Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:30:29 ] [ 1st part – 00:30:29 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Fascinujúci umelecký zjav Ludwiga van Beethovena priťahuje od nepamäti nielen milovníkov hudby, ale aj mnohých spisovateľov, dramatikov, básnikov či filozofov bez rozdielu národnosti. Bol to Romain Rolland, francúzsky prozaik a humanista, pre ktorého bol Beethoven objektom celoživotného záujmu, ba vášne, a ktorý o ňom napísal, že je „oveľa viac ako prvý medzi hudobníkmi, je najhrdinskejšou silou moderného umenia“. Beethoven silou svojej impozantnej osobnosti dokázal vtlačiť dosiaľ tradičným hudobným formám a žánrom neopakovateľnú pečať naliehavej umeleckej výpovede a vyburcovať poslucháča ako žiaden iný skladateľ pred ním. Aj jeho jediná opera Fidelio je svedectvom zložitého a namáhavého tvorivého zápasu, vrcholiaceho v jednoznačnom humanistickom posolstve diela. Beethoven začal operu písať v roku 1804, jej nenápadná premiéra s pôvodným názvom Leonora sa konala v novembri 1805 vo Viedni. O desaťročie neskôr, v roku 1814, keď už skladateľova popularita v metropole rakúskej monarchie dosiahla vrchol, prejavili divadlá vo Viedni o uvedenie opery opätovný záujem. Beethoven preto podrobil partitúru diela zásadnej revízii, zmenil jeho názov na Fidelio a skomponoval k nemu štyri rôzne predohry. Voči druhej a tretej (tá prvá, komponovaná pre premiéru v Prahe, sa našla až po skladateľovej smrti) vzniesol pravdepodobne výhrady viedenský usporiadateľ: boli dlhé, hudobne mimoriadne náročné a nedokázali zaujať pozornosť na predstavenie ešte neveľmi sústredeného obecenstva. Beethoven teda v rýchlosti napísal štvrtú opernú predohru v trvaní šiestich minút, ktorá sa pred dielom dodnes hráva (stihol to však len na druhú premiéru) a ouvertúru Leonora č. 3 so slávnym trúbkovým signálom presunul na úvod 2. dejstva.

Po nástupe Hieronyma Colloreda do funkcie salzburského arcibiskupa v roku 1772 sa spoločenská situácia mladého Wolfganga Amadea Mozarta v meste výrazne zhoršila. Nový arcibiskup podstatne zredukoval hudobné aktivity, ktoré podliehali pod jeho správu a prinútil tak otca i syna Mozartovcov, aby si uplatnenie hľadali v iných centrách monarchie. Stalo sa to v júli 1773; otec Leopold s Wolfgangom odišli do Viedne, no po niekoľkých mesiacoch neúspešného pôsobenia v metropole sa do Salzburgu vrátili. Viedeň na svojho génia musela ešte počkať. Neutešené a deprimujúce pomery v skladateľovom rodnom meste však nemali na Mozartovu tvorbu nijaký vplyv: práve z tohto obdobia pochádza trojica úchvatných, formovo dokonalo vycibrených a inštrumentačne detailne rozpracovaných symfónií g mol, KV 183, C dur, KV 200 a napokon Symfónia č. 29 A dur, KV 201. Túto symfóniu osemnásťročný autor dokončil začiatkom roku 1774. Je to klenot, ktorý znesie porovnanie i s orchestrálnymi dielami zo záverečného obdobia jeho tvorby. Alfred Einstein, autor reprezentatívnej mozartovskej monografie z roku 1945, charakterizuje dielo takto: „Nový duch nachádza odraz vo všetkých častiach symfónie: v Andante, koncipovanom subtílne ako sláčikové kvarteto, doplnené dvomi pármi dychových nástrojov: v Menuete s jeho kontrastmi a takmer beethovenovskou vášňou: a napokon finále, skutočné Allegro spirito, obsahujúce najbohatšie a najdramatickejšie rozvedenie, aké Mozart dovtedy napísal.“

