Online archív Slovenskej filharmónie bol navrhnutý a naprogramovaný tímom Streamboyz. Videá sú umiestnené na serveroch občianskeho združenia Multiplace. Použitie, šírenie fotografií a audiovizuálneho obsahu tejto stránky len so súhlasom Slovenskej filharmónie. Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií. Slovenská filharmónia je štátna príspevková organizácia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

MK SR

The Online archive of Slovak Philharmonic was designed and programmed by Streamboyz Team. Concerts are located on the Multiplace servers. Use and distribution of photographs and audiovisual content of this site only with the consent of the Slovak Philharmonic. This site uses cookies. By continuing to browse the site, you are agreeing to our use of cookies. Find out more. The Slovak Philharmonic is a state-subsidised organisation of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.

MK SR

Navštívte tím Streamboyz na Facebooku Like our team on Facebook
Sledujte nás na Instagrame Follow us on Instagram
Sledujte náš kanál na Youtube Subscribe to our channel on Youtube
Sledujte nás na Twittri Follow us on Twitter

movie [ 0 H 44 MIN ] [ 0 H 44 MIN ] sd

  PlayPrehrať
00:00
00:00
  • None / Žiadne
  • English
  • Slovenčina
    • Bulletin

      [ Autor textu: ]

      Pripisovanie roly „zakladateľa“ či „otca“ ruskej klasickej hudby skladateľovi Michailovi Ivanovičovi Glinkovi neznamená, že by pred ním ruská hudba neexistovala. Bol však prvým, komu sa podarilo získať si širšie uznanie a vystúpiť z radov domácich amatérskych skladateľov v krajine, kde bol život vážnej hudby orientovaný takmer výlučne na produkciu zo „západu“. S hudbou sa malý Michail zoznámil zhruba ako desaťročný, keď sa po smrti svojej babičky bližšie primkol k strýkovi. Narodil sa ako druhý syn v zámožnej rodine statkára, ktorý so svojou manželkou o prvé dieťa prišiel. Navyše, ako novorodenec bol veľmi slabý, preto sa prísna babička, ktorá zo smrti prvého vnuka obviňovala neskúseného syna a nevestu, rozhodla postarať sa o toho ďalšieho radšej sama. Bol jej poslednou láskou, ktorú si chránila, ale aj rozmaznávala. Dôsledky babičkinej skleníkovej výchovy sa so skladateľom niesli celý život. Pred tým, než sa naplno oddal skladateľskému remeslu, žil akoby dvojitý život. Na jednej strane oficiálne pôsobil ako dobre postavený úradník, na strane druhej tajne túžil tvoriť a venovať sa hudbe. Rád sa zúčastňoval hudobných večierkov, hrával na klavíri a spieval. Takmer denne navštevoval svojho bývalého učiteľa hudby a komponoval svoje prvé skladby. Vášeň k tvorbe ho ovládala čím ďalej tým viac a kruh jeho hudbymilovných známych sa postupne rozširoval. Aby si prehĺbil hudobné vzdelanie, veľa cestoval. Študoval u renomovaného teoretika Siegfrieda Dehna v Berlíne, podnikol cesty na Kaukaz a do Talianska, kde sa zoznámil s Bellinim a Donizettim. Osobne sa poznal i s Berliozom. Úspech a slávu v rodnej krajine zaznamenala až jeho opera Ivan Susanin (neskôr známa ako Život za cára), ktorú dokončil ako tridsaťdvaročný na námet inšpirovaný udalosťami počas rusko-poľskej vojny v roku 1612. Glinkovo prvé veľké dielo mu prinieslo tvorivý i spoločenský úspech, ale aj množstvo neprajníkov. Napriek tomu, povzbudený skladateľ rýchlo začal premýšľať nad druhou operou, ktorá by sa niesla v úplne inom duchu ako Ivan Susanin. Raná poéma Ruslan a Ľudmila jedného z jeho priateľov Alexandra Sergejeviča Puškina priťahovala skladateľa už dávno. Jej pretavenie do operného tvaru sa však stalo záležitosťou mnohých rokov – Glinkov život sa začal uberať smerom, v ktorom bolo čoraz ťažšie nájsť voľný čas a pokoj nevyhnutný na komponovanie. Najväčšmi skladateľa ťažila zhoršujúca sa situácia v rozpadajúcom sa manželstve s Máriou Ivanovnou, ktorá vyústila do dlhého a pre tvorivého umelca ponižujúceho rozchodu.

