Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 00:35:05 ] [ 00:35:05 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: Markéta Štefková ]

      S menom Franza Liszta (1811–1886) sa nám väčšinou spája predstava virtuozity vrcholného romantizmu, ktorú reprezentujú jeho Transcendentálne etudy či Sonáta h mol. Diela, ktoré zaznejú na dnešnom koncerte, skomponoval Liszt na sklonku svojho života, kedy v oblasti klavírnej tvorby dospel k zásadnej zmene. Už Beethoven vo svojej neskorej klavírnej tvorbe inklinoval k experimentom, ale to bolo logickým výsledkom procesu jeho celoživotného vývoja. Liszt sa však náhle radikálne odklonil od svojho dovtedajšieho štýlu. Je zvláštne, že fascinujúce a vizionárske diela z tohto obdobia sa dodnes len zriedka objavujú na koncertných pódiách.

      Aj keď medzi nimi nájdeme Bagatelu bez tonality, bolo by prehnané povedať, že Liszt začal komponovať atonálne. Je isté, že významne ovplyvnil Debussyho a Ravela, predovšetkým 3. dielom svojho cyklu Roky putovania. Vo Villa d’Este neďaleko Ríma sa Liszt často zdržiaval ako hosť úradujúceho kardinála. Les jeux d’eaux à la Villa d’Este, S. 163/4 (1883) sú inšpirované zurčaním tunajších fontán; v takte 144 komentuje Liszt notový zápis citátom z Jánovho evanjelia: „Voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ a tým naznačuje religiózny kontext. Majstrovské dielo je zreteľným predobrazom štýlu hudobného impresionizmu a Ravela priamo inšpirovalo k jednej z jeho najznámejších skladieb Hry vody.

      Vo veku 20–30 rokov Liszt napísal viaceré nápadité valčíky – Valse de bravoure, Valse mélancolique, Valse-Impromptu – a nasledujúcich 40 rokov na tanečnú hudbu zanevrel. Preto sa dlho predpokladalo, že štyri Valses oubliées, ktoré skomponoval ako sedemdesiatročný, sú výrazom túžby po bezstarostnej mladosti. Hoci samotný názov („Zabudnuté valčíky“) to akoby potvrdzoval a skutočne zaznejú viaceré sentimentálne pasáže, tieto diela nie sú nostalgické, ale skôr ironické. Samozrejme nie sú také „diabolské“ ako Mefistove valčíky, je v nich však určitá démonickosť, predovšetkým v najobľúbenejšom Valse oubliée č. 1, S. 215/1. Prvá akordická téma sa vyznačuje záhadnými rytmami, druhá v oktávach pravej ruky vo vysokej polohe akousi horúčkovitou žiarou a záver zaráža svojou bezvýchodiskovosťou.

      Tri čardáše, ktoré Liszt skomponoval v rokoch 1881–1884, sú inšpirované maďarskými ľudovými tancami. S ich hudobnou formou však zaobchádza oveľa voľnejšie než napr. s formou verbunkov, ktoré sú súčasťou Uhorských rapsódií. V záhlaví manuskriptu Csárdás macabre, S. 224, najslávnejšom z celej trojice, stojí Lisztova poznámka: „Patrí sa také niečo vôbec napísať alebo počúvať?“, ktorú neskôr prečiarkol červenou ceruzkou. To môže naznačovať, že Liszt sa ho pôvodne zdráhal uverejniť. Zdá sa, že predvídal, že toto dielo, ktoré anticipuje budúcnosť tak, ako snáď žiadne iné, poslucháči a kritici budú považovať za ťažké či nezrozumiteľné. Úsečné línie, drsný rytmus a odvážne harmónie jasne predznamenávajú Bartóka (ktorý dielo dobre poznal) a „barbarský idióm“ jeho klavírnych skladieb.

      Osobitosťou dramaturgie dnešného koncertu, ktorý pozostáva z tvorby dvoch významných reprezentantov hudobného romantizmu je, že program zahŕňa aj dve melodrámy, ktoré sú v tvorbe oboch autorov dosť ojedinelé. Základným princípom melodramatických kompozícií je spojenie hovoreného slova a hudby. Prvé takéto skladby pre recitátora a orchester pochádzajú z pera Jeana Jacquesa Rousseaua (Pygmalion; 1762) a Jiřího Bendu (Ariadna na Naxe; 1775). V 18. storočí problém organického spojenia slova a hudby nebol z estetického hľadiska vždy vyriešený presvedčivo, a preto došlo k dočasnému útlmu v oblasti tohto žánru. V prvej polovici 19. storočia sa skladatelia opäť začali zaujímať o útvar melodrámy (Mendelssohn, Berlioz, Schumann), pričom niektorí z nich hudobnú zložku preniesli z orchestra na klavír.

