Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:12:07 ] [ 01:12:07 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Ivan Marton ]

      Masové slávnosti, dvorné zábavy, plesy, rituálne obrady či neviazané dedinské veselia sa už od dávnych dôb nerozlučne spájali s hudbou. Hudobná zložka bola neoddeliteľnou súčasťou magických rituálov primitívnych kultúr, sprevádzala liturgické úkony i velebné náboženské procesie a nemohli sa bez nej obísť ani noblesné šľachtické či spontánne vidiecke tancovačky.

      Kým v stredoveku plnil hudobný sprievod na podobných spoločenských akciách iba účelovú funkciu, v polovici 19. storočia dostáva hudba priestor vyjadrovať tieto javy v podobe autonómneho, svojprávneho umeleckého tvaru. Nie je náhodné, že práve v období hudobného romantizmu vznikajú prvé štylizované tance a pochody z pera F. Chopina, E. H. Griega, F. Liszta, B. Smetanu a A. Dvořáka, na ktoré sa už nedá tancovať ani pochodovať a že práve v tomto čase sa rodí Lisztov Peštiansky a Paganiniho Benátsky karneval či Schumannove imaginatívne klavírne cykly s fašiangovou a karnevalovou tematikou. Afektívny stav kolektívneho veselia dokáže však najpôsobivejšie zachytiť orchestrálny aparát a tak nie div, že vrcholné diela z tejto oblasti nájdeme práve na pôde symfonickej hudby. Koncertná predohra Karneval, op. 92 Antonína Dvořáka, jedna z najznámejších a najčastejšie hrávaných skladieb českého majstra, je toho najlepším príkladom. Skladateľ ju začal písať na jar 1891 ako súčasť rozsiahlejšieho cyklu troch koncertných predohier, ktoré chcel pôvodne nazvať Príroda, život a láska, no neskôr sa rozhodol pre ich samostatné uvádzanie. Premiéra diela sa uskutočnila 28. apríla 1892 pod autorovou taktovkou v pražskom Rudolfíne. Bolo to na záver Dvořákovho koncertného turné po českých a moravských mestách pred jeho odchodom do Ameriky, kde, ako je známe, tri roky pôsobil ako riaditeľ newyorského konzervatória. Radostná atmosféra skladby, jej rezký úvod i záver, ktoré od seba navzájom oddeľuje poetické intermezzo, brilantná inštrumentácia a optimistický charakter zaujali aj hudobného kritika Eduarda Hanslicka, ktorý po jej viedenskej premiére v roku 1895 napísal, že „v rozihranom karnevalovom ovzduší predohry mladistvo a naliehavo pulzuje život“.

      S Dvořákom sa spája aj meno skladateľa Johannesa Brahmsa, ktorý sa s mladším českým autorom dobre poznal, objavil jeho kompozičný talent a až do konca svojich dní mu venoval pozornosť i nezištnú podporu. Brahms pochádzal zo severonemeckého Hamburgu, na prahu štyridsiatky však objavil genia loci rakúskej metropoly a presídlil natrvalo do Viedne. Pôvabné Variácie na Haydnovu tému, op. 56 sú prvou z orchestrálnych skladieb, ktoré Brahms od čias svojho pobytu vo Viedni napísal. Vznikli v bavorskom Tutzingu, známom výletnom stredisku pri Starnberskom jazere, kam sa skladateľ uchýlil v letných mesiacoch 1873. Podnet na napísanie diela dostal Brahms od archivára viedenskej Spoločnosti priateľov hudby (skladateľ bol čestným predsedom tohto spolku), ktorý ho upozornil na rukopis dovtedy neznámej Haydnovej Poľnej partity B dur pre dychové nástroje. Netradičná výstavba témy druhej časti s názvom Chorál sv. Antona, pozostávajúcej z dvoch nepravidelných päťtaktových periód, zaujala Brahmsa natoľko, že sa podujal spracovať ju vo variačnom cykle. Dnes už vieme, že Haydnovo autorstvo predlohy je viac ako sporné (pravdepodobným skladateľom Partity bol Haydnov súčasník Ignaz Pleyel), to však nijako neznižuje čaro a vrcholné kompozičné majstrovstvo Brahmsovho opusu. Charakterovo i náladovo celkom odlišné variačné časti, ktoré vyústia do impozantnej záverečnej passacaglie, dokumentujú autorovo bravúrne zvládnutie variačnej techniky, tentokrát na pôde symfonického orchestra, o ktorej skladateľ verejnosť presvedčil už svojimi predchádzajúcimi variačnými cyklami pre klavír (treba uviesť, že aj Haydnovské variácie vznikli najprv vo verzii pre dva klavíry). Premiéra diela sa uskutočnila pod Brahmsovou taktovkou na symfonickom koncerte vo Viedni 2. novembra 1873. Variácie boli skladateľovým predstupňom k tvorbe symfónií – o tri roky neskôr uzrela svetlo sveta autorova dlho očakávaná 1. symfónia c mol.

