Vianočný koncert / SF / RaiskinChristmas Concert / SP / Raiskin

[ Autor textu: Igor Javorský ]

„Rok končí svoju rotáciu. Je to čas, kedy sa noc stáva suverénom. V temnote miznú tváre a tvary. Hodiny tikajú odlišne. Všetko je odlišné; známe stromy, dedinské uličky, zvuky v domoch. Záhadná tvár sveta, desivé mystérium temnoty. Keď prichádza zima, prichádza aj akási fatálna rodová obava; zo základov vyrastá úzkosť. Kedy sa deň vráti späť? Kedy sa opäť zrodí svetlo? Kedy sa život vráti k svojim farbám? A čo ak sa svet rúti do večnej noci a chladu? Čo ak tento starý svet umiera? Počas slnovratu sa ľudia dotýkajú hviezd; ich srdcia sa chvejú v strachu z ich malosti a úbohosti. Tak – celkom múdro – meditujú s univerzom a usilujú sa vnoriť ich maličký svet do veľkého. Je to čas oslavy. V skrytých obavách sa ľudia zhromažďujú. Dúfajú vedno v prísľub nového úsvitu. Hľadajú trblietavé svetlo v sviecach, ktoré zapaľujú. Nekonečné mystérium…“

Katalánska hráčka na harfe a speváčka Arianna Savall v spolupráci s nórskym hráčom na hardangerské husle Pettrom Udlandom Johansenom v predslove k unikátnemu CD albumu Tichá noc nevšedným spôsobom charakterizujú adventný a vianočný čas. Decentným spôsobom vedú v poetickom texte paralelu medzi naším „nadzemským“ a „pozemským“ bytím. Jednoznačne dekódujú večne aktívny princíp „numinosum“; princíp posvätnej bázne. V obavách pred ničotou sa klaniame neznámym silám. Vzývame duchov pozitívnej duchovnej energie. Vytvárame si modly. Hľadáme spôsob komunikácie s vyššími úrovňami bytia. Žijeme, neochvejne chceme žiť tu, na zemi, a pritom túžime po iných priestoroch. Temnota a svetlo zvádzajú spravodlivý zápas o naše životy. Desíme sa temnoty, a pritom ju oslavujeme. Rituály slnovratu súvisia s kresťanským rituálom zrodu nového života. Deje sa tak na akejkoľvek úrovni – či už archaickej, mýtickej alebo vznešenej, sofistikovanej. Klaniame sa božstvám a pritom cítime z ich strany ohrozenie. Sme im oddaní v obavách o pokojný život „tu“ aj „tam“. Práve počas adventných, sviatočných dní sa numinosum aktivizuje do nepopierateľných skutkov. Dve dimenzie existencie ľudstva – svetlo a temnota – splývajú dovedna aj v oblastiach, v ktorých sú počas bežného života necitlivo od seba separované. Savall a Johansen sú hudobníkmi telom a dušou. Ich reflexia je preto o to aktuálnejšia v súvislosti s akýmkoľvek hudobným, či hudobníckym úsilím uctiť si a ozdobiť posvätné dni nefalšovanými šperkami ľudského ducha. Pretože hudba k týmto udalostiam patrí celkom neodmysliteľne. Nech je to akákoľvek hudba; počas vianočného snenia na človeka pôsobí inak, než v každodennom živote. Oslava svetla alebo cesta od temnoty k svetlu sú pre hudbu primárnymi duchovnými charakteristikami hudby. Od krehkej piesne, uspávanky až k masívnym oratoriálnym projektom; vždy sa vydávame na túto mýtickú expedíciu do našich vlastných hlbín a spoznávame čosi, čo je naším vedomím rafinovane utajované, prekrývané, vytesňované. Vianočné koncerty nadobúdajú celkom špecifický kultúrny a psychologický rozmer. Ľudia sa schádzajú. Zhromažďujú sa. Chcú dovedna prežiť čosi mimoriadne. Prahnú po „chuťovkách“ s vianočným hudobným dizajnom. Po legendárnych skladbách, bez ktorých by to na Vianoce jednoducho „nešlo“.