      Autorom literárnej balady Lenore, ktorá bola za čias Lisztovho života veľmi populárna, je Gottfried August Bürger (1747 – 1794). Liszt ju vo forme melodrámy zhudobnil v roku 1858. Lenore, ústredná hrdinka balady, netrpezlivo očakáva Wilhelma, svojho snúbenca. Sedemročná vojna, do ktorej odišiel bojovať s kráľom Friedrichom, sa už skončila, napriek tomu nemá o ňom stále žiadne správy. Lenore má o Wilhelma starosti a každým dňom túžobne očakáva jeho návrat. Začne sa rúhať voči Bohu a vyčítať mu, že jej nikdy neurobil nič dobré. Matka prosí o prepáčenie pre svoju dcéru, nakoľko vie, že takéto myšlienky vedú do pekla. Napokon sa mŕtvy Wilhelm vynorí ako duch a unáša Lenoru v divokej nočnej jazde, na ktorej sa stretnú s mnohými ďalšími duchmi a strašidlami. Na záver si ju berie do svojej rakvy a privádza ju do ríše mŕtvych.

      Variant tohto príbehu je tradovaný v slovanskej ľudovej tradícii, ako o tom svedčí balada Svatební košile zo zbierky Karla Jaromíra Erbena (1811 – 1870) – Kytice (1853), ktorá v roku 1883 inšpirovala vznik rovnomennej kantáty Antonína Dvořáka.

      Lisztova hudba predstavuje širokú charakterovú škálu od náznakových gest k dlhším prekomponovaným pasážam. Niektoré verše sú prednášané bez klavírneho sprievodu. Inokedy hudba napodobňuje precízny rytmus krátkej poetickej frázy alebo sa hovorená fráza stotožňuje s hudobnou. Prostriedky hudobnej reči sú príbuzné Lisztovým symfonickým básňam, ktoré vznikali v tom istom období. Hoci Liszt skomponoval spolu päť melodrám, zásadný vplyv na ďalšiu generáciu nemeckých skladateľov mala predovšetkým prvá z nich, Lenore.

      Piesne s klavírnym sprievodom zaujímajú dôležité miesto v tvorbe Edvarda Griega (1843–1907). Hoci z tejto tvorby je všeobecne známych len niekoľko „šlágrov“ ako Solvejgina pieseň, Labuť (En Svane), Milujem ťa (Jeg elsker Dig), Sen (Ein Traum), zodpovedajú Griegove piesne svojím počtom 180 Schumannovej produkcii v tomto žánri a rozsahom presahujú Griegove klavírne a komorné opusy spolu, pričom kvalitatívne sú piesne rovnocenné s klavírnymi skladbami. V našich končinách doposiaľ neobjavený je predovšetkým Griegov vrcholný piesňový cyklus Haugtussa, op. 67 (Dievča z hôr; 1895). Griegovým východiskom bola pieseň schubertovsko-schumannovskej proveniencie, čo je pochopiteľné vzhľadom na fakt, že v rokoch 1858 – 1862 absolvoval štúdiá na lipskom konzervatóriu, za čias jeho života poprednej hudobno-vzdelávacej európskej inštitúcii so silným akcentom na tradíciu nemeckej hudby. Preto neprekvapuje, že v ranej Griegovej tvorbe nachádzame piesne v nemčine (op. 2, 1860 a op. 4, 1864), ku ktorej sa v osemdesiatych rokoch vrátil v op. 48. Pritom Grieg zhudobňoval hlavne texty klasikov nemeckej poézie ako Heine, Goethe a pod.; niektoré z nich zhudobnili aj Schubert, Schumann, Wolf a ď. Ďalšiu inšpiráciu našiel Grieg u dánskych básnikov (op. 5 na texty H. Ch. Andersena, 1864; op. 44 a op. 49 z osemdesiatych rokov; op. 69 a op. 70 z roku 1900). Prvé nórske piesne skomponoval Grieg roku 1866 (op. 9), nasledovali opusy 15, 18, 21, 23, 25, 26, 33, 39, 58, 59, 60, 61. Jeho favorizovanými básnikmi boli Henrik Ibsen a Bjørnstjerne Bjørnson.

      Najväčšou prekážkou šírenia Griegovej vokálnej tvorby na nórske a dánske texty mimo Škandinávie je jazyk, resp. problémy s výslovnosťou. Faktom však zostáva, že tieto piesne patria k tým najoriginálnejším. Šesť transkripcií vlastných piesní, op. 52 pre klavír je výrazom skladateľovej snahy zabezpečiť presadenie sa aspoň niekoľkých „skvostných“ piesní v nórčine alebo dánčine aj mimo škandinávskych koncertných pódií. Aby umocnil osobitú poéziu a jednoduchosť týchto často strofických piesní, transponuje Grieg v klavírnych aranžmánoch melódiu z vrchného hlasu do strednej a basovej polohy a za účelom dosiahnutia charakterovej rozmanitosti stupňuje klavírnu virtuozitu a ekvilibristiku.

      Žáner klavírnych transkripcií bol v druhej polovici 19. storočia veľmi obľúbený. V tomto čase bolo ovládanie hry na klavíri symbolom vyššieho vzdelanostného statusu predovšetkým dcér z buržoáznych rodín. Špeciálne v Nórsku, kde bolo vzhľadom na veľké vzdialenosti medzi ľudskými sídlami problematické pravidelne navštevovať koncerty, boli klavírne transkripcie aj orchestrálnych diel vítanou možnosťou oboznámiť sa s touto hudbou.