      K máloktorému skladateľovi boli dejiny také nespravodlivé ako k Maxovi Bruchovi, kolínskemu rodákovi a svojho času váženému predstaviteľovi hudobnému romantizmu. Syn kráľovského policajného radcu a opernej speváčky sa už v mladosti vyznačoval mimoriadnym hudobným talentom (dobová tlač ho ako 14-ročného pasovala za „zázračné dieťa“), na ktorého po skončení štúdií čakal celý rad významných postov v nemeckých hudobných inštitúciách: v roku 1865 sa stal hudobným riaditeľom v Koblenzi, neskôr získal miesto dvorného dirigenta v Sonderhausene a od roku 1880 pôsobil tri roky ako hlavný dirigent orchestra v anglickom Liverpoole, po návrate zasa vo východonemeckom meste Breslau. Ako dirigent sa preslávil aj v Amerike. V roku 1891 sa Bruch stal profesorom hudobnej skladby na Hudobnej akadémii v Berlíne, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1910. Po celý čas aktívneho života boli Bruchove diela, až na výnimky, pevnou súčasťou repertoáru významných orchestrálnych telies, skladateľove autoritatívne názory mali v hudobnej societe váhu a napriek svojej konzervatívnej orientácii vyvolávali rešpekt. Bruch sa totiž považoval za autora, ktorý poctivo nadväzuje na tradície romantickej hudby, ktorej základy položili Mendelssohn, Schumann a Brahms a vehementne odmietal nielen novátorskú tvorbu Liszta, Wagnera, Mahlera, ale aj ich programových nasledovníkov Huga Wolfa, Maxa Regera, Hansa Pfitznera či Richarda Straussa (tých posledných nazýval „hudobnými sociálnymi demokratmi“). Nie div, že po Bruchovej smrti v roku 1920, keď sa už v hudobnej produkcii udomácnili diela Schönberga či Stravinského, skladateľova „spiatočnícka“ tvorba upadla do zabudnutia a dnes sa, až na výnimky, vôbec nehráva. Je to nespravodlivé, pretože Bruchova hudba je melodicky pôsobivá, poslucháčsky vďačná, jedným slovom – krásna. Stačí si vypočuť ktorýkoľvek z jeho troch husľových koncertov, Škótsku fantáziu i mnohé menšie útvary pre husle, sláčikové kvartetá, úchvatné okteto, Kol Nidrei pre violončelo a orchester, operu Loreley či jeho tri symfónie, aby sme zistili, že tento neprávom zanedbávaný autor na koncertné pódiá rozhodne patrí.

      Symfóniu č. 3 E dur, op. 51 napísal Max Bruch v roku 1882 na objednávku Filharmonickej spoločnosti v New Yorku a jej slávneho dirigenta Waltera Damroscha. Pre skladateľa to bola príležitosť, aby oprášil staršie kompozičné náčrty, ktoré po neúspechu 2. symfónie odložil do zásuvky. „Veľa vody už pretieklo dolu Rýnom od roku 1870“ – písal Bruch svojmu vydavateľovi Simrockovi so zjavnou narážkou na neúspešnú premiéru 2. symfónie – „ale to neznamená, že s novým symfonickým dielom budem mať rovnakú smolu. Ak sa bude páčiť a všetko bude znieť ako má, budem uvažovať o vydaní diela. Ak sa mi však nebude pozdávať, ešte si ju na pulte istý čas ponechám.“ Tak sa aj stalo. Symfóniu premiérovo uviedli na koncerte v New Yorku v decembri 1882, o pár mesiacov neskôr ju skladateľ sám uviedol v rámci svojho amerického dirigentského turné. „Adagio a Scherzo sú OK, no na prvej i poslednej časti musím ešte trochu popracovať – prvá časť je pridlhá a posledná prikrátka.“ Partitúra diela vyšla tlačou až v roku 1886, napokon u iného vydavateľa; Simrock sa ju vydať neodvážil... Atmosféra symfónie, bohatstvo jej melodických nápadov, reflexívna meditatívnosť pomalej časti, tanečné scherzo a napokon aj optimistický záver – to všetko hudobne pripomína Schumannovu Rýnsku symfóniu, na ktorú Bruch vedome nadväzuje (nie náhodou má dielo podtitul „Pri Rýne“). Výstižnú charakteristiku skladby napísal americký recenzent po jej uvedení v Bostone: „Je to pekná ukážka toho, čo dokáže vzdelaný skladateľ s dobrou, hoci nie celkom pôvodnou invenciou, no s dokonale vybrúseným hudobným vkusom a majstrovským zvládnutím kompozičného remesla.“ To platí pre Maxa Brucha vrchovato.