Diela Richarda Wagnera, veľkého operného reformátora 19. storočia, sa v koncertných programoch symfonických telies objavujú pomerne zriedkavo. Tu a tam zaznie juvenílna Symfónia C dur, Siegfriedova idyla či predohry a medzihry z opier, to je však prakticky všetko. Ak sa chce milovník Wagnerovej hudby do sýtosti nabažiť opojného účinku skladateľovho orchestra, musí zájsť do opery, aj to do inej ako tej našej (najlepšie do susednej Viedne, kde na pôde Dvornej opery Wagner zažíval triumfálne úspechy svojej scénickej tvorby a kde jej početné uvádzania dodnes nesú známku najvyššej inscenačnej kvality). Wagner svojich poslucháčov vždy rozdeľoval: na jednej strane mal fanatických prívržencov, na druhej zasa nenávistných odporcov, ktorí mu nevedeli prísť na meno (medzi nimi priam legendárny viedenský kritik Eduard Hanslick). Siegfriedova idyla pre komorný orchester, dielo vrúcne, melodické a pokojné, takéto rozporuplné reakcie nevyvoláva. Wagner ho napísal v roku 1869 ako narodeninový darček manželke Cosime po narodení syna Siegfrieda. Skladba po prvýkrát zaznela ráno 25. decembra 1870 ako serenáda na schodoch ich vily v švajčiarskom Tribschene. Malo to byť prekvapenie, ktoré zorganizoval samotný autor a Cosima sa pri prvých tónoch hudby zobudila. Wagner pôvodne nechcel dielko zverejniť, malo ostať súkromným holdom a vyznaním lásky. Keď sa však o niekoľko rokov dostal do finančnej tiesne, ponúkol partitúru vydavateľovi Schottovi, pričom inštrumentáciu rozšíril z 13 nástrojov na komorný orchester. Neskôr hudobné témy z idyly zahrnul do svojej opery Siegfried, tretieho dielu tetralógie Nibelungov prsteň. V strede skladby sólový hoboj cituje melódiu známej nemeckej uspávanky Schlaf, Kindchen, schlafe. Pôvabná Siegfriedova idyla je jedným z najintímnejších Wagnerových opusov, skrýva osobnú symboliku, ktorá mala ostať navždy utajená pred svetom.

„Claude Debussy pripomínal francúzskej hudbe jej pravú povahu a zabudnutý ideál“ – píše Romain Rolland vo svojej slávnej knihe Hudobníci prítomnosti„teda jasnosť, uhladenú jednoduchosť, pôvab a plastickú krásu. Chcel, aby všetko v nej bola maľba a poézia, aby vyjadrovala bezprostredne a priezračne celkom čistý cit a aby sa melódia, rytmus či harmónia voľne rozvíjali podľa svojich vnútorných zákonov.“ K týmto vlastnostiam sa Claude Debussy prepracoval postupne, v posledných dvoch dekádach 19. storočia bol ešte hlboko pod vplyvom poetiky doznievajúceho romantizmu, ktorú preň stelesňoval neskorý Liszt (Debussy sa so skladateľom stretol rok pred jeho smrťou počas svojho dvojročného študijného pobytu v Ríme), P. I. Čajkovskij a najmä Richard Wagner, ku ktorému pociťoval v začiatkoch svojej tvorby hlbokú úctu; v neposlednom rade ho inšpiroval aj exotický kolorit španielskej hudby. Klavírna Bergamská suita pochádza práve z tohto obdobia. Debussy dielo napísal v roku 1890, no v roku 1905 podrobil jeho štyri časti dôkladnej revízii. Tretia časť s názvom Svit luny, inšpirovaná rovnomennou poémou básnika Paula Verlaina, patrí medzi najpopulárnejšie a najčastejšie uvádzané skladby francúzskeho majstra. Jej orchestrálna podoba z pera Andrého Capleta vznikla, na rozdiel od iných úprav, ešte počas skladateľovho života a je tak plnohodnotnou verziou originálu.