      O druhej opere začal konkrétnejšie uvažovať iba niekoľko mesiacov po Puškinovej smrti – na jeseň roku 1837. Osobne sa s ním poznal a vďaka príbuznosti ich umeleckých pováh mu bola Puškinova tvorba najbližšia. Napriek neprajnostiam, ktoré Glinku v tom čase obklopovali, dokončil na jar 1842 rozprávkovo čisté a radostné dielo. Fantazijný príbeh o záchrane Ľudmily, dcéry kniežaťa Vladimíra, pred zlým čarodejníkom Černomorom sa začína brilantnou predohrou. Záchranca bohatier Ruslan prechádza rôznymi dobrodružstvami, až napokon za pomoci dobrého čarodejníka Fina víťazí nad zlom a nástrahami. Pestrosť príbehu sa odráža aj v hudbe inšpirovanej nielen ruskou ľudovosťou, ale aj trendmi zo súdobej európskej hudby a podnetmi z kultúr, s ktorými sa skladateľ dovtedy stretol – kaukazskej, fínskej či perzskej. Odvážnou až orientálnou farebnosťou sa vyznačuje už aj samotná predohra k opere, koncipovaná štandardne z tematického materiálu opery v trojdielnej forme s kódou.

      Koncert pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 Sergeja Rachmaninova vstúpil do galérie večnosti ihneď po premiére dňa 9. novembra 1901. Jedno z technicky najnáročnejších, napriek tomu ale stále najvďačnejších a najhrávanejších koncertantných diel obdobia 19. storočia uvádzal skladateľ do života postupne; začiatkom decembra roku 1900 najskôr oboznámil prajné publikum s druhou a treťou časťou. Takmer rok potom pracoval na elegickej a strhujúcej prvej časti. Druhý klavírny koncert je do istej miery dielom definitívneho vykúpenia či akéhosi znovuzrodenia mysle ruského skladateľa. Štyri roky prežíval tento senzitívny muž hlbokú krízu spôsobenú hanebným fiaskom po premiére Prvej symfónie d mol (28. marca 1897). Rachmaninov vložil do tohto opusu obrovské kvantum energie a tvrdej práce, takže jeho očakávanie prvého uvedenia sa nieslo v atmosfére nezvyčajného napätia. Reakcie publika a odbornej verejnosti boli zdrvujúce a hanebne ironické. César Kjuj, jeden z vtedajších lídrov ruského kultúrneho života, nešetril urážkami, hraničiacimi s nactiutŕhaním. Dvadsaťštyriročný Rachmaninov tento debakel nezvládol a upadol do ťaživej depresie. On sám svoj stav neskôr opisoval ako situáciu muža po ťažkej mozgovej porážke, muža, neschopného ovládať svoje ruky a nohy. Nad vodou skladateľa držalo jedine vyučovanie klavírnej hry. Dočasná pomoc prišla zo strany priemyselníka Saavu Mamontova, šéfa súkromnej opernej spoločnosti; ponúkol Rachmaninovovi post dirigenta a ten uviedol ako svoj dirigentský operný debut dielo Camilla Saint-Saënsa Samson a Dalila. Mamontov okrem toho skladateľovi zabezpečil kontakty na Londýn, kde Rachmaninov s relatívnym úspechom uvádzal svoje salónne klavírne miniatúry. Koncom roka 1899 sa však depresie ešte prehĺbili; vtedy veľmi pomohla snúbenica Natalia Satina. Napriek jej obetavému prístupu však Rachmaninov nebol vôbec schopný komponovať a dostavila sa aj nechuť hrať na klavíri. Bol nevyhnutný zásah odborníka; skúsený lekár, psychológ a hudobný nadšenec Nikolaj Dahl poskytol pacientovi niekoľko terapeutických sedení a zasvätených hypnóz. V