Koncert k Roku slovenského divadla IIConcert Dedicated to The Year of Slovak Theatre 2020 II

[ Autor textu: Zuzana Buchová-Holičková ]

„Goetheho básne ma robia šťastným.“
Ludwig van Beethoven

V roku 1810 európske mocnosti už niekoľko rokov neúspešne vzdorovali Napoleonovým vojenským ťaženiam a francúzska armáda vyše roka okupovala Viedeň. V spoločnosti ešte stále rezonovali ideály francúzskej revolúcie a bezútešnosť politickej a spoločenskej situácie ešte viac podnietila šírenie myšlienok nacionalizmu a liberalizmu. Umenie nezostalo nestranné. Hoci literárne hnutie Sturm und Drang už malo svoje hviezdne obdobie za sebou, jeho myšlienky začali v aktuálnej spoločenskej situácii naberať na aktuálnosti. Čoraz väčšiu obľubu si na viedenskom dvore získavali básne Friedricha Schillera a Johanna Wolfganga Goetheho zobrazujúce individualistických hrdinov, ktorí sa vzopreli nadvláde a útlaku a bojujú za slobodu jednotlivca aj národa. Vedenie viedenského dvorského divadla sa preto rozhodlo do sezóny 1809/1810 zaradiť hneď dve drámy o takýchto výnimočných osobnostiach – Schillerovho Williama Tella a Goetheho Egmonta – a to s vlastnou scénickou hudbou. Zhudobnenie Schillerovho Tella zadali dvornému kapelníkovi Vojtěchovi Jírovcovi (Adalbert Gyrowetz). Goetheho Egmont pripadol Ludwigovi van Beethovenovi.

Beethoven bol od mladosti veľkým a oddaným obdivovateľom Goetheho. A hoci si pôvodne prial zhudobniť Tella, Goetheho spracovanie príbehu grófa Egmonta zo 16. storočia natoľko zarezonovalo s jeho vlastnými myšlienkami a politickými názormi, že sa k nej rozhodol napísať majstrovskú hudbu. Jeho odhodlanie bezpochyby povzbudila aj možnosť priblížiť sa takýmto spôsobom k svojmu milovanému básnikovi. Veľká nádej na stretnutie s básnikom mu svitla, keď sa pri dokončovaní prác na Egmontovi zoznámil s ďalšou nadšenou obdivovateľkou Goetheho tvorby a zároveň jeho blízkou priateľkou, Bettinou Brentano, dcérou Goetheho dávnej lásky. Keď sa v sedemnástich rokoch prvýkrát zoznámila s jeho básňami, hlboko ju uchvátili. K samotnému básnikovi si dokonca vybudovala silnú citovú väzbu potom, ako zistila, že sa kedysi dávno dvoril jej matke a nadviazali veľmi intenzívny kontakt. Rovnako ju však uchvátila aj Beethovenova hudba. Očarená jeho fantáziou pre klavír ho sama, napriek odhováraniu okolia, vyhľadala vo Viedni. Veľmi rýchlo si získala jeho náklonnosť svojou bezprostrednosťou, neskrývaným obdivom a vytrvalosťou.

Beethovena s Bettinou však zblížil predovšetkým obdiv ku Goetheho tvorbe. Bettina bola unesená z Beethovenových zhudobnení Goetheho básní a aj vďaka jeho práci na Egmontovi sa pevne rozhodla, že mu stretnutie s milovaným básnikom sprostredkuje. V liste Goethemu s vervou a nadšením vylíčila svoje dojmy z prvých stretnutí so skladateľom a tlmočila jeho túžbu predstaviť svoju hudbu básnikovi. Goethe vo svojej zľahka ironickej odpovedi, a verný svojej odmeranosti, prejavil záujem aj o Beethovenom zhudobnené básne, no pravdepodobne ho motivovala skôr obava, aby neprišiel o kontakt s Bettinou, než skutočný záujem o skladateľovu tvorbu. Tejto úvahe nahráva aj fakt, že hoci mu Beethoven zhudobnené básne poslal, básnik ich nechal bez povšimnutia a bezprostrednej reakcie viac ako rok. Chladne úctivý list mu poslal až potom, ako sa mu samotný Beethoven s pokorou a úctou pripomenul a po opätovnej Bettininej prosbe. Kým k stretnutiu konečne došlo, prešiel ďalší rok. Stretli sa až v roku 1812 v Tepliciach.

