Online archív bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

Sledujte náš kanál na Youtube
Navštívte tím Streamboyz na Facebooku
Sledujte nás na Instagrame
Sledujte nás na Twittri

[ 1. časť – 00:51:57 ] [ 1st part – 00:51:57 ] [ iba audio > ][ audio only > ]

Play
00:00
00:00
  • Off
  • Subtitles
  • Titulky

  Bulletin ku koncertu

[ Autor textu: Archív SF; Jana Majerová ]

V roku 1878 sa sedemnásťročný tovariš s krvou Fláma, ešte neznámy Ludwig van Beethoven, prvý raz ocitol v intenzívnom ruchu viedenského hudobného života. Jeho mecénom a patrónom bol pri tejto návšteve vznešený človek, Maximilian Franz, starosta Bonnu a miestodržiteľ oblasti medzi Kolínom na Rýnom a Mohanom. Max Franz bol synom cisárovnej Márie Terézie, takže jeho slovo bolo spoločensky veľmi silné a veľmi dbal na rozvoj umeleckého života v Kolíne nad Rýnom. Beethoven hral v jeho orchestri na viole a Max Franz rýchlo diagnostikoval jeho dravý talent. Po vzájomnej komunikácii s kniežaťom Waldsteinom udelil mladému hudobníkovi polročnú dovolenku a poslal ho do Viedne na štúdiá k Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. Stretnutie Beethovena s Mozartom bolo veľmi krátke a bolo jediné. Istá z historicky nepodložených historiek opisuje túto scénu doslova humorne. Mozart sa údajne o Beethovenovi pred priateľmi vyjadril slovami: „Nespúšťajte ho z očí. Jedného dňa dá svetu čosi, čo bude stáť za to...“. Mozart dal svetu jednoznačnú správu. Mal pravdu. Zároveň svojím údajným výrokom naznačil, že Beethoven nepotrebuje jeho pedagogické služby a nechal bonnského rodáka konať na vlastnú päsť. Žiaľ, prvá Beethovenova cesta do Viedne bola stornovaná v dôsledku ťažkého ochorenia Beethovenovej matky. Čosi veľmi výdatné však v srdci mladého hudobníka začalo pracovať na plné obrátky. Okrem iného sa zvýšil Beethovenov záujem o neskoré operné tituly slávneho maestra. V roku 1792, teda už po Mozartovej smrti navštívil Beethoven Viedeň druhý raz a do Bonnu sa už nikdy nevrátil v dôsledku okupácie mesta Napoleonom a jeho armádou. Prišiel teda do systematickejšieho kontaktu s Mozartovou tvorbou. Učarovala mu „opera záhad“ – Čarovná flauta. Beethoven ju prvý raz videl vo viedenskom Hoftheatri v roku 1801. Konkrétnym produktom záujmu je séria siedmich variácií na tému dueta Papagena a Paminy Bei Männern, welche Liebe fühlen z Mozartovej opernej labutej piesne. Beethoven už mal v tom čase na konte napríklad excelentnú 1. symfóniu, takže bolo evidentné, že podľa rady Mozarta nebolo rozumné pustiť ho z očí. Variácie pre violončelo a klavír Es dur, WoO 46 sú dielom relaxačným. Zároveň je to spomienka na stretnutie s Mozartom a pocta jeho invenčnej téme. Nikto v tom čase nemohol očakávať, že neuplynie ani rok a Beethoven v stave likvidačnej depresie napíše Heiligenstadtský testament, v ktorom sa lúči s tvorbou aj so životom a že po uplynutí ďalšieho roka spôsobí zemetrasenie 3. symfóniou Es dur. Variačný cyklus WoO 46 je nenápadný, ale dokazuje Beethovenov analytický talent v procese rozpoznania základných čŕt prevzatej témy. Na základe tejto analýzy bonnský génius neskôr dosahoval nevídané novotvary. Variácie Es dur, WoO 46 sú nenápadným laboratóriom, v ktorom sa rodila neuveriteľná tvorivá energia.

