Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:10:27 ] [ 01:10:27 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play Prehrať
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Andrej Šuba ]

„V posledních pěti letech jsem nepsal nic jiného než opery. Chtěl bych se, pokud mi dá ještě Pán Bůh zdraví, ze všech sil věnovat operní tvorbě. Ne snad z ješitné touhy po slávě, nýbrž proto, že operu považuji i pro národ za útvar nejvhodnejší. Tuto hudbu poslouchají široké vrstvy, a to velmi často, zatímco zkomponuji-li symfonii, musel bych možná dlouho čekat, než bude u nás provedena. (...) Považují mne za symfonika, třebaže jsem již před mnoha lety prokázal převážný sklon k tvorbě dramatické.“

Toto vyjadrenie Antonína Dvořáka pochádza z článku, ktorý vyšiel v marci v roku 1904, teda len tri mesiace pred skladateľovou smrťou pod názvom Bei Meister Dvorzak vo viedenských novinách Die Reichswehr. V tom istom rozhovore Dvořák konštatuje, že písať orchestrálne ani komorné diela nemá viac chuť. Dvořákovo smerovanie v neskorom období jeho tvorby muselo byť pre viacerých prekvapením. Odmietal prosby priateľov i vydavateľov (napr. Simrocka o inštrumentovanie Brahmsových klavírnych skladieb) o inštrumentálnu hudbu či zbory, nereflektoval ani na oficiálnu žiadosť, aby pri príležitosti 50. výročia nástupu cisára na trón skomponoval slávnostný pochod. „Pracuji na tom, co já chci, a ne co chtějí jiní,“ napísal nekompromisne v liste českému historikovi a politikovi Antonínovi Rezkovi (1853 – 1909). Ťažiskom Dvořákových skladateľských snáh sa medzi rokmi 1898 až 1904 stala opera. Výsledkom boli diela Čert a Káča (1898/1899), Rusalka (1900) a Armida (1902/1903). Trojdejstvová komická opera Čert a Káča, op. 112, B 201 vznikla na libreto spisovateľa, prekladateľa a redaktora Adolfa Weniga (1874 – 1940). Ten zadal libreto diela, nazvaného pôvodne Ovčák, do súťaže Družstva Národného divadla a získal zaň prvú cenu, ako aj 500 zlatých rakúskej meny. Dvadsaťštyriročný autor dúfal, že jeho text, vytvorený na motívy ľudovej rozprávky, ktorú ako prvá vo svojich Rozprávkach (1845) literárne spracovala Božena Nemcová (1820 – 1862) a o päť rokov neskôr ju do javiskovej podoby prepracoval Josef Kajetán Tyl (1808 – 1856), by sa mohol dostať až k Dvořákovi, no neodvážil sa skladateľa osloviť priamo. Libreto tak putovalo najskôr k Wenigovmu strýkovi, riaditeľovi Národného divadla Františkovi Adolfovi Šubertovi (1849 – 1915), ktorý ho napokon skladateľovi (tiež sprostredkovane) ponúkol a neskôr sa stal režisérom predstavenia. Dej Dvořákovej opery, ktorá sa odohráva v krčme, v pekle a na zámku krutej kňažnej, je rozprávkovo priamočiary: škriepna Káča, s ktorou nechce nikto v dedine tancovať, privolá čerta Marbuela. Ten ju vezme do pekla, no ani Luciferova družina s ňou nedokáže vydržať. Ovčiar Jirka ju preto privedie naspäť na svet. Marbuel sa vracia, aby tentokrát so sebou zobral kňažnú. Stačí však, aby sa na zámku objavila Káča a vyslanec pekiel utečie. Kňažná sľubuje, že sa polepší a Jirku, ktorý sa o šťastný koniec zaslúžil, menuje za svojho svojho radcu. Libreto opery, ktorej premiéra 23. novembra 1899 sa stretla s veľkým úspechom, Dvořáka (na rozdiel od jeho priateľov, ktorí mu vytýkali nedostatok lyriky) zaujalo hneď od začiatku. Podľa vlastných slov v ňom videl spojenie „prvku lidově-charakteristického s živly pohádkovými“, obdive tieto charakteristiky mu boli blízke, čo si všimli i recenzenti jeho symfonických básní, ktoré nazvali drámami bez scény, operou bez spevákov. Podľa skladateľovho životopisca Klausa Dögeho tak vďaka intenzívnemu záujmu a inšpirácii vzniklo kompozične i dramaticky koncentrované dielo, ktorého veselý dej umožnil skladateľovi hudobne charakterizovať osoby a situácie, ktoré dôverne poznal z vidieckeho prostredia. Poslúžil mu na to princíp wagnerovskej deklamácie a názvuky na (nielen) ľudové tance. Čiastočná zmena poetiky (príklon k princípom wagnerovskej drámy) zmiatol časť teoretikov a kritikov, ktorí si zvykli chápať Dvořáka ako oponenta moderného smerovania hudby, reprezentovaného Smetanom. Na koncerte zaznejú temperamentný Pekelný tanec z 2. dejstva a Predohra k 3. dejstvu, ktorá je štylizáciou polonézy.