      Melodráma Bergliot, op. 42 je jediným Griegovým príspevkom do tohto žánru. Dielo je výsledkom skladateľovej inšpirácie básňou Bjørnstjerna Bjørnsona (1832 – 1910), nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1903). V 80. rokoch 19. storočia patril Bjørnson k najvýznamnejším dramatikom a básnikom. Opierajúc sa o popularitu svojej literárnej tvorby v Európe a USA sa stal jedným z najznámejších komentátorov politického, sociálne-ekonomického a kultúrneho diania a do dejín vstúpil ako zástanca práv malých národov. V roku 1907 sa dozvedel o ťažkom postavení slovenského národa v Uhorsku, násilnej maďarizácii a o jeho hroziacej likvidácii. Odvtedy bojoval za práva Slovákov a dodnes sa teší veľkej popularite v slovenských kultúrnych kruhoch.

      Námetom Bergliot je monodráma ženy, ktorá sa ocitla v extrémne náročnej životnej situácii, keď zákernou vraždou prišla o manžela a jediného syna. Sága z vikingských čias je založená na skutočnom príbehu manželky mocného vodcu roľníkov Einara, ktorý sa odohral na území dnešného Trondheimu, a ktorý zaznamenal Islanďan Snorre Sturlason (1178–1241).

      V úvodnom vstupe Bergliot vysvetľuje, že Einar sa spolu s ich jediným synom Eindridem vydali za kráľom Haraldom, aby vyjednali prímerie a dodržiavanie zákonov. Z diaľky sa blížia vozy a ozbrojení roľníci so zloženými kopijami. Je zlé počasie a slabá viditeľnosť. Bergliot má zlú predtuchu, ktorá sa stupňuje. Uteká v ústrety davu a jej obava sa naplní, keď stojí zoči voči mŕtvolám syna a manžela, ktorých Harald nechal zákerne zavraždiť. Začne vyzývať farmárov, aby pomstili smrť svojho vodcu; potom si ale uvedomí, že jej to mŕtvych nenahradí. Pripojí sa k roľníkom a uvedomujúc si svoju beznádejnú budúcnosť odovzdane kráča domov spolu s mužmi, ktorí sprevádzajú voz s mŕtvolami.

      Už na Bjørnsonovej básni je nápadné majstrovské vylíčenie prudkých zmien emocionálneho stavu ústrednej hrdinky: od hrdosti cez bolesť, nenávisť, pomstychtivosť, opustenosť, smútok a zúfalstvo. Grieg, ktorý dielo skomponoval v roku 1871, mal od začiatku predstavu, že drsný námet je možné uchopiť výlučne ako melodrámu. Zdôrazňoval, že vzhľadom na širokú škálu emócií si Bergliot vyžaduje vynikajúcu tragickú herečku, ktorá je schopná obsiahnuť širokú škálu emócií bez toho, aby upadla do hystérie. Prvá interpretka diela Laura Gundersen, ktorá ho s veľkým úspechom premiérovala v roku 1885, bola poprednou členkou hereckého ansámblu Christiania Theatre. Podľa Griega pre niektoré predstavenia bol problém nájsť niekoho vhodného, „herečku, nie speváčku“, na čom skladateľ trval. „Nemusí byť muzikálna, ale musí mať obrovskú tragickú hĺbku. Predovšetkým ale musí byť schopná vyjadriť oceán protichodných pocitov [...] Begliot je staršia žena. Preto ju nemôže stvárňovať mladá dáma.“ (Autentický príbeh sa odohral okolo roku 1050, kedy mala Bergliot 60 rokov.)

      Nielen v porovnaní s hudobnou rečou Griegových piesní, ale aj v kontexte skladateľovej ostatnej tvorby je dikcia Bergliot diametrálne odlišná, seversky drsná, lakonická, neúprosná, krutá. Tri inštrumentálne úseky späté spoločným motivickým východiskom tvoria opornú kostru diela: majestátny pochod s fanfárami, ktorý predchádza monológu hrdej Bergliot v C dur (= slávnostná tónina); potom, ako sa obavy Bergliot potvrdia a ona stojí zoči voči mŕtvolám milovaného manžela a syna, zaznieva smútočná hudba v sarabandovom rytme v g mol (= tónina smrti). Záver patrí sugestívnemu smútočnému pochodu v c mol (= osudová tónina), pričom ostinátna basová figúra evokuje pohyb kolies voza, na ktorom odvážajú oboch zavraždených. K tomu sa Bergliot pripája so svojím zdrvujúcim monológom.

      V pasážach, ktoré zaznievajú medzi týmito inštrumentálnymi úsekmi, vytvárajú deklamované slovo a hudba ilúziu až divadelného diania: poslucháč priam vidí rinčiace zbrane, vietor plný piesku šľahajúceho do tváre v otvorenom fjorde, ako sa Bergliot skláňa nad mŕtvolami, či ako vyzýva roľníkov do boja za blýskania bleskov. Tieto efekty sú ešte výraznejšie v Griegovej inštrumentácii diela z roku 1885.

