Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:09:06 ] [ 01:09:06 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Andrej Šuba ]

      V tretej dekáde svojho života mal Ludwig van Beethoven konečne na dosah ruky uznanie i slávu hudobného sveta, ku ktorým viedla cesta od neľahkého detstva v Bonne až k hľadaniu si vlastného miesta medzi množstvom talentovaných hudobníkov vo Viedni. Jeho situáciu sťažovali ohlasujúce sa problémy so sluchom a komplikácie v osobnom živote. Aj napriek nepriaznivým okolnostiam komponuje medzi rokmi 1805 a 1806 viacero dôležitých diel: pracuje na verziách predohry Leonóra, do skladateľovho katalógu pribúdajú aj ďalšie sonáty pre klavír, vzniká Štvrtý klavírny koncert, sláčikové kvartetá op. 59 i predohra Coriolan, ktorú americký muzikológ, špecialista na Beethovenov život a dielo Lewis Lockwood (1930) označuje za dielo spájajúce 3. („Eroicu“)a 5. („Osudovú“) symfóniu skladateľa. Dramatická koncertná predohra Coriolan, op. 62 k rovnomennej divadelnej hre Heinricha Josepha von Collina (1771 – 1811), s ktorým Beethoven plánoval neskôr spolupracovať aj na opernom librete, bola dokončená začiatkom roku 1807. Námetom Collinovej drámy je príbeh odvážneho rímskeho patricija Caiusa Marciusa (podľa miesta víťaznej bitky nazývaného Coriolan), ktorý sa po odvrhnutí vlastnými ľuďmi pridá na stranu barbarov a tiahne proti „Večnému mestu“ (tento príbeh zaznamenaný Plutarchom spracoval aj William Shakespeare). Coriolan Rím ušetrí až na naliehanie manželky a matky. Vnútorný rozpor rozhnevaného bojovníka túžiaceho po pomste a milujúceho manžela a syna vyjadril Beethoven protipostavením dramatickej témy v „osudovej“ tónine c mol a kontrastnej myšlienky, plnej nehy v paralelnej tónine (antitetickosť tém pripomína 1. časť 5. symfónie). Nastolený konflikt ostáva v tomto prípade až do konca skladby nevyriešený, naznačujúc tak bezvýchodiskovosť situácie, do ktorej sa hrdina dostal. Na rozdiel od Piatej symfónie „Osudovej“ Beethovenova predohra nekončí vyriešením konfliktu, katarziou, ale smrťou hlavného protagonistu drámy.

