Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 00:51:09 ] [ 00:51:09 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Igor Javorský ]

      Stará láska údajne nehrdzavie... Spoločný príbeh flauty a gitary môže túto múdrosť potvrdiť. Už v dávnoveku na sebe ich predchodcovia pútali pozornosť pri hudobných produkciách v antickom Grécku. Kithara a aulos, dva preferované nástroje slávnej epochy kládli pevné základy pre nasledujúce udalosti v oblasti postupného vývoja rôznych žánrov inštrumentálnej hudby. Uplynul čas a flauta s gitarou stále aktívne účinkujú na koncertných pódiách, spoločenských sálach, kultivovaných domácnostiach alebo aj na voľných priestranstvách plenéru. Súžitie flexibilného melodického diskantového nástroja s nástrojom gitarového typu začalo po antickom prológu naberať na intenzite v očarujúcich monódiách hudobnej tvorby 17.storočia. Trblietavý zvuk, vzdušnosť, krehká elegancia a emočná prieraznosť lákali množstvo aktívnych hudobníkov. V tých časoch autori často nešpecifikovali nástrojové obsadenie; ale flauta s gitarou, respektíve s lutnou boli pri realizácii monodických hudobných diel vždy k dispozícii ako pohotové a najmä výrazne mobilné duo. Hudobná produkcia 19.storočia dôrazne bazírovala na hypertrofizovanej zvukovosti. Pre subtílny pár gitary s flautou to mohlo znamenať výrazné ohrozenie ich pôsobnosti. Je pravdou, že gitaru a lutnu v nových podmienkach nahradzoval klavír, nejeden s autorov sa postaral o aktívnu hybernáciu komorného dua. Talian Mauro Giuliani je dodnes jednou zo symbolických postáv gitarovej tvorby. Vo svojej hojnej tvorbe pre gitaru vytváral nové technické a výrazové možnosti jeho obľúbeného nástroja. Venoval sa aj hre na violončelo a spevu; gitara mu však bola prisúdená ako výrazne dominujúci prostriedok realizácie bujnej zvukovej imaginácie. Takmer dve stovky opusovaných diel prezentuje gitaru v tom najlepšom svetle. Legendárne sú Giulianiho variačné cykly na témy rovnako skvelého Gioacchina Rossiniho (takzvané Rossiniany). V mnohých opusoch ide o dôsledné prepojenie zvuku gitary na party huslí alebo flauty. Brilantné Duo concertante pre flautu a gitaru je skvelým príkladom originálnej kompozície venovanej starému „mileneckému páru“. Giuliani aj tu vyráža dych nie len neodmysliteľnou technickou bravúrou; využil tu naplno aj povestnú schopnosť viesť sýtu a široko klenutú melodickú líniu. V tomto smere sa mu mohol v danom čase vyrovnať jedine operný mág Vincenzo Bellini – veľmajster v oblasti bel canta.

      Empatická hudobnícka osobnosť Maura Giulianiho nemohla uniknúť ani pozornosti kubánskeho skladateľa Lea Brouwera. Pre Kubu a celú Latinskú a Južný Ameriku je gitara doslova symbolickým nástrojom. Kto by nesnil o zvodných mexických mariachos alebo o gitarové ohňostroje v latinskoamerických kluboch, baroch a pouličných exteriéroch. Talentovaný a invenčný Brouwer prepojil tento silný etnický základ a akademickými štúdiami; veľmi rýchlo začal produkovať tituly, v ktorých akoby sa rozplýval čas s jeho dejinnosťou. Brouwerova hudba je archaická aj moderná v jednom dychu; je etnicky pevne kódovaná a je takisto prísne sofistikovaná. Kubánsky autor ma na zozname diel množstvo pozoruhodných titulov rôznych žánrov vrátane sugestívnych soundtrackov. Gitara však jednoznačne dominuje. V Elégii por Contio Vitier (2012) Brouwer invokuje hudobných duchov starých čias a dáva priestor šarmantnému a spoľahlivému duu gitary s flautou. Zvukový profil dua gitara – flauta je veľmi prajný poetike francúzskych autorov prelomu 19. a 20.storočia. Flauta držala vo Francúzsku prím už od čias panovanie veľkých monarchov. Svoje pevné pozície hájila aj v procese vytvárania nových možností hudobnej tvorby. Flautové sólo v Debussyho Faunovom letnom popoludní bolo prvým signálom; nasledovali desiatky skladieb rôznych skladateľov, v ktorých flauta stojí v prvom pláne. Uvedomujú si to aj aranžéri a upravovatelia, ktorí sa usilujú poskytnúť nové pohľady na diela určené iným nástrojovým zoskupeniam. Opojná Skladba vo forme habanéry Mauricea Ravela (1907) bola pôvodne určená vokálu s klavírom; Janet Ketchum a Peter Segal vycítili potenciál diela aj v transkripcii pre flautu s gitarou. Ravel mal mimoriadne vyvinutý senzor zvukovosti; aj jeho klavírne diela doslova nabádajú k orchestrácii, respektíve iným aranžmánom. Sú nasýtené magmou hlbinnej hudobnej prahmoty. Tá je síce dôsledne a prísne regulovaná umom, jej energia však zotrváva. Aj virtuózna a farbistá Vokalíza vo forme habanéry podáva svedectvo o dispozíciách ľudsky pomerne kontroverzného, zato však profesionálne mimoriadneho muža.