Goetheho názor na Beethovenovu hudbu ani zďaleka nezrkadlil skladateľov obdiv. O jeho hudbe veľa nevedel a aj to málo, čo poznal, ho viac vyvádzalo z miery než povznášalo a samotného skladateľa poznal len z nadšeného rozprávania Bettiny. Básnikov hudobný vkus bol formovaný v okruhu skladateľov jeho generácie, predstaviteľov klasicizmu v takpovediac čírej podobe. Osobitne však súznel s názormi svojho dlhoročného priateľa Carla Friedricha Zeltera, ktorého tvorba vychádzala z hudby baroka a berlínskej piesňovej školy, a ktorý nemal o Beethovenovej hudbe vysokú mienku. Pre Goetheho aj Zeltera stelesňoval jeho kompozičný jazyk svet, ktorý už bol pre nich cudzí a ktorému už nerozumeli. Je to trochu paradoxné, lebo to bol práve Goethe, ktorý vo svojich básňach vyzdvihoval individualitu a emóciu nadraďoval nad rácio. Svet emócií, ktorý si vysnil, si však podľa všetkého predstavoval inak ako Beethoven. Jeho názor nezmenilo ani osobné stretnutie so skladateľom v Tepliciach, po ktorom sa o ňom vyjadril ako o „neviazanej osobnosti“. Hudbu k Egmontovi tak ponecháva Goethe bez komentára dokonca aj vo svojich vlastných denníkoch. Napriek tomuto sklamaniu Beethoven neprestal Goetheho a jeho tvorbu zbožňovať a vo svojich listoch Bettinu naďalej prosil, aby mu tlmočila jeho úctu a obdiv.

Drámu Egmont začal Goethe písať ako 26-ročný v roku 1775 a pracoval na nej až do roku 1787. Prvýkrát bola uvedená v roku 1789 v Mainzi. Príbeh grófa Lamoraala van Egmonta (1522 – 1568) nie je len príbehom o boji za slobodu a národ, postava Egmonta stelesňuje aj hrdinu, ktorý zomiera za svoje ideály a presvedčenie. Gróf Egmont bol jedným zo šľachtických odporcov proti španielskej nadvláde nad Holandskom, no napokon skončil na popravisku. Paradoxne však jeho smrť odboj nezastavila, práve naopak, stal sa symbolom odporu a boja za slobodu. Goetheho Egmont však nie je ctižiadostivým jednotlivcom, ktorý sa opája potleskom davu. Je symbolom heroizmu a boja proti tyranii. Pre Beethovena dráma predstavovala paralelu aj k aktuálnej politickej situácii vo Viedni, ktorú okupovali napoleonské vojská od mája 1809.

Beethoven skomponoval hudbu na základe podrobného hudobno-scénického konceptu, ktorý Goethe vytvoril ku každej zo svojich drám. Pridal predohru a intermezzá medzi jednotlivými dejstvami, zložil dve piesne pre Klárku, Egmontovu vymyslenú milenku, ktorá sa v hre objavila namiesto grófovej manželky a jeho šiestich detí. Záverečná Symfónia víťazstva bola požiadavkou samotného Goetheho. Najznámejšou a často samostatne uvádzanou je predohra. Jej dramatická výstavba predznamenáva nielen ústredný konflikt tragédie, ale aj jej vyústenie. Beethoven pomalým, ťažkým úvodom vykresľuje útlak španielskej vlády, z ktorého sa kontrastne dvíha Egmontovo odhodlanie a nátura rebela, povstanie Holanďanov, no aj záverečný osud hlavného hrdinu – poprava sťatím hlavy, ktorú skladateľ zobrazil neočakávanou pauzou pred koncom.