      Kým Coriolan stavia pred poslucháča dramatický existenciálny konflikt, Symfónia č. 60 C dur „Il distratto“, Hob. I:60 Josepha Haydna vznikla ako hudba k situačnej komédii Jeana-Françoisa Regnarda (1655 – 1709) Le Distrait (Zmätený), ktorá mala premiéru v Paríži v roku 1697. „Komu sa nepáči Regnard, nie je hodný obdivovať Molièra,“ povedal údajne Voltaire o tomto francúzskom dramatikovi, ktorého divadelné hry sa udržali v repertoári až do záveru 19. storočia. Regnardov život by sa mohol stať predlohou dobrodružného cestopisného románu. Narodil sa do zámožnej rodiny, ktorú opustil ako 20-ročný mladík. Najskôr putoval do Talianska, kde sa stal obeťou pirátov, ktorí ho predali ako otroka do Alžírska, neskôr ho cesty zaviedli až na sever do Švédska, odkiaľ sa cez Poľsko, Uhorsko a Nemecko napokon po desaťročnom putovaní vrátil do vlasti. Regnardove hry boli obľúbené pre vtip a zmysel pre situačnú komiku – kvality, ktoré prítomné aj v Haydnovej hudbe. Regnardova hra Le Distrait vyšla v nemeckom preklade v roku 1761 pod názvom Der Zerstreute a v súvislosti so skladateľom ju vo vydaní zo 6. júla 1774 zmieňujú aj noviny Pressburger Zeitung: „Esterháza 30. júna. Dnes sa očakáva vysokopostavené cudzie panstvo, vyslanec z Modeny spolu s jedným z jeho ctených krajanov. Hoci kniežacia výsosť nie je práve prítomná, všetko je pripravené na ich pobavenie. Dnes večer nemecká komédia, zajtra si prehliadnu nádherný zámok, záhradu, novú veľkú sálu Reduty i nové Marionetové divadlo. Večer je na programe talianska opera L'infedeltà delusa s hudbou pána kapelníka Josepha Haydna. Tento vynikajúci skladateľ napísal len nedávno hudbu ku komédii Der Zerstreute, ktorú uvádza spoločnosť pána Wahra. Znalci ju považujú za majstrovské dielo. Je v nej rovnaký hudobno-komický duch, ktorý oživuje všetky Haydnove diela. Na obdiv veciznalých a pobavenie ostatných sa v nej striedajú veľké emócie a humor akoby Haydn s Regnardom súperili, kto je zmätený najzábavnejším spôsobom.“ S dnešnou Bratislavou spája Haydnovu Symfóniu č. 60 C dur, Hob. I:60 „Il distratto“ aj divadelná spoločnosť Carla Wahra, sídliaca počas letných mesiacov v prepychovom sídle uhorského magnáta v Esterháze, ktorý bol aj Haydnovým zamestnávateľom a ktorá sa v zime sťahovala do korunovačného mesta na Dunaji. Carl Wahr (1745 – 1798) bol populárny viedenský herec, účinkujúci v Kärtnerthortheatri a Burgtheatri, ktorý sa (okrem iného) stal známym prvými uvedeniami Shakespearových diel