Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 01:11:10 ] [ 01:11:10 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Marek Štrbák ]

      Organové diela nesmrteľného génia Johanna Sebastiana Bacha, pochádzajúce z posledného – „lipského“ obdobia, ktoré je uňho bytostne späté s vykonávaním funkcie kantora v Kostole sv. Tomáša, sa vyznačujú dokonalosťou, plnosťou hudobnej výpovede, precíznou formovou stavbou a zrkadlia autorove dlhoročné interpretačné skúsenosti s týmto nástrojom. Napriek vysokým, vo svojej dobe zriedkavo vídaným technickým nárokom sú filigránsky priam „ušité“ pre ruky a nohy organových virtuózov a už po stáročia sa stávajú neodmysliteľnou, ba povinnou súčasťou ich repertoáru. Patrí medzi nich aj Prelúdium a fúga h mol, BWV 544 z rokov 1727 – 1731. Skladba sa vyznačuje hlbokým, melancholickým charakterom. Voľba 6/8 taktu (v jedinom spomedzi všetkých ostatných prelúdií) a jeho rozčlenenie až na dvaatridsatinové hodnoty sú kľúčom k nevšednému rytmickému bohatstvu prelúdia. Je pútavé sledovať, ako Bach nachádza nové a originálne cesty vo využití koncertantného princípu, pričom sa šikovne vyhýba pasciam akéhokoľvek schematizmu. Fúga v 4/4 takte je v porovnaní s výrazovosťou prelúdia zdržanlivejšia. Úvodom jednoduchosť, ba bezcieľnosť a akýsi ponurý pokoj témy, „zásah z nebies“ v takte 59 a „spasenie“ témy v závere však predstavujú logickú – snáď aj teologickú odpoveď k žiaľu a dráme prelúdia. Chorál „Nun komm’ der Heiden Heiland“, BWV 659 pochádza z Bachovej poslednej zbierky osemnástich „lipských“ chorálov, ktoré predstavujú akúsi finálnu encyklopédiu autorovho majstrovstva v rozličných kompozičných štýloch. Pokoj sprievodných hlasov a nežne kolorovaný cantus firmus tohto chorálu vytvárajú v dokonalej symbióze intímnu a vrúcnu modlitbu za skorý prvý príchod Spasiteľa na svet.

      Franz Liszt, veľký obdivovateľ majstrovstva Johanna Sebastiana Bacha, sa pri komponovaní Variácií na „Weinen, Klagen, Sorgen, Zagen“, S. 673 inšpiroval práve jeho dielom. Základným tematickým materiálom skladby je chromatická basová línia z úvodného zboru rovnomennej Bachovej kantáty (BWV 12), ako aj podobná z časti Crucifixus z Bachovej Omše h mol, BWV 232. Lisztova kompozícia vznikla v roku 1859 ako klavírne prelúdium (venované A. Rubinsteinovi). Po smrti dcéry Blondine v roku 1862 ho autor rozšíril na rozsiahlu smútočnú elégiu, zloženú z tridsiatich rôznorodých variácií s klesajúcou chromatickou líniou, ktoré po kompozičnej stránke pripomínajú barokovú passacagliu. O rok neskôr klavírny part transkriboval pre organ (s venovaním A. W. Gottschalgovi). Chromaticky klesajúci motív z časti Crucifixus sa v obidvoch verziách opakuje ako symbol užialenej duše v grandióznych a vypätých sledoch, chromatických behoch, vírení septakordov i v intímne tichých, lyrických úsekoch a znázorňuje nekonečný tok sĺz bezmocnosti. Variácie plné žiaľu, otázok, hnevu a beznádeje sú v závere korunované chorálom Was Gott tut, das ist wohlgetan (Čo Boh robí, dobre robí) z poslednej časti Bachovej kantáty. Práve tento moment je najhlasnejším volaním z hlbín Lisztovej duše, ktorá patrí milujúcemu a veriacemu človeku, otcovi, až potom skladateľovi. Podobne ako Bachov predobraz sa aj Lisztova kompozícia síce navráti k vzlykavému smútku zo začiatku diela, no končí sa afirmáciou plnou nádeje.

      Joseph Bonnet, celým menom Joseph Élie Georges Marie Bonnet, je možno neprávom menej známy než jeho slávni učitelia Charles Tournemire, Alexandre Guilmant alebo Louis Vierne. V prvej polovici 20. storočia patril medzi najvýznamnejších francúzskych organových interpretov a pedagógov, čo potvrdzujú veľmi úspešné koncertné turné po celej Európe, USA a Kanade, ako aj intenzívna pedagogická činnosť vo Francúzsku i v zámorí. Bonnetove skladby majú výslovne koncertný charakter, sú harmonicky a štylisticky tradičné, no zároveň koloristicky zaujímavé a vďačné, hoci technicky náročné. Poèmes d’automne, op. 3 (Jesenné poémy) – vznikli v roku 1908 a predstavujú zbierku troch „básní“ – Lied des chrysanthèmes, Matin provençal a Poème du soir. Druhú z nich autor venoval americkému organistovi a skladateľovi Williamovi C. Carlovi. Postupnou kulmináciou striedajúcich sa toccatových a pastorálnych úsekov sa autorovi podarilo nádherným spôsobom vystihnúť brieždenie a postupne narastajúcu životodarnú silu slnka na pozadí úchvatnej prírodnej scenérie Provensálska.