Medzihry neslúžia len ako výplň medzi dejstvami, ale plynulo ich prepájajú a stávajú sa organickou súčasťou drámy. Napríklad prvá medzihra sa začína v nálade, keď Klárka odmietne iného nápadníka a postupne pripraví nástup druhého dejstva, ktoré sa odohráva v rušných bruselských uliciach. Druhá medzihra je Egmontovou spomienkou na milovanú Klárku, ktorá mu dodáva odvahu a zároveň vyjadruje nepokoj, ktorý mu prináša predtucha že ich láska nebude naplnená. Tok láskyplných myšlienok tretej medzihry je nečakane prerušený vpádom španielskych vojsk a štvrtá je obrazom zajatia Egmonta, ku ktorému sa cez obkľúčenie ešte snaží dostať milovaná, zúfalá Clara.

Vymyslenej postave Klárky venoval Beethoven tri samostatné čísla. Dve piesne a dojemný, čisto orchestrálny obraz plíživej smrti, v ktorom Klárkino srdce od smútku postupne stráca silu biť. V Melodráme zaznie naposledy Egmontov hlas, jeho vlastný príbeh sa blíži ku koncu. Zároveň predznamenáva triumf povstalcov, ktorý znie v záverečnej Symfónii víťazstva v podobe návratu ku kóde predohry a kruh predpovedaných udalostí sa uzavrie.

Keďže pôvodná hra dosahuje v plnej dĺžke takmer wagnerovské rozmery a usporiadatelia po čase chceli uvádzať len Beethovenovu hudbu k nej, zrodila sa tradícia prerozprávania drámy.

Publikum si najviac obľúbilo verziu od rakúskeho básnika Franza Grillparzera, hoci v texte použil viac svoje slová ako Goetheho. Samotný Goethe pravdepodobne videl túto úpravu, keď napísal: „Beethoven spravil zázraky pri spájaní hudby s textom... Šťastný to nápad prepojiť hudbu k Egmontovi hovoreným slovom tak, aby sa dal uvádzať ako oratórium.“ A na margo záverečnej Symfónie víťazstva Goethe poznamenal, že „Beethoven sledoval moje zámery s obdivuhodnou genialitou.“ Možno tušil, že pre budúce generácie bude Egmont známy vďaka Beethovenovej hudbe rovnako ako vďaka jeho poézii.

„Najprv ma požiadali o symfóniu.
Povedal som im, že nie som symfonik.
Tak ma požiadali o organový koncert.
Povedal som im, že už som jeden napísal
a ďalší písať nechcem.
Napokon povedali: ‚Dobre, tak napíšte čo chcete!‘“
Francis Poulenc

A tak si teda Poulenc napísal, čo chcel. Snáď neexistuje v histórii sakrálnej hudby dielo s toľkými očividnými protikladmi v obsahu a texte a pritom vytvárajúce jedinečný organický celok ako Gloria, FP 177 od Francisa Poulenca. Vytvoril ju na objednávku americkej Koussevitzky Foundation v rokoch 1959 – 1960, premiéru mala 20. januára 1961 v Bostone. Francisovi Poulencovi prischla medzi členmi zoskupenia francúzskych skladateľov Parížska šestka nálepka neposedného, uličníckeho chlapčiska. A takisto nálepka neoklasicistu, akéhosi konzervatívneho avantgardistu, samouka, ktorý je inšpirovaný Stravinským, Satiem, Debussym, Schönbergom, Ravelom... Toľko nálepiek sa môže ujsť len autorovi natoľko originálnemu, že sa vymyká akémukoľvek zaradeniu. Poulencova originalita však nespočíva vo vymýšľaní nového, ale v novom, veľmi dôvtipnom a možno zľahka drzom spôsobe používania už známeho. Sám sa označoval za eklektika: „Nie som druh hudobníka, ktorý vymýšľa harmonické inovácie, ako Igor (Stravinskij), Ravel alebo Debussy,“ vyhlásil a trval na tom, že „je tu miesto pre novú hudbu, ktorá obsahuje akordy, ktoré už predtým niekto použil.“