v nemeckých prekladoch Christopha Martina. V roku 1770 si Wahr založil vlastnú divadelnú spoločnosť, s ktorou vystupoval vo Viedni, v dnešnej Bratislave, ale tiež v Salzburgu. Práve zo Salzburgu pochádza správa z roku 1776, ktorá opisuje, akým spôsobom sa Haydnova hudba a Regnardova komédia navzájom dopĺňali. Prvá časť (Adagio – Presto) mala úlohu predohry, šiesta časť (Prestissimo) zaznela po piatom dejstve, zvyšné štyri časti symfónie plnili úlohu medziaktovej hudby, ktorá vo väčšine prípadov anticipovala budúce dianie na scéne. Dej divadelnej hry opisuje cestu dvoch párov (Leandra a Clarice, Rytiera a Isabelle) za láskou. Vtipné prekážky im kladie „zmätenosť“ Leandra, ktorý si dokáže pomýliť Rytiera s Clarice, v jednom okamihu ukryje vo svojej spálni v dobrej viere Izabelu, kde ju, ako inak, objaví jeho milá, vysvetlenie a ospravedlnenie svojho konania následne pošle na nesprávne adresy a na záver takmer zmešká vlastnú svadbu. Fascinujúce je, že v Haydnovej hudbe nevládne zvukomalebnosť ani deskriptívnosť, tvorí atmosféru, ktorú si voľne dokážeme spojiť s mimohudobným obsahom (viedenskému dirigentovi Manfredovi Hussovi zmeny nálad v tomto diele pripomínajú koláže na spôsob tvorby Mahlera či Ivesa), môže však existovať samostatne, je duchaplná a zábavná – asi najznámejším „fórom“ je, keď v poslednej časti hudba po pár taktoch náhle zmĺkne, aby sa doladili „zmätené“ husle. No už v úvodnom Preste si Haydn dovolil žart, azda na účet svojho kolegu Wahra. V jednom okamihu sa totiž ozve celá pasáž zo Symfónie č. 45 fis mol „Rozlúčkovej“. Táto „hudba v hudbe“ môže (ale nemusí) mať skrytý význam. Keď totiž v roku 1772 knieža Esterházy potreboval vo svojom letnom sídle ubytovať členov Wahrovej divadelnej spoločnosti, rodiny hudobníkov sa museli vrátiť domov do Eisenstadtu. Po niekoľkých mesiacoch tak vznikla známa anekdota viažuca sa k „Rozlúčkovej“ symfónii. Aby Haydn svojmu zamestnávateľovi pripomenul absenciu blízkych, v záverečnom Adagiu prestávajú hudobníci jeden po druhom hrať, až napokon na pódiu znie len dvoje huslí. Pasáž z tohto diela uprostred hudby k hre „Zmätený“ tak mohla byť pripomienkou tejto epizódy. Symfónia č. 60 C dur „Il distratto“, Hob. I:60 ostala v obľube pomerne dlho, ešte v júni roku 1803 Joseph Haydn píše svojmu kopistovi: „Najmilší Elsler, pošlite mi prosím pri najbližšej príležitosti moju starú symfóniu, nazývanú Die Zerstreute. Jej cisárske veličenstvo si želá počuť tento dávny nezmysel...“