      Markéta Štefková

      –––––
      Bibliografický údaj: ŠTEFKOVÁ, Markéta: Text ku koncertu 1. 12. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus Hudba a slovo, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      PETER PAŽICKÝ

      študoval na Konzervatóriu v Žiline u Dariny Švárnej a na VŠMU v Bratislave v triede prof. Mariana Lapšanského, u ktorého ukončil aj doktorandské štúdium. Absolvoval interpretačné kurzy u Haliny Czerny-Stefańskej, Eugena Indjica a Lazara Bermana.

      Je dvojnásobným laureátom Súťaže slovenských konzervatórií, Smetanovej súťaže v Hradci Králové, trojnásobným laureátom Chopinovej súťaže v Mariánskych Lázňach. Na interpretačnej súťaži MŠ SR v Banskej Bystrici získal Cenu za najlepšiu interpretáciu sonáty W. A. Mozarta, na II. Medzinárodnej súťaži J. N. Hummela cenu Slovenského hudobného fondu pre najlepšieho slovenského účastníka.

      Dôležité bolo jeho účinkovanie v klavírnom duu s Alešom Solárikom, s ktorým získali významné ocenenia na viacerých slovenských a medzinárodných súťažiach: 1. cenu na Suťaži slovenských konzervatórií, na Medzinárodnej Schubertovej súťaži pre klavírne duá v Jeseníku, na Medzinárodnej súťaži „Cittá di Marsala“ v Taliansku a na Medzinárodnej súťaži zameranej na hudbu 20. storočia „Premio Valentino Bucchi“ v Ríme. Slovenské klavírne duo sa následne predstavilo na mnohých domácich i európskych pódiách (Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Rusko, Dánsko), na slovenských i zahraničných festivaloch, realizovalo nahrávku pre britskú spoločnosť Chandos s dánskymi perkusionistami Safri duo a premiérovalo diela niekoľkých slovenských autorov.

      Peter Pažický spoluúčinkoval s ŠKO Žilina, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, rakúskou Jugendphilharmonie, Pražským komorným orchestrom, Karlovarským symfonickým orchestrom, so Slovenským komorným orchestrom a Štátnou filharmóniou Košice. Realizoval nahrávky pre Slovenský rozhlas, Unison Records, Hudobné centrum, Hudobný fond a Pavlik Records, kde nahral CD s kompletným klavírnym dielom Jána Levoslava Bellu.

      V jeho repertoári zaberá významné miesto tvorba Fryderyka Chopina. V zahraničí sa okrem európskych krajín predstavil recitálom na EXPO v čínskom Šanghaji. V posledných rokoch absolvoval v spolupráci so spevákmi niekoľko koncertných turné po Japonsku.

      Naštudoval mnoho významných diel slovenských autorov pre koncerty Albrechtiny – združenia propagujúceho vyznamné, známe aj neznáme diela slovenských skladateľov, vystúpil na festivaloch Bratislavské hudobné slávnosti, Nová slovenská hudba a Viva Musica!.

      Okrem koncertnej činnosti pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici, na Konzervatóriu v Bratislave a na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici.


      JANA OĽHOVÁ

      rodená Geišbergová, nastúpila po absolvovaní gymnázia na VŠMU – odbor herectvo, ktoré absolvovala v roku 1982. Nastúpila do Radošinského naivného divadla. V roku 1985 sa stala členkou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Od roku 1988 je členkou Slovenského komorného divadla v Martine. V roku 2012 dostala angažmán v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Stvárnila množstvo postáv aj v iných divadlách. Získala ocenenia Divadelné dosky za postavu Sary v hre Mobil, ocenenie Tatra banky za postavu Arsinoé v hre Mizantrop a Výročné ceny Literárneho fondu za postavy: Zuza v inscenácii Skon Paľa Ročku, Don(a)Juan(a) v predstavení Faidra, Žo Langerová, Barbara v hre August na konci Ameriky a mnoho ďalších. Často je obsadzovaná vo filme: Bathory; Muzika; Želary; Sedem zhavranených bratov; Ďakujem, dobre; Šarlatán.

      Venuje sa intenzívne aj pedagogickej činnosti, aktuálne na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. Má šesť detí.

    • Libreto

      Lenore

      [ Gottfried August Bürger ]

      Lenore vstala na úsvite,
      Prebrala sa z ťažkých snov:
      „Prečo toľko meškáš, Wilhelm?
      Si mŕtvy, či neverný si mi bol?“ -
      Na rozkaz kráľa Friedricha
      Do Pražskej bitky dostal sa,
      Neposlal jej ani riadok však,
      Či nažive zostal neborák.

      Mocný kráľ a cisárovná,
      Dlhým sporom znavení,
      Keď ich prešla nálada zlá,
      Mier napokon dosiahli;
      A spievajúce vojská sa,
      Buchotajúc a hrmotiac,
      Zdobené ratolesťou zelenou,
      Stiahli do svojich domovov.

      A na každom kroku, všade,
      na cestách aj mimo nich,
      starých a mladých láka k sláve
      čulý hlahol prítomných.
      „Bohu chvála!“ kričia manželky a deti,
      „Vitajte!“ nevesta radosťou svieti,
      Ach! Lenoru však bohužiaľ
      Bozk ani pozdrav nečakal.