Hravosť a originalita jeho typickej melodiky, harmónií, rytmiky a práce s textom v sebe síce nesie mladícke očarenie Satiem a Stravinským, no zároveň nie je samoúčelná. Poulenc vo svojich skladbách prejavuje nesmierny zmysel pre detail, ktorý je preňho rovnako dôležitý ako samotný celok.

Vytvorený imidž vzdelaného autodidakta tak zatienil skutočnosť, že Poulenc bol v skutočnosti puntičkársky remeselník, hlboko neistý sám sebou. Asi to napokon nebude také horúce s uličníctvom a drzosťou niekoho, kto štyri roky prepracovával svoj Koncert pre organ, kým s ním nebol naozaj spokojný, a kto sa nervovo zrútil pri písaní Dialógov karmelitánok. Zápasil aj s Gloriou. V liste Pierrovi Bernacovi v auguste 1959 píše: „Je to problémové dielo... každý takt píšem a prerábam všetkými možnými spôsobmi.“

Hoci jeho sakrálne diela, ktoré od roku 1936 dláždili cestu Glorii, nadobudli oproti skoršej tvorbe prostejší štýl, Gloria je z väčšej časti veľmi efektné, priam pompézne dielo, miestami evokujúce filmovú hudbu.

Úvod prvej časti pripomína slávnostný sprievod priam händlovských rozmerov. Jej energický ťah Poulenc zvýrazňuje ilúziou synkopického rytmu, ktorý vytvára prízvučnými slabikami na neprízvučných dobách, čo je, mimochodom, príznačné aj pre jeho sakrálnu a cappella tvorbu.

Druhú časť Laudamus te najlepšie vystihuje prívlastok „tanečná“. Neustávajúce protirytmy, akoby prekrikujúce sa hlasy zboru so slovami „Laudamus te, benedicimus te, adoramus te, glorificamus te“ (Chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa) a neutíchajúci tok energickej hudby sú náhle prerušené priam kontemplatívnym, z hĺbky duše vyvierajúcim „gratias agimus tibi“ (vzdávame ti vďaky), aby sa vzápätí vrátil oslavný motív, končiac v radostných zvolaniach zboru.

Kontrastne pokojná nasledujúca časť Domine Deus je veľmi expresívnou modlitbou k nebeskému Otcovi. Exponuje všetky emocionálne odtiene úpenlivej prosby od tichého šepotu až po extatické výkriky a prepracovaným pradivom harmónií orchestra a dialógu zboru a sólového sopránu vytvára kompaktný celok.

V ostrom kontraste k meditatívnemu záveru tretej časti nastupuje attacca Domine fili unigenite, ktorú autor označil „Très vite et joyeux“ (Veľmi živo a radostne). Krátka, energická časť je v zbore výsostne akordická a nad živelnými melódiami orchestra vytvára sled oslavných zvolaní.

Predposlednou časťou Domine Deus, Agnus Dei sa Poulenc vracia ku kontemplatívnemu charakteru tretej časti a opäť vykresľuje všetky emočné odtiene modlitby. Melodické zdvihy v sólovom sopráne akoby chceli prosbu poslať priamo do neba.