      „Je to pozoruhodné, kolosálne dielo, ktoré má v sebe hĺbku, silu i umeleckú učenosť, len málo mu je podobných...,“ napísali noviny Allgemeine musikalische Zeitung v máji roku 1804 o Beethovenovej Symfónii č. 2 D dur, op. 36. Správa vznikla takmer presne rok po premiére diela, ktorá sa uskutočnila 5. apríla 1803 v Theater an der Wien a kde zaznelo aj oratórium Kristus na hore Olivovej a Beethovenov prvý symfonický opus (op. 21). Skladateľ začal na diele, ktoré venoval svojmu dlhoročnému podporovateľovi, kniežaťu Lichnovskému, pracovať už v roku 1800 a pokračoval v rokoch 1801 a 1802, kedy symfóniu jeho brat ponúkol do tlače, no v tom čase skladba ešte nebola dokončená. Dnes sú Beethovenove diela takou neodmysliteľnou súčasťou repertoárového kánonu symfonickej hudby, že si nezaškodí pripomenúť ohlasy, s ktorými sa skladateľova hudba stretávala v dobe svojho vzniku. V článku citovanom v úvode recenzent zdôrazňuje náročnosť hudby, ktorú aj skúsený orchester musí opakovane uvádzať, aby z obdivuhodných a originálnych myšlienok vznikla jednota, ktorú vyžaduje skladateľ. To isté platí aj pre poslucháčov: až opakovaným počúvaním je možné dospieť k obdivu a pôžitku z tejto hudby. Prvé dve symfónie Ludwiga van Beethovena z obdobia medzi rokmi 1799 – 1802 predstavili viedenskému publiku génia, ovládajúceho s prekvapivou až znepokojivou invenciou a bez najmenšieho zaváhania v skladateľskej technike aj žáner inštrumentálnej hudby, vďaka ktorému možno 18. storočie právom označiť za „storočie symfónie“. Beethoven v týchto dielach (medzi ktorými sa nachádza hudba k baletu Prometeove stvorenia) pokračoval v ceste, ktorú vytýčila trojica posledných Mozartových symfonických diel (Es dur, g mol, C dur „Jupiter“) a (azda ešte výraznejšie) Haydnove Londýnske symfónie z polovice 90. rokov 18. storočia. Kým Beethovenova Symfónia č. 1 C dur, op. 21 (1800) je rozlúčkou s predchádzajúcim storočím, Druhá symfónia predstavuje skutočné vykročenie na „nové cesty“ (spájané s tzv. „heroickým“ obdobím skladateľovej tvorby) aj v oblasti symfonickej hudby. Hoci obsadenie skladby, vznikajúcej v dramatickom období skladateľovho života, ktoré vyústilo do napísania známeho Heiligenstadtského závetu, je identické ako v Prvej symfónii, témy, dynamika priebehu jednotlivých častí a kontrasty medzi nimi sú výraznejšie, skladateľom namiešané orchestrálne farby vytvárajú živší a delikátnejší zvukový obraz. Kompozícia sa začína sugestívnym pomalým úvodom (Adagio), ktorý svojou závažnosťou a rozsahom viacerým komentátorom pripomína začiatok Mozartovej Pražskej symfónie, ktorá je v rovnakej tónine – iní hľadajú podobnosť s introdukciami v Haydnových Londýnskych symfóniách. Po pomalom úvode nasleduje Allegro con brio, ktorého energia vychádza z výrazne rytmickej hlavnej témy a dotvára ju „vojenský pochod“ (s využitím klarinetov, fagotov a lesných rohov – možno vplyv francúzskej revolučnej hudby, hoci ani v symfóniách rakúskych skladateľov nie je o pochodové rytmy núdza) použitý Beethovenom ako vedľajšia myšlienka. So živým až dramatickým charakterom tejto hudby kontrastuje lyrická druhá časť symfónie (Larghetto), ktorá svojimi farebnými a dynamickými kombináciami sláčikov a dychových nástrojov anticipuje podobné orchestrálne efekty v kompozíciách Schuberta či Mendelssohna. V porovnaní s nasledujúcim Scherzom a finále (Allegro molto), ktoré kritik Allgemeine musikalische Zeitung ešte v roku 1812 označil ako „bizarné“ si Larghetto vyslúžilo jednoznačnú chválu aj od dobového recenzenta. Píše o fantázii, jasnosti, sile harmónií a melódií, s akými sa je možné stretnúť len v skutočných výšinách umenia. Podobný názor na časť, ktorú možno považovať za „srdce symfónie“, mal aj Hector Berlioz (1803 – 1869). Ten sa o tejto hudbe vyjadril, že je vyobrazením „nevinného šťastia, len mierne skaleného niekoľkými melancholickými záchvevmi.“ Význam Druhej symfónie v Beethovenovej biografii výstižne zhrnul už citovaný Lewis Lockwood: „Táto symfónia bola signálom, že extrémna sila a lyrickosť dostanú od tejto chvíle v Beethovenovej orchestrálnej tvorbe oveľa väčší priestor, že sa vyhranená dramatickosť hudobných myšlienok stane základom jeho tvorby a že poslucháči, či už pripravení alebo nie, budú musieť pretvárať svoje predstavy tak, aby dokázali s autorom držať krok.“ Nič z toho, samozrejme, ako pri väčšine veľkých diel, nie je potrebné vedieť, aby človek dokázal spontánne oceniť invenciu skladateľovej hudby.