priebehu polroka sa situácia rapídne zlepšila a Rachmaninov zaregistroval novú chuť do komponovania. Produktom tejto obnovy tela aj ducha je práve rapsodický Druhý klavírny koncert dedikovaný doktorovi Dahlovi. Žáner klavírneho koncertu Rachmaninov odvážne „vyzval na súboj“ už vo svojom študentskom opuse 1 – v Prvom klavírnom koncerte fis mol. Toto mladícke dielo nasýtené neodškriepiteľnou dávkou cieľavedomosti vznikalo v čase, kedy bol Rachmaninov ešte silne ovplyvnený bezprostredným kontaktom s Piotrom Iľjičom Čajkovským. Sile Čajkovského osobnosti nemohol devätnásťročný mladík odolať a Prvý klavírny koncert je preto vedený v duchu tradičných predstáv o virtuóznom koncertantnom titule. Úskalia a traumy atakujúce Rachmaninova po škandále Prvej symfónie akoby mali aj pozitívne dôsledky; skladateľ vydoloval v ubolenej psychike čosi, čo bolo prekrývané akademickými predstavami o zmysle hudobnej tvorby. V Druhom koncerte c mol už Rachmaninov rozpráva svoj vlastný príbeh; príbeh nenapodobiteľného klaviristu a zdravo ambiciózneho autora. V čase vzniku diela sa hudobná Európa zmietala v kríze a mnohí tvorcovia hľadali nové alternatívy. Rachmaninov možno pôsobil v tejto hre o budúcnosť umenia ako spiatočník; to je však veľmi relatívny postoj. Tak ako jeho vzor, teda Čajkovskij, aj Rachmaninov chcel ešte dolovať efekt z toho, čo mu priniesli klasici a nerobil si nároky hľadať akýsi „kameň mudrcov“. Druhý klavírny koncert je aj z tohto hľadiska dielom veľkého začiatku a výraznej perspektívy. Už vstupných osem taktov, ťaživá akordická kadencia sólového klavíra naznačuje vnútorný prerod a zásadnú zmenu postoja voči poslaniu komponovania. Osihotené súzvuky znejúce nad zlovestným basovým tónom „f“ pripomínajúce akési smútočné zvony otvárajú vášnivý príbeh kvázi v štýle rozprávkového „kde bolo – tam bolo“ o zápase jedinca s neprajnými okolnosťami. Sčasti autobiografická črta, sčasti črta poplatná poetike doby. Neochvejná, pevná, typicky ruská téma prvej časti takisto nenecháva nikoho na pochybách: prvá časť koncertu sa derie vpred k strhujúcim gradáciám a často aj nečakaným zvratom. Elegickosť neustále kráča ruka v ruke s hrdosťou a neoblomnosťou počas celej tejto obdivuhodne koncentrovanej mikrodrámy, je prítomná vo všetkých troch častiach, respektíve dejstvách dramatického príbehu. V závere poslednej časti Rachmaninov pridal za štipku šarmantného pátosu avizujúceho neskoršieho ducha Hollywoodu; akoby predvídal vlastný osud, ktorý ho napokon priviedol na západné pobrežie Spojených štátov amerických. Dielo doslova uviazlo v mysli mnohých umelcov, ktorí sa magickou hudbou inšpirovali v niekedy až neuveriteľných kontextoch; za všetkých menujme aspoň očarujúceho Franka Sinatru a jeho nebezpečne nákazlivé piesne motivované hudbou tohto silného a nepochybne presvedčivého diela... Slávny americký šoumen naplno vyťažil zo zdravého a bohatého muzikantského genofondu Druhého kavírneho koncertu naozaj maximum. Rachmaninovov prelomový opus vznikol v post traumatickom psychickom stave a pomohol autorovi nabrať dostatok novej energie k aktivite.