Hudba Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händla dokonca v mysliach mnohých ľudí s Vianocami bytostne súvisia. Na jednej strane ich moderný človek považuje za vhodný a celkom každodenný akustický prostriedok pri vyváňaní mobilného telefónu; na strane druhej znie Bachova a Händlova hudba azda v každej domácnosti najmä v prípade západnej časti novodobej civilizácie. Orchestrálna suita D dur Johanna Sebastiana Bacha (cca 1730) s okúzľujúcim, ba až hypnotickým Airom na strune „g“ si bez ohrozenia udržiava vedúcu pozíciu v rebríčku vianočných preferencií. Fluidum tohto „božského Airu“ dokonca zatieňuje krásu ostatných častí ušľachtilej a plnokrvnej kompozície. Oratórium Mesiáš Georga Friedricha Händla (1741) obsahuje takisto jede neprekonateľný tromf: oslavné zborové Alleluja. Je však určite voči Händlovi a jeho legendárnemu opusu záslužné, ak v rámci sviatočných koncertov zaznie aj čosi iné. Wolfgang Amadeus Mozart mal po presídlení do Viedne v roku 1781 veľa možností študovať diela jeho predchodcov; úprava vianočného Pastorale je jednám z produktov tohto záujmu. Je v tejto súvislosti zaujímavé, že najmä diela majstrov pôsobiacich na prelome 17. a 18. storočia akosi spontánne šíria do okolia atmosféru; nemusia mať s posvätnými dňami žiadne relevantné súvislosti. Trblietavý zvukový priestor v rámci sekcie basso contiunuo, cvrlikanie čembala či lutny, intímne dialógy tohto mocného harmonického „Atlasa“ s melodickými oblúkmi diela odkrývajú v podvedomí poslucháča záhadnú komnatu, z ktorej vanie okúzľujúci, opojný sviatočný fén. V neskorších fázach vývoja už sa podobné delikátne cukrovinky vyskytovali menej frekventovane; neustal však záujem hudobníkov o šírenie nefalšovanej vianočnej zvesti. Britský skladateľ Frederick Delius prechovával verné priateľstvo a úctu voči slávnemu Edvardovi Giegovi. Počas vianočného prázdninového pobytu v Griegovej bergenskej rezidencii Delius svojmu zbožňovanému vzoru zahral klavírnu maličkosť s pomerne naivným názvom Zimná noc. Grieg reagoval na túto domácu produkciu mladého Brita mimoriadne zainteresovane; Delius preto neváhal, svoju drobnosť zinštrumentoval a publikoval ju pod novým názvom: Jazda na saniach (1899). Nemec Otto Nicolai našiel svoje skladateľské „bojové pole“ v klasickom nemeckom singspieli. Ťažil síce z tradície, svoje diela však „neušetril“ od dávky bujnej invencie a skladateľskej suverenity. Najmä Shakepearove Veselé paničky windsorské dodnes bodujú na mnohých operných scénach. V roku 1833 však rovnako úspešne bodoval Vianočnou predohrou. Základom ambiciózneho diela je známy protestantský chorál Vom Himmel Hoch. Nicolai ho bravúrnym spôsobom použil ako neochvejný „cantus firmus“ v rámci dynamického hudobného minipríbehu vyvíjajúceho sa od temnejšieho, patetickejšieho úvodu k lesklej, oslavnej apoteóze. V Rusku slávia Vianoce síce s oneskorením a inak, tamojší umelci však venujú sviatočným témam pozornosť pomerne často. Opernému žánru sa v pozitívnom duchu ako Otto Nicolai upísal Nikolaj Rimskij Korsakov. Hudobné divadlo jednoznačne dominovalo v jeho ambícii revitalizovať rýdzeho ruského ducha v opozícii voči západnej hudobnej poetike. Často čerpal námet z rozprávkového teritória. Kochal sa starými ruskými legendami (bylinami), venoval pozornosť aj rozprávkovej vôni Orientu. V opere Noc pred Štedrým dňom (1895) však siahol k novele svojho staršieho súčasníka Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Ten bol známy ostrovtipom, satirou a tendenciou kritizovať ruské spoločenské pomery. Rimskij Korsakov vyabstrahoval z Gogoľovej predlohy najmä ruský etnický základ a eliminoval tak čiastočne dôsledky povestného gogoľovského korenia. V Polonéze z 3. dejstva Rimskij Korsakov poľavil z „etnicity“ a čiastočne kopíroval obdobnú scénu z opery Eugen Onegin svojho silného rivala Piotra Iľjiča Čajkovského. Na divadelnej scéne sa cítil ako ryba vo vode aj Sergej Prokofiev. Mladosť strávil na potulkách svetom očarený ošiaľom experimentu a avantgardy prvej tretiny 20. storočia. Často rúbal do živého, rúcal staré modly a šokoval publikum drsnou rétorikou. Jeho diela z tohto obdobia majú dispozíciu evokovať obraz, scénické výjavy, dramatickú akciu. Zmysel pre túto drámu, divadlo a vizualizáciu hudby ho po roku 1933 priviedol z parížskeho exilu späť do stalinského impéria. V Sovietskom zväze bolo neporovnateľne jednoduchšie uvádzať scénické diela za výhodných podmienok a pragmatický Prokofiev to využil. Dostalo sa mu dokonca pocty, keď ho manažment filmových štúdií poveril skomponovaním hudby k jednému z prvých sovietskych ozvučených filmov Poručík Kijé (1934). V scéne Trojka Prokofiev nezaprie náklonnosť voči hudbe Piotra Iľjiča Čajovského. Novembrový výjav zimného trojzáprahu z cyklu Ročné obdobia (1875) je jednou z najslávnejších Čajkovského skladieb. Tento pôvabný klavírny cyklus vznikal za šarmantných okolností; šéfredaktor petrohradského kultúrneho časopisu Nouvellist si u skladateľa objednal dvanásť miniatúr venovaných jednotlivým mesiacom roka. Mali vychádzať priebežne ako príloha k časopisu. Realita bola o niečo iná; isté však je, že Ročné doby sú milovaným titulom klaviristov a skúsených aranžérov. Decembrová skladbička sníva o Vianociach podľa západoeurópskeho vzoru. Esenciou hudobných a hudobníckych Vianoc je Čajkovského balet pre deti aj dospelých o Luskáčikovi (1892). Rozprávky bratov Grimmovcov, poviedka Ernsta Theodora Amadea Hoffmanna o Myšom kráľovi a najmä Čajkovského imaginácia vykonali v tomto kúzelnom opuse veľké dielo. Dielo vznikalo za zložitých okolností; Čajkovskij podnikol zahraničné turné do Spojených štátov amerických a právom sa pri podpise zmluvy obával, že nebude schopný naplno sa koncentrovať. Opak sa stal pravdou; počas pobytu v Paríži si skladateľ vypočul hru na technickej novinke – na čeleste a vpísal do partitúry Luskáčika jednu z legendárnych scén. Dnes azda neexistujú hudobné Vianoce bez fantazijného príbehu o vianočnom stromčeku, rôznych vílach a živých hračkách.