„Má čierne oči, živý, znepokojený pohľad a husté obočie, vlasy sčesané dozadu odhaľujú vysoké čelo, pery má úzke, odstávajúce uši bez lalôčikov a hnedastú pleť. Pre rezervovanú elegantnosť, zdvorilú jednoduchosť, chladnú spôsobnosť a nie práve najväčšiu zhovorčivosť sa javí trochu ako suchár, ale je veľmi elegantný, ani zo škatuľky v každú dennú či nočnú hodinu“ – takto charakterizoval Mauricea Ravela spisovateľ Jean Echenoz vo svojej znamenitej biografii skladateľa. Ravel dosiahol kompozičnú dokonalosť s neobyčajnou ľahkosťou, mal obdivuhodný hudobný sluch a zmysel pre rafinovanosť tvorivých štýlov, ktorým podliehal a ktoré v krátkom čase znova opúšťal. Jeho sympatie si získavali raz jazzové vplyvy, inokedy zasa ranobarokoví clavecinisti, ohnivé hispánske, resp. uhorské rytmy či polytonálne výstrelky, ale aj rozprávkové motívy, ktoré presvedčivým spôsobom spracoval v opere Dieťa a čary a v baletnej suite Moja matka hus. Päťčasťovú skladbu Ravel pôvodne napísal v roku 1910 ako inštruktívnu skladbu pre klavír štvorručne, ktorú venoval deťom spriateleného manželského páru Godebských. O rok neskôr skladateľ dielo zinštrumentoval a vznikla tak čarovná, neobyčajne farbistá skladba pre orchester. Jej programový základ tvoria príbehy najmä z pera francúzskeho rozprávkara 17. storočia Charlesa Perraulta (ale aj iných, napr. Madame d’Aulnoy a Jeanne-Marie Le Prince de Beaumont). Päticu notoricky známych príbehov, medzi ktorými sa objavuje aj spiaca krásavica či kráska a zviera, rámcuje rozprávačka v podobe „matky husi“.

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 27. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus AB, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

EMMANUEL VILLAUME

dirigoval počas svojej kariéry vystúpenia s tými najprominentnejšími opernými súbormi a symfonickými orchestrami z celého sveta. Od sezóny 2015/2016 je šéfdirigentom PKF – Prague Philharmonia. Na jeseň 2020 zaháji už svoju ôsmu sezónu tiež ako hudobný riaditeľ Opery v Dallase.

V sezóne 2020/2021 sa Emmanuel Villaume vracia do Metropolitnej opery v New Yorku (Romeo a Júlia), Lyric Opera v Chicagu (Samson a Dalila) a do Opery v Dallase, kde zastáva post hudobného riaditeľa (Figarova svadba, Lohengrin a svetová premiéra „The Diving Bell and the Butterfly“).

Emmanuel Villaume je spoločne so sopranistkou Dianou Damrau držiteľom prestížnej nemeckej ceny ECHO Klassik 2017 v kategórii Operný album roka za nahrávku Meyerbeerových árií. V decembri 2017 naštudoval v Metropolitnej opere v New Yorku očakávanú inscenáciu Pucciniho Toscy, ktorá bola prenášaná v rámci projektu MET: Live in HD do viac ako 2000 kín v 73 krajinách sveta. V sezóne 2018/2019 naštudoval Bizetovho Lovca perál v Metropolitnej opere, Massenetovho Dona Quijota v Deutsche Oper Berlin a v domovskej opere v Dallase uviedol hneď tri inscenácie – Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, Bizetovu Carmen a Pucciniho Manon Lescaut. Pravidelne spolupracuje s operami v San Franciscu, Los Angeles, Montreale, Kráľovskou operou Covent Garden v Londýne, Washingtonskou národnou operou, Teatro Colón v Buenos Aires, Tokyo Bunka Kaikan a Opéra Bastille v Paríži. Dirigoval predstavenia v Bavorskej štátnej opere, Deutsche Oper Berlin, Teatro La Fenice, Teatro Regio di Torino, Teatro Real v Madride, Gran Teatre del Liceu v Barcelone, Opéra de Monte-Carlo a ďalších. Na slávnom festivale Klangbogen vo Viedni uviedol Menottiho Goyu s Plácidom Domingom v titulnej úlohe.