Český skladateľ Jiří Pauer (1919 – 2007), popredný reprezentant oficiálnej socialistickej kultúry 50. až 80. rokov 20. storočia v Československu, si hudbou zarábal už počas štúdia na učiteľskom ústave v Kladne v 30. rokoch 20. storočia. Vojnové roky strávil ako učiteľ na základných školách v stredných Čechách. Výnimkou bol rok 1945, kedy bol v rámci tzv. totálneho nasadenia nasadený v hutníckom podniku Poldi. V pohnutých časoch sa mu vďaka výraznému talentu podarilo venovať štúdiu kompozície, najskôr súkromne u Otakara Šína (1881 – 1943), neskôr aj na Pražskom konzervatóriu pod vedením Aloisa Hábu (1893 – 1973). Štúdium dokončil po oslobodení Československa na Akadémii múzických umení u Pavla Bořkovca (1894 – 1972). Počas komunistického režimu zastával Jiří Pauer v československom hudobnom živote až do roku 1989 viaceré významné funkcie.

Stál pri zrode novej mestskej hudobnej školy v Prahe, bol referentom v Hudobnej a artistickej ústredni, prednostom hudobného oddelenia ministerstva školstva, vedúcim opery Národného divadla v Prahe, tajomníkom Zväzu československých skladateľov, pedagógom na AMU v Prahe, kde medzi jeho žiakov patrili viaceré výrazné skladateľské osobnosti (napr. Martin Smolka). Bol tiež kontroverzne vnímaným normalizačným riaditeľom Českej filharmónie a Národného divadla v Prahe. Český hudobný slovník uvádza, že sa Pauer ako skladateľ „velmi brzo ztotožnil s komunistickou politikou a programní díla v jejím duchu patří v tomto okruhu k umělecky nejzdařilejším, ať již jde o masové písně jako Stavíme nový svět (1949) či Zemědělská (1951), slavnostní orchestrální skladby, kantátu Volám vás, lidé (1952), v jejíž druhé části je použito básně podobně zapáleného Vítězslava Nezvala i Hymnus komunistické straně (1977) na slova téhož autora.“

No bolo by nespravodlivé redukovať jeho kompozičný odkaz len na angažované diela. Medzi najhranejšie kompozície z Pauerovho rozsiahleho diela patrí efektný Koncert pre fagot a orchester (1949) s názvukmi neoklasicizmu. Koncert je Pauerovou absolventskou prácou z čias štúdií na Akadémii múzických umení v Prahe, po prvýkrát zaznel v roku 1950. Fagotový koncert nahral s Českou filharmóniou Karel Ančerl (1908 – 1973). Sólistom na CD, ktoré patrí do Zlatej edície nahrávok legendárneho českého dirigenta, je fagotista Karel Bidlo (1904 – 1992). Pri príležitosti uvedenia koncertu Bidlom a Českou filharmóniou v roku 1952 Pauer kompozíciu zásadne prepracoval.