      Ivan Marton

      –––––
      Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 13. 5. 2021, in: Slovenská filharmónia, C – populárny cyklus, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      ADRIAN PRABAVA

      „Adrian Prabava je taký typ dirigenta, ktorého prístup k skladateľovej partitúre umožňuje počuť každý nástroj a každému hudobníkovi dať patričnú dôležitosť.“
      (Jocelyne De Nicola, GB Opera Magazine)

      V sezóne 2020/2021 nemecko-indonézsky dirigent Adrian Prabava opätovne spolupracuje s orchestrami Nemecká štátna filharmónia Porýnia-Falcka, Norimberskí symfonici, Filharmonický orchester Marseille, Kráľovský filharmonický orchester Liège, Slovenská filharmónia, Turecký prezidentský symfonický orchester, Aténsky štátny orchester a Württemberská filharmónia Reutlingen. Okrem toho v aktuálnej sezóne debutuje s orchestrom I Pomeriggi Musicali, Orchestre Dijon Bourgogne, Orchestre National de Metz, Orchestre Symphonique de Mulhouse a Tonkünstler-Orchester Niederösterreich.

      Medzinárodne sa presadil v roku 2005 po svojom veľkom úspechu na 49. ročníku Medzinárodnej súťaže pre mladých dirigentov v Besançone. Následne pôsobil v rokoch 2006 až 2009 ako asistent dirigenta Kurta Masura vo Francúzskom národnom orchestri v Paríži. V roku 2007 sa stal prvým štipendistom Fondu Bernarda Haitinka pre mladé talenty. Ako asistent dirigenta úzko spolupracoval s Bernardom Haitinkom a Kráľovským orchestrom Concertgebouw Amsterdam. Ako operný dirigent dirigoval veľké množstvo repertoáru počas svojho pôsobenia ako rezidenčný dirigent a zástupca hudobného riaditeľa v Divadle a filharmónii Thüringen v Nemecku. Ohlasy kritiky získal za produkciu Šostakovičovej operety Moskva, Čeremuški. Vystúpil aj v Komickej opere Berlín (Netopier, Vzostup a pád mesta Mahagonny), Divadle Bonn (Janko a Marienka) a Divadle Magdeburg (Uťahovanie skrutky). V nedávnej dobe dirigoval s veľkým ohlasom kritiky dve závažné operné produkcie: Dvořákovu Rusalku v Konzert Theater Bern a znovuuvedenie Wagnerovho Lohengrina v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.

      Adrian Prabava spolupracoval s orchestrami ako Aténsky štátny orchester, Nemecká rozhlasová filharmónia Saarbrücken Kaiserslautern, Festival Strings Lucerne, Islandský symfonický orchester, Filharmonický orchester Johannesburg, Londýnska filharmónia, Taiwanský národný symfonický orchester, Rozhlasová filharmónia NDR Hannover, Orchestre de Paris, Francúzsky národný orchester, Luxemburská filharmónia, Filharmonické orchestre Marseille a Strasbourg, Symfonický orchester Québec, Filharmónia Oslo, Kráľovský orchester Concertgebouw Amsterdam, Symfonický orchester Berlínskeho rozhlasu, Škótsky komorný orchester, Symfonický orchester Bazilej a Symfonický orchester Stavanger. Nedávne debuty ho priviedli k spolupráci s Luxemburským komorným orchestrom, Kansai Philharmonic Orchestra v Osake, NFM Vroclavskou filharmóniou, Severonemeckou filharmóniou Rostock, Odense Symfoniorkester, Kolumbijským národným symfonickým orchestrom a WDR Funkhausorchester. Študoval hru na husliach na Hochschule für Musik Detmold a dirigovanie u Eijiho Oueho na Hochschule für Musik, Theater und Medien Hannover. Absolvoval aj majstrovské kurzy u Jormu Panulu, ktorý bol okrem Kurta Masura a Bernarda Haitinka jeho mentorom.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

      Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Dvořák / Brahms / Bruch

    Štvrtok 13. 5. 2021, 19.00 h
    C – Populárny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