Popri opernej tvorbe sa aktívne venuje aj práci so symfonickými telesami. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Spolupracoval s Losangeleskou filharmóniou, Chicagskými, Montrealskými, Sanfranciskými, Houstonskými a Bostonskými symfonikmi, Kráľovskou filharmóniou v Londýne, Orchestre de Paris, Orchestre Philharmonique de Radio France, NHK Symphony Orchestra v Tokiu a ďalšími. V roku 2008 vystúpil s Čínskym národným operným orchestrom v rámci Letných olympijských hier v Pekingu. Z ďalších vrcholov menujme koncerty v newyorskej Avery Fisher Hall na Richard Tucker Gala 2014, s Juilliard Orchestra v Alice Tully Hall, na Grant Park Music Festival v Chicagu, festivale Biele noci v Mariinskom divadle v Petrohrade a európske koncertné turné s Čajkovského operou Jolanta sa sopranistkou Annou Netrebko v Luzerne, Kodani, Monte Carle a londýnskej Royal Albert Hall. Pripomeňme aj jeho početné vystúpenia na prestížnom americkom festivale Spoleto, kde v rokoch 2001 – 2010 pôsobil ako hudobný riaditeľ jeho americkej divízie v Charlestone. Jeho projekty s PKF – Prague Philharmonia zahŕňajú nahrávky s Annou Netrebko a Benjaminom Bernheimom pre label Deutsche Grammophon, tri CD pre Warner Classics (okrem iného profilovú nahrávku Ravel. Debussy. Bizet z roku 2018), z ktorých album Héroïque s Bryanom Hymelom získal nomináciu na International Opera Awards 2016, či špeciálne silvestrovské gala v Royal Opera House Muscat v Ománe. V januári 2017 absolvoval s orchestrom mimoriadne úspešné turné po USA, ktoré okrem iného zahŕňalo koncerty v Davis Symphony Hall v San Franciscu a Copley Symphony Hall v San Diegu. Emmanuel Villaume sa narodil v roku 1964 v Štrasburgu a vyštudoval hudbu na Conservatoire de Strasbourg. Neskôr pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbone, kde získal diplom v odbore literatúra, filozofia a muzikológia. Ako autor erudovaných muzikologických článkov bol už vo veku dvadsaťjeden rokov menovaný dramaturgom Rýnskej národnej opery v Štrasburgu. Je držiteľom čestného doktorátu z University of Indianapolis. Maestro Villaume žije striedavo v Paríži a v Dallase.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

[ 2. časť – 00:50:53 ] [ 2nd part – 00:50:53 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Ivan Marton ]