      Sprievod celý presliedila,
      Pýtala sa, nestrácala nádej,
      Každá odpoveď však bola iná
      A navrátilci pobrali sa ďalej.
      Keď už vojsko stratilo sa preč,
      Rozstrapatila si vlasy havranie
      A na zem sa zvalila
      Hrôzou celá zgniavená.

      Matka narýchlo pribehla k nej:
      „Ach! Pre milosrdenstvo božie!
      Dieťa dôverčivé! Čo s tebou je?“
      A otvorila jej náručie svoje.
      „Ach, matka, matka! Všetko je preč!
      Zostal tam a spolu s ním aj svet!
      Boh žiadne zľutovanie nemá; -
      Ach, beda mi, zúboženej, beda!“ –

      „Bože, pomôž! Zľutuj sa nad nami!
      Dieťa, modli sa k nášmu Otcovi!
      Ako Boh koná, tak má aj byť,
      Boh bude tvojím spasením!“ -
      „Ach, matka, matka! Márny to klam!
      Boh nikdy dobre mi nekonal!
      Načo boli, načo prosby moje?
      Teraz mi ich už na nič netreba! “ –

      „Bože, pomôž! Kto Otca pozná, vie,
      že svojím deťom vždy pomôže.
      Lebo veď sviatosťou najvyššou
      Ochráni ťa pred bolesťou.“ -
      „Ach, matka, matka, toho, čo páli ma,
      žiadne sviatosti ma nezbavia!
      Žiadna sviatosť by nezvládla,
      Že sa mŕtvi do života navrátia!“ -

      „Počúvaj, dieťa! A či ten muž pochybný
      v Uhorsku takom ďalekom
      nevery k tebe sa nedopustil
      v novom zväzku manželskom?
      Jeho srdce, nech zostane tam, dieťa!
      Viac jeho srdce neobšťastní ťa!
      Keď sa jeho duša odpojí od tela,
      Spáli ho zaiste jeho prísaha krivá!“ –

      „Ach, matka, matka! Všetko je za mnou!
      Stratený je pre mňa navždy!
      Smrť stala sa mojou odmenou!
      Narodiť som sa nemala nikdy!
      Naveky zhasni, svetlo moje!
      Zomri tam! Zhyň v tme a v hrôze!
      Život a lesk olej žiadny
      Rozžiariť znova nemôže! –

      „Bože, pomôž! Nezavrhni
      Svoje dieťa úbohé!
      Nevie, čo jej jazyk vraví;
      Nemaj jej to za hriech!
      Ach, dieťa, na útrapy zabudni
      A na spásu Božiu pomysli,
      Aby tak aj duša tvoja
      Bez ženícha šťastná bola!“ –

      „Čože je to spása, matka?
      Ach, matka, čože je to peklo?
      Len Wilhelm bol moja spása;
      Bez Wilhelma zhorí mi všetko!
      Naveky zhasni, svetlo moje!
      Zomri tam! Zhyň v tme a v hrôze!
      Bez neho žiť sa mi nedá,
      Bez neho niet spasenia!“ –

      A tak zúfalstvo besnelo
      V jej mozgu a v jej žilách.
      Znamenie Božie ju nútilo
      Reptať stále a znova.
      Do západu slnka sa bila
      V prsia a rukami krútila,
      Až kým na oblohe tmavej
      Nezjavili sa hviezdy zlaté.

      A čujte zvonka! Klap, klap, zaznie,
      Tak ako konské kopytá,
      A rinčiaci jazdec zosadne
      V priestoroch schodiska.
      A čujte! Čujte! Cililing,
      Zvonec na bráne zazvoní!
      Potom počuť cez dvere
      Tieto slová zreteľné:

      „Hej! Haló! Otvor, dieťa moje!
      Láska, hneváš sa na mňa ešte?
      Už spíš, alebo si stále hore?
      Plačeš, alebo sa smeješ?“
      „Ach, Wilhelm! Ty? – V noci, teraz?
      Plakala som a bdela;
      Ach! Zasiahol ma veľký žiaľ!
      Odkiaľ si docválal?“ –

      „Sedláme okolo polnoci len.
      Z Čiech som pricválal sem:
      Neskoro som sa vybral
      A so sebou vziať ťa chcem!“
      „Ach, Wilhelm! Poď rýchlo dnu!
      Skôr než vetry do krovia zadujú!
      Dnu, do môjho náručia sa skry,
      Aby si sa zohrial, miláčik!“ –

      „Nechaj, nech krovie šumí,
      Nech šumí, dieťa, nech šumí len!
      Vraník sa spína! Drnčia ostrohy;
      Tu prebývať nemôžem!
      Poď, zdvihni sa, skoč a posaď sa
      Na môjho koňa vraného za mňa!
      Ešte sto míľ musíme dnes
      Na svadobné lôžko prejsť.“ –