      V období romantizmu stála „láska k vlasti“ – v zmysle novodobej národnej ideológie – v popredí ako nikdy predtým. Svoje národné prebudenie prežívali v tomto období aj Česi, a v tomto procese vznikli aj dôležité podnety k formovaniu novodobej českej hudobnej kultúry. Vlastenecká pieseň, v ktorej sa prelína milostný cit a láska k vlasti, vytvárala jeden z dôležitých „mostov“ medzi vysokou kultúrou národného obrodenia a každodenným spoločenským životom českého spoločenstva.

      Motto však zároveň evokuje aj ideál. Lebo obrodenecká kultúra vznikala na území do značnej miery „cudzom“, kde sa vyššie duchovné potreby napĺňali tradične v nemčine a v nemeckom kultúrnom prostredí. Nemecká kultúra bola, pokiaľ ide o úplnosť zastúpenia hudobných druhov a inštitúcií, modelom v celoeurópskom meradle a ako vzor poslúžila aj českým národovcom. Hlavná ambícia predstaviteľov českého národného obrodenia spočívala v pozdvihnutí českého jazyka a motivovaní českého obyvateľstva k národnej uvedomelosti, aby sa ich ideál národnej existencie jedného dňa stal skutočnosťou. Národné hnutie neobišlo ani hudobnú kultúru, na vrchole ktorej sa nachádzala opera – rovnako v „hlavnom meste 19. storočia“ Paríži i v obrodeneckej Prahe. Na pôde opernej tvorby sa veľmi intenzívne hľadal „národný tón“, ktorý v tej dobe nebol ešte založený na autentických folklórnych inšpiráciách (ako neskôr u Janáčka či Bartóka), ale skôr na hudobných zvláštnostiach a prvkoch osobného štýlu skladateľa, ktoré národné publikum „odobrilo“ ako typicky české.

      Než sa ale Bedřich Smetana stal oficiálne uctievaným českým národným skladateľom, užil si paradoxne veľa kritiky a obvinení, ktoré ho spájali s nemeckou kultúrou – od ktorej sa Česi tak veľmi snažili odlíšiť. Dlho bol obľúbenou témou českých publicistov Smetanov „wagnerizmus“. Pre mnohých sa Wagnerova hudba stala vzorom nezrozumiteľnosti a harmonickej prekomplikovanosti. Česká hudba, naopak, mala byť „od prírody“ prostá a melodická. Hudba sa však vyvíja v širších než národných rámcoch. Dnes jasne vidíme, že Smetana sa jednoducho dal inšpirovať progresívnymi tendenciami hudby svojej doby, ktoré dokonale spojil so svojím umeleckých naturelom. Nie úplne neprávom býva Smetana niekedy priraďovaný k tzv. „novonemeckej škole“. Jej „klasikom“ bol popri Richardovi Wagnerovi aj Franz Liszt, ktorý sa takisto stal vzorom českého skladateľa. Smetana je však aj ako „lisztovec“ výsostne originálnym tvorcom. Jeho symfonické básne, napriek zhode v základnom chápaní hudobného druhu a paralelám v kompozičnej oblasti, sú osobité a nezameniteľne smetanovské. Symfonická báseň v Smetanovej tvorbe zohrala významnú rolu už počas jeho pobytu vo Švédsku. V Göteborgu po prvýkrát počul Lisztovu Faustovskú symfóniu, ktorá ho podnietila k práci na jeho „švédskych“ symfonických básňach Richard III., Valdštejnov tábor, Hakon Jarl. Tieto tvorivé skúsenosti zúročil neskôr vo svojom vrcholnom cykle symfonických básní Moja vlasť, ktorý komponoval v Prahe a v Jabkeniciach v rokoch 1874 – 1879. Prvé počiatky koncepcie cyklu siahajú do roku 1872 do obdobia, kedy dokončoval operu Libuša. Dve prvé skladby dokončil v druhej polovici roku 1874, t. j. krátko po tom, ako ohluchol. Nasledujúce symfonické básne Šárka a Z českých luhov a hájov boli skomponované v roku 1875 v Jabkeniciach. Skladateľ v dobe vzniku prvých diel nemal predstavu o konečnej podobe cyklu, tá sa vykryštalizovala až so vznikom posledných dvoch „dielov“ – Tábor a Blaník, na jeseň v roku 1878 a na jar 1879.