Dramatický kruh sa uzavrie fanfárovým vstupom zboru v poslednej časti Qui sedes ad dexteram Patris, v ktorej sa v orchestri sem-tam vynorí fanfárový motív z úvodu. Do krajnej dynamiky vygradovaná prvá polovica tejto časti je opäť prekvapujúco prerušená uprostred najväčšieho ťahu a zvýraznená generálpauzou. Následný krátky a cappella úsek končiaci v piane predznamená nástup postupne sa rozvíjajúceho záveru s takmer snovým charakterom a pokojným, širokú rieku pripomínajúcim tokom hudby, aby napriek poslednému poryvu veľkých emócií ukončil farebnú Gloriu v úplnom tichu a pokoji.

Poulenc o Glorii povedal: „Keď som písal toto dielo, mal som pred očami Gozzoliho fresky anjelov, ktorí na seba vyplazujú jazyky. A tiež benediktínskych mníchov, ktorých som raz videl dobre sa zabávať pri hraní futbalu.“

A ako píše Phillip Huscher: „Jadrom Poulencovho jedinečného jazyka je spôsob, akým si s dôvtipom a štýlom ‚parížskej kaviarne‘ osvojil vážne myšlienky hudby. Jeho hudba sa stáva vtedy skutočne pôsobivou, keď obsiahne vznešenosť aj bezočivosť, vážnosť aj šarm, triezvosť aj vysoké myšlienky.“

Zuzana Buchová-Holičková

EVA HORNYÁKOVÁ

sopranistka, rodáčka z Levoče, vyštudovala spev na konzervatóriu v Košiciach a pokračovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolutóriu sa zúčastnila majstrovských kurzov u Petra Dvorského a Zlatice Livorovej.

V roku 2006 debutovala na scéne Opery Slovenského národného divadla v roli Mimi v Bohéme G. Pucciniho, v rovnakom roku sa prebojovala do semifinále súťaže Competizione dell’ Opera v Drážďanoch a o tri roky neskôr sa stala semifinalistkou Maria Callas Grand Prix v Aténach. K jej ďalším úspechom patrí finále medzinárodnej súťaže v Bayreuthe, Medzinárodnej speváckej súťaže Hansa Gabora Belvedera vo ViedniavMilánskejLaScalaOperalia2010,svetovejopernej súťaži Plácida Dominga.

Medzi jej profilové roly sa radí Mimi (Puccini: Bohéma), s ktorou sa predstavila napríklad v španielskom meste La Coruña, v nemeckom Staatstheater Braunschweig, s Operou SND na opernom festivale Pafos Aphrodite na Cypre (2010) a na jeseň 2010 v medzinárodnej produkcii v Japonsku a na turné v Španielsku (2012). Odbornú i laickú verejnosť zaujala ako Mařenka v Smetanovej Predanej neveste na scéne SND, ako aj napríklad na open air festivale v rakúskom Gars am Kamp, kde vystúpila aj ako Micaela v Bizetovej Carmen. V sezóne 2009/2010 rozšírila svoj repertoár o postavu Paminy v Mozartovej Čarovnej flaute a naštudovala aj rolu Donny Elviry (Don Giovanni), Desdemony (Otello), Neddy (I Pagliacci). V inscenácii Gounodovho Fausta spievala v SND po boku slávneho basistu Paatu Burchuladzeho a za rolu Margarétky dostala Cenu opernej kritiky časopisu Hudobný život za Najlepší ženský spevácky výkon v sezóne 2012. V roku 2013 vystúpila na Gala koncerte v Ríme s Fisarmonica di Roma a absolvovala turné v Japonsku so symfonickým orchestrom Tokio. Je rovnako úspešná aj ako koncertná speváčka: napr. vo Verdiho Rekviem (Rudolfinum; Ondrej Lenárd), v opernom Verdi Gala a Verdiho Rekviem s Neue Philharmonie Westfalen v Nemecku, v Dvořákovom Rekviem a Stabat Mater v Tokiu, Musikverein Wien, Concertgebouw v Amsterdame, Rheingau Festival Nemecko, NDR Sinfonieorchester Hamburg.