Vianoce sú okrem iného symbolom štedrosti a lásky… Hudba je voči človeku v tomto čase naozaj prajná a dobrotivá. Nespočetné kvantum diel minulosti a súčasnosti je dôkazom nevyčerpateľného zdroja inšpirácie. Treba si len vybrať, radovať sa a azda aj uvažovať nad tým, ako sa môžeme z času na čas vymaniť z temnoty a neprajnosti reality.

Nech sú teda aj vaše Vianoce svetlé, krásne a vo všetkom láskavé.

Igor Javorský

DANIEL RAISKIN

„Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)

Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.

Angažmány v sezóne 2020/2021 zahŕňajú hosťovania s orchestrami ako Islandský symfonický orchester, Janáčkova filharmónia Ostrava, Sinfonia Varsovia a Württemberská filharmónia Reutlingen. Ďalej bude debutovať s Varšavskou filharmóniou a opätovne vystúpi s Hong Kong Sinfonietta a Stuttgartskými filharmonikmi. S Winnipeg Symphony Orchestra bude účinkovať na turné po Japonsku a Európe, okrem iného v sálach Concertgebouw v Amsterdame, De Doelen v Rotterdame a De Singel v Antverpách.

Daniel Raisikin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent v Orquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).

Jeho pravidelné hosťovské angažmány zahŕňajú Aténsky štátny orchester, Kodanskú filharmóniu, Düsseldorfských symfonikov, Islandský symfonický orchester, Japan Century Symphony Orchestra, Symfonický orchester Malmö, Orchester Mariinského divadla, Moskovskú filharmóniu, Mozarteumorchester Salzburg, Národný symfonický orchester Taiwan, NDR Radiophilharmonie Hannover, NFM Vroclavskú filharmóniu, Belgický národný orchester, Národný orchester Lyon, Národný symfonický orchester Mexika, Filharmóniu Osaka, Residentie Orkest, San Antonio Symphony, Petrohradskú filharmóniu, Švédsky komorný orchester a Tonkünstler-Orchester. Jeho angažmány v operných produkciách zahŕňajú Carmen, Šostakovičov Nos a Mozartovho Dona Giovanniho.

Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, na Islande, v Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike.

Medzi popredných sólistov, s ktorými Raiskin spolupracuje, patria napr. Emanuel Ax, Renée Fleming, Nelson Freire, Martin Fröst, Alban Gerhardt, Vadim Gluzman, Natalia Gutman, Kari Kriikku, Simone Lamsma, Lang Lang, François Leleux, Jan Lisiecki, Alexei Lubimov, Tatjana Masurenko, Albrecht Mayer, Daniel Müller-Schott, Olli Mustonen, Steven Osborne, Julian Rachlin, Benjamin Schmid, Julian Steckel, Anna Vinnitskaya a Alexei Volodin.

V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa a cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.