      V stopách legendárneho Maura Giulianiho kráčal aj Mario Castelnuovo Tedesco. Vieme o ňom žalostne mál vzhľadom dnešným k možnostiam v sfére toku informácií. Je však evidentné, že aj Castelnuovo – Tedesco sa „upísal“ gitare. Napísal množstvo diel pre rôzne zoskupenia a v rôznych žánrových mutáciách. V roku 1939 bol ako občan židovského pôvodu nútený emigrovať do Spojených štátov amerických. Tam sa veľmi aktívne zapojil do miestnych kolobehov, vrátane tých komerčnejších. Po stabilizovaní situácie v Európe sa už ako americký občan často vracal do Talianska a uvádzal tam premiéry svojich opier. Gitara však bola neprestajne jeho lásku, jeho „Numero Uno“. Venoval tomuto ušľachtilému nástroju diela zásadného významu ( vrátane presláveného Gitarového koncertu D dur, op. 99). Sonatína pre flautu a gitaru, op. 205 (1968) prezentuje vrcholnú fázu tvorivej kariéry skúseného skladateľa. Evidentne reaguje na tradíciu staručkej talianskej sonáty 17. storočia vrátane povestnej Siciliany v druhej časti.

      Flaute a gitare veľmi dobre porozumel aj iný z Francúzov; noblesný Jacques Ibert. Patril k pragmaticky zmýšľajúcim autorom; ťažil z daných podmienok a nekládol si za cieľ rúbať privysoko v zmysle hľadania nových technológií a poetických noriem. Skôr sa kochal čarom minulosti. Tá mu dodávala dostatok duchovného materiálu k vytváraniu nových kúziel. Bol pohotový a schopný tvoriť diela podľa momentálnych požiadaviek a realizačných možností. V našich podmienkach je Ibert, žiaľ, skôr iba skromným lexikálnym údajom; vieme čosi viac azda len o jeho slávnom Flautovom koncerte a o „kultovom“ Divertimente. Našej pozornosti však uniká séria scénických diel (sedem opier, štyri balety), takmer dve desiatky orchestrálnych projektov, koncertov, skladieb komorného žánru. Suverénny Ibert venoval očarujúce miniatúry klavíru. Entr’acte (1935) pre flautu a harfu (respektíve gitaru) je pôvabným, filigránsky vypracovaným hudobným šperkom a zároveň šarmantnou odvolávkou na svet hudobného divadla, ktoré bolo už od pamätných čias Ľudovíta XIV. silnou kultúrnou devízou Francúzov.

      Igor Javorský

      –––––
      Bibliografický údaj: JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 8. 12. 2020, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      TOMÁŠ JANOŠÍK

      študoval hru na flaute na Konzervatóriu v Bratislave u Viktora Vavra, na VŠMU v Bratislave u Miloša Jurkoviča a na École Normale de Musique-Conservatoire u M. Duprého v Paríži, kde študoval u Ida Riberiho. Svoju hru ďalej zdokonaľoval u A. Nicoleta, A. Adorjana, M. Koflera a V. Brunnera. V sedemnástich rokoch sa stal prvým flautistom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a od roku 1991 je členom Slovenskej filharmónie. Ako sólista sa predstavil so Slovenskou filharmóniou, Slovenským komorným orchestrom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Komornými sólistami Bratislava, Moyzesovým kvartetom, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Solistes Européens Luxembourg a so Schengen Chamber Orchestra. Interpret uviedol viacero koncertov pre flautu a orchester v slovenskej premiére: na pôde Slovenského rozhlasu flautový koncert Jindřicha Felda, v Slovenskej filharmónii Koncert pre flautu a orchester Arama Chačaturjana, so Slovenským komorným orchestrom prvé kompletné uvedenie Brandenburských koncertov Johanna Sebastiana Bacha. Opakovane koncertoval v USA, kde sa vďaka oceneniu Myrna Brown Award zúčastnil na National Flute Convention v Atlante. Na uvádzacom koncerte tam uviedol Hudbu k vernisáži Ivana Paríka. O dva roky neskôr na tom istom podujatí vystúpil aj v Dallase. Viackrát účinkoval na University of Louisiana, kde zároveň viedol majstrovské kurzy. Medzinárodné interpretačné kurzy viedol aj na Slovensku (Piešťany, Bratislava). Hosťoval na Slovensku, v Česku, Francúzsku, Luxembursku, Nemecku, Taliansku a Rakúsku. Vystúpil aj ako člen symfonických telies v Česku (PKF – Prague Philharmonia, Český národný symfonický orchester), Írsku, vo Veľkej Británii a Luxembursku. Realizoval početné nahrávky pre Slovenskú televíziu, Slovenský rozhlas a Český rozhlas.