Fascinujúci umelecký zjav Ludwiga van Beethovena priťahuje od nepamäti nielen milovníkov hudby, ale aj mnohých spisovateľov, dramatikov, básnikov či filozofov bez rozdielu národnosti. Bol to Romain Rolland, francúzsky prozaik a humanista, pre ktorého bol Beethoven objektom celoživotného záujmu, ba vášne, a ktorý o ňom napísal, že je „oveľa viac ako prvý medzi hudobníkmi, je najhrdinskejšou silou moderného umenia“. Beethoven silou svojej impozantnej osobnosti dokázal vtlačiť dosiaľ tradičným hudobným formám a žánrom neopakovateľnú pečať naliehavej umeleckej výpovede a vyburcovať poslucháča ako žiaden iný skladateľ pred ním. Aj jeho jediná opera Fidelio je svedectvom zložitého a namáhavého tvorivého zápasu, vrcholiaceho v jednoznačnom humanistickom posolstve diela. Beethoven začal operu písať v roku 1804, jej nenápadná premiéra s pôvodným názvom Leonora sa konala v novembri 1805 vo Viedni. O desaťročie neskôr, v roku 1814, keď už skladateľova popularita v metropole rakúskej monarchie dosiahla vrchol, prejavili divadlá vo Viedni o uvedenie opery opätovný záujem. Beethoven preto podrobil partitúru diela zásadnej revízii, zmenil jeho názov na Fidelio a skomponoval k nemu štyri rôzne predohry. Voči druhej a tretej (tá prvá, komponovaná pre premiéru v Prahe, sa našla až po skladateľovej smrti) vzniesol pravdepodobne výhrady viedenský usporiadateľ: boli dlhé, hudobne mimoriadne náročné a nedokázali zaujať pozornosť na predstavenie ešte neveľmi sústredeného obecenstva. Beethoven teda v rýchlosti napísal štvrtú opernú predohru v trvaní šiestich minút, ktorá sa pred dielom dodnes hráva (stihol to však len na druhú premiéru) a ouvertúru Leonora č. 3 so slávnym trúbkovým signálom presunul na úvod 2. dejstva.

Po nástupe Hieronyma Colloreda do funkcie salzburského arcibiskupa v roku 1772 sa spoločenská situácia mladého Wolfganga Amadea Mozarta v meste výrazne zhoršila. Nový arcibiskup podstatne zredukoval hudobné aktivity, ktoré podliehali pod jeho správu a prinútil tak otca i syna Mozartovcov, aby si uplatnenie hľadali v iných centrách monarchie. Stalo sa to v júli 1773; otec Leopold s Wolfgangom odišli do Viedne, no po niekoľkých mesiacoch neúspešného pôsobenia v metropole sa do Salzburgu vrátili. Viedeň na svojho génia musela ešte počkať. Neutešené a deprimujúce pomery v skladateľovom rodnom meste však nemali na Mozartovu tvorbu nijaký vplyv: práve z tohto obdobia pochádza trojica úchvatných, formovo dokonalo vycibrených a inštrumentačne detailne rozpracovaných symfónií g mol, KV 183, C dur, KV 200 a napokon Symfónia č. 29 A dur, KV 201. Túto symfóniu osemnásťročný autor dokončil začiatkom roku 1774. Je to klenot, ktorý znesie porovnanie i s orchestrálnymi dielami zo záverečného obdobia jeho tvorby. Alfred Einstein, autor reprezentatívnej mozartovskej monografie z roku 1945, charakterizuje dielo takto: „Nový duch nachádza odraz vo všetkých častiach symfónie: v Andante, koncipovanom subtílne ako sláčikové kvarteto, doplnené dvomi pármi dychových nástrojov: v Menuete s jeho kontrastmi a takmer beethovenovskou vášňou: a napokon finále, skutočné Allegro spirito, obsahujúce najbohatšie a najdramatickejšie rozvedenie, aké Mozart dovtedy napísal.“