Symfónia č. 4 c mol „Tragická“, D. 417 Franza Schuberta (1797 – 1828) pochádza z apríla 1816, vznikla teda v závere raného obdobia skladateľovej tvorby, ktoré možno ohraničiť približne obdobím rokov 1814 až 1816. Podtitulom Tragická označil dielo samotný skladateľ, pričom ide nepochybne o najvážnejšie (i najodvážnejšie) pôsobiacu skladbu spomedzi prvých šiestich symfónií, skomponovaných v mnohých ohľadoch v duchu tradícií viedenského klasicizmu, najmä podľa diel Haydna a Mozarta (hoci vplyv Rossiniho, ktorý v tom čase očaril Viedeň, je v tejto hudbe tiež prítomný). Do dejín recepcie týchto raných diel patrí radikálny názor Schubertovho obdivovateľa Johannesa Brahmsa (1833 – 1897). Brahms bol editorom skladateľovej symfonickej hudby pre potreby prvého kompletného vydania Schubertových diel v roku 1884. V liste vydavateľstvu Breitkopf a Härtel píše, že rané symfónie sú podľa jeho názoru vhodné na archiváciu a súkromné štúdium, no podľa jeho názoru by nemali byť publikované. Hlavnou tóninou Schubertovej Tragickej symfónie je c mol, čo okamžite zvádza k uvažovaniu o tomto diele v kontexte naratívu o „osudovej“ tónine takmer konštantne prítomným v Beethovenových biografiách. Spojenie adjektíva „tragický“ s tóninou c mol v tomto zmysle pravdepodobne zmiatlo i Roberta Schumanna (1810 – 1856), ktorý napísal, že od „tragickej hudby by očakával niečo iné“. Nemecký spisovateľ, hudobník a estetik Christian Friedrich Daniel Schubart (1739 – 1791), ktorého báseň Pstruh Schubert zvečnil v rovnomennej piesni a jej melódiu súčasne použil ako tému variácií v Klavírnom kvintete A dur, charakterizuje v knihe Ideen zu einer Aesthetik der Tonkunst (1780) c mol ako tóninu žiaľu, v ktorej sa tvorca spovedá z túžby, prípadne z beznádejnej lásky, čo je, mimochodom, afektívna charakteristika, ktorá sa nevylučuje s viacerými Beethovenovými dielami v c mol, má k ním dokonca často bližšie, než heroický pátos, ktorý od tohto skladateľa akosi podvedome očakávame. (V čase vzniku Schubertovej Tragickej mal Beethoven skomponovaných osem symfónií.) Znalci Schubertovho diela, medzi nimi i Roman Hinke, sa zhodujú v názore, že „tragickosť“ v diele 19-ročného Schuberta, ktorý sa len chystá opustiť rodičovský dom a prekročiť hranice medzi privátnym muzicírovaním a verejným hudobným životom, je pôsobivou romantickou sebaštylizáciou (so sklonom k dobovému sentimentu a pátosu). V dramatickom charaktere čiastočne počuť ozveny (prevažne literárneho) hnutia Sturm und Drang. Symfónia sa začína introdukciou, ktorej charakter kvôli zámernej harmonickej neurčitosti viacerí komentátori prirovnávajú k začiatku Haydnovho oratória Stvorenie. (No určitá analógia s predohrou k Mozartovej opere Don Giovanni je rovnako namieste.) Po pomalom úvode nasleduje svižné sonátové Allegro v tónine c mol, v ktorom, a to nie je obvyklé v prvých častiach klasicistických molových symfónií, skladateľ anticipuje apoteózu finále náznakom durovej tóniny. Ťažiskovou časťou Schubertovho diela (a to nielen z hľadiska dĺžky) je pomalá časť (Andante) založená na dialógu sláčikov a dychových nástrojov, ktorej lyrickosť a melanchólia ostro kontrastujú s nasledujúcou časťou, ktorá je síce označená ako menuet, no v skutočnosti ide o scherzo. Vo finále symfónie (Allegro), ktoré je návratom do hlavnej tóniny, skúma skladateľ pred apoteózou v závere skladby (C dur) terén vzdialenejších tónin, čo sa v neskoršom období stane jedným z poznávacích znamení Schubertovej jeho hudby. Dielo, podobne ako väčšina skladateľovej symfonickej tvorby, zaznelo na verejnosti až po Schubertovej predčasnej smrti, stalo sa tak 21. novembra 1849 v Lipsku na koncerte Hudobného spolku Euterpe.

Andrej Šuba

–––––
Bibliografický údaj: ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 29. 1. 2021, in: Slovenská filharmónia, Cyklus D/E, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2021