      Bonnetov učiteľ Alexandre Guilmant bol nielen jedným z najlepších súdobých francúzskych pedagógov a koncertných umelcov, ale aj nesmierne plodným skladateľom. Svojimi ôsmimi organovými sonátami, dvomi symfóniami pre organ a orchester i ďalším nepreberným množstvom organových skladieb výraznou mierou prispel k formovaniu francúzskej symfonickej organovej hudby. Patril medzi zástancov prísnej kompozičnej práce, kontrapunktu a vyvážených klasických foriem, no jeho dielam nechýba esprit, koloristika ani výrazovosť. Aj vzhľadom na obsiahlosť jeho oeuvre zachytávame u Guilmanta neobvykle široké spektrum prvkov kompozičnej práce – veľké monumentálne plochy masívneho zvuku, figuratívne sledy, behy, pedálové sóla, súbežné hranie na troch manuáloch, kontrastné farby pri spracovaní typických romantických melódií, toccatové sledy a ď. Zbierka 18 Pièces nouvelles, op. 90 bola – pravdepodobne v zmysle „The best of Guilmant“ – zostavená kvôli reklamným účelom na autorove tretie a najväčšie americké koncertné turné v roku 1904, v rámci ktorého vystúpil aj na Svetovej výstave v St. Louis. V poradí štvrté Lamento je jednoduchou, skromnou a clivou, no zároveň vrúcnou meditáciou, ktorú tvorí spevná sopránová kantiléna na jazykovom registri a pokojný harmonický sprievod.

      Na Slovensku menej známy Dezső Antalffy-Zsiross bol jednou z najvýraznejších osobností interpretačného umenia v prvej polovici 20. storočia. Počas štúdia ma Hudobnej akadémii v Budapešti bol žiakom Hansa Koesslera, pod ktorého pedagogickým dohľadom vyrástli aj žiarivé osobnosti európskej hudobnej kultúry Béla Bartók a Zoltán Kodály. Antalffy-Zsiross skompletizoval svoje vzdelanie štúdiom v Berlíne, Lipsku (kompozícia u Maxa Regera a organ u Karla Straubeho) a Bologni (u Enrica Bossiho). V roku 1912 sa stal riadnym profesorom organovej hry na Hudobnej akadémii v Budapešti (študoval uňho aj „náš“ Štefan Németh-Šamorínsky) a spoločne s Aladárom Zalánfym sa stal zakladateľom modernej koncepcie organovej hry v Maďarsku. V rokoch 1921 – 1945 pôsobil striedavo v USA a Maďarsku ako interpret, dirigent, skladateľ, pedagóg a aranžér. Za zásluhy a umelecký prínos mu Newyorská filharmónia v roku 1938 udelila čestné členstvo. V jeho organových dielach možno badať vplyvy Regera (v tradícii Bacha, Liszta a Brahmsa), Bossiho, ako aj jemnú prímes francúzskeho impresionizmu. Pri komponovaní skladby Sportive Fauns (venovanej Marcelovi Duprému) sa skladateľ inšpiroval obrazmi švajčiarskeho maliara Arnolda Böcklina, ktorý týchto lesných bohov zobrazil pri rozmarnej hre s drozdom. Aj Antalffy-Zsiross v odľahčenom scherze hudobne zachytáva rozjasnenú scenériu s rozmarným motívom mytologickej bytosti s telom človeka a kopýtkami namiesto nôh, ktorá sa plným dúškom oddáva bezstarostnej kratochvíli a zábave.

      Najväčšou inšpiráciou k vytvoreniu desiatich organových symfónií bol pre Charlesa-Marie Widora zaiste monumentálny Cavaillé-Collov organ v parížskom Saint-Sulpice, kde tento skladateľ, pedagóg a interpret pôsobil ako titulárny organista neuveriteľných 64 rokov. Podľa vzoru Franckovho Grande pièce symphonique tak vytvoril skladby adekvátne vtedajšej symfonicko-orchestrálnej koncepcii organa. Prvé štyri organové symfónie vydal v roku 1872. Ďalšia, po kompozičnej stránke bezpochyby omnoho zrelšia a medzi interpretmi dodnes obľúbená štvorica pochádza z roku 1879. V posledných dvoch symfóniách (1894 – 1895, resp. 1900) sa Widor venoval spracovaniu gregoriánskeho chorálu. Jeho hudobná reč je inšpirovaná predovšetkým klasickými vzormi – Beethovenom a Mendelssohnom, avšak smeruje až k postromantizmu. Všetky Widorove organové symfónie predstavujú istý druh syntézy medzi formou suity a sonáty. Ich jednotlivé časti majú rôznorodý formový pôdorys – nájdeme v nich symfonické sonátové allegro, pastorale, pochod, scherzo, menuet, variácie, pomalé a lyrické časti, fúgu, toccaty a ď. Symfónia č. 7 a mol, op. 42 č. 3 vznikla v roku 1885. V piatej časti Lento autor spracúva tému chorálu, ktorý je predstavený aj v predchádzajúcich dvoch častiach. Pokojný priebeh, vybočenie do komplikovaného modulačného úseku a návrat k čistote melódie vyvolávajú priam mystický a katarzný účinok. Na začiatku turbulentného Finale Widor predstavuje v pedálových oktávach tému, ktorú v nasledujúcom priebehu mnohorakým spôsobom variuje. Stabilne pretrvávajúci pulz celej časti je v závere prerušený recitatívnym úsekom, na ktorý nadviaže majestátny epilóg celej symfónie.