Diela Richarda Wagnera, veľkého operného reformátora 19. storočia, sa v koncertných programoch symfonických telies objavujú pomerne zriedkavo. Tu a tam zaznie juvenílna Symfónia C dur, Siegfriedova idyla či predohry a medzihry z opier, to je však prakticky všetko. Ak sa chce milovník Wagnerovej hudby do sýtosti nabažiť opojného účinku skladateľovho orchestra, musí zájsť do opery, aj to do inej ako tej našej (najlepšie do susednej Viedne, kde na pôde Dvornej opery Wagner zažíval triumfálne úspechy svojej scénickej tvorby a kde jej početné uvádzania dodnes nesú známku najvyššej inscenačnej kvality). Wagner svojich poslucháčov vždy rozdeľoval: na jednej strane mal fanatických prívržencov, na druhej zasa nenávistných odporcov, ktorí mu nevedeli prísť na meno (medzi nimi priam legendárny viedenský kritik Eduard Hanslick). Siegfriedova idyla pre komorný orchester, dielo vrúcne, melodické a pokojné, takéto rozporuplné reakcie nevyvoláva. Wagner ho napísal v roku 1869 ako narodeninový darček manželke Cosime po narodení syna Siegfrieda. Skladba po prvýkrát zaznela ráno 25. decembra 1870 ako serenáda na schodoch ich vily v švajčiarskom Tribschene. Malo to byť prekvapenie, ktoré zorganizoval samotný autor a Cosima sa pri prvých tónoch hudby zobudila. Wagner pôvodne nechcel dielko zverejniť, malo ostať súkromným holdom a vyznaním lásky. Keď sa však o niekoľko rokov dostal do finančnej tiesne, ponúkol partitúru vydavateľovi Schottovi, pričom inštrumentáciu rozšíril z 13 nástrojov na komorný orchester. Neskôr hudobné témy z idyly zahrnul do svojej opery Siegfried, tretieho dielu tetralógie Nibelungov prsteň. V strede skladby sólový hoboj cituje melódiu známej nemeckej uspávanky Schlaf, Kindchen, schlafe. Pôvabná Siegfriedova idyla je jedným z najintímnejších Wagnerových opusov, skrýva osobnú symboliku, ktorá mala ostať navždy utajená pred svetom.

„Claude Debussy pripomínal francúzskej hudbe jej pravú povahu a zabudnutý ideál“ – píše Romain Rolland vo svojej slávnej knihe Hudobníci prítomnosti„teda jasnosť, uhladenú jednoduchosť, pôvab a plastickú krásu. Chcel, aby všetko v nej bola maľba a poézia, aby vyjadrovala bezprostredne a priezračne celkom čistý cit a aby sa melódia, rytmus či harmónia voľne rozvíjali podľa svojich vnútorných zákonov.“ K týmto vlastnostiam sa Claude Debussy prepracoval postupne, v posledných dvoch dekádach 19. storočia bol ešte hlboko pod vplyvom poetiky doznievajúceho romantizmu, ktorú preň stelesňoval neskorý Liszt (Debussy sa so skladateľom stretol rok pred jeho smrťou počas svojho dvojročného študijného pobytu v Ríme), P. I. Čajkovskij a najmä Richard Wagner, ku ktorému pociťoval v začiatkoch svojej tvorby hlbokú úctu; v neposlednom rade ho inšpiroval aj exotický kolorit španielskej hudby. Klavírna Bergamská suita pochádza práve z tohto obdobia. Debussy dielo napísal v roku 1890, no v roku 1905 podrobil jeho štyri časti dôkladnej revízii. Tretia časť s názvom Svit luny, inšpirovaná rovnomennou poémou básnika Paula Verlaina, patrí medzi najpopulárnejšie a najčastejšie uvádzané skladby francúzskeho majstra. Jej orchestrálna podoba z pera Andrého Capleta vznikla, na rozdiel od iných úprav, ešte počas skladateľovho života a je tak plnohodnotnou verziou originálu.