      „Ach! Chcel by si ma ešte dnes
      Sto míľ na svadobné lôžko niesť?
      Počúvaj však! Zvon stále znie,
      jedenásť čoskoro odbije.“ –
      „Poď, poď! Jasne svieti mesiac v splne;
      Spolu s mŕtvymi rýchlo poletíme,
      Na svadobné lôžko ťa dovediem
      Ešte dnes, to ti sľubujem.“ –

      „Povedz! Kam? Aká je izba tvoja?
      Kam? Aká je posteľ svadobná?“ –
      „Ďaleko odtiaľto! Je chladná a pokojná! –
      „Dve doštičky a šesť dosiek má!“ –
      „Pre mňa miesto má?“ – „Pre oboch ho má!
      Poď, zdvihni sa, skoč a posaď sa!
      Už čakajú hostia svadobní;
      Pre nás sa izba otvorí.“ –

      A Láska sa zdvihla a skočila
      Svižne a čulo na koňa;
      Okolo jazdca smelého
      Ovinula ruky ako ľalia,
      Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
      Prudkým cvalom vpred sa ženú;
      Jasne svieti mesiac v splne;
      Sťa mŕtvi rýchlo poletíme!

      Po pravej a ľavej strane
      Priamo pred ich pohľadmi
      Míňali sa lúky, planiny a kraje!
      A mosty sa pritom rúcali!
      „Bojíš sa, Láska? – Mesiac jasne svieti!
      Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
      Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
      „Ach, nie! Odožeň mŕtvych preč!“

      Prečo tam poletujú havrany?
      Čo tam za zvuk a pieseň znie?
      Počuť zvonenie a spev smútočný!
      „Pochovajme telo do zeme!“
      A sprievod pohrebný sa poberá,
      truhlu na márach terigá.
      Kvákaniu žiab v jazerách
      Žalostná pieseň sa podobá.

      „Po polnoci telo pochovajte
      S nárekom, spevom a žiaľom!
      Mladuchu si však najprv beriem;
      Pohreb nám bude svadbou!
      Podíď, kostolník! So zborom spolu
      zachrč mi pieseň svadobnú!
      Poď, farár, prednes požehnanie,
      Skôr ako na lôžko zaľahneme!“ –
      Zvuky sa stíšili – zmizli máry. –
      Podľa jeho naliehania
      Ozlomkrk sa vybrali
      Tesne za vraníka kopytami,
      Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
      Prudkým cvalom vpred sa ženú;
      Jasne svieti mesiac v splne;
      Sťa mŕtvi rýchlo poletíme! –

      Leteli vpravo, leteli vľavo
      Ponad kopce, stromy a húštiny!
      Leteli vľavo a vpravo a vľavo
      Ponad kraje, mestá a dediny!
      „Bojíš sa, Láska? Mesiac jasne svieti!
      Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
      Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
      „Ach, nie! Odožeň mŕtvych preč!“ –

      Pozri sa tam! Na popravisku
      Tancuje okolo osi kolesa,
      V svite mesiaca sotva vidieť ju,
      Zberba, čvarga hrmotná:
      „Sem sa, čvarga! Poďte sem!
      Poďte, zberba, nasledujte ma len!
      Svadobný tanec zatancujte nám,
      Kým dôjdeme k svojím posteliam!“ –

      A šup, šup, zberba sa tlačí!
      Zozadu prišla a divoko chrčí,
      Ako víchrica v suchom lístí
      Na kríkoch liesky čudne syčí.
      Hijó! Hijó! Hop, hop, hej, hú!
      Prudkým cvalom vpred sa ženú;
      Jasne svieti mesiac v splne;
      Sťa mŕtvi rýchlo poletíme! –

      Letelo všetko mesiacom osvetlené,
      Všetko do diaľky letelo!
      Lietalo k hviezdam, na okraj nebies,
      Hore a všade okolo!
      „Bojíš sa, Láska? Mesiac jasne svieti!
      Hurá! Každý mŕtvy rýchlo letí!
      Bojíš sa, Láska, mŕtvych tiež?“ –
      „Ach, beda! Odožeň mŕtvych preč!“ – – –

      Chňap! Chňap! Zdá sa, že kohút volá už, –
      Čoskoro sa piesok presype. –
      Chňap! Chňap! Vetrím ranný vzduch!
      Chňap! Pohnime sa preč! –
      Hotovo! Skončila sa jazda naša!
      Pre nás svadobné lôžko otvára sa;
      Sme tu, na mieste nášho cieľa,
      No! Aj mŕtvi jazdia rýchlo a veľa?“ –

      Svižne sa k železnej mreži
      Dostal ihneď tryskom;
      Zámok a závoru rozrazil
      Úderom pružným bičom.
      Brána sa otvorila s rachotom
      A ponad hroby leteli cvalom;
      V mesačnom svite všade
      Blikali náhrobky tmavé.

      Pozri sa len! Pozeraj! Náhlivý
      Zázrak príšerný! Hú! Hú!
      Rozpadlo sa sedlo jazdca
      Na prach drobný, kúsok po kúsku,
      Na lebku bez vlasov a vrkoča,
      Na lebku holú hlava zmenila sa;
      Jeho telo stalo sa kostrou
      s presýpacími hodinami a kosou.