      Marek Štrbák

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 6. 12. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus O, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      IMRICH SZABÓ

      sa narodil v roku 1956 v Nových Zámkoch. Jeho prvým pedagógom hry na organe bol István Baróti v Budapešti. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave študoval v triede Ferdinanda Klindu. Po absolutóriu ako štipendista Slovenského hudobného fondu si zdokonaľoval svoj umelecký profil u Ivana Sokola. Získal ocenenia na viacerých národných a medzinárodných súťažiach. Okrem domácich vystúpení koncertoval v Nemecku, Francúzsku (Notre-Dame v Paríži, Saint-Sernin v Toulouse), Maďarsku (Ostrihomská bazilika, Katedrála sv. Petra a Pavla v Pécsi), Česku, Švajčiarsku (Kathedrale St. Gallen, Cathédrale Lausanne, Bazilej), Švédsku, Veľkej Británii, Poľsku, Rakúsku, Rumunsku, Bulharsku, Lotyšsku, Arménsku a Gruzínsku. Bol hosťom viacerých medzinárodných organových festivalov. Realizoval početné nahrávky svetovej i domácej tvorby pre rôzne hudobné vydavateľstvá (Opus, Diskant, Pacific Music, Panton, Intercord, Vydavateľstvo Rádio Bratislava), Slovenský rozhlas, Český rozhlas a Slovenskú televíziu. Je dramaturgom Organových koncertov pod pyramídou, usporiadaných Slovenským rozhlasom v Bratislave. Venuje sa aj organologickej činnosti ako odborný poradca pri stavbách a reštaurovaní organov. V rokoch 1988 až 2003 vyučoval hru na organe na Konzervatóriu v Bratislave, od roku 1995 pôsobí pedagogicky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v súčasnosti ako docent.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    Adventný koncert – Imrich Szabó

    Nedeľa 6. 12. 2020, 16.00 h
    O – Organové koncerty, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Prelúdium a fúga h mol, BWV 544 nesmrteľného génia Johanna Sebastiana Bacha sa vyznačuje hlbokým, melancholickým charakterom a prináša originálne cesty vo využití koncertantného princípu. Pokoj sprievodných hlasov a nežne kolorovaný cantus firmus Chorálu „Nun komm’ der Heiden Heiland“, BWV 659 vytvárajú v dokonalej symbióze intímnu a vrúcnu modlitbu. Franz Liszt, veľký obdivovateľ majstrovstva Johanna Sebastiana Bacha, sa pri komponovaní Variácií na „Weinen, Klagen, Sorgen, Zagen“, S. 673 inšpiroval práve jeho dielom. V skladbe Matin provençal sa jej autorovi Josephovi Bonnetovi podarilo nádherným spôsobom vystihnúť brieždenie a postupne narastajúcu životodarnú silu slnka na pozadí úchvatnej prírodnej scenérie Provensálska. Bonnetov učiteľ Alexandre Guilmant koncipoval svoje Lamento ako jednoduchú, skromnú a clivú, no zároveň vrúcnu meditáciu. Pri komponovaní skladby Sportive Fauns sa skladateľ Dezső Antalffy-Zsiross inšpiroval obrazmi švajčiarskeho maliara Arnolda Böcklina, ktorý týchto lesných bohov zobrazil pri rozmarnej hre s drozdom. Najväčšou inšpiráciou k vytvoreniu desiatich organových symfónií, vrátane Symfónie č. 7 a mol, op. 42 č. 3, bol pre Charlesa-Marie Widora zaiste monumentálny Cavaillé-Collov organ v parížskom Saint-Sulpice, kde tento skladateľ, pedagóg a interpret pôsobil ako titulárny organista neuveriteľných 64 rokov.

    Imrich Szabó patrí medzi popredných slovenských organistov, ktorým sa podarilo presadiť aj v zahraničí. Odchovanec Istvána Barótiho, Ferdinanda Klindu a Ivana Sokola získal ocenenia na viacerých národných a medzinárodných súťažiach. Okrem domácich vystúpení koncertoval v Nemecku, Francúzsku, Maďarsku, Česku, Švajčiarsku, Švédsku, Veľkej Británii, Poľsku, Rakúsku, Rumunsku, Bulharsku, Lotyšsku, Arménsku a Gruzínsku. Realizoval početné nahrávky svetovej i domácej tvorby pre rôzne hudobné vydavateľstvá, rozhlas a televíziu.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020