V Národnom divadle Praha sa predstavila ako Magda (Puccini: La rondine), Violetta (Verdi: La traviata), Mimi (Puccini: Bohéma), (G. Verdi: Otello), na Pražskej hudobnej jari stvárnila rolu dievčaťa v Dvořákovej kantáte Svatební košile. V roku 2018 reprezentovala Slovensko na Hradčanoch s Českým filharmonickým orchestrom pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa pod taktovkou Petra Altrichtera ako Mařenka (Smetana: Predaná nevesta). Zažiarila na festivale v Edinburghu (Dvořák: Rekviem) s Bamberskými filharmonikmi a Jakubom Hrůšom.

Spolupracuje s dirigentmi aj spevákmi zvučných mien (Serge Baudo, Ondrej Lenárd, Libor Pešek, Jakub Hrůša, Petr Altrichter, Emmanuel Villaume, Leoš Svárovský, basista Paata Burchuladze, tenorista José Cura, Adam Plachetka, Feruccio Furlanetto a ďalší).

TOMÁŠ MAŠTALÍR

ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v roku 2000 a od toho istého roku je členom Činohry Slovenského národného divadla. V Činohre SND vytvoril 30 postáv. Medzi najvýznamnejše patria: Kráľ Oidipus (Sofokles: Vládca Oidipus, 2001), Lančarič (L. Ballek / O. Šulaj: Pomocník, 2000), Picasso (S. Martin: Picasso v bare Lapin Agile, 2001), Sganarel (J. B. P. Molière: Don Juan, 2002), Michal (M. McDonagh: Ujo Vankúšik, 2003), Vojak (L. Lahola / P. Pavlac: Rozhovor s nepriateľom, 2004), Chatelet (D. Besse: Riaditelia, 2005), Ben (Neil LaBute: Vykúpenie, 2006). V súčasnosti stvárňuje v SND tieto postavy – Vronský (L. N. Tolstoj: Anna Kareninová), Laertes / Fortinbras (W. Shakespeare: Hamlet), Herodes (P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias), Antol (Mayenburg: Ksicht), Tiger Bunch / Joachim (D. Gieselman: Plantáž), Petruccio (W. Shakespeare: Skrotenie zlej ženy), Bois d’Enghien (G. Feydeau: Tak sa na mňa prilepila), je jedným z účinkujúcich v inscenácii Tančiareň, Prozorov (A. P. Čechov: Tri sestry), Stanley Kowalski (T. Williams: Konečná stanica Túžba). Od ukončenia vysokoškolského štúdia pravidelne účinkuje aj vo filmových a televíznych produkciách – vo filmoch, inscenáciách, seriáloch. Účinkoval tiež v inscenácii Shakespearovej hry Antonius a Kleopatra (2008), ktorá sa uvádzala v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade. Za svoje herecké umenie získal niekoľko cien – OTO 2007 (herec roka), ocenenie Talent roka 2008 (cenu každoročne udeľuje Liberálna spoločnosť), OTO 2008 (herec roka), cena IGRIC (2009 za herecký výkon v študentskom filme Leto).

JURAJ VALČUHA

je hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole, ako aj prvým hosťujúcim dirigentom v Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI.

Študoval kompozíciu a dirigovanie v Bratislave, u Iľju Musina v Petrohrade a v Paríži, kde v roku 2005 debutoval s Orchestre National de France. V nasledujúcich koncertných sezónach nadviazal pravidelnú spoluprácu s Philharmonia Orchestra, Gewandhaus Orchester Leipzig, Švédskym rozhlasovým orchestrom, Staatskapelle Dresden, s filharmóniami v Mníchove, Berlíne, Amsterdam Royal Concertgebouw, Rotterdamskou filharmóniou, Maggio Musicale Fiorentino, Orchestra dell’Academia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme a milánskej Filarmonica della Scala. V Severnej Amerike viedol Valčuha Newyorskú a Losangeleskú filharmóniu a symfonické orchestre v Pittsburghu, Bostone, San Fanciscu, Cincinnati, Minnesote, Clevelande a Montreali. Turné s Orchestra della Rai ho priviedlo do Kolína, Mníchova, viedenského Musikverein, Berlínskej filharmónie a Abu Dhabi Classics.