  Životopisy

JAN HUDEČEK

Mladý český fagotista pochádza z hudobníckeho prostredia. Ešte ako žiak základnej umeleckej školy Bohuslava Jeremiáša vo svojom rodnom meste České Budějovice navštevoval už od ôsmich rokov a ešte ako žiak tejto školy vyhral celý rad národných i medzinárodných detských súťaží pre dychové nástroje. Koncom apríla 2005, teda vo svojich pätnástich rokoch, dosiahol veľký úspech na medzinárodnej súťaži Concorso Internazionale per Giovani Musicisti „Città di Barletta“ v Taliansku, kde sa stal absolútnym víťazom všetkých kategórií v súťaži dychových nástrojov (vek do 30 rokov). V roku 2008 získal 1. cenu a titul laureáta 42. ročníka národnej rozhlasovej súťaže Concertino Praga. Je takisto laureátom rovnakého ročníka medzinárodnej rozhlasovej súťaže, na základe výsledku ktorej následne nahral pre Český rozhlas fagotový koncert Johanna Nepomuka Hummela. V máji roku 2014 získal 1. cenu a titul laureáta v medzinárodnej interpretačnej súťaži Pražská jar zo 111 účastníkov z celého sveta. V tejto súvislosti dostal tiež cenu Českého hudobného fondu za najlepšie predvedenie skladby súčasného českého autora, skomponovanej zvlášť pre túto príležitosť (Jiří Teml: Commedia pre fagot a klavír). Jan Hudeček je jedným z popredných českých fagotistov mladej generácie. Disponuje širokou a pestrou škálou technických a výrazových interpretačných zručností nabitých strhujúcou energiou. Poslucháča dokáže vtiahnuť do svojho interpretačného poňatia jasnou presvedčivosťou a nevšednou charizmou. Jeho interpretácia vyvážene snúbi prirodzene emocionálny náhľad s koncepčne analytickým. Koncertoval v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, Poľsku, Taliansku, Francúzsku, Turecku, Španielsku, Japonsku a USA. Je absolventom Hudobnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe v triede prof. Františka Hermana a prof. Jiřího Seidla. Venuje sa sólovej koncertnej činnosti a rád propaguje hudbu 20. storočia, najmä českých autorov. V roku 2011 sa stal sólovým fagotistom fagotista orchestra Národného divadla v Prahe. Pôsobí aj pedagogicky na HAMU v Prahe.


PETR ALTRICHTER

je jedným z najvýznamnejších českých dirigentov, ktorý získal medzinárodnú reputáciu svojou dynamickou a hlbokou interpretáciou symfonickej hudby. Pochádza z hudobníckej rodiny a hre na hudobných nástrojoch sa venoval od raného detstva. Absolvoval konzervatórium v Ostrave, odbory lesný roh a dirigovanie. V štúdiách pokračoval na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne v odboroch dirigovanie orchestra pod vedením Otakara Trhlíka a Františka Jílka a dirigovanie zboru u pedagógov Josefa Veselku a Lubomíra Mátla. Počas štúdia na JAMU spolupracoval ako zbormajster a dirigent s Brnianskym akademickým zborom, s ktorým získal mnohé ocenenia na zahraničných zborových súťažiach a festivaloch (Middlesbrough, Debrecín a ď.)

Medzinárodnú pozornosť na seba Altrichter upútal v roku 1976, kedy získal titul laureáta a špeciálnu cenu poroty na uznávanej dirigentskej súťaži vo francúzskom Besançone. Na základe tohto ocenenia sa stal asistentom dirigenta Václava Neumanna v Českej filharmónii a odštartoval tak svoju umeleckú kariéru. Pozvania k vedeniu zahraničných orchestrov potom na seba nenechali čakať. Po pôsobení vo Filharmónii Brno sa v roku 1988 stal dirigentom Pražských symfonikov a v roku 1990 ich šéfdirigentom. S týmto orchestrom absolvoval početné zahraničné turné do Japonska, USA, Švajčiarska, Nemecka, Francúzska a ďalších krajín. Zároveň tiež dlhodobo spolupracoval s Komornou filharmóniou Pardubice, s ktorou v rámci zahraničných koncertov uviedol do koncertného života mnohých mladých nádejných sólistov (Isabelle van Keulen, Radek Baborák a ď.), ktorí sú teraz hosťmi svetových koncertných pódií. Od roku 1993 bol hudobným riaditeľom Juhonemeckej filharmónie Kostnica, s ktorou pravidelne koncertoval v Tonhahlle Zürich a v KKL Luzern a s ktorou podnikol turné do Švajčiarska a Talianska. Svoj debut vo Veľkej Británii absolvoval Petr Altrichter s orchestrom Pražskí symfonici na festivale v Edinburghu v roku 1993, krátko nato londýnsky debut s Anglickým komorným orchestrom. Na základe úspešného hosťovania v Liverpoolskej kráľovskej filharmónii bol v roku 1997 menovaný hlavným dirigentom orchestra. S týmto orchestrom tiež vystúpil v roku 2000 na BBC Proms v londýnskej Royal Albert Hall a realizoval niekoľko vysoko cenených nahrávok pre vlastný label telesa – RLPO Live.

V roku 2001 bol Altrichter pozvaný do čela Filharmónie Brno, kde zotrval ďalších sedem rokov a vrátil sa tak k orchestru, s ktorým bol spätý od štúdií a s ktorým ako pravidelný hosť spolupracuje doteraz. Je tiež pravidelným hosťom Pražských symfonikov, Filharmónie Brno, ako aj Slovenskej filharmónie, s ktorou má stály umelecký kontakt od svojich asistentských začiatkov a s ktorou realizoval vrelo prijatú CD nahrávku s dielami Antonína Dvořáka.