    ProgramProgram
    Antonín DvořákAntonín Dvořák (1841–1904)
      Karneval, koncertná predohra, op. 92 Carnival Overture, Op. 92
    Johannes BrahmsJohannes Brahms (1833–1897)
      Variácie na Haydnovu tému, op. 56a Variations on a Theme by Haydn, Op. 56a
      Téma. Chorál svätého Antona. AndanteTheme. Chorale St. Antoni. Andante
      Variácia I. Poco più animato (Andante con moto)Variation I. Poco più animato (Andante con moto)
      Variácia II. Più vivace (Vivace)Variation II. Più vivace (Vivace)
      Variácia III. Con motoVariation III. Con moto
      Variácia IV. Andante con moto (Andante)Variation IV. Andante con moto (Andante)
      Variácia V. Vivace (Poco presto)Variation V. Vivace (Poco presto)
      Variácia VI. VivaceVariation VI. Vivace
      Variácia VII. GraziosoVariation VII. Grazioso
      Variácia VIII. Presto non troppo (Poco presto)Variation VIII. Presto non troppo (Poco presto)
      Finale. AndanteFinale. Andante
    Max BruchMax Bruch (1838–1920)
      Symfónia č. 3 E dur, op. 51 Symphony No. 3 in E major, Op. 51
      Andante sostenuto. Allegro molto vivace. AdagioAndante sostenuto. Allegro molto vivace. Adagio
      Adagio. Adagio ma non troppoAdagio. Adagio ma non troppo
      Scherzo. VivaceScherzo. Vivace
      Finale. Allegro ma non troppoFinale. Allegro ma non troppo

    Masové slávnosti, dvorné zábavy, plesy, rituálne obrady či neviazané dedinské veselia sa už od dávnych dôb nerozlučne spájali s hudbou. Afektívny stav kolektívneho veselia dokáže najpôsobivejšie zachytiť orchestrálny aparát. Koncertná predohra Karneval, op. 92 Antonína Dvořáka, jedna z najznámejších a najčastejšie hrávaných skladieb českého majstra, je toho najlepším príkladom. Radostná atmosféra skladby, jej rezký úvod i záver, ktoré od seba navzájom oddeľuje poetické intermezzo, brilantná inštrumentácia a optimistický charakter zaujali aj hudobného kritika Eduarda Hanslicka, ktorý po jej viedenskej premiére v roku 1895 napísal, že „v rozihranom karnevalovom ovzduší predohry mladistvo a naliehavo pulzuje život“.

    S Dvořákom sa spája aj meno skladateľa Johannesa Brahmsa, ktorý sa s mladším českým autorom dobre poznal, objavil jeho kompozičný talent a až do konca svojich dní mu venoval pozornosť i nezištnú podporu. Pôvabné Variácie na Haydnovu tému, op. 56 vznikli v bavorskom Tutzingu, známom výletnom stredisku pri Starnberskom jazere, kam sa skladateľ uchýlil v letných mesiacoch 1873. Charakterovo i náladovo celkom odlišné variačné časti vyústia do impozantnej záverečnej passacaglie a dokumentujú autorovo bravúrne zvládnutie variačnej techniky. Variácie boli skladateľovým predstupňom k tvorbe symfónií – o tri roky neskôr uzrela svetlo sveta autorova dlho očakávaná 1. symfónia c mol.

    K máloktorému skladateľovi boli dejiny také nespravodlivé ako k Maxovi Bruchovi, svojho času váženému predstaviteľovi hudobnému romantizmu. Bruch nadviazal na tradície nemeckej romantickej hudby, ktorej základy položili Mendelssohn, Schumann a Brahms a odmietal novátorskú tvorbu Liszta, Wagnera, Mahlera, ako aj ich programových nasledovníkov Huga Wolfa, Maxa Regera, Hansa Pfitznera či Richarda Straussa. Nie div, že po Bruchovej smrti v roku 1920, keď sa už v hudobnej produkcii udomácnili diela Schönberga či Stravinského, skladateľova „spiatočnícka“ tvorba upadla do zabudnutia a dnes sa, až na výnimky, vôbec nehráva. Je to nespravodlivé, pretože Bruchova hudba je melodicky pôsobivá, poslucháčsky vďačná, jedným slovom – krásna. Symfóniu č. 3 E dur, op. 51 napísal Max Bruch v roku 1882 na objednávku Filharmonickej spoločnosti v New Yorku a jej slávneho dirigenta Waltera Damroscha.

    „Adrian Prabava je špecifický dirigent, ktorého prístup k partitúre diela umožňuje každému nástroju aby ho bolo počuť a dokáže každému hudobníkovi vytvoriť priestor na uplatnenie jeho vlastnej hodnoty.“
    (Jocelyne De Nicola, GB Opera Magazine)


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, MarekMarek PiačekPiaček kamerycamera, striheditor, streamstream, postprodukciapost-production, RenátaRenáta BeličováBeličová réžiavideo producer
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021