      Hoci sa koncepcia kryštalizovala postupne, základná myšlienka ostala nezmenená. Monumentálny cyklus Moja vlasť „je jedinečnou ódou vlasti, zeme, v ktorej je zakorenená existencia národa a oslava krajiny, ktorá bola pre vznikajúci moderný český národ naplnená mýtickými a historickými spomienkami zviazanými s víziou budúcnosti“ (Marta Ottlová). Smetanovi sa podarilo hudobne vyjadriť nádheru českej zeme a ideály novodobého českého národa. Obraz Prahy sa v obrodeneckej kultúre spája s menami historických a mytologických postáv. Najčastejšia je personifikácia v podobe ženy. S mýtickou Libušou súvisia v Prahe a okolí hneď dva významné kultúrno-geografické fenomény: Vyšehrad a Vltava. „Večné skaly“ so zrúcaninami Vyšehradu, ktoré vzdorujú prívalom, a bájna rieka, omývajúca hradby, pretekajúca cez kraje, lúky a dedinky, „svedkyňa“ českého života v jeho plnosti. Šárka je povesť o dievčati, ktoré v zlosti pre neveru milého prisahá pomstu celému mužskému pokoleniu. Tu sa približuje Ctirad so zbrojnošmi, zazrie uplakanú Šárku priviazanú o strom a očarený jej krásou ju oslobodí. Avšak Šárka, nezabudnúc na svoju pomstu, omámi Ctirada a zbrojnošov a vykoná krutú pomstu. V nasledujúcej symfonickej básni Z českých luhov a hájov sa Smetana znova vracia k opisu krásy českého kraja, a oslavuje krásu českého tanca a českej piesne. Posledné dve skladby, Tábor a Blaník, súvisia tematicky a sú previazané nápevom husitského chorálu Ktož jsú boží bojovníci. Vyjadrujú pevnú vôľu, nezlomnosť a víťazné boje „táboritov“. Blaník je pokračovaním príbehu husitov a víziou budúcnosti: bájni blanícki hrdinovia čakajú v tuhom spánku na chvíľu, keď bude vlasť v najkrajnejšej núdzi a vtedy jej prídu na pomoc. Záverečný víťazný chorál evokuje obraz „vzkriesenia“ a budúceho šťastia a slávy českého národa.

      Cyklus symfonických básní Moja vlasť prvýkrát ako celok odznel 5. novembra 1882 v Prahe pod vedením dirigenta Adolfa Čecha. Z hľadiska recepcie Smetanovho diela práve Moja vlasť znamená definitívne posvätenie jeho tvorby ako geniálneho vyjadrenia „českosti“ v hudbe. Od toho sa odvíja stále miesto cyklu v národnom hudobnom repertoári a sústavná interpretačná tradícia.

      Vznik Smetanovho vrcholného opusu spadá do ťažkého, tragického obdobia jeho života, poznamenaného chorobou a úplným ohluchnutím. Jeho základnou inšpiráciou bola nepochybne láska k vlasti. Ale k hĺbke a presvedčivosti Smetanovej geniálnej hudby istotne prispelo aj jeho veľké utrpenie a celý jeho životný príbeh. Akoby sa osudy vlasti a osudy umelca spojili do jediného hlboko prežitého príbehu. Na okraj cyklu Moja vlasť Smetana napísal: „Skladby tyto věnovati chci slavnému městu Praze..., poněvadž zde nabyl jsem hudebního vzdělání, zde dlouhá léta jsem veřejně účinkoval a zde stihla mne i nemoc pro hudebníka nejstrašnější.“

      –––––
      Bibliografický údaj: ARCHÍV SF: Text ku koncertu 8. 10. 2020, in: Slovenská filharmónia, Mimoriadne koncerty, cyklus M, 72. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2020