V rokoch 2017 – 2019 debutoval s Chicago Symphony a s Cleveland Orchestra a získal opätovné angažmány s Newyorskou filharmóniou a v rámci Bravo!Vail Festival. Dirigoval symfonické orchestre v Minnesote, Montreali, San Franciscu, Pittsburghu, Detroite, Cincinnati a Dallase. V Európe ho velebili za vystúpenia s Mníchovskou filharmóniou, Viedenskými symfonikmi, Orchestre National de France, Orchestre de Paris, Českou filharmóniou, Švédskym rozhlasovým orchestrom, BBC Symphony a Philharmonia London. S Konzerthausorchester Berlin absolvoval turné v Rige, Vilniuse a Tallinne pri príležitosti 100. výročia baltských národností. Na operných pódiách dirigoval Lásku k trom pomarančom a Fausta vo Florencii, Jej pastorkyňu a Petera Grimesa v Bologni, Elektru, Carmen a Toscu, Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza, Pucciniho Dievča zo zlatého Západu a Šostakovičovu Lady Macbeth Mcenského okresu a Káťu Kabanovú v Teatro San Carlo di Napoli.

V súčasnej sezóne diriguje opernú produkciu Tristana a Izoldy v Teatro Comunale Bologna, Turandot na Maggio Musicale Festival vo Florencii, Pikovú dámu a Lásku k trom pomarančom v Neapoli, ako aj koncerty a turné s Konzerthausorchester Berlin, Filarmonica della Scala Milano, Orchestra di Santa Cecilia Rome, NDR Hamburg, Philharmonia London, Detroit a orchestre v Detroite a Minnesote.

Jurajovi Valčuhovi bola udelená Premio Abbiati 2018 v kategórii Najlepší dirigent.

JOZEF CHABROŇ

ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a G. Rossiniho, Persefona a Oidipus Rex I. Stravinského, Glagolská omša L. Janáčka, Vojnové rekviem B. Brittena, Gurrelieder A. Schönberga. V premiére uviedol diela Missa pro defunctis E. Kráka, Missa pro nobis R. Bergera, Apolloopera M. Piačeka, Carmina austriaca G. Wirtha a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia v SFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline a Piešťanoch.

V sezóne 2019/2020 spolupracoval s Konzerthausorchester Berlin a dirigentom Christophom Eschenbachom na uvedení Mahlerovej 8. symfónie v Berlíne. Pripravil SFZ na spoluprácu s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku (Dvořák: Rekviem) a Plzeňskou filharmóniou (Beethoven: Missa solemnis) v Čechách.

V úvode novej sezóny uviedol spolu so Slovenskou filharmóniou Beethovenovu 9. symfóniu na festivale v Piešťanoch. SFZ pripravil pre novú produkciu opery Eugen Onegin Viedenskej štátnej opery a pre Poulencovu Gloriu v spolupráci so Symfonickým orchestrom hl. mesta Prahy FOK. V druhej polovici sezóny pripraví SFZ na uvedenie oratória Paula Hindemitha s Bruckner Orchester Linz v Rakúsku.

SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

SLOVENSKÝ FILHARMONICKÝ ZBOR

je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent La-dislav Slovák. V roku 1955 sa vedenia kolektívu ujal Jan Maria Dobrodinský, ktorý sa svojou viac než dvadsaťročnou činnosťou nemalou mierou zaslúžil o profiláciu a umelecké napredovanie ansámblu, začleneného v roku 1957 – už pod dnešným názvom – do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Roku 1977 funkciu zbormajstra prijal Valentin Iljin, ktorého vystriedal vynikajúci znalec zborového spevu Lubomír Mátl, po ňom sa na ďalšom zveľaďovaní interpretačnej úrovne podieľali Štefan Klimo, Pavel Baxa, Pavol Procházka a Marián Vach. V tradícii zvyšovania interpretačnej úrovne zboru pokračovali Blanka Juhaňáková (1991 – 2001) a Jan Rozehnal (1991–2003).Vsezóne2003/2004bolumeleckýmvedúcim a hlavným zbormajstrom SFZ Marián Vach. V rokoch 2005 – 2014 zastávala post hlavnej zbormajsterky Blanka Juhaňáková. Od roku 2014 plní funkciu zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozef Chabroň. Za polstoročie intenzívnej umeleckej aktivity SFZ vyrástol na teleso mimoriadnych kvalít a dnes sa radí k najlepším európskym ansámblom svojho druhu.

Jedinečný technický arzenál, kultivovanosť prejavu, ideálna zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, plných tvorivého napätia a výrazovej sily, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti, medzi nimi takí svetoznámi majstri taktovky ako Claudio Abbado, Serge Baudo, Bertrand de Billy, Jean-Claude Casadesus, James Conlon, Dean Dixon, Christoph von Dohnányi, Vladimír Fedosejev, János Ferencsik, Daniele Gatti, Pedro Halffter, Riccardo Chailly, Dmitrij Kitajenko, Zdeněk Košler, Ondrej Lenárd, Alain Lombard, Fabio Luisi, Lorin Maazel, Kurt Masur, Zubin Mehta, Franz Welser-Möst, Antonio Pedrotti, Libor Pešek, Ľudovít Rajter, Helmuth Rilling, Karl Richter, Esa Pekka-Salonen, Peter Schreier, Pinchas Steinberg, Hans Swarowsky, Václav Talich, Emmanuel Villaume a Ralf Weikert. Okrem pravidelnej činnosti na domácej pôde zbor každoročne absolvuje množstvo zahraničných zájazdov, ktorých cieľom sa stali bezmála všetky európske krajiny, ale aj Maroko, Turecko, Japonsko a Omán. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia, Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Viedeň, Salzburg, Londýn, Praha, Perugia, Edinburg, Berlín, Atény, Madrid, Paríž, Mníchov, Štrasburg).

Jeho bohatá diskografia obsahuje nahrávky pre slovenské i zahraničné televízne a rozhlasové stanice, ako aj pre renomované nahrávacie spoločnosti, z ktorých možno spomenúť OPUS, Supraphon, Deutsche Grammophon, Hungaroton, Sony, Marco Polo, Naxos, Nuova Era, Decca a mnoho ďalších. Začiatkom sezóny 2019/2020 sa zbor predstavil na otváracom koncerte Berlin Konzerthausorchester v Berlíne v Mahlerovej 8. symfónii s dirigentom Christophom von Eschenbachom. Následne sa prezentoval na koncertoch s Tonkünstler-Orchester v Rakúsku a s Plzenskou filharmóniou v Čechách. V dôsledku pandémie zaznamenal SFZ najmä v druhej polovici sezóny zrušenie významných umeleckých spoluprác (Praha, Belehrad, Dortmund, Neuberg an der Mürz, Mannheim).

V úvode sezóny 2020/2021 sa predstaví SFZ so Slovenskou filharmóniou v Piešťanoch na uvedení Beethovenovej 9. symfónie. V októbri účinkuje vo Viedenskej štátnej opere v novej opernej produkcii Eugen Onegin. V decembri bude SFZ hosťovať v sezóne Symfonického orchestra hl. mesta Prahy FOK, kde uvedie Poulencovu Gloriu. V druhej polovici sezóny ho čaká spolupráca s Bruckner Orchester Linz a dirigentom Paavom Järvim na uvedení oratória Paula Hindemitha.