      Divoko vzopäl sa vraník, odfrkol,
      Pričom sršal iskry ohnivé;
      A hľa! Dolu pod Lenorou
      Zmizol, stratil sa v temnote!
      Počuť rev! Zavíjanie z vyšších sfér,
      Skučanie vychádza z krypty hlbokej;
      Srdce Lenore sa prudko chveje,
      medzi život a smrť zakliesnené.

      Zrazu pri mesačnom svite
      V skupinách všade dookola
      Duchovia predvádzajú tanec
      A hrozným spôsobom sa volá:
      „Pozhovej! Keď ti srdce pukne aj!
      So všemohúcim Bohom sa nehádaj!
      Od tela teraz voľná si;
      Dušu nech ti Boh spasí!“


      Bergliot

      [ Bjørnstjerne Bjørnson ]

      Záver ságy o Haraldovi Krutom, 45. kapitola: Keď Bergliot, manželka Einara Tambarskjelveho, ktorá ostala v ubytovni v meste, sa dozvedela o mužovej a synovej smrti, ihneď sa vybrala na kráľovský dvor, kde sa zhromaždili sedliaci, a vyzvala ich k odplate. Ale práve vtedy už kráľ Harald unikal na veslici po rieke. Vtedy Bergliot povedala: „Chýba nám v tejto chvíli môj príbuzný Håkon Ivarsson. Keby stál tu na brehu, veru by Einarov vrah neušiel, veslujúc dolu riekou.“

      BERGLIOT:

      (v ubytovni)

      Kráľ Harald dnes iste
      vyhlási prímerie:
      veď päťsto sedliakov
      sem prišlo s Einarom.

      Eindride, jeho syn,
      rozostaví stráže,
      zatiaľ čo Einar dnu
      vojde ku kráľovi.

      Harald vie zaiste,
      že Einar nasadil
      kráľovské koruny
      na dve hlavy v Nórsku,

      a podľa práva
      prímerie zvolí;
      taký dal sľub a
      ľud po tom túži.

      Ako sa piesok
      nad cestou dvíha!
      A ako mocnie hluk! –
      Pozor, môj sluha!

      – To iba vietor, veď
      nečas tu prevláda
      na šírom fjorde a
      na nízkych kopcoch.

      Mesto si pamätám
      od mojich detských čias:
      Vietor sem prináša
      zlostný brechot psov.

      – Aký však hluk to znie
      z tisícov hrdiel!
      A oceľ červená
      od plameňov boja.

      Štrnganie štítov,
      hľa, mraky piesku:
      záplava šípov
      nad Tambarskjelvem.

      Obkľúčili ho!
      Harald, ty zradca:
      Havrany smrti vzlietli
      z tvojho prímeria.

      Šibnite do koní,
      musím na bojisko,
      veď ostať doma
      by ma stálo život.

      (Cestou:)

      Sedliaci, zachráňte ho,
      tesne ho obklopte!
      Eindride, ochráň si
      staručkého otca!

      Zo štítov spravte múr,
      luk do rúk dajte mu,
      lebo smrť triafa
      Einarovými šípmi.

      A ty, svätý Olav,
      už kvôli synovi
      prihovor sa zaň
      v zlatej sále Gimle.

      (Bližšie.)

      Húf rozpŕchol sa, hľa,
      každý sa kamsi ponáhľa,
      vlna za vlnou
      tiahne rovinou
      k rieke tam dolu...
      Čo sa to deje?
      Prečo sa takto chvejem?
      Obrátilo sa šťastie chrbtom?
      Prečo namiesto boja
      zástupy sedliakov stoja?
      Kopije k zemi, dve mŕtve telá
      obstúpili, sklonené ich čelá –
      a Harald...? ušiel stade rýchlo.
      Aký to strašný zmätok
      pri dverách snemovnej sály...
      a zrazu bojovníci, všetok
      bojachtivý ľud – stíchol,
      odvracia zrak...

      Kdeže je Eindride! –
      Pohľady plné smútku
      odo mňa kamsi bočia,
      boja sa mojich očí... vskutku
      už viem, už viem:
      Obaja sú mŕtvi!

      – Ustúpte, nech sa presvedčím:
      Áno, sú to oni! –
      Stalo sa? – Strašný čin!
      Áno, sú to oni!

      Mŕtvy je najmocnejší
      náčelník Severu,
      ten najlepší luk Nórska
      zlomený leží v troskách.

      Mŕtvy je Einar
      Tambarskjelve
      a syn po jeho boku –
      Eindride.

      Úskočne zabitý
      ten, čo bol Magnusovi
      viac ako otec!
      Kto pre kráľa Knuta Veľkého
      bol ako radca, ako syn.

      Zákerne zavraždený,
      strelec zo Svolderu,
      lev, ktorý preskočil
      Lyrskogske vresovisko.

      Lapený v pasci,
      on, vodca sedliakov,
      on, pýcha Trondheimu,
      Tambarskjelve!

      A plavovlasý,
      svorke psov hodený,
      náš syn po jeho boku:
      Eindride!