V roku 2015 podnikol s Českou filharmóniou koncertné turné do Nemecka, na prelome 2015 a 2016 potom s rovnakým orchestrom koncertné turné do Číny. V sezóne 2017/2018 sa uskutočnilo japonské turné s Pražskými symfonikmi (FOK) a tiež turné do Nemecka a Grécka. Začiatok tejto sezóny sa niesol v znamení koncertu s Českou filharmóniou na medzinárodnom festivale Dvořákova Praha a nasledujúceho veľmi úspešného turné do Ázie (Južná Kórea, Japonsko, Taiwan) s rovnakým orchestrom. Ako hosť riadil významné svetové orchestre ako japonský NHK Symphony Orchestra, Konzerthausorchester Berlin, vo Veľkej Británii spolupracoval aj s BBC Symphony, Royal Scottish National Orchestra, BBC Scottish Symphony Orchestra a London Philharmonic Orchestra. Ďalej hosťoval v Bruckner Orchester Linz, Varšavskej filharmónii, Krakovskej filharmónii, SWF Symphony Orchestra Baden-Baden, Lotyšskom národnom orchestri v Rige, Orquesta Filarmónica de Gran Canaria, Orchestre Philharmonique du Luxembourg, Netherlands Philharmonic, Stavanger Symphony Orchestra, Norrköping Symphonieorchester, Royal Danish Orchestra Copenhagen, Odense Symphony Orchestra a ďalších.

Je častým hosťom festivalov Pražské jaro, Janáčkův máj Ostrava, Smetanova Litomyšl, Brněnský podzim a Bratislavské hudobné slávnosti. Hosťoval na veľkých festivaloch v Salzburgu, Edinburghu, Avignone, Aténach, Cheltenhame, Paríži, Madride, Chicagu, Zürichu, Luzerne, Viedni, Seville, Palerme a ďalších. Ťažiskom repertoáru Petra Altrichtera je česká hudba – Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Leoš Janáček a Bohuslav Martinů; ruská hudba – predovšetkým Dmitrij Šostakovič, ďalej hudba Gustava Mahlera a Antona Brucknera. Významní svetoví sólisti (Garrick Ohlsson, John Lill, Tabea Zimmermann...) oceňujú jeho pohotovosť v orchestrálnych sprievodoch a vyhľadávajú spoluprácu s ním.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

0 Páči sa Likes

Dvořák / Pauer / Schubert

Piatok 29. 1. 2021, 19.00 h
D/E – Hudba troch storočí, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Opera Čert a Káča Antonína Dvořáka je koncentrovaným dielom, ktorého veselý dej umožnil skladateľovi hudobne charakterizovať osoby a situácie, ktoré dôverne poznal z vidieckeho prostredia. Efektný Koncert pre fagot a orchester je absolventskou prácou českého skladateľa Jiřího Pauera z čias štúdií na Akadémii múzických umení v Prahe a patrí medzi skladateľove najhrávanejšie diela. Štvrtá symfónia Franza Schuberta, ktorý ju sám označil podtitulom Tragická, patrí nepochybne k jeho najodvážnejším dielam skomponovaným v duchu tradícií viedenského klasicizmu, ktoré reprezentujú Haydn a Mozart.

Mladý český fagotista Jan Hudeček už od detského veku získaval ocenenia v medzinárodných interpretačných súťažiach. V roku 2014 sa stal víťazom medzinárodnej interpretačnej súťaže Pražská jar spomedzi 111 účastníkov z celého sveta. Jeho interpretácia vyvážene snúbi prirodzene emocionálny náhľad s koncepčne analytickým. Poslucháča dokáže získať pre svoje interpretačné poňatie jasnou presvedčivosťou a nevšednou charizmou.

Petr Altrichter je jedným z najvýznamnejších českých dirigentov, ktorý získal medzinárodnú reputáciu svojou dynamickou a hlbokou interpretáciou symfonickej hudby. Medzinárodnú pozornosť na seba upútal v roku 1976, kedy získal titul laureáta a špeciálnu cenu poroty na uznávanej dirigentskej súťaži vo francúzskom Besançone. Na základe tohto ocenenia sa stal asistentom dirigenta Václava Neumanna v Českej filharmónii a odštartoval tak svoju svetovú umeleckú kariéru.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2021A Slovak Philharmonic Production © 2021
  • Dvořák / Pauer / Schubert