„Má čierne oči, živý, znepokojený pohľad a husté obočie, vlasy sčesané dozadu odhaľujú vysoké čelo, pery má úzke, odstávajúce uši bez lalôčikov a hnedastú pleť. Pre rezervovanú elegantnosť, zdvorilú jednoduchosť, chladnú spôsobnosť a nie práve najväčšiu zhovorčivosť sa javí trochu ako suchár, ale je veľmi elegantný, ani zo škatuľky v každú dennú či nočnú hodinu“ – takto charakterizoval Mauricea Ravela spisovateľ Jean Echenoz vo svojej znamenitej biografii skladateľa. Ravel dosiahol kompozičnú dokonalosť s neobyčajnou ľahkosťou, mal obdivuhodný hudobný sluch a zmysel pre rafinovanosť tvorivých štýlov, ktorým podliehal a ktoré v krátkom čase znova opúšťal. Jeho sympatie si získavali raz jazzové vplyvy, inokedy zasa ranobarokoví clavecinisti, ohnivé hispánske, resp. uhorské rytmy či polytonálne výstrelky, ale aj rozprávkové motívy, ktoré presvedčivým spôsobom spracoval v opere Dieťa a čary a v baletnej suite Moja matka hus. Päťčasťovú skladbu Ravel pôvodne napísal v roku 1910 ako inštruktívnu skladbu pre klavír štvorručne, ktorú venoval deťom spriateleného manželského páru Godebských. O rok neskôr skladateľ dielo zinštrumentoval a vznikla tak čarovná, neobyčajne farbistá skladba pre orchester. Jej programový základ tvoria príbehy najmä z pera francúzskeho rozprávkara 17. storočia Charlesa Perraulta (ale aj iných, napr. Madame d’Aulnoy a Jeanne-Marie Le Prince de Beaumont). Päticu notoricky známych príbehov, medzi ktorými sa objavuje aj spiaca krásavica či kráska a zviera, rámcuje rozprávačka v podobe „matky husi“.

Ivan Marton

–––––
Bibliografický údaj: MARTON, Ivan: Text ku koncertu 27. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Cyklus AB, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

EMMANUEL VILLAUME

dirigoval počas svojej kariéry vystúpenia s tými najprominentnejšími opernými súbormi a symfonickými orchestrami z celého sveta. Od sezóny 2015/2016 je šéfdirigentom PKF – Prague Philharmonia. Na jeseň 2020 zaháji už svoju ôsmu sezónu tiež ako hudobný riaditeľ Opery v Dallase.

V sezóne 2020/2021 sa Emmanuel Villaume vracia do Metropolitnej opery v New Yorku (Romeo a Júlia), Lyric Opera v Chicagu (Samson a Dalila) a do Opery v Dallase, kde zastáva post hudobného riaditeľa (Figarova svadba, Lohengrin a svetová premiéra „The Diving Bell and the Butterfly“).

Emmanuel Villaume je spoločne so sopranistkou Dianou Damrau držiteľom prestížnej nemeckej ceny ECHO Klassik 2017 v kategórii Operný album roka za nahrávku Meyerbeerových árií. V decembri 2017 naštudoval v Metropolitnej opere v New Yorku očakávanú inscenáciu Pucciniho Toscy, ktorá bola prenášaná v rámci projektu MET: Live in HD do viac ako 2000 kín v 73 krajinách sveta. V sezóne 2018/2019 naštudoval Bizetovho Lovca perál v Metropolitnej opere, Massenetovho Dona Quijota v Deutsche Oper Berlin a v domovskej opere v Dallase uviedol hneď tri inscenácie – Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, Bizetovu Carmen a Pucciniho Manon Lescaut. Pravidelne spolupracuje s operami v San Franciscu, Los Angeles, Montreale, Kráľovskou operou Covent Garden v Londýne, Washingtonskou národnou operou, Teatro Colón v Buenos Aires, Tokyo Bunka Kaikan a Opéra Bastille v Paríži. Dirigoval predstavenia v Bavorskej štátnej opere, Deutsche Oper Berlin, Teatro La Fenice, Teatro Regio di Torino, Teatro Real v Madride, Gran Teatre del Liceu v Barcelone, Opéra de Monte-Carlo a ďalších. Na slávnom festivale Klangbogen vo Viedni uviedol Menottiho Goyu s Plácidom Domingom v titulnej úlohe.

