrom Monte Carlo, s Bruselskou filharmóniou, Rotterdamskou filharmóniou, Soulskou filharmóniou, NHK Symphony Orchestra a Mozarteumorchester Salzburg. Dirigoval tiež City of Birmingham Symphony Orchestra, Londýnsku filharmóniu, Royal Philharmonic Orchestra, Hallé Orchestra, BBC Symphony Orchestra of Wales. Bol spoluzakladateľom Chamber Orchestra of Europe, s ktorým absolvoval početné turné. V Severnej Amerike je častým hosťujúcim dirigentom mnohých významných orchestrov. Ako riaditeľ pôsobil James Judd okrem iného 8 rokov v New Zealand Symphony Orchestra a 16 rokov vo Floridskej filharmónii. Ako hlavný hosťujúci dirigent spolupracoval s Ázijským mládežníckym orchestrom, Orchestre National de Lille, Izraelskou filharmóniou, Little Orchestra Society of New York, Slovenskou filharmóniou, kde bol v rokoch 2017 – 2020 šéfdirigentom. V súčasnosti je hudobným riaditeľom Daejeon Philharmonic Orchestra v Kórei. Inšpirovaný venezuelským modelom El Sistema založil Miami Music Project na Floride, ktorý poskytuje vzdelanie a príležitosti na vystúpenia stovkám detí a dirigoval orchestre na Juilliard School, Curtis Institute, Manhattan School of Music, London’s Guildhall School, Trinity College, na Hudobnom festivale v Aspene a národné mládežnícke orchestre v Austrálii a na Novom Zélande. Jeho rozsiahla diskografia diel Elgara, Vaughana Williamsa, Beethovena, Leonarda Bernsteina, Coplanda, Gershwina a Mahlera sa objavuje na značkách Naxos, Decca, EMI, Gramola a Philips.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

      Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

    Páči sa Likes 0

    Pärt / Beethoven / Sibelius

    Piatok 11. 6. 2021, 19.00 hFriday, June 11, 2021, 7.00 PM
    Cyklus D/E – Hudba troch storočí
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    D/E serie – Three Centuries of Music
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Arvo Pärt (1935)
      Cantus in memoriam Benjamin Britten Cantus in memoriam Benjamin Britten
    Ludwig van Beethoven (1770–1827)
      Koncert pre klavír a orchester č. 5. Es dur, op. 73 Piano Concerto No. 5 in E flat major, Op. 73
      AllegroAllegro
      Adagio un poco mossoAdagio un poco mosso
      Rondo. Allegro Rondo. Allegro
    Jean Sibelius (1865–1957)
      Symfónia č. 4 a mol, op. 63 Symphony No. 4 in A minor, Op. 63
      Tempo molto moderato, quasi adagioTempo molto moderato, quasi adagio
      Allegro molto vivaceAllegro molto vivace
      Il tempo largoIl tempo largo
      AllegroAllegro

    „Mohol by som svoju hudbu prirovnať k svetlu, ktoré obsahuje všetky farby. Tie sú však viditeľné len cez hranol, na ktorom sa svetlo láme. Tým by mohla byť duša poslucháča," povedal o svojom diele estónsky skladateľ Arvo Pärt. Identita jedného z najznámejších tvorcov hudby 20. storočia sa formovala na zvláštnom priesečníku kultúr „Východu" (Rusko, ortodoxná cirkev) a „Západu" (Pobaltie ako historická sféra vplyvu Nemecka a Škandinávie) a pod vplyvom skúseností s totalitným sovietskym režimom. Cantus in memoriam Benjamin Britten pre zvony a sláčikový orchester (1977) predstavuje osobné vyznanie, elégiu na smrť anglického skladateľa, ktorého si Pärt mimoriadne vážil.

    Prezývka Klavírneho koncertu č. 5 Es dur, op. 73 „Emperor" (Cisársky) nepochádza od Ludwiga van Beethovena, napriek tomu je toto dielo tóninou i svojim heroickým charakterom blízke skladateľovej Tretej symfónii (známej pod názvom „Eroica") a dedikovanej pôvodne Bonapartovi. Kým v predchádzajúcom klavírnom koncerte (G dur) skladateľ nástroje, asociované obvykle s vojenskou hudbou (dychové nástroje, tympany), rozoznieva až vo finále, v Cisárskom koncerte sú dôležitou súčasťou orchestrálneho zvuku, a to hneď od efektného úvodu diela, ktoré sa stalo jednou z kľúčových kompozícií syntetizujúcich štýlové znaky koncertu a symfónie.

    Symfónii č. 4 a mol, op. 63, vznikajúcej v rokoch 1910 až 1911, sa fínsky skladateľ Jean Sibelius pomerne radikálnym spôsobom vymanil z dovtedy prevažujúceho obrazu národného skladateľa, ktorý sa vo svojich dielach inšpiruje folklórom, škandinávskymi mýtmi a krajinou. Štvrtá symfónia, hoci mnohé z charakteristických znakov skladateľovej hudobnej reči sú v tomto diele i naďalej prítomné, predstavuje v kontexte symfonickej hudby začiatku 20. storočia osamotenú a introspektívnu kompozíciu, ktorá sa vyznačuje vážnosťou obsahu, čistotou štýlu a zvláštnou „severskou" krásou. Kompozícia vznikala v Sibeliovom vidieckom sídla Ainola, ktoré pomenoval po svojej manželke Aino, a odkiaľ v tomto období podnikal cesty do Karélie, známej drsnou poetickosťou prírodných scenérií.


    VideozáznamVideorecording
    StanoStano BeňačkaBeňačka svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček kamerycamera, striheditor, postprodukciapost-production, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021
  • Facebook

    X (Twitter)