Beethoven zavŕšil svoj impozantný cyklus 32 sonát pre klavír opusmi 109 – 111, ktoré plánoval napísať ako trilógiu. Prvú z trojice posledných sonát – Sonátu č. 30 E dur, op. 109 dokončil autor na jeseň roku 1820. Prácu na ďalších dvoch sonátach však napokon odsunul na neskôr kvôli komponovaniu iných skladieb (vrátane Missy solemnis), ako aj kvôli zdravotným problémom. Beethovenove posledné tri klavírne sonáty predstavujú geniálne vyústenie skladateľových dlhoročných experimentov a snáh o aktualizáciu klasickej sonáty po stránke formovej, výrazovej i obsahovej. Claudio Arrau sa na margo posledných troch Beethovenových klavírnych sonát vyjadril, že je v nich obsiahnuté oboje – vášeň i pieta. V autografe Sonáty pre klavír č. 31 As dur, op. 110 figuruje dátum 25. december 1821, Beethoven však ešte začiatkom roka 1822 pokračoval v revíziách. V súlade so skladateľovou koncepciou sonáty spočíva aj v opuse 110 ťažisko celého diela vo finále a prvé dve časti sú oproti záverečnej stručnejšie. Prvá časť Moderato cantabile, molto espressivo predstavuje poetický úvod v sonátovej forme. Dominuje v ňom spevnosť, jemnosť, pôvabnosť, atmosféra však miestami zabrúsi i do temnejších výrazových polôh, ktoré sú čiastočne predzvesťou diania vo finále. Druhú časť Allegro molto tvorí krátke a efektné scherzo, plné vtipných momentov, metricky zaujímavých akcentov, náhlych kontrastov a nečakaných zvratov. Humorný podtón scherza súvisí aj s využitím dvoch bujarých ľudových pesničiek v nemeckom dialekte Unsa Kätz häd Katz’ln g’habt a Ich bin lüderlich, du bist lüderlich. Záverečná tretia časť sa začína pomalým, nostalgickým, bolestným i túžobným úvodom Adagio, ma non troppo, v ktorom sa mení niekoľkokrát tempo i výraz – Beethovenove pokyny zahŕňajú označenia ako recitativo, andante, più adagio, meno adagio, klagender Gesang, arioso dolente a ď. Po tomto netradičnom vstupe do finále nasleduje fúga s témou, ktorej dominuje interval kvarty. Beethovenova fúga v Sonáte, op. 110 spája typickú barokovú formu s novým obsahom, v ktorom hrá dôležitú úlohu tematická práca, harmonické myslenie a evolučný duch. Na margo písania fúg Beethoven poznamenal: „Nie je veľkým úspechom napísať fúgu... V študentských rokoch som ich napísal desiatky. Predstavivosť si však tiež uplatňuje svoj nárok, a dnes treba so starobylou formou spojiť ďalší, originálny poetický element“. Hudobný proces fúgy vo finále Sonáty As dur, op. 110 smeruje k pompéznej gradácii. Očakávané vyvrcholenie však zhatí návrat žalostného, prosebného ariosa z úvodného Adagia, ktoré má byť prednášané ermattet klagend. Chmúry sa opäť začnú rozptyľovať až s návratom fúgovej témy, i keď spočiatku len nesmelým, tentokrát v inverzii. V súlade s Beethovenovým pokynom Nach und nach wieder auflebend sa postupne vynára cesta odhodlania, tentokrát úspešná, ktorá má jasný cieľ – dosiahnuť víťazstvo a nadobro zahnať všetky žalosti a bôle. Finále Beethovenovej Sonáty As dur, op. 110 charakterizoval veľmi výstižne skladateľ Vincent d’Indy ako „vynaloženie vôle na potlačenie utrpenia“.