      MARTIN KRAJČO

      vyštudoval Konzervatórium v Bratislave a Vysokú školu múzických umení v Bratislave, v triede prof. Jozefa Zsapku. Vzdelanie si doplnil na mnohých majstrovských kurzovh v rámci medzinárodných festivalov po celej Európe, kde študoval pod vedením Costasa Cotsiolisa, Lea Brouwera, Álexa Garrobého, Huberta Käppela, Zorana Dukida, Jorgosa Panetsosa, Alberta Walter Salina, Luisy Walkerovej a iných. Získal niekoľko ocenení na domácich aj medzinárodných súťažiach v Aix en Provence, Banskej Bystrici, Bratislave, Kutnej Hore, Sernacelhe a Viedni. Hosťoval na mnohých domácich aj medzinárodných festivaloch (Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Encs, Kutná Hora, Mikulov, Nitra, Sernacelhe, Žilina atd.), ako aj na recitáloch v Rakúsku, Českej republike, Nemecku, Maďarsku a Portugalsku. Ako sólista spolupracoval s poprednými slovenskými a zahraničnými orchestrami (Archi di Slovakia, Capella Istropolitana, Komorní sólisti, Komorný orchester VŠMU, Orquestra do Centro, Štátny komorný orchester Žilina) a dirigentmi (Peter Breiner, Szymon Bywalec, Leoš Svárovský, Gabriela de Esteban). Ako aktívny interpret v oblasti komornej hudby spolupracuje s mnohými sólistami a súbormi (Andrea Dudášová – soprán, Emily Van Evera – soprán, Sefika Kutluer – flauta, Eugen Prochác – violončelo, Ján Slávik – violončelo, Bratislavské sláčikové kvarteto, Moyzesovo kvarteto). Približne od roku 2002 sa Krajčo intenzívne venuje štúdiu repertoáru bratislavského rodáka Kaspara Mertza. Táto činnosť rezultovala do realizácie nahrávky jeho hudby. Spolu s manželkou Radkou Krajčovou nahrali CD Mertzových kompozícií pre jednu a dve gitary: Kaspar Joseph Mertz – Guitar music pre label Diskant (2006). Toto CD zaznamenalo okrem ohlasov v domácej tlači veľmi pozitívnu kritiku v americkom periodiku American Record Guide (júl – august 2007). Nahral aj sólové CD Piéces Bréves (Diskant 2009), ktoré obsahuje diela Bogdanovića, Brouwera, Farkasa, Mompou, Morena-Torrobu a Tansmana. Krajčo je aktívny aj organizačne – ako člen združenia Albrechtina (projekt (Ne)známa hudba) a v Spoločnosti J. K. Mertza (Medzinárodný gitarový festival J. K. Mertza). Vyučuje na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Tomáš Janošík / Martin Krajčo

    Utorok 8. 12. 2020, 19.00 h
    HM – Hudobná mozaika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Stará láska údajne nehrdzavie… Spoločný príbeh flauty a gitary môže túto múdrosť potvrdiť. Už v dávnoveku na seba ich predchodcovia pútali pozornosť pri hudobných produkciách v antickom Grécku. Súžitie flexibilného melodického diskantového nástroja s nástrojom gitarového typu začalo po antickom prológu naberať na intenzite v očarujúcich monódiách hudobnej tvorby 17. storočia. Trblietavý zvuk, vzdušnosť, krehká elegancia a emočná prieraznosť lákali množstvo aktívnych hudobníkov. Hudobná produkcia 19. storočia dôrazne bazírovala na hypertrofizovanej zvukovosti. Pre subtílny pár gitary s flautou to znamenalo určitý ústup z hudobného diania. Gitaru a lutnu v tomto čase začal nahrádzať klavír. Novú vlnu záujmu o komornú zostavu flauty a gitary prinieslo až 20. storočie.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020