    • Životopisy

      MILOŠ BIHÁRY

      je študentom Vysokej školy múzických umení v Bratislave pod vedením Mariana Lapšanského a Jakuba Čižmaroviča. Na klavíri hrá od svojich 4 rokov. Už počas konzervatoriálnych štúdií sa ako sólista trikrát predstavil so Symfonickým orchestrom Konzervatória v Bratislave v Slovenskej filharmónii. Je víťazom viacerých klavírnych súťaží ako napr. Nitrianska lutna, Schneiderova Trnava, absolútnym víťazom súťaže slovenských konzervatórií a súťaže Piano v modernom rytme v Bojniciach. Na prehliadke Nove tváre jazzu získal cenu za presvedčivý inštrumentálny prejav. Ďalšie ocenenia získal na medzinárodnej klavírnej súťaži Forum per Tasti, ďalej získal ceny Yamaha a Viva Musica Grand Prix. Je jedným z víťazov projektu Talenty Novej Európy a držiteľom mimoriadnej ceny ako najlepší slovenský účastník na Medzinárodnej klavírnej súťaži J. N. Hummela. Zúčastnil sa majstrovských kurzov International Holland Music Session u prof. Mattiho Raekallia z Juilliard School v New Yorku. Absolvoval klavírne recitály v Miláne a v Ríme (pozvanie od maestra Petra Dvorského). So svojou kapelou Miloš Bihary Jazz Funk Brothers získal ocenenie Live Performance za najlepšiu interpretáciu v súťaži JAZZ START UP a vydal svoj debutový album Dont Worry, BIHARY (Hudobný Fond 2019). Popri koncertnej činnosti pôsobí aj pedagogicky na Konzervatóriu v Bratislave.


      OLIVER DOHNÁNYI

      študoval na AMU v Prahe u V. Neumanna a u A. Klímu a na Vysokej hudobnej škole vo Viedni u O. Suitnera. Je laureátom viacerých medzinárodných súťaží ako napr. dirigentská súťaž maďarskej televízie, Talichova súťaž v Prahe a Premio Respighi v Siene. V rokoch 1986 – 1991 pôsobil ako šéfdirigent Opery SND v Bratislave, s ktorou absolvoval početné zahraničné zájazdy. Jeho produkcia Gounodovej opery Faust a Margaréta v réžii J. Bednárika získala cenu na prestížnom festivale v Edinburghu. Pôsobil tiež ako šéfdirigent opery ND v Prahe, ako umelecký šéf Štátnej opery v Prahe, ako umelecký šéf SND a šéfdirigent SOSRu. Spolupracuje s najprestížnejšími opernými scénami v Londýne, Leeds, Bazileji, Zürichu, Osake, Kasseli, Mannheime, Karlsruhe, Viedni, Bologni, účinkoval na opernom festivale v španielskom Oviede, v Barbican Center v Londýne, Teatro San Carlo v Neapoli, na opernom festivale v írskom Wexforde, v Royal Opera House v Kodani, Teatro Colón v Buenos Aires, Opera Baltimore v USA, v opere v Aucklande a Wellingtone na Novom Zélande atď. Jeho nahrávka opery Juraja Filasa „Memento mori“ získala cenu na prestížnom televíznom festivale v rakúskom Salzburgu. Okrem orchestrov v SR a ČR hosťoval v Yomuri Nippon Symphony Orchestra Tokio, Chicago Symphonietta, Maďarskej štátnej filharmónii, Portugalskom štátnom symfonickom orchestri, Northern Philharmonic v Leeds, Royal Liverpool Philharmonic Orchestra, English Chamber Orchestra, London Mozart Players, BBC Belfast Irish National Symphony Orchestra, Zagrebskej filharmónii, New Zealand Symphony Orchestra a i.

      Ako prvý slovenský dirigent v histórii prebral roku 2011 Európsku cenu Gustava Mahlera a Zlatú Europeu, mimoriadne významné medzinárodné ocenenie Európskej únie umenia. Jeho inscenácia Belliniho opery Norma v Anglicku získala cenu „Achievement in Music“ (výročná hudobno-divadelná cena) a bola mu udelená na slávnostnom galavečere v Guildhall v Londýne 28. 10. 2012. Jeho inscenácia opery Philipa Glassa Satyagraha v ruskom Jekaterinburgu získala 5 nominácií a hlavnú cenu Zlatá maska v celoruskej divadelnej sezóne 2015/2016. Pod jeho taktovkou odznela 15. 3. 2016 aj vo Veľkom divadle v Moskve.