      Sedliaci, hor sa, váš vodca padol,
      ale ten, kto ho zabil, žije!
      Vari ma nepoznáte? Som Bergliot,
      dcéra Håkona z Hjørungavågu –
      Tambarskjelveho vdova!

      Vás, bojovníci, vyzývam:
      Môj manžel padol rukou vraha.
      Hľa, krv na jeho sivých vlasoch –
      na vašich hlavách navždy spočinie,
      pretože bez odplaty vychladne.

      Vojaci, hor sa! Váš veliteľ je mŕtvy,
      vaša česť, váš otec, radosť vašich detí,
      legenda údolia, hrdina celej krajiny,
      tu leží mŕtvy, a vy ho nepomstíte?

      V tme zavraždený, v kráľovskej sále,
      v snemovnej sále ho zabili,
      najvyšší zákonodarca ho zabil.
      Ó, blesky budú z nebies bičovať krajinu,
      ak ju neočistia plamene pomsty.

      Na vodu spusťte dlhé veslice,
      tu na súši ich Einar deväť nechal,
      a naložte ich pomstou Haraldovi!

      Keby tu Håkon Ivarsson stál,
      keby môj príbuzný tu na kopci stál,
      nebol by Einarovho vraha zachránil šíry fjord
      a ja by som neprosila vás, vy zbabelci.

      Sedliaci, počujete, manžel môj je mŕtvy,
      trón mojich myšlienok po celé polstoročie.
      Prevrhnutý je trón a vpravo od neho
      leží náš syn, ó, všetka naša budúcnosť.
      Prázdne je moje náručie, ako len ruky
      pozdvihnúť dokážem k modlitbe?
      Kam sa len podejem na tejto zemi?
      Ak poberiem sa do cudzích končín,
      budú mi chýbať miesta, kde som s nimi žila.
      Ale ak poberiem sa domov –
      ach, beda, budú mi chýbať oni dvaja!

      Odina vo Valhalle netrúfnem si prosiť,
      stratila som ho ako malé dievča.
      Ale nového boha v nebeskej Gimle? - -
      Veď vzal mi všetko, čo som kedy mala.

      Pomstiť sa? – Kto vraví o pomste?
      Dokáže pomsta oživiť mojich mŕtvych,
      vie uchrániť ma pred chladom?
      Nájdem v nej vdovský útulok,
      útechu pre matku, čo stratila dieťa?

      Dajte mi pokoj s tou vašou pomstou!
      Na voz ich naložte, manžela aj syna,
      domov ich odvezieme!
      A nový, strašný boh v nebeskej Gimle,
      ktorý mi všetko vzal,
      nech vezme si aj pomstu, tej dobre rozumie.
      Pomaly ich vezte, tak Einar vždy sa viezol,
      – a prídeme včas domov.

      Psy nebudú radostne vyskakovať,
      privítajú nás zavýjaním a s ovisnutým chvostom.
      A kone na statku nastražia uši,
      zaerdžia, hlavy pootočené k dverám maštale,
      nedočkavé, kedy sa ozve Eindridov hlas.

      Ten sa však nikdy už neozve –
      a neozvú sa Einarove kroky vo dvorane,
      prikazujúce, aby všetci vstali,
      pretože prichádza ich náčelník.

      Náš veľký dom, ten zamknem
      a služobníctvo pošlem preč,
      statok a kone predám,
      odsťahujem sa ďaleko,
      budem žiť osamote...
      Pomaly nás vezte,
      aby sme prišli domov včas.

      –––––
      Lenore [Gottfried August Bürger] z nemčiny preložil Michal Vincent. Bergliot [Bjørnstjerne Bjørnson] z nórčiny preložil Milan Richter.

    Páči sa Likes 0
    Online bulletin Odfoťte QR kód pomocou smartfónu a zobrazí sa vám bulletin vo vašom mobilnom zariadení. Alebo na QR kód kliknete a bulletin sa vám zobrazí v novom okne prehliadača.

    [ 2. časť – 00:37:14 ] [ 2nd part – 00:37:14 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

      PlayPrehrať
    00:00
    00:00
    • Off
    • Subtitles
    • Titulky

    Koncert k Roku slovenského divadla

    Utorok 1. 12. 2020, 19.00 h
    HS – Hudba a slovo, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


    Franz Liszt bol levom salónov, miláčikom publika. Fascinoval svojou klavírnou hrou, ale aj noblesou a kultivovanosťou. Zaujímal sa intenzívne o literatúru, čo sa odzrkadľuje v jeho komorných aj symfonických opusoch. V balade Lenore na text Gottfrieda Augusta Bürgera to vyskúšal aj v teréne sentimentálnej komornej melodrámy. Liszt bol idolom doby; svojou poetikou fascinoval aj Nóra Edvarda Griega. Grieg preferoval komornú hudbu, klavírne drobnosti a pieseň. V melodráme Bergliot spracoval baladu svojho priateľa Bjørnstjerna Bjørnsona.

    Peter Pažický je jedným z popredných predstaviteľov slovenského klavírneho umenia. Koncertuje doma aj v zahraničí.


    • VideozáznamVideorecording
    • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
    • Koncert k Roku slovenského divadla