Široká škála zvukových možností, rozsah od zamatových hĺbok až po vrúcne znejúcu husľovú polohu, schopnosť lyrického výrazu aj oslnivej virtuozity – to všetko prinieslo violončelu osobité postavenie v rodine sláčikových nástrojov a trvalý záujem skladateľov až do súčasnosti. Výnimkou nebol ani Ludwig van Beethoven, ktorý do pokladnice svetovej violončelovej literatúry prispel šiestimi opusmi: Koncertom pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 (1804) a piatimi sonátami pre violončelo a klavír. Beethovenove violončelové sonáty, v ktorých skladateľ obom nástrojom venoval rovnocennú pozornosť, predstavujú „klasicky“ jednotný vyvážený formálny tvar. Vo svojej tvorbe sonát pre violončelo sa nemohol opierať o žiadne vzory v diele J. Haydna a W. A. Mozarta. Uplynula totiž len krátka doba, čo sa violončelo oslobodilo od sprievodnej úlohy v rámci bassa continua. Beethoven ako prvý kompletne vypísal party pre violončelo i klavír. V skladateľovom zanietení pre tvorbu violončelových sonát badať veľké časové rozpätie. Prvú dvojicu Violončelových sonát, op. 5 skomponoval v roku 1796 počas pobytu v Berlíne. Tretiu sonátu, op. 69 skomponoval až v roku 1807. O osem rokov neskôr sa k tomuto nástroju opäť vrátil a skomponoval dve Sonáty pre violončelo a klavír, op. 102. Dedikoval ich grófke Márii von Erdődy. Prvýkrát boli publikované v marci 1817 vydavateľom Simrockom v Bonne a o rok neskôr tiež vo Viedni. S rodinou grófa Erdődyho sa Beethoven priatelil asi od roku 1803 a okrem Sonát, op. 102 im venoval tiež dve Triá, op. 70 (1808). V roku 1815 strávili spolu leto v rezidencii pri Jedlesee, kde sa k nim pridal aj violončelista Joseph Linke. Inšpirácia umením tohto violončelistu podnietila vznik oboch Violončelových sonát, op. 102. Sonáta pre violončelo a klavír č. 5 D dur, op. 102 č. 2 sa nesie v duchu Beethovenových neskorých sláčikových kvartet. Celková výstavba sonáty prezrádza skladateľov zámer vytvoriť „totálnu sonátu“, ktorá by bola niečím viac než len prostým súčtom troch častí. Popri Bachových Suitách pre sólové violončelo je táto sonáta považovaná za technicky i duchovne najvyspelejšie dielo pre violončelo obdobia pred 20. storočím. Úvodná časť (Allegro con brio) bez pomalej introdukcie je komponovaná v sonátovej forme s harmonicky odvážnym rozvedením a modifikovanou reprízou. Na rozdiel od ostatných Beethovenových violončelových sonát, obsahuje Sonáta, op. 102 č. 2 plnohodnotnú pomalú časť (Adagio con molto sentimento d’affetto), ktorej záverečný akord je súčasne vstupom do finále. Najzaujímavejším prvkom záverečnej časti (Allegro. Allegro fugato) je fúga, ktorá predznamenáva už riešenie Sonáty pre klavír č. 29 B dur, op. 106 „Hammerklavier“ (1817 – 1818) a Veľkú fúgu B dur, op. 133 (1827). Téma fúgy tejto Violončelovej sonáty D dur vychádza pravdepodobne z barokových modelov, čo sa prejavuje v niektorých harmonických krokoch. V závere Sonáty, op. 102 č. 2 sa objaví reminiscencia témy z prvej časti.

Archív SF; Jana Majerová

–––––
Bibliografický údaj: MAJEROVÁ, Jana (Ed.): Text ku koncertu 10. 11. 2020, in: Slovenská filharmónia, Koncerty bez publika, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

  Životopisy

JÁN SLÁVIK

študoval hru na violončele na bratislavskom Konzervatóriu u Gustáva Večerného a Karola Filipoviča a na Vysokej škole múzických umení u Jozefa Podhoranského. Komornú hru študoval vo Viedni na Hochschule für Musik und darstellende Kunst u Franza Samohyla a Güntera Pichlera. V roku 1992 ukončil doktorandské štúdium na VŠMU, kde od roku 1993 pôsobí ako pedagóg. V roku 2012 bol prezidentom Slovenskej republiky menovaný vysokoškolským profesorom v odbore hudobné umenie.