Popri opernej tvorbe sa aktívne venuje aj práci so symfonickými telesami. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. Spolupracoval s Losangeleskou filharmóniou, Chicagskými, Montrealskými, Sanfranciskými, Houstonskými a Bostonskými symfonikmi, Kráľovskou filharmóniou v Londýne, Orchestre de Paris, Orchestre Philharmonique de Radio France, NHK Symphony Orchestra v Tokiu a ďalšími. V roku 2008 vystúpil s Čínskym národným operným orchestrom v rámci Letných olympijských hier v Pekingu. Z ďalších vrcholov menujme koncerty v newyorskej Avery Fisher Hall na Richard Tucker Gala 2014, s Juilliard Orchestra v Alice Tully Hall, na Grant Park Music Festival v Chicagu, festivale Biele noci v Mariinskom divadle v Petrohrade a európske koncertné turné s Čajkovského operou Jolanta sa sopranistkou Annou Netrebko v Luzerne, Kodani, Monte Carle a londýnskej Royal Albert Hall. Pripomeňme aj jeho početné vystúpenia na prestížnom americkom festivale Spoleto, kde v rokoch 2001 – 2010 pôsobil ako hudobný riaditeľ jeho americkej divízie v Charlestone. Jeho projekty s PKF – Prague Philharmonia zahŕňajú nahrávky s Annou Netrebko a Benjaminom Bernheimom pre label Deutsche Grammophon, tri CD pre Warner Classics (okrem iného profilovú nahrávku Ravel. Debussy. Bizet z roku 2018), z ktorých album Héroïque s Bryanom Hymelom získal nomináciu na International Opera Awards 2016, či špeciálne silvestrovské gala v Royal Opera House Muscat v Ománe. V januári 2017 absolvoval s orchestrom mimoriadne úspešné turné po USA, ktoré okrem iného zahŕňalo koncerty v Davis Symphony Hall v San Franciscu a Copley Symphony Hall v San Diegu. Emmanuel Villaume sa narodil v roku 1964 v Štrasburgu a vyštudoval hudbu na Conservatoire de Strasbourg. Neskôr pokračoval v štúdiách na parížskej Sorbone, kde získal diplom v odbore literatúra, filozofia a muzikológia. Ako autor erudovaných muzikologických článkov bol už vo veku dvadsaťjeden rokov menovaný dramaturgom Rýnskej národnej opery v Štrasburgu. Je držiteľom čestného doktorátu z University of Indianapolis. Maestro Villaume žije striedavo v Paríži a v Dallase.


SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume a od roku 2017 do roku 2020 britský dirigent James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

0 Páči sa Likes

Beethoven / Mozart / Wagner / Debussy / Ravel

Piatok 27. 11. 2020, 19.00 h
A/B – Symfonicko-vokálny cyklus, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


Operu Fidelio ako oslavu humanizmu a slobody napísal Ludwig van Beethoven v roku 1804. Postupne k nej skomponoval štyri rôzne predohry, no v konečnom dôsledku sa ako úvod k dielu ujala až tá štvrtá. Symfónia A dur, KV 201 osemnásťročného W. A. Mozarta pochádza z roku 1774, keď sa skladateľ dostal do sporu so salzburským arcibiskupom Colloredom. Je to pohodová a prekvapujúco zrelá skladba, ktorá nenesie stopy autorovho ťažkého životného obdobia. Siegfriedova idyla pre komorný orchester R. Wagnera vznikla v roku 1869 ako skladateľov narodeninový darček manželke Cosime, no zároveň je táto intímna skladba holdom synovi Siegfriedovi. Debussyho Svit luny, jedno z najznámejších diel tvorcu francúzskeho hudobného impresionizmu, je časťou klavírnej Bergamskej suity z roku 1890. Jeho orchestrálnu podobu vytvoril André Caplet. Suita Moja matka hus je jedným z mála diel M. Ravela, napísaných na rozprávkový námet.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Beethoven / Mozart / Wagner / Debussy / Ravel
  • Beethoven / Mozart / Wagner / Debussy / Ravel