      Od roku 1983 intenzívne spolupracuje s ŠKO Žilina, ktorého šéfdirigentom bol v rokoch 2004–2007 a 2011–2015. S týmto orchestrom uskutočnil vyše 150 koncertov na Slovensku a absolvoval s ním turné po Švédsku, Nemecku, Francúzsku, Poľsku, či koncert v Bruseli (2016).

      Na jeseň 2016 dirigoval Gounodovho Fausta v Maďarskej štátnej opere v Budapešti. V sezóne 2017/2018 naštudoval Janáčkovu Káťu Kabanovú v Opera Seattle v USA, Wagnerovu operu Zákaz lásky v Teatro Colón v Buenos Aires, Meyerberových Hugenotov v Štátnej opere v Budapešti, Carmen v New Zealand Opera a uviedol inscenácie Eugen Onegin, Satyagraha (Philip Glass), Eugen Onegin, Čarovná flauta, Grécke pašie (Bohuslav Martinů) a Die Passagierin (Mieczyslaw Weinberg) v Ural Opera v Jekaterinburgu, kde je šéfdirigentom od sezóny 2015/2016. V roku 2018 získal celoruské ocenenie Zlatá maska za najlepšieho dirigenta v sezóne 2017/2018.


      SLOVENSKÁ FILHARMÓNIA

      bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976, do roku 1961 ako jej umelecký riaditeľ). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha a Aldo Ceccato. V rokoch 1991 – 2001 bol šéfdirigentom a hudobným riaditeľom Slovenskej filharmónie Ondrej Lenárd. V sezóne 2003/2004 pôsobil ako umelecký riaditeľ inštitúcie Jiří Bělohlávek. Roku 2004 sa stal šéfdirigentom Vladimír Válek, v rokoch 2007 – 2009 ho vystriedal Peter Feranec. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom francúzsky dirigent Emmanuel Villaume. Od sezóny 2017/2018 prevzal šéfdirigentskú taktovku James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujíma Daniel Raiskin.

      Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako János Ferencsik, Witold Rowicki, Václav Smetáček, Karel Ančerl, Franz Konwitschny, Arvīds Jansons, Václav Neumann, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Sir Eugene Goossens, Sir Malcom Sargent, Roberto Benzi, Kurt Masur, Sir Charles Mackerras, Carlo Zecchi, Serge Baudo, Claudio Abbado, Kurt Sanderling, Zdeněk Košler (ktorému na základe dlhoročnej úspešnej spolupráce Slovenská filharmónia v roku 1996 udelila čestný titul šéfdirigenta in memoriam), Riccardo Muti, Karl Richter, Kirill Kondrašin, Leif Segerstam, Alain Lombard, Sergiu Celibidache, Thomas Sanderling, Oskar Danon, Mario Rossi, Neeme Järvi, Ken-Ichiro Kobayashi, Jevgenij Svetlanov, Mariss Jansons, Christoph von Dohnányi, Dmitrij Kitajenko, Otmar Suitner, James Conlon, Valerij Gergiev, Alexander Rahbari, Fabio Luisi, Sir Yehudi Menuhin, Peter Schreier, Vladimir Fedosejev, Ralf Weikert, Miltiades Caridis, Pinchas Steinberg, Peter Keuschnig, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša, Juraj Valčuha, Tomáš Netopil, Ion Marin, Pavel Baleff, George Pehlivanian, Jun Märkl, Ilan Volkov, Wayne Marshall, Eivind Gullberg Jensen, Alan Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako Jean Martinon, Krzysztof Penderecki a Aram Chačaturian.

      Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, Japonsku, Južnej Kórei, USA a Ománe.

      Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2019/2020, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu predčasne ukončená, okrem iného patrila trojica koncertov SF na festivale Bratislavské hudobné slávnosti s dirigentmi Jamesom Juddom, Jurajom Valčuhom a Pinchasom Steinbergom, mimoriadny koncert k Roku Milana Rastislava Štefánika, slávnostné koncerty k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie či Koncert k 30. výročiu Nežnej revolúcie. V sezóne 2020/2021 Slovenská filharmónia okrem domácej scény vystúpi vo viedenskom Musikvereine s dirigentom Leošom Svárovským a sólistkou Sophiou Jaffé, v Koncertnej sieni Akadémie F. Liszta v Budapešti s dirigentom Gáborom Kálim a pod vedením dirigenta Stefana Vladara spoločne so Slovenským filharmonickým zborom v rakúskom Neubergu an der Mürz. Plánované turné orchestra SF do Južnej Kórey a Japonska, ktoré sa mali uskutočniť v priebehu tejto sezóny, sa z dôvodu celkovej situácie vo svete presúvajú na rok 2022.

    Páči sa Likes 0

    movie [ 0 H 37 MIN ] [ 0 H 37 MIN ] sd

      PlayPrehrať
    00:00
    00:00
    • None / Žiadne
    • English
    • Slovenčina

    Glinka / Rachmaninov / Smetana

    Štvrtok 8. 10. 2020, 19.00 hThursday, October 08, 2020, 7.00 PM
    Cyklus M – Mimoriadne koncerty
    Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
    M serie – Special Concerts
    Concert Hall of Slovak Philharmonic


    Program
    Michail Ivanovič Glinka (1804–1857)
      Ruslan a Ľudmila, predohra k opere Ruslan and Lyudmila Overture
    Sergej Rachmaninov (1873–1943)
      Koncert pre klavír a orchester č. 2 c mol, op. 18 Piano Concerto No. 2 in C minor, Op. 18
      ModeratoModerato
      Adagio sostenutoAdagio sostenuto
      Allegro scherzandoAllegro scherzando
    PrestávkaIntermission
    Bedřich Smetana (1824–1884)
      Vltava, symfonická báseň z cyklu Moja vlasť Vltava (The Moldau), Symphonic poem from Má vlast (My Homeland) Cycle
      Šárka, symfonická báseň z cyklu Moja vlasť Šárka, Symphonic poem from Má vlast (My Homeland) Cycle
      Z českých luhov a hájov, symfonická báseň z cyklu Moja vlasť Z českých luhov a hájov (From Bohemia’s woods and fields), Symphonic poem from Má vlast (My Homeland) Cycle

    Michail Ivanovič Glinka, otec ruskej klasickej hudby, zložil operu Ruslan a Ľudmila na základe predlohy rovnomenného diela Alexandra Puškina. Predohra k opere je dodnes najznámejšou časťou skladby. 2. klavírny koncert Sergeja Rachmaninova patrí k najobľúbenejším klavírnym koncertom vôbec a vďaka svojej hlbokej emocionalite si podmaňuje stále znovu poslucháčov po celom svete. Jednotlivé časti cyklu symfonických básní Bedřicha Smetanu Moja vlasť sú inšpirované históriou, legendami či malebnými scenériami českej krajiny. Slovenská filharmónia sa predstaví pod taktovkou popredného symfonického a operného dirigenta Olivera Dohnányiho. Mladý slovenský klavirista Miloš Biháry sa okrem štúdia na VŠMU v Bratislave zúčastnil na viacerých majstrovských kurzoch v sólovej i komornej hre. Okrem vážnej hudby sa venuje aj interpretácii džezu.


    VideozáznamVideorecording
    AndrejAndrej OsvaldOsvald svetlálights, zvuksound, PeterPeter GondaGonda technická spolupráca ITIT supervisor, StanoStano BeňačkaBeňačka kamerycamera, striheditor, MarekMarek PiačekPiaček réžiavideo producer, postprodukciapost-production
    Vyrobila Slovenská filharmónia © 2020A Slovak Philharmonic Production © 2020
  • Facebook

    X (Twitter)