Zúčastnil sa na viacerých interpretačných kurzoch (Weimar, Kerkrade, Bayreuth, Piešťany) a je držiteľom mnohých ocenení, ako Cena za najlepšiu interpretáciu súčasnej hudby (Pražská jar 1983), Cena hudobnej kritiky (Mladé pódium Karlove Vary 1991). V roku 2001 obdržal Cenu kritiky Slovenskej muzikologickej asociácie a v roku 2009 získal Cenu Sebastian za mimoriadny prínos k presadzovaniu odkazu diela Johanna Sebastiana Bacha v súčasnosti.

Ján Slávik je zakladajúcim členom Moyzesovho kvarteta (1975), ktoré bolo v rokoch 1986 – 2005 komorným súborom Slovenskej filharmónie. Od roku 2006 bolo Moyzesovo kvarteto komorným súborom mesta Modra. Od roku 2008 je komorným súborom mesta Skalica. V roku 2015 získalo Cenu Nadácie Tatra banky za umenie a zároveň aj Cenu Ministra kultúry za umenie. Je spoluzakladateľom občianskeho združenia Albrechtina (2010). S Moyzesovým kvartetom koncertoval takmer vo všetkých štátoch Európy, Japonsku, USA a Kanade a nahral s ním už viac ako 40 kompaktných diskov.

Ako sólista nahral viac ako 15 CD. Z posledných nahrávok to je Dvořákov Violončelový koncert h mol op. 104 s Bratislavskými symfonikmi a Zeljenkov Koncert pre violončelo a orchester so Slovenskou filharmóniou. Premiéroval a dedikované mu boli violončelové koncerty Jozefa Kolkoviča, Egona Kráka, Ladislava Kupkoviča a Ilju Zeljenku. Účinkoval s poprednými slovenskými orchestrami, s L’Orquestra Barcelona Sinfonietta a Salzburským komorným orchestrom. Vystupoval v Nemecku, Španielsku, Francúzsku, Dánsku, Rakúsku, Čechách, Poľsku, Rusku, na Ukrajine a na Malte. V roku 2006 bol Ján Slávik sólovým violončelistom v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Od roku 2008 pôsobí ako koncertný majster skupiny violončiel v Slovenskej filharmónii. V júli 2012 účinkoval ako sólista Dvořákovho Violončelového koncertu h mol so Slovenskou filharmóniou v Tokiu. Ako prvý slovenský interpret uviedol v spolupráci s Danielou Varínskou kompletné dielo Ludwiga van Beethovena pre klavír a violončelo (sonáty a variácie), ktoré vydalo na troch kompaktných diskoch hudobné vydavateľstvo Diskant. Rovnako 3 kompaktné disky nahral so sólovými suitami a sonátami J. S. Bacha. Ján Slávik sa venuje aj interpretácii súčasnej hudby a svoje diela mu venovali viacerí slovenskí skladatelia (R. Berger, J. Iršai, L. Kupkovič, A. Steinecker, I. Zeljenka a ď.). Pre Diskant nahral i Cello Works Ilju Zeljenku, Ladislava Kupkoviča, ako aj diela iných slovenských autorov. Od roku 1997 do roku 2004 bol členom sláčikového tria Amadé. Od roku 2005 je členom Bergerovho tria. Jeho dirigentskými partnermi boli Adolf Vykydal, Bystrík Režucha, Róbert Stankovský, Karol Kevický, Ondrej Lenárd, Leoš Svárovský, Bohdan Warchal, Jack van Steen, Hideaki Umeda, Harald Nerat, Joan Luis Moraleda, Stephen Somary, Harvey Bordowitz, Jerzy Swoboda, Juraj Valčuha. Koncertoval v rámci všetkých významných domácich hudobných festivalov, v zahraničí vystúpil na festivaloch Wurzer Sommerkonzerte (DE), Mladé pódium Karlove Vary (CZ), Festival Haute-Savoi (FR), vo Vendrell na Festival international de Musica Pau Casals (ES), na Medzinárodnom hudobnom festivale v Ľubľane (SLO), Langenargener Schlosskonzerte (DE), Festival Est-Ouest Die (FR), Neue Musik Hannover (DE) a i. Pravidelne vedie majstrovské interpretačné kurzy (Dolný Kubín, Komárno, Žilina). Je zakladateľom Medzinárodného festivalu jazzu a komornej hudby Hudba Modre a Slovenského festivalu umenia Hudba Trnave, ako aj Medzinárodného festivalu Divergencie v Skalici. Ján Slávik pravidelne spolupracuje s rozhlasom a televíziou a nahráva pre hudobné vydavateľstvá Diskant, Marco Polo, Naxos, TUTL a Classico.