      Andrej Šuba

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 9. 4. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus AB, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

    • Životopisy

      PETER VALENTOVIČ

      začal svoju kariéru ako klavirista a korepetítor. Študoval na Konzervatóriu v Bratislave (E. Pappová, klavír, J. Karaba, dirigovanie). V klavírnej hre sa ďalej zdokonaľoval na kurzoch u M. Lapšanského a E. Indjića v Piešťanoch. V štúdiách pokračoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (L. Hager, dirigovanie, K. Leitner, operná korepetícia, G. Theuring, zborové dirigovanie), kde získal špeciálne štipendium Viktora Bunzla za mimoriadny umelecký talent. Vo Viedni získal tiež štipendium „Starthilfe“ za najlepšie umiestnenie na prijímacích pohovoroch na odbor orchestrálne dirigovanie. Vzdelanie si rozšíril u špecialistu na súčasnú hudbu Zsolta Nagya na prestížnom parížskom Conservatoire national superiéur de musique et de danse. Prvý symfonický koncert dirigoval ako 20-ročný (D. Šostakovič: Komorná symfónia) v Portugalsku, prvú operu (W. A. Mozart: Figarova svadba) ako 21-ročný vo Viedni. Peter Valentovič patrí vďaka svojej muzikalite, flexibilite a repertoárovej všestrannosti k medzinárodne žiadaným slovenským umelcom. Ako klavirista účinkoval s Radio-Symphonieorchester Wien, s ktorým koncertoval aj na prestížnych podujatiach ako Salzburger Festspiele, Wien Modern či Wiener Festwochen. Bol tiež korepetítorom a asistentom E. Ortnera v Arnold Schönberg Chor vo Viedni. V Paríži bol hosťujúcim korepetítorom v Opéra Bastille a v Théâtre du Châtelet, kde mal o. i. možnosť spolupráce so svetoznámym dirigentom J. E. Gardinerom. Významnou je jeho klavírna i dirigentská spolupráca so slovenskou opernou divou Editou Gruberovou, vďaka ktorej účinkoval v milánskej La Scale, vo Viedenskej štátnej opere, v Opere v Zürichu, v Bavorskej štátnej opere, vo Frankfurtskej opere, v Baden Baden Festspielhause, v Opere v Budapešti a vo viacerých japonských mestách. Dôležitou súčasťou dirigentskej kariéry Petra Valentoviča je spolupráca so zahraničnými opernými domami. Bol hlavným zbormajstrom a dirigentom v Cape Town Opera (Južná Afrika), hlavným dirigentom Štátnej opery v Istanbule či hosťujúcim hudobným asistentom a jazykovým expertom na ruský a český repertoár vo Viedenskej štátnej opere, kde asistoval šéfdirigentovi F. Welserovi. Ako jeden z mála mladých slovenských dirigentov účinkoval Peter Valentovič na renomovaných svetových pódiách ako Tonhalle Zürich, Theater an der Wien, Wiener Konzerthaus, Deutsche Oper Berlin, Staatsoper Berlin, Prinzregententheater a Gasteig v Mníchove, Staatsoper Hannover, Konzerthaus v Dortmunde a v Essene či Pražské národné divadlo. Okrem medzinárodnej kariéry operného dirigenta je Peter Valentovič pozývaný dirigovať aj popredné symfonické orchestre v Európe a zámorí (Welsh National Orchestra, SWR Symphonieorchester Baden-Baden, Münchner Symphoniker, Symphonieorchester des Bayerischen Rundfunks, Dortmunder Philharmoniker, Nürnberger Philharmoniker, Staatskapelle Berlin, Philharmonie Essen, Pražská filharmónia, Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK, Český národný symfonický orchester, Haydn Orchestra Bolzano e Trento, Budapeštianska národná filharmónia, New Japan Philharmonic, Tokyo Philharmonic Orchestra, Osaka Symphony Orchestra, Sapporo Symphony Orchestra). Tento rok debutoval ako dirigent v Číne s China Philharmonic Orchestra, Shanghai Symphony Orchestra, Xiamen Philharmonic a Guangzhou Symphony Orchestra. Na Slovensku pravidelne hosťuje v Slovenskom národnom divadle, kde naštudoval viaceré operné a baletné predstavenia. Opakovane spolupracuje so Slovenskou filharmóniou a so Štátnou filharmóniou Košice, v posledných rokoch dirigoval viacero operných produkcií v Štátnom divadle Košice. Minulú sezónu zastával post hlavného dirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

      Plánované turné orchestra SF v sezóne 2020/2021 do Južnej Kórey a Japonska, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Beethoven / Haydn

    Piatok 9. 4. 2021, 19.00 h
    KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Predohra ako dráma, symfónia ako komédia, hudobníci a nástroje ako herci divadla v tónoch. Na úvod online koncertu Slovenskej filharmónie zaznie pod taktovkou slovenského dirigenta Petra Valentoviča dramatická predohra Coriolanus od Ludwiga van Beethovena. Existenciálnu drámu vystrieda Symfónia č. 60 C dur „Il Distratto“ Josepha Haydna, ktorá pôvodne vznikla ako hudba ku komédii Jeana-Françoisa Regnarda Le Distrait (Zmätený). „Komu sa nepáči Regnard, nie je hodný obdivovať Molièra,“ povedal údajne Voltaire. Komu sa nepáči Haydn, nie je hodný obdivovať Beethovena. Beethovenova Druhá symfónia uzavrie večer venovaný hudbe majstrov viedenského klasicizmu, ktorých životy boli síce ťažiskovo späté s neďalekou Viedňou, no ich hudba rezonovala v 18. storočí aj na území dnešného Slovenska.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021