DANIELA VARÍNSKA

patrí medzi významné umelecké osobnosti slovenského interpretačného umenia. Po absolvovaní bratislavského Konzervatória dokončila svoje štúdiá v Petrohrade a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Čoskoro sa presadila ako sólistka a svoju koncertnú kariéru rozvíjala na dôležitých pódiách Európy a Ameriky.

Repertoár Daniely Varínskej obsahuje okrem najnáročnejších diel sólovej literatúry aj viac ako 30 klavírnych koncertov, ktoré interpretovala s významnými orchestrami a dirigentmi. Jej široká hudobná rozhľadenosť sa prejavuje aj v oblasti komornej hudby, v ktorej je vyhľadávanou partnerkou, okrem iného pri predvedení kompletných cyklov husľových a violončelových sonát a variácií L. v. Beethovena a J. Brahmsa. Veľmi úspešné sú jej recitály na kladivkovom klavíri na významných festivaloch (Pražská jar, Haydn Festival), ale často interpretuje aj diela 20. storočia a súčasnej slovenskej hudby.

Nahráva pre rôzne hudobné vydavateľstvá sólový aj komorný repertoár. Po koncertnom uvedení všetkých 32 Beethovenových klavírnych sonát na abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie vyšla v roku 2008 nahrávka celého cyklu na 9 CD (Diskant).

Daniela Varínska je aj pedagogicky činná – od roku 1991 pôsobí na VŠMU v Bratislave. V roku 2004 bola vymenovaná za profesorku hudobného umenia. V roku 2017 jej udelili Cenu Tatra banky za umenie.

0 Páči sa Likes

Slávik / Varínska

Utorok 10. 11. 2020, 19.00 h
KBP – Koncerty bez publika, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie


V roku 2020 si celý hudobný svet pripomína 250. výročie narodenia hudobného génia Ludwiga van Beethovena. Koncert bez publika v podaní popredných slovenských interpretov – violončelistu a koncertného majstra Slovenskej filharmónie Jána Slávika a klaviristky Daniely Varínskej – je vítaným príspevkom k tomuto jubileu. Beethoven ako jeden z najoriginálnejších skladateľov, ktorého prínos bol pre ďalší vývoj klasickej hudby kľúčový, zanechal nezmazateľnú stopu nielen na poli symfonickej tvorby, ale rovnako aj v oblasti sólovej a komornej hudby. Variácie pre violončelo a klavír Es dur, WoO 46 (1801) skomponoval Beethoven na známu tému Bei Männern, welche Liebe fühlen z opery Čarovná flauta W. A. Mozarta. Jedným z charakteristických prvkov Beethovenovej neskorej tvorby je využitie fúgy v rámci sonáty. Toto spojenie starej a novej hudobnej formy uplatňuje skladateľ jednak v 5. violončelovej sonáte D dur, op. 102 č. 2 (1815), jednak v 31. klavírnej sonáte As dur, op. 110 (1821). Všetky Beethovenove diela, ktoré zaznejú na tomto koncerte, nahrali ich interpreti na CD pre vydavateľstvo Diskant.


  • VideozáznamVideorecording
  • AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spoluprácaIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
  • Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Slávik / Varínska